1. Trasa
2. Účel a forma prepravy
3. Súčasnosť lanovej dráhy
4. Použitá literatúra

Stavebné povolenie bolo vydané ústne pri verejno – správnej pochôdzke dňa 15. novembra 1929. Lanovka bola povolená Ministerstvom železníc ČSR v Prahe dňa 15. júla 1931. Majiteľom železnice bola firma “Stupavská cementáreň úč. spol. Bratislava, Drevená ul. 1.”. Lanovka mala tri stanice: Lanovka cementáreň, Hlinisko a Kameňolom. Vychádzala z cementárne v priestore, kde končila vlečka zo stanice Stupava – Mást (železnica Devínske jazero – Stupava). Ďalej pokračovala na východ, pričom zo severu obišla mesto, viedla popod zrúcaniny hradu Pajštún do kameňolomu východne od Borinky. Lanovka sa nachádza na mape z roku 1951 a zanikla až okolo roku 1985. Celková dĺžka bola 4,868 km.

OBRÁZOK 1 – Mapa z roku 1951 zobrazujúca Stupavskú lanovku.

Lanovka mala za úlohu dopravu vápenca a hliny s hodinovou kapacitou 45 t vápenca a 15 t hliny. Vápenec sa nakladal v Borinskom kameňolome. Trať viedla dvojitým napínadlom, cez uhlovú stanicu k Hlinisku pri továrni, kde sa prikladala hlina až do vykladacej stanice v cementárni. Lanovka viedla na 35–tich podperách drevenej konštrukcie. Konštrukcie staníc boli taktiež drevené. K dávaniu signálov a spojeniu slúžil telefón.

Lanovka bola systému Pohlig s elektromotorickým pohonom. Ten zabezpečoval jeden elektromotor značky Brown - Boveri s výkonom 30 kW. Lanovka bola obsluhovaná 80-timi závesnými vozíkmi s rýchlosťou 2,25 m.s^-1. Vzdialenosť lán, t.j. rozchod bol 2200 mm.

Budova cementárne v Stupave je dnes v dezolátnom stave a chátra, v neporiadku a rôznom stavebnom odpade sa mi nepodarilo identifikovať prekladisko a údolnú stanicu lanovky. Podobne ani v poliach pri Stupave som základy podpier neobjavil, ale severne od lokality Kopce bolo postavené presne po trase lanovky vedenie vysokého napätia. To končí v lokalite Riedky vŕšok, odkiaľ už možno vidieť aj stopy po podperách, ktorými sú dnes iba ich základy. Trasu prerušuje opustený lom. Lanovka šplhala do vrchu, kde dosiahla najvyššieho bodu pod hradom Pajštún (420 m n. m.). Ďalej prekonávala údolie dvoma podperami na úbočiach a pokračovala ďalej, kde je dnes vidieť múr cca. 4 m vysoký, 0,5 m široký a 3 m dlhý, ktorý slúžil ako tzv. uhlová stanica, lebo trasu odkláňal mierne na juhovýchod. Od uhlovej stanice vedú po zemi zhodené oceľové a telefónne laná. Tieto neodnesené laná vedú až k predposlednej podpere. Posledná stopa po podpere je tesne pred ukončením lanovky, kde sa dnes nachádza vodný zdroj.

1. Štátny okresný archív Pezinok so sídlom v Modre administratívne spisy okresu Bratislava 1940/101 a 1942/169
2. Topografický ústav Armády Slovenskej republiky – archív; kartografický materiál
3. Vojenský kartografický ústav Harmanec; súčasné kartografické materiály

©Všetky práva na týchto stránkach vyhradené. Odborné publikovanie len s úplným uvedením použitej literatúry. Použitie na komerčné účely len so súhlasom autora.