Prusko - rakúska vojna

V práci Prusko - rakúska vojna popisujeme príčiny, priebeh a dôsledky prusko - rakúskej vojny ako v Nemecku, tak aj v Rakúsku. Podrobnejšie sa venujeme bitke pri Lamači a pamätníkom a pamätným miestam, ktoré sa v Bratislave od tejto udalosti nachádzajú.

Použitá literatúra :

Zoznam použitej literatúry uvádzame v závere našej práce.

Posudok

Posudok konzultanta

Oponentský posudok

Posudok konzultanta

Práca troch spolužiakov - kvintánov ma zaujala hneď od počiatku. Nielen výberom témy, ale najmä záujmom chlapcov ich veku a v dnešnej dobe o taký neatraktívny odbor, za aký sa dejepis v študentských kruhoch považuje. Tu musím hneď vyzdvihnúť poctivý a pracovitý prístup študentov k množstvu použitej literatúry, k získavaniu dobovej mapovej a obrazovej dokumentácie, ako aj snahe priblížiť sebe asj nám reálie strednej Európy tej doby v ťo najširších súvislostiach. Taktiež oceňujem fakt, že trpezlivú a únavnú kabinetnú prácu vhodne doplnili prehliadkou dotknutých miest, po ktorých, ako sa vraví "prehrmela história". Trend dnešnej doby však poznačil aj spôsob získavania informácií - v zozname použitej literatúry sú aj digitálne médiá a stránky internetu! Tieto tvorivé prístupy sa prejavili najmä v kvalite grafického spracovania a obsažnosti obrázkovej prílohy. Po obsahovej stránke má práca naozaj široký záber. Od globálneho zhodnotenia politicko - vojenskej situíácie v Európe, príčin a okolností prusko - rakúskej vojny, až po detailný priebeh vlastnej bitky pri Lamači, či technické parametre zbraní. Všetko s citáciami rôznych prameňov, zhodnotením súvislostí a následkov. Precíznosť práce zvýrazňuje podrobné a presné členenie na jednotlivé kapitoly a články, s jasnou postupnosťou a logickou väzbou. Ako možno naznačila aj anketa, vedomosti a záujem o regionálne dejiny medzi našimi študentami sú v dôsledku propagovaného moderného svetoobčianskeho náhľadu na svet na slabšej úrovni. Verím preto, že získané vedomosti a najmä skúsenosti získané pri tvorivej samostatnej práci študenti zúžitkujú nielen v rámci dejepisu, ale aj v ďaľších ročníkoch SOČ. Bolo mi naozaj potešením pracovať s takýmito rozhľadenými a snaživými študentami. Odporúčam prácu na postup do ďaľšieho kola.

PhDr. Katarína Bartalová

Gymnázium L. Novomeského, Tomášikova 2

827 29, Bratislava

Oponentský posudok

Zaujímavosťou tejto práce je viac hľadísk, ktoré jej dávajú patričnú úroveň a hodnotu. Pozitívne na práci je, že samotná historická udalosť, ktorou je bitka pri Lamači sa podáva v historických udalostiach nielen s prusko – rakúskou vojnou, ale aj v dimenziách európskeho historického vývoja II. pol. 19. stor.

Časť práce podáva aj obraz osobností vtedajšieho politického diania, najmä ich činnosť v jednotlivých historických udalostiach. Práca je o to významnejšia, že historické udalosti sú podávané v súvislostiach a následnostiach a tým dávajú obraz nielen o hlavných aktéroch, ktorými boli Prusko a Rakúsko, ale aj ich vzťah s inými európskymi štátmi.

Veľmi vhodne je začlenená anketa, ktorá vysvetľuje motiváciu študentov pre výber nevšednej témy. Práca nie je kompilátom, nakoľko sú v nej uplatnené vlastné poznatky o tých pamiatkach, ktoré sú spojené s prusko – rakúskou vojnou v bratislavskom regióne. V práci sú uvedené poznávacie prvky v stave armád, stratách a v bojovej technike. Zoznam literatúry dokazuje, že študenti pristupovali k napísaniu práce veľmi zodpovedne a celý metodický postup zvážili a vhodne uplatnili. Práca sa dá vhodne využiť vo vyučovacom procese pri rôznych témach, a teda je prospešná nie len pre samotných autorov, ale aj pre ostatných šudentov pre rozšírenie si vedomostí z histórie.

Z uvedených aspektov prácu hodnotím aj ako veľký prínos obohatenia úrovne SOČ pre humanitnú, resp. spoločensko – vednú oblasť. Veľmi vhodná a výstižná je aj obrazová príloha.

PhDr. Oľga Strhanová

Gymnázium L. Novomeského, Tomášikova 2

Bratislava 827 29

Poďakovanie

Na začiatku našej práce by sme chceli vysloviť poďakovanie ľuďom, ktorí nám pri písaní práce najviac pomohli. Boli nimi naša pani profesorka Oľga Strhanová, ktorá nás pri písaní práce motivovala a pomáhala nám pri výbere literatúry. Ďalej je to Anton Pevala a náš spolužiak Michal Klátik, ktorí nám pomáhali pri práci v teréne. Radi by sme poďakovali aj pani Eve Sokolovej. Poďakovanie vyslovujeme aj správkyni lamačského cintorína, pani Vigovej.

1. Úvod

(Michal Bartal)

Na začiatku našej práce sme si položili otázku: „Má vôbec nejaký zmysel zaoberať sa dejinami prusko - rakúskej vojny?“ Dospeli sme k záveru, že určite áno. Viedol nás k tomu fakt, že znalosť tejto časti histórie bola aj pre nás slabá. Prusko - rakúska vojna bola posledná veľká vojna v minulom storočí. Túto tému sme si vybrali aj preto, lebo sa priamo týka aj dejín Slovenska a Slovákov. V rakúskej armáde bojovali príslušníci mnohých národov, ktorých veľkú časť tvorili Slováci. Podrobnejšie sme sa venovali bitke pri Lamači, ktorá tvorí časť našich národných a regionálnych dejín. Štúdiom a spracovaním dostupnej literatúry sme sa snažili podať pohľad na túto problematiku. Keď sme si začali rozširovať vedomostný rozhľad, napadlo nás, ako by zareagovali spolužiaci na niekoľko otázok. Zostavili sme nasledovnú anketu:

1. Aká bola vaša posledná známka z dejepisu na vysvedčení ?

2. Do akej vojny by ste zaradili bitku pri Lamači ?

3.V ktorom roku sa podľa vás táto bitka ( pri Lamači ) konala ?

4. Poznáte niektoré pomníky alebo pamätníky v Bratislave alebo jej okolí, ktoré nám túto bitku ( pri Lamači ) pripomínajú ? Ak áno, napíšte, kde sa nachádzajú.

5. Do ktorého storočia spadá podľa vás pôsobenie Otta von Bismarcka vo vysokej politike ?

6. Popíšte stručne o akého politika šlo. Môžete vysloviť aj svoj vlastný názor na jeho pôsobenie.

Ankety sa zúčastnilo 87 študentov vo veku od 14 do 17 rokov. Otázky zo svetových dejín vyčerpávajúco zodpovedalo 91% opýtaných. Horšie to bolo v otázke číslo 4. Len 12% poznalo aspoň jeden pamätník viažuci sa k tejto bitke. Z výsledkov ankety sme usúdili, že naša práca má opodstatnenie a môže sa využiť na hodinách dejepisu ako doplňujúci učebný text.

Práca je rozdelená do piatich tematických okruhov. V prvej stručne charakterizujeme politickú situáciu v Európe pred začiatkom vojny, ktorá súvisí so zjednocovacím procesom v Nemecku. V druhej časti predstavujeme vedúce osobnosti v súperiacich štátoch: Otta von Bismarcka, Wilhelma I. a Františka Jozefa I. V tretej časti sa zaoberáme vojenskými prípravami v obidvoch štátoch a samotným priebehom vojny. V štvrtej časti sa podrobne zaoberáme bitkou pri Lamači. Pokúsili sme sa zvýrazniť nezastupiteľné postavenie regionálnych dejín, ktoré neodmysliteľne patria do našich národných dejín. V poslednej kapitole charakterizujeme dôsledky vojny.

2. Porevolučná politická situácia v Európe, Príčiny prusko - rakúskej vojny

(Rudolf Leška)

2.1 Veľmocenské postavenie krajín v Európe

Európa v polovici 19. storočia bola ovplyvnená najmä vlnou revolúcií, ktoré ju zasiahli. Takmer všetky krajiny okrem cárskeho Ruska zrušili poddanstvo a v Európe nastal rozhodný obrat od starého feudalistického systému ku kapitalizmu.

2.1.1 Situácia na Balkánskom poloostrove a v Rusku - Krymská vojna

Situácia v Rusku bola od situácie v Európe značne odlišná. Rusko nezasiahol revolučný prúd udalostí, ako ostatnú Európu v roku 1848. Dôstojníci a vojaci, ktorí slúžili v cárskej armáde počas napoleonských vojen, a ktorí videli rozdiel medzi zaostalým Ruskom a napredujúcimi krajinami Európy nielen v armáde, ale aj v životnej úrovni miestnych obyvateľov si uvedomovali, že Rusko potrebuje reformy. Smrť cára Alexandra I. (1801-1825) využila skupina mladých dôstojníkov - tzv. „dekabristov“ (rus. dekabr - december ; decembrové povstanie) na povstanie, ktoré nový cár Mikuláš I. (1825-1855) kruto potlačil. Doslova povedal: „Na prahu Ruska je revolúcia, ale prisahám, že neprenikne doň, kým budem žiť!“. Týchto slov sa dôsledne držal a spolu so spojencami vystupoval ako „žandár Európy“. V roku 1831 spolu s pruským kráľom Fridrichom Wilhelmom III. (1797-1840), s ktorým si veľmi dobre rozumel, zabránil povstaniu v Poľsku. Napísal mu dokonca list, v ktorom, pretože prestal vkladať nádeje do Rakúska, píše: „ Milí priateľu, zachráň Nemecko !“. V roku 1849 poskytol mladému a neskúsenému Františkovi Jozefovi I. (1848-1916) vojsko, aby potlačil revolúciu v Uhorsku.Rusku už Katarína II. Veľká (1762-1796) zaistila prístup k Čiernemu moru, ale cár Mikuláš I. sa pokúsil zájsť ešte ďalej, a to na úkor Osmanskej ríše. Išlo mu o strategicky postavené úžiny Bospor a Dardanely. Vedel totiž, že ich obsadením by získal prístup k Stredozemnému moru, a teda aj ku kolóniám, čo však nechceli pripustiť európske mocnosti (najmä Anglicko s Francúzskom, ktoré mali záujmy na Blízkom Východe a v severnej Afrike). Preto sa vo vojne, ktorú Rusko proti Osmanskej ríši vyprovokovalo, postavili na jej stranu. Na jednej strane teda stálo Rusko a na strane druhej mohutný spojenecký blok Osmanskej ríše, Anglicka, Francúzska a Sardínie. Napriek tomu, že Rakúsko otvorene vojensky na strane spojencov nevystúpilo, „špekulovalo“ nad získaním kniežatstiev Moldavska a Valašska. Tieto snahy získať územia neviedli vôbec k ničomu. Rakúsko si trvale znepriatelilo Rusko a na mierovom kongrese muselo obe kniežatstvá odstúpiť, tie sa neskôr zjednotili (1862) a vytvorili Rumunsko.Pretože sa spojenci vylodili napolostrove Krym, vojna dostala názov „Krymská“ a trvala tri roky (1853-1856). Jej konca sa Mikuláš I. nedožil, mierovú zmluvu podpísal Alexander II. (1855-1881). Alexander bol po prehratej Krymskej vojne a množiacej sa nespokojnosti v krajine nútený zrušiť nevoľníctvo (1861).Zásahu Ruska, v prípadnej vojne s Rakúskom, sa Bismarck neobával. Viedol proruskú politiku. Napokon aj pruskí králi boli s ruským panovníckym dvorom pokrvne spriaznení. Na druhej strane Rakúsko a Rusko boli vzájomne nepriateľsky naladení. Mali spoločné záujmy na Balkánskom poloostrove. (Wilhelm II. sa v roku 1914 prerátal, keď podobne ako Bismarck očakával od Ruska neutralitu, doslova povedal : „ Cár sa nikdy nebude zastávať kráľovrahov.“) Osmanská ríša, aj keď bola rozľahlá a po Krymskej vojne sa navonok zdala byť silná, bola značne oslabená. Bola najmä vnútorne slabá, aj preto, že v nej chýbali reformy, podobne ako v RuskuZvonka ju oslabovala situácia na „zadnom dvore . Európy“, teda na Balkánskom poloostrove. Podmanené národy vyslovovali čoraz hlasnejšie svoj ostrý nesúhlas s tureckou nadvládou a agresiou.

V roku 1804 sa vzbúrili Srbi, dobyli Belehrad a založili „Srbský štát“,ktorý v roku 1813 opätovne podľahol tureckému útoku.

V roku 1821 vypuklo povstanie v Grécku. „… nemôžeme trpne znášať jarmo Osmanskej vlády … , ktorá nedopraje sluchu rozumu a nepozná iný zákon ako svoju vôľu. … Po tomto predlžovanom otroctve sme sa rozhodli chopiť zbrane, aby sme zachránili seba a svoju krajinu pred strašnou tyraniou… “. V armáde povstalcov bojovali dobrovoľníci z mnohých krajín. Grécko požiadalo Anglicko o pomoc v boji a to spolu s Francúzskom a Ruskom vojensky vystúpilo proti Turkom. Osmanský sultán však ako spojenca získal egyptského pašu. V rozhodujúcej bitke pri Navarine (1827) spojená anglicko - francúzsko - ruská flotila porazila spojené osmansko - egyptské vojská. V roku 1830 európske štáty uznali Grécko ako nezávislý štát.

Osmanská ríša už bola neschopná ovplyvňovať vnútropolitický vývoj v Európe, prvoradým záujmom sultána bolo udržať sféru vplyvu Osmanov na Balkánskom poloostrove a udržať Osmanskú ríšu vnútorne jednotnú.

Anglicko v 19. storočí sústredilo svoj záujem na kolónie. Upevňovalo si svoju nadvládu v Indii a aj v ostatných dŕžavách. Tu narazilo na záujmy Francúzska a kráľovná Viktória mala plné ruky práce s diplomatickou vojnou s Francúzskom. Táto vzájomná rivalita európskych mocností odvracala ich pozornosť od Pruska. Bismarck sa teda neobával anglického zásahu vo vojne. (Podobne ako s Ruskom, aj tu v roku 1914 Wilhelma II. prekvapilo Anglicko svojim vstupom do 1. svetovej vojny. Cisár bol zničený, prešla ho myšlienka na ľahké víťazstvo. Povedal :„ Zaplietli sme sa do osídiel britských podliakov.“)

Portugalské a Španielske kráľovstvo mali tiež záujem o kolónie a od diania v Európe boli dištancované, podobne ako Švédsko, ku ktorému patrlo od roku 1814 aj Nórsko, pôvodne Dánske územie, ktoré ho stratilo po napoleonských vojnách.

2.1.2 Situácia na Apeninskom poloostrove

Po viedenskom kongrese si Rakúsko zaistilo hegemóniu v talianskych krajinách. Od roku 1820 bolo v Taliansku niekoľko povstaní proti Rakúšanom, z nich najväčšie bolo v roku 1848. Napriek tomu však požiadavky revolúcie („Sloboda, rovnosť, jednota!“) neboli splnené. Apeninský poloostrov bol stále rozdelený na niekoľko štátnych útvarov. Do čela boja za zjednotenie Talianska sa postavili ministerský predseda sardínskeho kráľovstva (Piemont) Camillo Cavour, jeho kráľ Viktor Emanuel a revolucionár Giuseppe Garibaldi, ktorý o vlások unikol rakúskej popravčej čate, emigroval do Južnej Ameriky, ale vrátil sa, aby viedol protirakúsky odboj. Sardínia si najprv zabezpečila spojenca pre svoj národnooslobodzovací boj proti Rakúsku. Stalo sa ním Francúzsko. Cavour totiž prezieravo vstúpil ako francúzsky spojenec do Krymskej vojny, kde si získal priazeň Napoleona III. a jeho prísľub pomoci v prípade vojny. 20.7.1858 sa uskutočnilo tajné rokovanie, na ktorom sa Cavour dohodol s Napoleonom III., že Sardínia odstúpi Francúzsku Savojsko, za čo bude Francúzsko ochotné vypovedať spolu so Sardíniou vojnu Rakúsku. Rakúsky cisár sa o dohode dozvedel a v roku 1859 zaútočil na Piemont. Sardínskym vojskám prišla na pomoc francúzska armáda a Garibaldi so svojimi dobrovoľníkmi z celého Talianska (tzv. pochod tisícich) a tí spoločne Rakúsko v rozhodujúcich bitkách pri Magente a Solferine porazili a vzápätí oslobodili južné Taliansko a Sicíliu. V bitke pri Magente stratila rakúska armáda 10 200 mužov a v bitke pri Solferine boli straty 17,2 % síl, v bitke pri Solferine sa ukázala vojenská neschopnosť Františka Jozefa I., ktorý sa ujal velenia. Rakúsko do poslednej chvíle dúfalo, že mu príde Prusko na pomoc. František Jozef si uvedomoval, že bez cudzej podpory vojnu ťažko vyhraje, povedal :„ Dúfam, že Nemecko a tý hanebný Prušiaci nám prídu v poslednej chvíli na pomoc. Na rakúsko - talianskej vojne sa zúčastnili aj Slováci najmä v

- 12. a 20. pešom pluku

- 29. poľnom streleckom prápore

- 2. a 7. poľnom delostreleckom pluku

- 34. pešom uhorskom pluku,

no v bitke pri Solferine prešla väčšina Slovákov na druhú stranu.

17.3.1861 bolo vyhlásené Talianske kráľovstvo na čele s Viktorom Emanuelom. Zo zjednoteného Talianska sa stala hospodársky i politicky silná krajina, ktorá sa aktívne zúčastňovala európskeho politického života a bolo treba s ňou rátať. To si uvedomoval aj Otto von Bismarck, a preto 8.4.1866 podpísal s Talianskom tajnú dohodu, v ktorej sa Taliansko zaviazalo, že v prípade Rakúsko - Pruskej vojny vyhlási Rakúsku vojnu, čím chcelo získať územie Benátska.

Taliansko dohodu dodržalo a päť dní po Pruskom útoku vypovedalo Rakúsku vojnu. Rakúsko, teda muselo ubrániť južný (taliansky) i severný front. Rakúsko slávilo na talianskom území úspechy a víťazstvo prišlo pomerne rýchlo. Ihneď po víťazstve v Taliansku sa vojská presúvali na obranu Viedne. Vojská v Taliansku viedol arcivojvoda Albrecht habsburgského pôvodu, schopný veliteľ, ktorý bol však potrebný inde. František Jozef nechcel pripustiť, aby krv kráľovského pôvodu viedla vojnu tam, kde mohla prehrať. Preto veliteľa Ludwiga von Benedek prevelil na severné bojisko, hoci sa dobre vyznal v severnom Taliansku, zato ale vôbec nepoznal terén Čiech a Moravy.

2.1.3 Situácia vo Francúzsku

V roku 1848, podobne ako v iných krajinách aj vo Francúzsku prebehla revolúcia. Parížsky ľud stál opäť na barikádach. Zvrhli kráľa Ľudovíta Filipa a obnovili republiku (tzv. druhá republika). Prezidentom sa stal Ľudovít Napoleon Bonaparte. V roku 1852 dal Ľudovít Napoleon zatvoriť opozičných poslancov. V Paríži sa zase zdvíhala vlna revolúcie, no vojaci začali do ľudí strieľať. Ľudovít Napoleon vyhnal z krajiny ľudí, ktorí sa zdali „príliš oddanými republike“. Odišlo vtedy 15 000 ľudí, medzi nimi i spisovateľ Victor Hugo. 2.12.1852 bolo vyhlásené cisárstvo a Ľudovít Napoleon Bonaparte sa vyhlásil za cisára Napoleona III. . Keď cisár vyriešil vnútorné problémy vo Francúzsku, mohol sa sústrediť na zahraničnú politiku. Najprv uzavrel dohodu so Sardínskym kráľovstvom, potom 12.6.1866 s Rakúskom. V dohode sa zaviazal, že bude v prípade rakúsko - pruskej vojny neutrálny, za čo mu Rakúsko prisľúbilo územie Benátska.

2.2 Situácia v nemeckých krajinách a rakúsku,

príčiny prusko - rakúskej vojny

(Rudolf Leška)

2.2.1 Vojna Rakúska a Pruska proti Dánsku

Ešte pred prusko - rakúskou vojnou sa v Európe odohral jeden vojnový konflikt. Ide o vojnu nemeckých spojencov (Rakúska a Pruska) proti Dánsku, ktorá vstúpila do dejín ako vojna o vojvodstvá. Bismarck, si uvedomoval, že na vojnu proti Rakúsku potrebuje zámienku. Okrem toho ak chcel zjednotenie Nemecka úplne zavŕšiť musel Prusku pripojiť aj územia Šlezvicka a Holštajnska. Preto Rakúsku v roku 1864 ponúkol neúprimné spojenectvo, aby mohol uskutočniť svoj plán. Na rakúskom dvore sa ponuka stretla s pozitívnou odozvou a cisár sa nechal nalákať vidinou ľahkého získania územia. Na vojnu proti Dánsku sa mu naskytla vynikajúca príležitosť, keď Dánsko zrušilo personálnu úniu so Šlezvickom a Holštajnskom a tieto územia si začlenilo do svojho kráľovstva. Spojenci, aby “ochránili záujmy nemeckého obyvateľstva”, ktoré žilo v menšine na tomto území, vyhlásili Dánsku vojnu. Táto vojna netrvala dlho, iba 9 mesiacov (február - október 1864). Dánsko sa nemohlo ubrániť agresii dvoch veľkých mocností. Podľa mierovej zmluvy gasteinskej (14. 8. 1865) pripadla správa Šlezvicka Prusku a Holštajnska Rakúsku. Rakúsky cisár sa tešil zo zisku strategicky položeného územia, Holštajnska, ktoré oddeľovalo Šlezvicko od Pruska, ale Bismarck si uvedomoval, že mu všetko vyšlo. Zdanlivo len z polovice, avšak už formulovanie Gasteinskej zmluvy bolo také, aby sa skryté napätie medzi veľmocami len zvýšilo. Obe veľmoci už delil iba krok od stretu.

2.2.2 Nemecký spolok, Stav v nemeckých krajinách

V nemeckých štátoch bola situácia veľmi podobná situácii v Taliansku pred jeho zjednotením. Taktiež sa tu v roku 1848 ozývalo “Sloboda, rovnosť, jednota!”. V Nemecku však išlo predovšetkým o vytlačenie vplyvu Habsburgovcov z Nemeckého spolku.

Nemecký spolok existoval od roku 1815. Bol to spolok nemeckých štátov, ktorému predsedalo Rakúsko.

Rakúsko si však hodlalo za každú cenu ponechať svoj vplyv v nemeckom spolku. Rozhodujúci posun vpred v tomto procese zjednocovania nastal, až keď pruský kráľ Wilhelm I. (1861 - 1888) vymenoval za kancelára veľkého štátnika Otta von Bismarcka (1862). Tento diplomat chcel dospieť k zjednoteniu Nemecka “železom a krvou”(“Mit Eisen und Blut !”). Pretože sa aj týmto heslom celý život riadil, dostal prezývku “železný kancelár”. Ako ministerský predseda Pruska, najväčšieho nemeckého štátu (okrem Rakúska, ktoré sa do roku 1866 považovalo za nemecký štát), si to mohol dovoliť. Nemecko, ale už istý krok k spoločnému štátu urobilo. Bolo totiž hospodársky jednotné. Prusku sa v roku 1833 podarilo založiť nemecký colný spolok (Zollverein), ktorý bol bez účasti Rakúska. V roku 1866 sa Prusku podarila premena colného spolku na Nemeckú ríšu.

Prusko síce priamo v Nemeckom spolku nemalo veľa spojencov, no ukázalo sa však, že to nebolo potrebné. Bismarck si spojencov proti Rakúsku hľadal inde. V roku 1866 podpísal tajnú dohodu s Talianskom.

Ešte v roku 1863 sa Rakúsko pokúsilo o zásadnú reformu Nemeckého spolku v jeho prospech. V auguste navštívil Wilhelma I. František Jozef I. v kúpeľoch v Bad Gasteine. František Jozef ho žiadal, aby sa dostavil k zjazdu ríšských kniežat vo Frankfurte, kde chcel zriadiť akýsi parlament, v ktorom by malo predsedníctvo Rakúsko a podpredsedníctvo Prusko. Wilhelm I. dal Františkovi Jozefovi slovo. Doma však narazil na odpor “železného kancelára”, ten si uvedomoval, že ak k podobnej úprave spolku dôjde, úpravu nemeckej otázky v prospech Pruska nikdy nedosiahne. Medzi kráľom a Bismarckom došlo k prudkej scéne. Kráľ nechcel porušiť dané slovo a naopak Bismarck trval na svojom. Nakoniec sa stretnutie vo Frankfurte uskutočnilo, ale Prusko sa nedostavilo, preto sa rakúsky zámer nepodarilo uskutočniť.

Bismarck si teraz potreboval zaistiť neutralitu Francúzska, ktorého zásahu sa aj neskôr vo vojne značne obával. Bismarck sa stretol s Napoleonom III., aby mu sľúbil možnosť “nejakého odškodnenia na Rýne”, ak sa Francúzsko nebude miešať do rakúsko - pruského sporu. Bismarck sa najpr cestou zmierlivou pokúsil získať územie Holštajnska. Viedni dal návrh, aby predali Prusku Holštajnsko, ktorého správa údajne “robí Rakúsku len problémy” a či by nepredali Taliansku Benátsko za 4 miliardy lír. Cisár bol rozhorčený a Bismarckovi dal jednoznačnú odpoveď, že „ so svojimi krajinami nekupčí !”. Bismarckovi trvalo aj značne dlho kým presvedčil najmä kráľa a rodinu v nutnosť vojny. V Nemeckom spolku nemal temer žiadnu oporu, ten sympatizoval s Habsburgovcami a nepripúšťal možnosť vedenia vojny proti nim. Proti Bismarckovi sa zdvihla vlna protestov a odporu, ktorá vyvrcholila atentátom naňho v berlínskej ulici “Unter den Linden” (Pod lipami), z ktorého vyviazol živý.

Zámienka na vojnu sa nehľadala ťažko, využil na ňu práve tú nešťastnú dohodu a správe Šlezvicka a Holštajnska. Bismarck obvinil Rakúsko z nedodržiavania Gastýnskej zmluvy. Rakúsko na oplátku obvinilo Prusko z miešania sa do vnútorných záležitostí monarchie a následne požiadalo Spolkový snem vo Frankfurte, aby mu povolilo umiestnenie vojsk v krajinách spolku. 14.6.1866 bol návrh Rakúska prijatý, počom vystúpil s rečou pruský vyslanec a uviedol, že Prusko vystupuje z Nemeckého spolku. 16.6.1866 vstúpili pruské vojská na územie rakúskeho spojenca, Saska, čo Viedeň považovala za vyhlásenie vojny a nato vyhlásila vojnu Prusku.

2.2.3 Rakúsko

Vnútropolitická situácia v Rakúsku bola po revolúcii v roku 1848 veľmi napätá vyrovnanie nenemeckých národností nenastalo a požiadavky revolúcie boli zametené pod stôl. V Uhorsku sa viedenská vláda uchýlila k absolutistickej forme vlády a zrušila uhorskú ústavu z roku 1848. Keď cisár potreboval pomoc v revolúcii, v boji proti Maďarom, slovenský dobrovoľnícky zbor sa pridal na stranu cisárskych vojsk (z dôvodu, že Maďari odmietli ponúknutú slovenskú pomoc v spoločnom boji proti cisárovi) očakávajúc, že na ich náklonnosť cisár pri riešení národnostnej otázky nezabudne (cisár prisľúbil vyriešenie národnostnej otázky a tvrdil, že pretvorí Rakúsko na federatívny štát - austrofederalizmus). Mladý František Jozef však potlačil liberálne zásady a obnovil prísny centralizmus a len čo si Viedeň vyriešila problémy s revolúciou v Maďarsku (bitka pri Villágosi - 1849), aj vďaka pomoci ruského cára, sľuby akoby sa rozplynuli a národnosti v Rakúsku opäť nedostali svoje práva. V Rakúsku tieto nariadenia začal presadzovať nový minister vnútra - Alexander Bach, preto sa režim, ktorý po revolúcii nastal nazýva Bachov absolutizmus. Dianie v štáte ovládla tajná polícia a všetky dôležitejšie záležitosti sa podriaďovali priamo cisárovi alebo Bachovi. Napriek tomu však revolúcia priniesla i svoje ovocie. V monarchii sa čiastočne nastolilo konštiučné zriadenie a padlo stáročné poddanstvo. V Rakúsku sa začal presadzovať kapitalizmus a voľná obchodná súťaž, ktorej viedenský dvor prial.

Prusko využilo vnútorné oslabenie Rakúska a v roku 1850 svojvoľne, bez súhlasu Nemeckého spolku, zasiahlo v Hessenskom kniežatstve. Rakúsko vtedy vydalo ostrú nótu, v ktorej sa vyjadrilo, že ak pruské vojská neopustia územie kniežatstva, Rakúsko vyhlási vojnu Prusku. Rakúska sa vtedy zastal ruský cár a z vojny zišlo. Cár totiž očakával podporu Rakúska v Krymskej vojne (1853). Rakúsko nielenže vo vojne nezasiahlo a dlho viedlo nerozhodnú politiku, ale nakoniec sa postavilo proti cárovi, pretože sa pokúsilo ľahko získať územia Moldavska a Valašska, ktoré aj obsadilo. Avšak po mierovej konferencii muselo svoje vojská z kniežatstiev stiahnuť, ale vďaka zle vedenej zahraničnej politike stratilo ruského spojenca. V roku 1851 sa Rakúsku podarilo sústredením nátlaku na Prusko presadiť, na jednaniach v Olomouci, obnovenie Nemeckého spolku v podobe akú mal pred pol storočím, na toto “olomoucké poníženie” Prusko nikdy nezabudlo a myšlienka odvety ho viedla až k udalostiam roku 1866.

V roku 1859 nastala pre Rakúsko hrozivá porážka pri Solferine. Tá viedla Františka Jozefa k odvolaniu ministra vnútra Alexandra Bacha (22.8.1859) a k zvolaniu ríšskej rady. 20.10.1866 vydal panovník zákon, tzv. októbrový diplom, v ktorom sa črtala určitá možnosť štátoprávneho vysporiadania v Rakúsku na základe historickoprávnych federalistických princípoch. Ukázalo sa však, že cisárovi viac vyhovuje absolutistický model vedenia štátu a prísna centralizácia moci.

3. Politickí predstavitelia Pruska a Rakúska

3.1 Otto von Bismarck

(Juraj Majer)

Otto von Bismarck bol jedným z najväčších nemeckých politikov 19. storočia. Nielen vo svojej vlasti, ale aj v celej Európe patril medzi diplomatickú špičku. Bismarckova škála hodnotení sa tiahne od nenávideného tyranského politika cez reálne zmýšľajúceho štátnika a ,,čestného sprostredkovateľa” až k národnému hrdinovi, ,,železnému kancelárovi” a ,,kováčovi ríše”. Z dôvodu, že prusko-rakúske vojny boli z veľkej časti jeho dielom, je potrebné sa o ňom v tejto práci širšie zmieniť.

3.1.1 Otto von Bismarck pred vstupom do veľkej politiky

V roku 1815, keď po napoleonských výbojoch zasadal viedenský kongres, narodil sa vidieckemu šľachticovi v Schönhausene v Sasku syn Otto. Bolo to presne 1.apríla. Rok po narodení syna sa presťahovala rodina do Zadných Pomorian, kde zdedila statok. Otec bol drsný vojak a s matkou nebol Otto už od malička spriaznený. Zakladal si totiž na svojom šľachtickom pôvode a neznášal liberálne myšlienky, s ktorými sa stretával u svojej matky.

Ako osemročný chlapec sa stal chovancom jedného berlínskeho ústavu, kde zostal 6 rokov. Vyštudoval najlepšie berlínske gymnázium. Neskôr pobudol doma a v roku 1832, keď zomrel Goethe, išiel študovať právo do Göttingen. V tej dobe nebol veľmi priateľský, netajil sa svojím opovrhovaním k ľuďom. Spolužiaci ho nemali radi. Napriek tomu našiel na štúdiách priateľa, ktorý mu zostal verný po celý život. Bol to Albrech von Roon.

Vo svojich 20 rokoch prijal Bismarck miesto na mestskom súde v Berlíne. Po matkinej smrti v roku 1839 odišiel na statok do Západných Pomorian. V roku 1845 mu zomrel otec. Otto mal vtedy 30 rokov a rozhodol sa odísť do Schönhausenu. Doslova povedal:,, Od hrádze na Labe nie je ďaleko do zemského snemu.” V roku 1847 sa zasnúbil so ženou o 9 rokov mladšou, Johannou von Puttkamer (1824-1894). Neskôr sa konala svadba a zväzok, ktorý ňou bol utvrdený, po celý ich život nič neskalilo. V tom istom roku (1847) prišla Bismarckovi správa, po ktorej tak veľmi túžil. V berlínskom sneme sa uvoľnilo miesto po jednom saskom rytierovi. Tak sa vo svojich 32 rokoch stal jedným z mladších členov tohto orgánu.

3.1.2 Otto von Bismarck ako politik

Hneď od začiatku sa z neho stal konzervatívny politik, ktorý zastával absolútnu moc panovníka proti liberálnemu hnutiu šíriacemu sa najmä z Francúzska. Bismarck vnímal vtedy panovníka Fridricha Wilhelma IV. ako vzdelaného, ale priečil sa mu jeho neurčitý charakter. 19.marca 1848 dostal Bismarck správu o revolúcii v Nemecku. Ako správny vodca junkerov (konzervatívnej šľachty), zhromaždil svojich sedliakov a chcel s nimi oslobodiť kráľa. Ku kráľovi sa v Postupime ale nedostal. Aj napriek tomu stál jednoznačne na strane monarchie. Paradoxne bol Bismarck vyzvaný snemom, aby dotlačil kráľa k abdikácii, čo Otto jednoznačne odmietol. V tomto čase sa stal Bismarck spoluzakladateľom konzervatívneho listu Kreuzzeitung. V roku 1849 sa stal členom poslaneckej snemovne pruského parlamentu. V tom istom roku si v porevolučných udalostiach začal písať vo svojom podpise ”von”, dovtedy to vynechával. Povedal: ,,Som junker a chcem mať z toho výhody.” V roku 1849 sa narodil aj prvý Bismarckov syn Herbert.

Od roku 1851 sa stal zástupcom Pruska v ríšskom sneme vo Frankfurte nad Mohanom na plných sedem rokov. Satirický časopis Kladderadatsch ho vtedy zosmiešnil slovami: ,,Pán von Bismarck-Schönhausen tam bude pekne šafáriť.”(schön hausen-pekne šafáriť). Roky jeho veľvyslancovania vo Frankfurte boli roky diplomatického učenia. Vnikol do vnútorných záležitostí všetkých nemeckých štátov a spoznal aj politiku Rakúska. Bismarck si po celé tie roky udržal dôveru panovníka a kráľovi lichotilo, že objavil štátnika. ,,Videl vo mne vajce, ktoré sám zniesol a vysedel.” Kráľ mu dokonca ponúkal miesto veľvyslanca vo Viedni, ale Otto to odmietol. V roku 1854 to bol on, kto prehovoril kráľa, aby zachovalo Prusko v Krymskej vojne neutralitu.

Po prekročení štyridsiatky sa z Bismarcka stal diplomat, ktorého s radosťou prijímali vo všetkých kútoch Európy. V roku 1858 sa stal princ Wilhelm I. regentom. Otto von Bismarck dobre vedel, že Wilhelm o 20 rokov starší sa nedá od nikoho ovládať. Navyše jeho žena Augusta presadila, aby sa k čelným miestam dostali jej obľúbenci, teda liberáli. A tak r.1859 bol Bismarck menovaný veľvyslancom v Petrohrade. V Rusku sa venoval najmä lovu medveďov. Po páde na koni si poranil nohu a zápal pľúc ešte znásobil jeho onemocnenie. Niekoľko dní zápasil o život a známy ruský chirurg mu chcel nohu amputovať, čo Bismarck odmietol a odišiel sa liečiť do Berlína. V Rusku potom zotrval do r.1862. Medzitým sa v r.1861 dostal k moci Wilhelm I. Utvoril síce konzervatívnu vládu, ale Bismarckovi sa ušlo ,,len” miesto veľvyslanca vo Francúzsku. Mal ale šťastie, pretože vo vláde mal hlavné slovo Roon, ktorý navrhol zostaviť vládu novú a Bismarcka navrhol za ministerského predsedu a ministra zahraničia. Bolo to v čase, keď vrcholil konflikt o reformu medzi Wilhelmom I. a poslancami.

Od tejto doby musel Otto ovládať svoje nervy v parlamente, ktorý nenávidel. Jedna z jeho prvých rečí vyvolala veľkú odozvu v celej Európe. Bolo to vtedy, keď vyhlásil, že ,,veľké otázky doby sa nerozhodujú rečami a vôľou väčšiny, ale železom a krvou.” Tým si vyslúžil pomenovanie ,,muž železa a krvi.” Kráľ mal ťažké postavenie, pretože z jednej strany ho ovplyvňovala liberálna manželka a z druhej konzervatívny Bismarck, ktorý väčšinou vyhrával. ,,Nevydržím dlho duševne tie stále boje s kráľom,” zveril sa raz rodine.

Bismarck rozmýšľal, z čoho by sa dalo veľa vyťažiť. Dánsko bolo slabé a dopustilo sa formálnej chyby ( pripojenie Šlezvicka patriacemu do ríše Nemeckej ), ktorú mohol Nemecký spolok využiť. Po dohode s Rakúskom sa v r.1864 konala trojmesačná vojna proti Dánsku. Víťazstvo bolo jednoznačne sa strane Prusov a Rakúšanov a osnovateľ projektu, čiže vtedy čerstvý päťdesiatnik Bismarck, bol kráľom povýšený na grófa, dostal vysoký rád čierneho orla a Wilhelm I. ho ,,srdečne objal.” Otto sa už vtedy domýšľal, že jeho úloha sa ešte len začala.

Vedel, že Prusku a Rakúsku nepotrvajú medové týždne dlho. Poisťoval postavenie Pruska pre každý prípad. Zo strany Ruska sa nemusel ničoho obávať, lebo tam nemalo Rakúsko dobré vzťahy. S Francúzskom to bolo horšie, ale Bismarck nelenil a stretol sa s Napoleonom III., kde sa o všetkom dohodli. Taliansko mu nerobilo problémy, ale robilo si zálusk na Benátsko. A tak sa jasná obloha nad Pruskom a Rakúskom náhle zatiahla. Bismarckovi nešlo o Šlezvicko a Holštajnsko, chcel v dobe, keď bolo Prusko diplomaticky aj vojensky vyspelé, rozhodnúť zápas o prvenstvo v Nemeckom spolku. Povedal: ,,Teraz alebo nikdy.” Kráľova žena Augusta aj jeho syn Fridrich boli proti vojne podobne ako väčšina ľudí. Proti Bismarckovi sa zdvihla vlna odporu a na berlínskej triede Unter den Linden bol naňho spáchaný atentát. Otto sa s chladnokrvnosťou vrhol na atentátnika J.F.Cohena a vyviazol len s ľahkým zranením. Táto udalosť mu skôr dodala nové sily a považoval sa za ,,vyvolený nástroj boží.” Osobne pozoroval bitku pri Hradci Králové. Rakúska armáda bola rozprášená. Bismarck nevedel , že práve v týchto časoch, keď sa jeho plán naplnil, sa mu bude žiť veľmi ťažko. Úlohy sa totiž vymenili. On chcel s vojnou skončiť, ale Wilhelm I., jeho syn Fridrich, generálovia a vojaci chceli pochodovať na Viedeň a podmaniť si celé Rakúsko. Bismarckovi stačilo vystúpenie Rakúska z Nemeckého spolku a odovzdanie Šlezvicka a Holštajnska do pruských rúk. V Mikulove na juhu Moravy, kde bol ubytovaný generálny štáb, napísal Bismarck kráľovi list, v ktorom uviedol dôvody na zastavenie vojny a pripojil prosbu o prepustenie. Nakoniec sa k nemu pridal aj Wilhelmov syn Fridrich a spolu kráľa presvedčili. Tu Bismarck ukázal, že pravým vodcom je on a čo si myslí on, to musí platiť. Po tejto vojne sa mu dostalo priazne dvora a celej verejnosti. Aj napriek tomu dobre vedel, že to nebude dlho trvať, lebo zo západu príde nová búrka.

Po porážke Dánska a po vojne s Rakúskom, bol konflikt s Francúzskom tretím bodom v jeho programe. Odstúpil od všetkých sľubov, ktoré dal v roku 1866 Napoleonovi III. Vo francúzskom parlamente hlasovali proti vojne 10 poslanci a v nemeckom sa 2 zdržali. Bojovná horúčka teda zasiahla obe strany. Rok 1870 znamenal pre Bismarcka obrat v jeho politickej kariére. Po víťazstve pri Sedane ho opustil rozvážny duch, ktorý mu pred štyrmi rokmi radil skončiť prusko-rakúsku vojnu. Anexia Alsaska-Lotrinska stála ešte dlho potom v ceste zmieru s veľkým západným susedom. Vo Francúzsku sa Bismarck vžil do role víťaza, ktorému nešlo o obranu, ale o dobývanie cudzieho majetku. Krásne sály Versailles mu vnukli nápad, že nemecké cisárstvo by malo byť ustanovené práve tu. Našiel nadšený ohlas u korunného princa Fridricha. Ešte pred tým ako Prusi vyhrali vojnu s Francúzskom, docielil Bismarck ,,zjednotenie národa” v roku 1867 vytvorením Severonemeckého spolku. ,,Pôrod cisárstva bol ťažký, mal som niekoľkokrát chuť vybuchnúť, aby sa ta celá stavba zosunula na trosky.” A tak po mnohých starostiach a vyjednávaniach došlo k tej očakávanej udalosti v Zrkadlovej sieni vo Versailles 18.januára 1871 o 12. hodine. Bismarck vystúpil do popredia pred všetkých generálov, kniežatá, dôstojníkov a samozrejme kráľa. Prečítal proklamáciu, aby ,,pruský kráľ vyhovel prianiu spojených kniežat a prijal cisársku hodnosť.” Potom Bismarck čakal vzpriamene s proklamáciou v ruke na stisnutie jeho ruky, ale cisár ho prešiel a podal ruku iba generálom. Tým Wilhelm I. ukázal, že človek, ktorý ho spravil cisárom, mu predsa len nie je srdcu najbližší. Aj napriek tomu dostal Otto titul kniežaťa a statok Friedrichsruhe v cene 3 miliónov toliarov. Nemecká ríša mala 540 742 km² a 41 mil. obyvateľov, z ktorých 3/5 pripadali na Prusko.

Bismarck sa stal najvyhlasovanejším štátnikom Európy, stal sa osobnosťou. Jeho povaha sa v žiadnom prípade nezmenila. Všetci mohli len jedno: poslúchať. Prvou skupinou, proti ktorej začal ministerský predseda a ríšsky kancelár bojovať, bola silná katolícka cirkev. Všetko sa začalo ,,kazateľnicovým zákonom,” ktorý hrozil väzením každému za štátne prejavy z kazateľne. V r.1873 boli prijaté ,,májové zákony,” zasahujúce do správ biskupstiev a do vyučovania náboženstva. V ,,kulturkampfe” ( boji o kultúru ), ktorý trval od r.1871 do r.1878, ťahal Bismarck za kratší koniec. Druhé ťaženie bolo namierené proti socialistom. Keď voľby priviedli do parlamentu 12 robotníckych poslancov, volal po rákoske ako po vhodnom liečebnom prostriedku. Sloboda tlače a sloboda zhromaždenia neplatili pre socialistov. Aj tento boj sa stal jeho veľkou porážkou. Bismarck sa postupne začal rozchádzať aj s priateľmi z mladosti, ktorí boli členmi konzervatívnej strany. Jediný Roon si zachoval priateľstvo s Ottom až do smrti. Aj vzťah k cisárovi sa zmenil. Obaja si boli vzájomne na obtiaž. ,,Kráľ podlieha stareckej slabosti, už ani nevie, čo podpisuje,” hovorieval Bismarck. Wilhelm sa zase sťažoval na diktatúru svojho prvého služobníka, ktorý mu vždy hrozil odstúpením.

Nevôľu so vznikom veľmoci-Nemecka sa Bismarck snažil eliminovať veľmi opatrnou a mierumilovnou politikou. Chcel súčasne izolovať Francúzsko. Stabilitu ríše upevnil spojeneckými zmluvami, pretože mal na zreteli odplatu Francúzska a možný útok z Ruska. Podarilo sa mu vlákať do spoločného spolku Rakúsko, Rusko a Nemecko - Spolok troch cisárov. Neskôr Dvojspolok (1879), Trojspolok (1882) a zaisťovacia zmluva s Ruskom (1887). Ešte predtým sa však stal po rusko-tureckej vojne v r.1878 sprostredkovateľom medzi Ruskom, Rakúskom a Anglickom. Rakúsko a Rusko mu boli sympatické monarchizmom a konzervatizmom. Hovoril, že by sa Nemecku ,,v manželstve s nimi celkom dobre darilo.” Všetko zakončil tým, že uzavrel s Rakúskom dohodu. Nemecko bude stáť po boku Rakúska v prípadnom konflikte s Ruskom ( nesmelo ho však vyvolať ) a Rakúsko sľúbilo neutralitu v prípade vojny Nemecka s Francúzskom. Najlepšie na tom všetkom je to , že takú istú zmluvu uzavrel aj s Ruskom, čím mal zaistené, že konflikt medzi Rakúskom a Ruskom sa neuskutoční.

Chcel priateľstvo aj s Anglickom. Vyhlásil, že Nemecku nezáleží na nových kolóniách v Afrike ani nikde inde. V roku 1879 sa zmieril s cirkvou a katolíkom ponechal právomoci, ktoré mali pred kulturkampfom. Vyrovnal sa aj s konzervatívnou stranou, ktorá v r.1877 dosiahla vo voľbách úspech. Nakoniec bol za úrazové poistenie robotníkov, za zákon o nemocenskom poistení a v r.1888 presadil zákon o starobnom a invalidnom poistení.

Moc Bismarcka sa zúžila, keď na trón nastúpil Fridrich III.(1888). On už neprechovával voči Ottovi také sympatie ako jeho otec. Zložitá situácia sa náhle zmenila, keď sa v tom istom roku, po smrti Fridricha, stal cisárom Wilhelm II. Od malička síce obdivoval Bismarcka, ktorý ho dokonca aj nejaký čas učil. Kráľ to bol ale ctižiadostivý a ako Otto povedal ,,radšej hovoril ako pracoval.” Spočiatku sa zdalo, že medzi kancelárom a cisárom je priateľstvo, no Wilhelmovi priatelia prispievali k zhoršovaniu ich vzájomných vzťahov. K prvej veľkej hádke medzi nimi prišlo r.1889 v dobe veľkého štrajku ruhrských robotníkov. Cisár chcel pristúpiť k sociálnym úľavám, ale Bismarck bol jednoznačne proti. Práve sociálna otázka prehĺbila na zasadaní korunnej rady v Berlíne 23.januára 1890 medzi nimi priepasť nenávisti. Bismarck nechcel za žiadnu cenu ustúpiť a aj tu ukázal, aký je tvrdohlavý. Radšej odíde z politiky, ako by mal zmeniť názor. Začal sa boj o ministrov a v rozhodujúcej chvíli predložil Bismarck dokument od ruského cára, v ktorom o Wilhelmovi II. písal ako o ,,bláznovi, chlapcovi zle vychovanom so zlými zvykmi.” Vtedy sa Ottov osud spečatil. Wilhelm nebol ani tak nahnevaný na cára ako na Bismarcka, ktorý ho týmto listom položil na lopatky. Niekoľko dní po tejto udalosti prišiel ku kancelárovi kuriér so strohou vetou: ,,Jeho Milosť očakáva okamžitú žiadosť o prepustenie a Vašu Jasnosť o druhej hodine na zámku, aby prijala Vaše odstúpenie.” Bismarck vzhľadom na svoju hrdosť poslal list až o tri dni. Bolo toho 6 strán, kde písal, čo pre ríšu urobil a zdôraznil, že odchádza na cisárove prianie. Wilhelm si list ani neprečítal, len pripísal ,,schválené.” Pri oznámení kniežatám o prepustení Bismarcka , Wilhelm povedal, že mu ,,tak stískalo srdce, ako keby znovu stratil deda.” V tej dobe prišiel do Berlína ruský vyslanec, aby predĺžil zmluvu s Nemeckom, ktorá bola základom Bismarckovej politiky. Cisár vzkázal novému kancelárovi Caprivimu, že o tom rozhodne sám. Cárova kritika mu ležala v žalúdku, preto odpísal: ,,Je mi veľmi ľúto, ale nejde to.” Odmietol podpis, a tak sa Bismarckove životné dielo zničilo.

Pri rozchodovej audiencii dostal Bismarck od cisárovnej kyticu červených ruží. Hneď zo zámku sa odobral ku hrobu Wilhelma I. a tri z nich mu položil na rakvu. Pri odchode z Berlína sa s ním prišiel rozlúčiť jediný princ Max Badenský. Posledný spolupracovník, s ktorým si stisol ruku, bol kuriér. Slúžil mu 20 rokov a prvýkrát ho videl vo Versailles pri proklamácii. Londýnsky časopis Punch sa o tom všetkom vyjadril stručne: ,,Lodivod opúšťa palubu.”

3.1.3 Otto von Bismarck v zákulisí

Bismarck bol iný v úrade a iný doma. Málokto mu vyhovoval, so všetkými ministrami sa nakoniec pohádal.

Dopoludnia neúradoval, to ešte oddychoval a spal. Pracoval od 12. hodiny nepretržite do 18. Potom chodil domov na večeru a od 21. hodiny pracoval až do polnoci. Potom si ešte vypil šálku čaju. Súhlasil s večernými prácami a privítal by, keby parlament zasadal aj v nočných hodinách. ,,Večer sme oveľa lepší ľudia, sme bystrejší, zdvorilejší a zmierlivejší,” hovorieval. Nemal veľa priateľov a jeho Johanna sa stala zatrpklou a nenávidela všetkých jeho nepriateľov. Okrem politiky ho nezaujímalo nič iného. Za 30 rokov neprečítal skoro žiadnu literárnu knihu. Mal zažívacie problémy, lebo veľa jedol a pil. ,,Každému človeku je určené isté kvantum vína a tabaku. Ja si robím nárok na 5 000 fliaš šampanského a na 100 000 cigariet.”

3.1.4 Otto von Bismarck po nútenom odchode

Bismarck prežil posledné roky svojho života na panstve Friedrichsruh na Saskej pahorkatine pri Hamburgu. Robil statkára, chodil na pole a v škole sa detí pýtal na udalosti posledných desaťročí. Nemohol sa pozerať na osamoteného Herberta (syna), ktorý po odvolaní otca prerušil sľubnú kariéru. Dopomohol mu ku svadbe, ktorá sa konala vo Viedni. Pri tejto príležitosti si chcel vybaviť audienciu u Františka Jozefa, ale Wilhelm II. mu tento zámer u rakúskeho panovníka prekazil. Táto udalosť mala veľký ohlas u obyčajných ľudí. Bismarckova cesta z Viedne sa podobala triumfu. Doma získal veľké sympatie a až vtedy si uvedomil, že ľud po tie dlhé roky vôbec nepoznal. No po tejto udalosti mu náhle zomrela vo veku 70 rokov manželka Johanna. Niekoľko mesiacov potom ochorel aj on a noviny oznamovali koniec. No dostal sa z toho. Na sklonku života ho veľkou starosťou napĺňal politický vývoj Nemecka. Treba povedať, že jeho obavy boli opodstatnené. V takejto situácii Bismarck 30. júla 1898 vo veku 83 rokov zomrel. S cisárom sa nikdy nezmieril.

3.2 Wilhelm I.

(Juraj Majer)

Wilhelm I., pruský kráľ a prvý nemecký cisár, bol najviac poznačený Bismarckovým pôsobením. Je diskutabilné, či kladne alebo záporne. Jedno je isté, aj keď sa niekedy nezhodli, obaja si toho druhého vážili a nikdy proti sebe ostro nevystupovali.

3.2.1 Wilhelm I. pred kraľovaním

Wilhelm bol druhým synom kráľa Friedricha Wilhelma III. a kráľovnej Luisy. Narodil sa v roku 1797. Bol považovaný za ,,jednoduchého, poctivého, rozumného a žartovného.” Podľa pruskej tradície vstúpil do armády (1807), roku 1814 sa zúčastnil víťazného vstupu do Paríža za Napoleona. 1825 sa z neho stal veliteľ gardového zboru, 1841 obdržal ako možný nasledovník titul ,,pruský princ.” Počas revolúcie sa zo strachu uchýlil do Anglicka. V júni 1848 sa vrátil. Bol zvolený do Národného zhromaždenia. V roku 1849 potlačil povstania vo Fáltsku a Bádensku a následne bol menovaný generálnym guvernérom Porýnia a Vestfáltska. Jeho politická orientácia bola veľmi ovplyvnená manželkou Augustou von Sachsen-Weimar. Jeho manželkou síce bola Augusta, vnučka ruského cára Pavla I., ale prvou Wilhelmovou veľkou láskou bola Alžbeta Radziwillová, ktorú si nemohol zobrať kvôli nedostačujúcemu pôvodu. Zblížil sa s liberálnou tzv. Wochenblattpartei, ktorá bola v opozícii. Zastávala iné názory ako konzervatívna vláda jeho brata, kráľa Friedricha Wilhelma IV. Napr. v krymskej vojne obhajoval anglickú stranu, hoci brat zastával proruskú.

3.2.2 Regentstvo a počiatok vlády

V roku 1858 sa Wilhelm stal regentom. Došlo k tomu tak, že kráľ Friedrich Wilhelm IV. rokoval s ruským cárom v jeho uzavretom salónnom vozni. Tento vozeň bol preplnený dymom, lebo cár bol veľký fajčiar. Pruský kráľ, ktorý dym neznášal, sa psychicky zrútil, bol to záchvat mozgovej mŕtvice. Potom to s ním už išlo dole vodou. 2.1. 1861 ( mal 63 rokov ) nastúpil Wilhelm na trón. Menoval už aj pod vplyvom syna liberálne ministerstvo. V roku 1862 prišlo kvôli otázke reformy armády k ústavnému konfliktu, ktorý vyústil do menovania Bismarcka za ministerského predsedu. Najmä v zahraničnej politike bol pod jeho úplným vplyvom. A práve medzi Bismarckom a Wilhelmovou ženou vznikali veľké spory. Napríklad v septembri 1863 sa stretol Wilhelm s Františkom Jozefom v kúpeľoch. Dohodli sa na definitívnej úprave nemeckej otázky. Bismarck vedel, že by takouto úpravou nedosiahlo Prusko prvenstvo v Nemecku. Tak vznikol spor, ktorý Bismarck viedol proti kráľovi a jeho manželke. Otto to popisoval takto: ,,Ležal na lehátku a kŕčovite plakal a ja som bol taký slabý a vyčerpaný, keď som na ňom vymohol list s úplným odmietnutím, že som sa sotva držal na nohách.” V prusko-rakúskej vojne sa pridal na Bismarckovu stranu, bol teda za vojnu. ,,Poprosil som Boha a on ukázal mi túto cestu,” povedal. Roku 1878 bol spáchaný atentát na Wilhelma I., ktorý ho vážne zranil. Ďalší konflikt medzi Bismarckom vznikol v roku 1879, keď bol Wilhelm I. proti podpisu zmluvy s Rakúsko-Uhorskom.

3.2.3 Cisárstvo

Po porážke Francúzska sa stal Wilhelm I. 18. januára 1871 cisárom. Ako panovník nemal ani po menovaní za cisára pochopenie pre Bismarckovu politiku. Chcel sa ku každému správať čestne a nesmierne si vážil a ctil Rusko. V roku 1887 mal už cisár 90 rokov a stále usilovne pracoval. Bolo veľmi pravdepodobné, že jeho chorľavý syn Fridrich nebude dlho vládnuť. V roku 1888 sa cisárov stav náhle zhoršil. Ležal vo svojej malej izbe. Pozval najintímnejších priateľov a rodinu. Vložil svoju ruku do rúk Augusty a skonal. Na konci svojho života bol staručký panovník považovaný za symbol jednoty a veľkosti Nemecka.

3.3 František Jozef I.

(Rudolf Leška)

František Jozef I. Habsburský, dlhoročný panovník (1848 - 1916) v Rakúskej, neskôr Rakúsko - Uhorskej monarchii. Mal svoje kvality a i záporné stránky. Keďže bol v období Prusko - rakúskej vojny na tróne, zmienime sa o ňom a porovnáme ho s pruským, resp. nemeckým panovníkom.

3.3.1 František Jozef I. pred nástupom na trón

František Jozef I. sa narodil 18.8.1830 ako syn Františka Karla a arcivojvodkyne Sofie, údajne “najvýznamnejšej habsburskej ženy od čias Márie Terézie”. František Jozef bol obľúbeným, poriadkumilovným dieťaťom. Od malička mal záujem najmä o vojsko a vojakov, i keď ako sa neskôr ukázalo, nebol schopným veliteľom. Od nástupu arcivojvodu Ferdinanda na trón roku 1835 všetci na dvore predpokladali, že František Jozef sa na trón dostane čoskoro. Nepredpokladalo sa, že duševne nie celkom zdravý človek bude žiť dlhší čas, čo sa napokon vyvrátilo, lebo cisár Ferdinand skonal až roku 1875. Ten sa však trónu v prospech Františka Jozefa vzdal v roku 1848.

3.3.2 Revolúcia, František Jozef I. cisárom

Bolo jasné, že kontrarevolúcia potrebuje mladú krv, energického a neviazaného predstaviteľa, preto pravdepodobne nebolo ťažké presvedčiť Františka Karla, aby sa vzdal nástupníctva v prospech svojho syna. 2.12.1848 v arcibiskupskom paláci v Olomouci, kam sa uchýlil dvor pred revolúciou vo Viedni, prečítal svoju abdikáciu Ferdinand I. a na trón nastúpil František Jozef I. Heslom nového panovníka sa stalo “Viribus unitis” - spojenými silami. Toto heslo neznelo príliš absolutisticky, ako však ukázala prax, dalo sa vyložiť veľmi pružne. 7.3.1849 urobil mladý František Jozef jedno z najvážnejších rozhodnutí vo svojom živote - rozpustil kroměřížsky ústavodarný snem. Na prelome rokov 1848 - 1849 začali Windischgrätzove vojská ďalšiu veľmi úspešnú etapu boja proti revolúcii. Cisárske vojská sa pomerne rýchlo zmocnili Budapešti a veľkej časti Uhorska, avšak potom čo Windischgrätz odporučil Františkovi Jozefovi prijať pomoc ruského cára, bol kvôli “objektívnym dôvodom” odvolaný. Napokon sa aj tak ukázalo, že Windischgrätzovo odvolanie bolo zbytočné, lebo cisár napokon musel cára aj tak požiadať o pomoc v osobnom liste z 1.5. 1849. 31.12. 1851 František Jozef formálne odvolal prisľúbenú ústavu z roku 1849 a proklamoval rýdzo absolutistické “zásady organického riadenia štátu”.

Keď sa 18.2. 1853 František Jozef prechádzal po viedenských hradbách a zastavil sa pri Korutánskej bráne, objavil sa muž, ktorý panovníka bodol nožom do tyla. Rana vyzerala veľmi nebezpečne, ako však zistili lekári, neohrozila život Františka Jozefa I.

Počas Krymskej vojny vystupoval František Jozef voči Rusku nepriateľsky. Touto politikou navždy stratil ruského spojenca, a nakoniec ani nič nezískal, pretože z obsadených kniežatstiev musel po mierových rokovaniach vojská stiahnuť.

24.4. 1854 sa František Jozef I. oženil s iba 16 - ročnou dcérou bavorského kráľa Maximiliána Jozefa, Elisabeth Amáliou Eugeniou.

3.3.3 Od Hradca Králové k dualizmu

František Jozef si ani v najmenšom nepripúšťal prehru v Prusko - rakúskej vojne. Naopak, nielen on, ale celá Európa nepochybovala o tom, že Rakúsko má vojenskú prevahu. Cisár si však uvedomoval, že monarchia si aj z finančných dôvodov vojnu nemôže dovoliť, a že Rakúsko ani nezmobilizuje dostatočný počet mužov, čím získa Prusko prevahu nielen technickú, ale aj početnú. František Jozef sa opieral aj o pomoc niektorých nemeckých štátov, čo sa však ukázalo irelevantným. Po prudkom vývoji sa na mierových rokovaniach monarchia musela vzdať územných nárokov v Nemecku a musela uznať Severonemecký spolok.

V roku 1867 Rakúsko odmietlo francúzske návrhy, aby podpísali akúsi protipruskú dohodu. Rakúsko nemalo sily na novú vojnu. Práve toto vonkajšie aj vnútorné oslabenie využili predstavitelia národností (najmä maďarskej) na hlasnejšie požadovanie svojich práv, ktoré cisár umlčal tým, že sa vysporiadal iba s Maďarmi.

3.3.4 František Jozef I. ako cisár a kráľ, Cesta k 1. svetovej vojne

8.6. 1867 bol František Jozef korunovaný uhorským kráľom. Ako panovník Rakúsko - Uhorska sa stále snažil mať moc vo svojich rukách, v čom sa mu však húževnato snažila brániť maďarská vláda, a je treba povedať, že značne úspešne. Spoločnými sa stali ministerstvá zahraničia, financií a obrany. Hoci by si prial František Jozef obmedzenie moci vlády, nemohol si to dovoliť. Vláda už získala veľký vplyv nielen doma, ale ako sa ukázalo aj v zahraničí. Niektorí historici sa domnievajú, že maďarská vláda ovplyvňovala zahraničnú politiku monarchie viac ako by sa dalo čakať, ba dokonca viac ako sám František Jozef.

František Jozef sa po prehraných vojnách v Európe snažil kompenzovať územné straty na Balkáne. Tu sa ovšem stretol s Rusmi a z Balkánu sa stala časovaná bomba, ktorá vybuchla pri sarajevskom atentáte, ktorý odštartoval 1.svetovú vojnu. František Jozef zomrel v roku 1916. Na smrteľnej posteli sám povedal: „ Nastúpil som na trón v ťažkých časoch a opúšťam ho v ešte ťažších.” Mal pravdu, prehratá vojna viedla k tomu, že národy sa od monarchie odtrhli a vytvorili samostatné štáty, čo znamenalo definitívny koniec Habsburskej monarchie.

4. Priebeh prusko - rakúskej vojny

(Michal Bartal)

4.1 Vojenské prípravy v Prusku a Rakúsku

Vďaka Gasteinskej dohode, na základe ktorej správu nad Holštajnskom dostalo Rakúsko, vmanévroval Bismarck monarchiu do situácie, že jej mohol kedykoľvek vypovedať vojnu. Rakúsko si už od leta 1865 nemohlo robiť žiadne ilúzie o tom, že prusko-rakúske súperenie sa dá vyriešiť inak ako vojnou. Napätá medzinárodná situácia sa vyhrotila do vojnového konfliktu. Rakúsko sa mohlo vyhnúť vojne na dvoch frontoch odstúpením Benátska Taliansku. František Jozef I. však takýto krok považoval za ponižujúci a radšej obetoval tisíce príslušníkov národov monarchie, aby o toto územie aj tak prišiel, ale aspoň po “čestnom boji”. Tento zvrátený cit “dynastickej cti” stál habsburgovcov nielen veľké straty, ale možno aj prehranú vojnu s Pruskom.

Prusko uvoľňovalo na rozvoj armády dostatok finančných prostriedkov. Už v roku 1862 vynakladalo 27,5% štátneho rozpočtu, čo bolo v tejto dobe na treťom mieste v Európe. Rakúsko uvoľňovalo na vojenské účely len 19,9%, čo zodpovedalo poslednému miestu spomedzi 16 európskych štátov. V roku 1866 sa tento rozdiel ešte zväčšil, keď Prusko zvýšilo výdaje na 40% a Rakúsko ešte znížilo na 18,6%. Vojnové prípravy Pruska boli podstatne intenzívnejšie ako v susednej monarchii. Bismarck so svojím ministrom vojny Albrechtom von Roonom a náčelníkom generálneho štábu Moltkem pripravovali armádu na prepuknutie konfliktu a snažili sa aj za cenu ťažkých vnútorných nepokojov vytvoriť všetky hospodárske, politické, finančné a vojenské predpoklady k dosiahnutiu víťazstva. Rakúsko však zaváhalo a riešilo zlú finančnú situáciu úspornými opatreniami na úkor armády. To sa odzrkadlilo aj na zlej vyzbrojenosti a pripravenosti armády. Zlá situácia v rakúskom vojenstve sa prejavila aj v iných smeroch. Napríklad Prusko už malo zavedenú všeobecnú brannú povinnosť s trojročnou prezenčnou službou a štvorročnou službou v zálohe. Toto umožnilo Pruskému štátu s 18 miliónmi obyvateľov postaviť skoro takú početnú armádu ako tridsaťpäťmiliónovému Rakúsku. Navyše prišlo Rakúsko o priamu vojenskú podporu Bavorska, pretože sa zástupcovia jednotlivých strán nedohodli.

Pomer ľudských síl bol takmer vyrovnaný a len nepatrne svedčil v prospech Rakúska. Vojenské stavy pruskej armády sa však neustále zvyšovali, zatiaľ čo Rakúšania z úsporných dôvodov počet vojakov znižovali. Preto tiež malo Prusko dostatok záloh a ich protivník trpel katastrofálnym nedostatkom vyzbrojených a vycvičených záloh. Bismarckova armáda bola ďaleko lepšie vycvičená, k čomu prispela istou mierou aj národnostá jednoliatosť Prusov, zatiaľčo v armáde Františka Jozefa I. sa prejavilo mnohonárodnostné zloženie štátu. V Rakúskej armáde bojovali napríklad aj Slováci.

Výsledky mobilizácie armád opäť hovoria v prospech Pruska. Dokázalo zmobilizovať svoju armádu behom dvoch týždňov a behom ďalších dva a pol týždňa za využitia piatich železničných tratí rozvinulo svoje jednotky. Rakúsku trvala mobilizácia štyri týždne a rozvinutie ďalšie štyri týždne. Rakúšania využili len dve železničné trate a veľká časť vojska sa premiestňovala pešo.

Vyššia úroveň pruského vojenstva sa prejavila najmä v zložení a príprave veliteľského zboru. Prusko malo v tomto období množstvo výborných veliteľov všetkých kategórii, ktorí boli dobre pripravení na vojnu s Rakúskom. Bismarck si dal záležať na správnom výbere generálneho štábu na čele s generálom Helmutom Karlom Bernhardtom von Moltkem - vynikajúcim vojnovým teoretikom a vojvodcom, ktrorý sa podpísal aj pod pruským víťazstvom v Dánsku. Vypracoval tam strategický plán ťaženia pre vojsko pod vedením maršala von Wrangela. Celý veliteľský zbor Pruska mal vo vtedajšej Európe najvyššiu vojenskú úroveň. Oproti tomu v Rakúsku diletantské zásahy cisára do príprav a vedenia vojny sťažovali postavenie velenia. O kvalitách rakúskych dôstojníkov sa vyslovil aj francúzsky cisár a vojvodca Napoleon Bonaparte: „ Neschopnosť je jediná vlastnosť rakúskych dôstojníkov, na ktorú sa dá spoľahnúť ako na trvalú.” Najvýraznejšie sa to prejavilo na výbere vrchného veliteľa v “severnej armáde”, ktorým sa stal Ludwig von Benedek. Napriek jeho nesúhlasu ho sem povolali z južného frontu, ktorý dobre poznal. Bol to obľúbený, celkom schopný veliteľ, ktorý však zatiaľ nevelil takej veľkej armáde. Pre neznalosť severotalianskeho bojiska sa však musel často spoliehať na názory svojho náčelníka generálneho štábu generála rytiera Gedeona von Krismaniča. Krismanič uprednostňoval obranné vedenie vojny, čo nebolo pre rakúsku armádu práve najvýhodnejšie. Do Talianska poslali namiesto Benedeka arcivojvodu Albrechta, ktorý sa, naopak, viac vyznal v severnom bojisku. Cisár totiž nechcel pripustiť, aby príslušník habsburgského rodu velil armáde tam, kde mohol byť porazený. V Taliansku sa predpokladalo ľahké víťazstvo.

Ďalší veľmi dôležitý faktor, ktorý ovplyvnil Pruské víťazstvo bolo použitie novej pechotnej zbrane, modernej puške “ihlovke”, vzor Dreyse. Výhoda tejto zbrane bola taká, že sa nabíjala zozadu, čo umožnilo i v ležiacej polohe 10-12 výstrelov za minútu, čo je 3-5krát viac ako puška predovka, vzor Lorenz, ktorú používali Rakúšania. Zavedenie ihlovky umožnilo previesť isté zmeny v taktike. Vedenie pruskej armády túto možnosť využili. Vzhľadom k rýchlejšej streľbe nadobúdali veľký význam menšie jednotky, vďaka čomu sa mohli rýchlejšie preskupovať po bojisku. Ďalšia výhoda tejto pušky bola, že sa dala nabíjať v ležiacej polohe bez toho, aby sa vojak musel postaviť. Zadovky rakúskych vojakov sa museli nabíjať v stoji, keď bol vojak vystavený nebezpečenstvu. Rýchle bodákové útoky strácali význam aj účinnosť, najmä v otvorenom teréne. Kým rakúski vojaci dobehli k cieľu, Prusi stihli vystreliť niekoľko sálv. Tieto útoky si vyžiadali na rakúskej strane veľké straty. “Nikdy sa tak nepodceňoval nepřítel, jako tehdáž Prus. Obranec pruský byl nám malován co šmaťchavý mrzák, šnapsem opitomělý, jenž utíká, když se na něj vystřelí, a nikdy neodolá rakouskému “Bajonettenkampfu”. Naši stratégové nepomyslili, že z jehlovky desetkrát vystřelí, než počne ta bajonetová pranice,” zhodnotil situáciu veľmi výstižne český spisoveteľ Karel Vinařický.

Zatiaľčo pechotu mala lepšie vyzbrojenú pruská armáda, rakúska ich vysoko prevyšovala v ostatných druhoch vojsk. Rakúske jazdectvo bolo v tejto dobe považované za najlepšie v Európe. Rakúske delostrelectvo už používalo moderné delá s ryhovanou hlavňou, ktoré boli podstatne presnejšie a mali väčší dostrel ako pruské s hladkou hlavňou. Aj napriek tomu táto vojna poukázala na omnoho lepšiu pripravenosť pruskej armády, či už v oblasti výcviku alebo výzbroje. Pechota tvorila základnú súčasť vojsk a tú mali jednoznačne lepšiu Prusi.

4.2 Prusko - rakúska vojna v Čechách a na Morave

Udalosti medzi Rakúskom a Pruskom sa začali vyostrovať na jar v roku 1866, keď obidve armády začali mobilizovať a sústreďovať svoje sily. Vlastný ozbrojený konflikt začal v noci z 15. na 16. júna 1866. Pruské vojská vpadli do Hannoverska, Hessenska a Saska, ktoré obsadili o štyri dni, 19. júna, keď saské vojsko s počtom 23 000 mužov ustúpilo do Čiech, kde sa podriadilo rakúskemu veleniu. V priebehu ďalšieho dňa, 20. júna, vyhlásilo Rakúsku vojnu aj Taliansko.

Rakúske vojsko bolo tvorené desiatimi armádnymi zbormi, z ktorých sedem bolo nasadených na severnom bojisku. Každý armádny zbor bol tvorený štyrmi brigádami a každá brigáda bola rozdelená na dva pešie pluky. Spolu tu bolo nasadených 56 plukov. Severná armáda mala spolu asi 238 000 mužov. V severnom Taliansku boli nasadené zvyšné tri armádne zbory. Boli rozdelené na 24 peších plukov, čo je 12 poľných brigád. Celá južná armáda mala spolu asi 70 000 mužov. Rakúsky generálny štáb počítal s rýchlym víťazstvom v Taliansku a nasledovným presunom jednotiek na severné bojisko. Tento plán však vyžadoval rýchlu útočnú taktiku, na ktorú však vrchné velenie nemalo dostatok odvahy ani skúseností. Generál Benedek, veliaci na severnom fronte, do tejto doby nikdy nevelil takému početnému vojsku a pravdepodobne ani neveril vo víťazstvo svojej armády. Jeho vojnové operácie boli skôr obranného charakteru. Rakúska armáda sa preto pripravovala v Čechách k obrane a v očakávaní pruského vpádu zo Sliezska sústreďovala svoje hlavné sily pri Olomouci, v snahe chrániť prístupy k Viedni.

Podľa plánu vojny, vypracovaného náčelníkom generálneho štábu Helmutom von Moltkem, mala hlavná časť pruského vpádu smerovať hlavne do Čiech. Na tento účel Prusi zmobilizovné sily rozdelili do troch armád. Prvá armáda, vedená princom Fridrichom Karlom, bola zložená z troch armádnych zborov a mala okolo 93 000 mužov. Do Čiech postupovala cez priesmyky medzi Zittau a Frýdlantom, odkiaľ mala útočiť do severných Čiech a tam mala na seba pútať hlavné rakúske sily. Druhá, najpočetnejšia armáda, bola podriadená veleniu korunného princa Fridricha Wilhelma. Mala 115 000 mužov a bola rozdelená na tri armádne a jeden gardový zbor. Bola sústredená v Sliezsku a odtiaľ mala útočiť cez Trutnov a Náchod k Jičínu. Tu mala viesť hlavný úder Prusov a začať rozhodujúcu bitku, ktorá bola naplánovaná pri Jičíne. Najmenšia armáda, tretia, nazývaná tiež Labská, mala spolu 46 000 mužov. Viedol ju generál pechoty Herwarth von Bittenfeld. Armáda bola organizovaná do troch divízii. Hranice prekročila pri Rumburku. Bola sústredená pri Labi u Torgavy, odkiaľ mala poskytnúť pomocný útok na rakúske vojsko. Prusi mali ešte dve brigády po 9 000 mužoch, pripravené zasiahnuť do boja. Boli sústredené pri sliezskych hraniciach. V Berlíne bolo vyzbrojených ďalších 24 000 mužov, ktorí však do vojny nezasiahli. Všetky tri pruské armády mali spolu s dvoma pešími brigádami spolu asi 263 000 mužov. Mali sa spojiť v Čechách pri Jičíne. Tu sa mala podľa Moltkeho plánu odohrať rozhodujúca bitka. Rakúšania dokázali zmobilizovať 238 000 mužov, ktorí sa začali sústreďovať na Morave pri Olomouci. Potom sa mali presunúť do severných Čiech. Sily oboch strán boli vyrovnané, najmä po pripojení saského vojska, ktoré malo 23 000 mužov.

V noci z 15. na 16. júna, keď Prusi zaútočili na Hannoversko, Hessensko a Sasko, sa zmobilizované rakúske vojsko nachádzalo ešte na Morave a v Sliezsku. Práve dokončovalo sústreďovanie. Toto vojsko sa skladalo zo šiestich armádnych zborov, štyroch divízii jazdectva a 166 delostreleckých batérii. Jedna časť, prvý armádny zbor (pražský) bol už presunutý do Čiech. Tomuto zboru velil generál jazdectva knieža Calm-Gallasovi. Väčšina jeho peších jednotiek bola sústredená v Prahe, Mladej Boleslavi a Jozefove. Jazdectvo strážilo hranice. Ku Calm-Gallasovmu zboru mali byť pripojené jednotky saského vojska. Sasi mali 40 práporov pechoty, 16 eskadrón jazdectva a 58 diel. Prvý armádny zbor a saské vojsko sa mali sústrediť pri Mladej Boleslavi a pripojiť k hlavnej armáde v severovýchodných Čechách. Veliteľ rakúskej armády Ludwig von Benedek sa už 17. júna dozvedel od svojich vyzvedačov, že hlavná časť pruských síl smeruje do severných Čiech a pohyby časti pruskej armády v Hornom Sliezsu od Nisy k Moravskej bráne sú klamné. Preto sa rozhodol, že bude s vojskom postupovať bližšie k Prusom. Zamieril z Moravy na západ do severovýchodných Čiech až k dedinám Josefov, Miletín a Hořice, kde chcel uskutočniť rozhodujúcu bitku. Vojsko sa začalo presúvať na nové pozície až o päť dní neskôr, medzi 21. a 23. júnom. Veliteľský zbor pritom nepovolil vojakom žiadny odpočinok. Presun mal trvať sedem až jedenásť dní. Mohli využiť existujúce železničné trate, ale velenie takýto rozkaz nevydalo. Železnice využívali len na prepravu technických jednotiek a zásob. Väčšina vojska preto musela prekonať túto trasu pešo.

Prusi mohli nerušene prenikať podľa Moltkeho plánu do Čiech, pretože Benedek sa ich nepokúsil zastaviť z obáv, že by sa vojaci zbytočne rozptýlili pred rozhodujúcim stretnutím. Prusi sa premiestňovali do Čiech v štyroch prúdoch. Tretia armáda postupovala zo Saska cez Drážďany a 22. júna pri Šluknove prekročila České hranice. Potom tiahla cez Rumburg k Mníchovmu Hradišťu. Druhá pruská armáda prekročila hranice medzi Horným Sliezskom a severovýchodnými Čechami 26. júna. Jedna časť armády prechádzala hranice cez Žacléř a Trutnov smerom k Jozefovu, kam sa druhá časť armády dostala cez Kladsko a Náchod.

Medzitým, 24. júna na severotalianskom bojisku došlo k rozhodujúcej bitke pri Custozze, v ktorej zvíťazilo rakúske vojsko. Taliani súčasne utrpeli aj porážku na mori, keď im vojenské loďstvo monarchie potopilo väčšinu lodí pri ostrove Vis.

V praxi sa ukázala neschopnosť a bezhlavosť hlavného rakúskeho velenia, najmä v nedokonalom a nedostatočne vypracovanom vojnovom pláne. Calm-Gallasov 1. armádny zbor mal pôvodne zaujať obranné postavenie na strednom toku Jizery a po pripojení saskej armády sa mal stiahnuť k východu a pridať sa k hlavnému rakúskemu vojsku v severovýchodných Čechách. Benedek však túto dôležitú súčasť taktického plánu zmenil rozkazom z 21. júna. Nové pokyny nariaďovali Calm-Gallasovi, aby zachoval svoje pozície medzi Mladou Boleslavou a Mnichovým Hradištěm a bránil ich pred časťou pruskej armády, ktorej sa podarí obísť hlavnú rakúsku armádu. Týmto rozkazom Benedek výrazne oslabil armádu malými zrážkami s nepriateľom ešte pred rozhodujúcou bitkou. Rakúšania mali v tomto čase už takmer 33 000 mŕtvych a nezvestných, z toho asi 1 000 dôstojníkov.

V tejto dobe sa už hlavná rakúska armáda presúvala z Moravy do Čiech, kde sa 26. júna sústreďovali na severovýchode územia. Časť týchto síl zaujala obranné postavenie na západ od Labe od Jozefova cez Dvůr Králové a Miletín k Hořiciam. Ďalšia časť severnej armády bránila na východ od Labe medzi dedinami Dolany, Skalica a Ples. Očakával sa pruský nájazd zo severozápadu, odkiaľ mohla zaútočiť prvá (lužická) a tretia (labská) armáda. Medzitým sliezska, najpočetnejšia pruská armáda, pod velením princa Fridricha Wilhelma útočila zo severu a severovýchodu. Už od prvých stretnutí Rakúšanov s Prusmi bola Bismarckova armáda jednoznačne úspešnejšia. Pri dedine Kuří vody dňa 26. júna zvíťazili spojené sily prvej a tretej pruskej armády nad rakúskosaskými vojskami. 27. pri Podolí a 29. pri Jičíne sa toto víťazstvo zopakovalo. 27. júna pri Náchode, Vysokove a Václaviciach vyhrala východná časť druhej pruskej armády a 29. júna dobyla Dvor Králové. Jediný väčší úspech severnej rakúskej armády bola porážka Prusov 27. júna pri Trutnove.

Na konci júna prebehli ešte drobné zrážky v severných a severovýchodných Čechách. Väčšinou v nich zvíťazili Prusi a rakúske vojsko bolo tým ešte pred rozhodujúcou bitkou výrazne oslabené. Benedek preto 1. júla telegraficky požiadal cisára o urýchlené uzavretie mieru. Cisár však odmietol a nariadil pokračovať vo vojne a vybojovať rozhodujúcu bitku. Benedek zavrhol možnosť ustúpiť na Moravu a tak sa vojská Prusov a Rakúšanov stretli pri Hradci Králové.

4.3 Bitka pri Hradci Králové

Dňa 3. júla 1866 došlo k rozhodujúcej bitke prusko - rakúskej vojny - bitke pri Hradci Králové. Rakúšania sa pokúsili prehradiť cestu z Jičína cez Hořice do Hradca Králové. Už 1. júla zaujali výhodné obranné postavenie pri dedine Sadová neďaleko od Hradca. Rozostavili svoje delostrelecké batérie na malých vyvýšeninách a očakávali príchod nepriateľa. Na rozhodujúcu bitku mal Benedek k dispozícii 8 armádnych zborov (sedem rakúskych a jeden saský) s celkovým počtom 191 000 pešiakov, 24 000 jazdcov a 770 diel. V prvom slede bolo 5 zborov. V strede bojového útvaru bol 3. zbor, na ľavom krídle 10. zbor a ešte ďalej na juhozápad bolo saské vojsko. Pravé krídlo tvoril 2. a 4. armádny zbor. Na oboch krídlach vypomáhalo jazdectvo. V druhom slede bol na pravej strane 1. zbor, vľavo 6. zbor a ďalej na juhozápade 8. zbor. Zálohu tvorili tri jazdecké divízie a početné delostrelectvo. Rakúska armáda však nestihla opevniť celú obrannú líniu a preto boli zákopy vykopané len pri obci Chlum. Táto obec ležala necelý kilometer od cesty z Hořic do Hradca Králové. Spomenutá cesta tvorila os celého bojiska. Strategickú dôležitosť blízkeho okolia obce Chlum zdôrazňovala aj obsadenosť tohto územia Benedekovým vojskom. V bezprostrednej blízkosti bolo sústredených 44 000 pešiakov a jazdcov a vzhľadom na výhodnú vyvýšeninu aj 130 diel.

Pruské vojsko sa sústreďovalo severozápadne od Hradca Králové. 1. a 2. júla ešte nemalo početnú prevahu, ktorú nadobudlo až 3. júla, keď dorazila druhá, sliezska armáda. Vtedy mali Prusi v okolí sústredené vojsko v celkovom počte 193 000 pešiakov, 27 000 jazdcov a 776 diel.

Prusi začali útok ráno 3. júla len silami dvoch armád. Prvá armáda princa Fridricha Karla udrela na stred rakúskej obrany a tretia armáda generála Herwartha von Bittenfelda zaútočila na pravé krídlo. Dopoludnia prebiehali ťažké delostrelecké súboje. Pruská pechota svojím prenikaním bránila 160 delám pri obci Chlum.

K mimoriadne ťažkým bojom došlo aj v lesoch pri obci Sadová. Dopoludnia 3. júla sa rozpútali najkrvavejšie boje pri hlavnej ceste medzi dedinami Chlum a Sadová. Pruský kráľ Wilhelm začal dokonca kvôli úpornej a silnej obrane Rakúšanov uvažovať o ústupe. Moltke sa však spoliehal, že čoskoro mala doraziť druhá pruská armáda korunného princa Fridricha Wilhelma. Sliezska armáda podľa očakávania dorazila a úspešným útokom na slabšie krídlo Rakúšanov bitku rozhodla.

1. gardová divízia, ktorá postupovala do čela druhej pruskej armády, sa už okolo poludnia stretla s pravým krídlom rakúskej obrany. Neustále prichádzali ďalšie, čerstvé divízie Prusov. Benedek si mohol pomôcť v takejto kritickej chvíli nasadením záloh, ktoré boli tvorené asi 47 000 pešiakov a jazdcov. Nestihol však včas zareagovať, a tak pruská armáda úplne rozdrvila rakúske pravé krídlo, čím súčasne odľahčil situáciu ostatných pruských vojsk. Tretia armáda prelomila rakúsku obranu na ľavom krídle a začala postupovať k centru bojov.

Najdôležitejšia však bola situácia druhej pruskej armády, ktorej sa podarilo obsadiť kľúčové postavenia pri obciach Chlum a Rozběřice. Rakúšania sa samozrejme pokúšali získať naspäť Chlum, ale nepodarilo sa prelomiť silu pruského vojska, ktorého veľká časť sa pohybovala v okolí, a tak Rakúšania utrpeli ďalšie porážky. Tým sa Prusi asi o pol štvrtej popoludní (asi 16 hodín od začiatku bitky) stali pánmi situácie. Rakúske jednotky začali pod paľbou pruských diel opúšťať svoje pozície. Počiatočný pomalý ústup sa za chvíľu zmenil na bezhlavý útek, počas ktorého prišiel početný 3. armádny zbor Rakúšanov pod velením generála Gondrecourta v priebehu 20 minút o viac ako polovicu svojich síl. Keby Prusi uskutočnili dôslednejšie prenasledovanie, mohli byť rakúske straty ešte väčšie. Kým sa však pruská jazda rozptýlená po okolitých lesoch stihla sústrediť na jedno miesto, do boja na obranu ustupujúcej pechoty zasiahlo kvalitné rakúske delostrelectvo. A tak sa tohto dňa - 3. júla 1866 - večer rozpútala posledná veľká zrážka jazdectva v 19. storočí. Rakúske jazdectvo za prudkej paľby pruských diel nakoniec ustúpilo k Pardubiciam. Aj rakúske delostrelectvo sa naďalej bránilo až do posledných chvíľ, keď ich Prusi vďaka silnej početnej prevahe porazili.

Len obetavosť rakúskeho delostrelectva a jazdectva zabránilo úplnej katastrofe. Rakúske straty v bitke predstavovali asi 1 313 dôstojníkov, 41 499 vojakov a 187 diel. Z toho asi 12 000 - 15 000 padlo v boji a zvyšok zomrel na následky zranení neskôr. Sasi stratili asi 1 500 mužov. Na opačnej strane boli straty podstatne menšie, a to 9 153 mužov. Až do prvej svetovej vojny bola táto bitka druhá najväčšia v Európe (po bitke národov pri Lipsku).

Rakúske jednotky utiekli k Pardubiciam alebo sa pokúšali prejsť Labe a dostať sa na cestu vedúcu k Holiciam. Pritom sa časť vojakov zamotala do rozsiahleho zavodňovacieho systému pevnosti v Hradci Králové. Prusi už nepriateľa neprenasledovali, a to najmä pre únavu po celodenných bojoch a nedostatok spoľahlivých informácii o situácii v rakúskom vojsku. Ďalším problémom bola hradecká pevnosť s úplne neznámym zavodňovacím systémom.

České obyvateľstvo bolo naklonené na stranu Habsburgovcov. Z Prahy bola Františkovi Jozefovi zaslaná deputácia, sľubujúca pomoc v ťažkej situácii. Akademická mládež a dobrovoľná telovýchovná organizácia Sokol v Prahe a Mladej Boleslavi sa dokonca pokúšali zorganizovať dobrovoľnícke jednotky na podporu Rakúšanov. Podobné pokusy boli zaregistrované aj v Plzni. Všetky podobné snahy však boli hlavným rakúskym velením zamietnuté. Viera Čechov v rakúske víťazstvo však bola po bitke pri Hradci Králové otrasená. Odrazilo sa to na udalostiach v Prahe, ktorú 6. júla opustila vojenská posádka a všetky české štátne orgány, ktoré presídlili do Plzne. 8. júla obsadilo Prahu asi osemtisícové pruské vojsko, ktoré tu nastolilo vojenskú okupačnú správu. 17. júla bol do jej čela dosadený Vogel von Falkenstein. Aj na Slovensku bola verejná mienka na strane Rakúska. Slovenskí predstavitelia sa domnievali, že podporou viedenskej politiky sa im naskytne príležitosť získať národnú samostatnosť a ústavnú slobodu. Slováci s obavami sledovali dianie na českých bojiskách a v Prahe.

4.4 Ústup rakúskych vojsk na Slovensko

Po prehratej bitke pri Hradci Králové ustupovali rakúske vojská v troch prúdoch na juhovýchod cez Moravu smerom k Viedni. Všetky tri pruské armády ich naďalej prenasledovali. Rakúske vojská spolu so saskou armádou sa pod Benedekovým vedením sústreďovali v počte 92 000 mužov a 364 diel pri Olomouci. Tu došlo 14. a 15. júla k menším zrážkam pri dedinách Tovačov a Dub. Potom tiahli rakúske a saské jednotky pozdĺž rieky Moravy cez Biele Karpaty a odtiaľ cez Trnavu a Bratislavu k Viedni. Benedek očakával pruský útok na Viedeň, a preto chcel tomu zabrániť sústredením severnej armády okolo rakúskeho hlavného mesta. V tomto čase sa predpokladal aj príchod armády zo severotalianskeho bojiska, ktorej časť už dorazila a pripojila sa k severnej armáde. Velenie nad spojenými rakúskymi vojskami prevzal arcivojvoda Albrecht.

18. júla sa pruské jednotky priblížili k Viedni. Predná časť prvej, lužickej armády postupovala od Brna cez Lanžhot a Kúty k Bratislave. 19. júla obsadila Moravský Ján, Malacky a o dva dni neskôr Stupavu. Bola to 7. divízia generála Eduarda von Franseckyho z 4. armádneho zboru. Rakúšania sa obávali dobytia Bratislavy, ktoré by malo veľký strategický význam pri útoku na Viedeň. V Bratislave chytili pruského kapitána generálneho štábu, ktorý v prestrojení za riaditeľa zverinca dostal za úlohu preskúmať možnosť prechodu cez Dunaj. Ako vyzvedača ho bez odkladu popravili. Dňa 22. júla došlo k poslednej, úplne zbytočnej bitke prusko - rakúskej vojny, bitke pri Lamači.

5. Bitka pri Lamači

(Juraj Majer)

5.1 Bitka pri Lamači

Na Záhorí a v blízkosti Bratislavy sa dá pri prechádzkach natrafiť na viacej pamätníkov, ktoré pripomínajú pobyt pruských vojsk na Slovensku z poslednej väčšej vojnovej akcie Rakúska pred druhou svetovou vojnou. Niektoré boli postavené hneď po skončení vojny, v ktorej zahynulo mnoho príslušníkov nášho národa. Sú to: pomník a náhrobný kameň na Kamzíku, pomník 10. c.-k. pluku z Mondelovej brigády v poliach pri železničnej trati za Lamačom, náhrobný kameň na hromadnom hrobe na lamačskom cintoríne.

Od Hradca Králové ustupovala rakúska armáda troma smermi k Viedni. Časť tiahla pozdĺž rieky Moravy na juh, hlavne však spolu s Benedekom veľkým oblúkom cez Malé Karpaty, pozdĺž povodia Váhu a cez Trnavu a Bratislavu k Viedni. Pruské jednotky postupujúce po oboch brehoch Moravy, sa už 18. júla priblížili k Viedni. V rakúskom tábore sa rozšírili obavy, aby Prusi nedobyli Bratislavu, čím by získali strategický bod na podmanenie si Viedne. Preto sa rakúske velenie rozhodlo udržať si toto mesto.

Rakúsky veliteľ, arciknieža Albrecht, dostal pred bitkou návrh od lamačských lesníkov, ktorí dobre poznali cestu a chodníčky, aby s hŕstkou strelcov, poskrývaných za násypmi a vývratmi, zabránil prípadnému obchvatu Prusov cez lamačské lesy. Touto myšlienkou prejavili lesníci viac strategického a taktického myslenia ako Albrecht, ale ich hlas bol márny.

Verejnosť na Slovensku, podobne ako v Čechách, sa postavila na stranu Viedne proti Prusku. Slováci podporovali Viedeň v protipruskom postoji, aj keď veľkonemeckú politiku podrobovali kritike. Okolo J. M. Hurbana a M. Bakulínyho v tomto čase vznikol námet na organizovanie dobrovoľníckeho zboru proti vpádu Prusov. Tento podnet sa nakoniec nerealizoval. Slovenskí národní predstavitelia zároveň dúfali, že podpora vlády v kríze vynesie malým národom, a teda aj Slovákom, ústavnú slobodu a plnú národnú rovnoprávnosť. Tieto nádeje boli podložené množstvom vojakov, ktorí sa zúčastnili bojových akcií. A niektoré pešie pluky so Slovákmi ( napr. 12., 26., 34., 67., 71., 72., - severný front a 66., spolu so 7. poľným delostreleckým plukom - južný front ) mali obrovské straty. Túžby obyvateľstva po národnej slobode však neboli splnené.

Na ochranu Bratislavy sa pri Lamači ( vtedy Blumenau ) rozvinula už 18. júla brigáda pod vedením plukovníka Mondela z II. zboru. Pravým krídlom siahala až k horskému masívu v lokalite Hrubá Pleš. Odtiaľ zaujali Rakúšania pozície smerom na západ k poliam Leskáre a k železničnému násypu. Ľavé krídlo zase siahalo až na západ k východným a severovýchodným svahom Devínskej Kobyly. V predvečer bitky posilnil jednotky 9. rakúsky horský pluk a na mieste sa objavil aj husársky pluk. Delostrelectvo bolo sústredené najmä pri obciach Lamač a Dúbravka, odkiaľ kontrolovalo prístupovú cestu vedúcu zo Stupavy.

Tu sa treba zamyslieť, prečo bol za dôležitý obranný bod vybraný práve Lamač. Svahy Malých Karpát tu tvoria z oboch strán výborný strategický bod. Pozrime sa na to z geografickej stránky. Lamač a Dúbravka sú obklopené vrchmi Malých Karpát. Devínska Kobyla (514 m n. m.), Dúbravská Hlavica (357 m n. m.), Švábsky vrch (360 m n. m.). Tieto tri kopce sa nachádzajú na západnom a juhozápadnom okraji. Zo severu to je ešte Hrubá pleš (333 m n. m.). Priemerná nadmorská výška Lamača je 274 m n. m.

Obranou Bratislavy bol poverený generál gróf Thun s 2. zborom. Dal zničiť mosty pri Marchegu a Schlosshofe a dopravu na Dunaji najprv obmedzil a neskôr úplne zastavil. Mnoho obyvateľov Bratislavy v tejto dobe utieklo. Šírili sa totiž správy, že pruský generál von Bosse žiadal zaplatiť za mesto vysokú vojenskú kontribúciu. Tí, čo zostali, pozorovali bitku pri Lamači ďalekohľadmi z okolitých kopcov a záhrad. Po bitke zašli až do pruského tábora, dokonca aj s deťmi, ktorým ukazovali, ako si vojaci varia. Najväčšiu pozornosť pútali jednoznačne ihlovky, ktoré spôsobili Rakúšanom veľké straty.

5.2 Ozbrojené stretnutie

Bol to nepríjemný, zamračený letný deň. Už niekoľko hodín predtým nastupovali do pozícií v neďalekých poliach pruské kráľovské jednotky proti cisársko-kráľovským vojskám. Začiatok boja bol už o 6. hodine, keď jedna eskadróna rakúskych husárov narazila pri prieskume terénu v smere od Dúbravky na tri eskadróny pruských husárov. Rakúšania mali kvalitnejšiu jazdu, ktorá odrazila pruskú presilu, zajala niekoľko jazdcov a ukoristila viacero koní. O 30. minút na to vstúpilo do boja aj delostrelectvo a začal sa hlavný nápor pruskej pechoty. Útok na hlavné postavenie Bratislavy sa začal 22. júla o 7 ⁰⁰. Zúčastnila sa ho časť pruského vojska s úmyslom pútať hlavnú pozornosť priamo na Lamač, aby viazala rakúske sily. Brigáda generála Bosseho postupovala smerom k vrchu Kamzík poza Lamač cez Železnú studienku. Ich cieľom bolo preniknúť do tyla nepriateľa pri Lamači. Lamačskí lesníci predvídali okolnosti veľmi správne. Zakrátko na to, presne o pol ôsmej, došla správa o uzavretí prímeria s platnosťou od 12 ⁰⁰ 22.7.1866. Generál von Bosse, ktorý údajne 21.7. vyhlásil, že ,,nasledujúci deň bude večerať v Bratislave,” neodvolal rozkazy, ale ešte zosilnil nápor. Prudká delostrelecká paľba spôsobila početné požiare v Lamači a v Dúbravke. Pruské jednotky zaútočili celou silou na Lamač, ale boli odrazené. Časť pruskej armády určená na obchvat, sa však medzitým, vďaka istému podlesnému, ktorý jej ukázal cestu, dostala obchvatom cez hory na Kamzík a zboku zaútočila na rakúske vojsko. Až keď sa Albrecht dozvedel, že mu Prusi mieria cez lesy do chrbta, vyslal do Bratislavy dôstojníka, aby vyhľadal podrobné mapy okolia. Posledný veľký boj sa strhol okolo 11 ⁰⁰ pri hostinci Slamená búda. Tento hostinec stojí dodnes, stretávali sa tam štúrovci a bratislavčania ho dobre poznajú z výletov na Kamzík. Rakúšania boli pod hustou paľbou nútení cúvnuť, zanechajúc veľa padlých. Tu sa pruský útok zastavil. Biele uniformy cisárskych vojakov v hustom letnom lese poskytovali nepriateľom dobrý cieľ. Maskovaniu sa ešte vtedy nevenovala taká pozornosť. Aj čo sa týka zbraní, bolo Prusko oveľa vyspelejšie. Jedným z hlavných predpokladov na jeho víťazstvo bola nová pechotná zbraň zvaná ihlovka. Rakúske velenie chcelo nevýhody zmierniť rýchlymi bodákovými útokmi, ale tie v otvorenom priestore blízko Lamača strácali účinnosť. O 12. hodine oznámili biele zástavy a hlahol zvonov platnosť prímeria. Nasledovalo určenie demarkačnej čiary, ktorá viedla cez Záhorskú Bystricu. Namosúrený generál Bosse musel teda večerať za demarkačnou líniou.

5.3 Koniec bitky a vyhlásenie mieru

Bojové stretnutie pri Bratislave nepatrilo medzi veľké bitky prusko-rakúskej vojny, ale bolo najväčším ozbrojeným konfliktom počas tejto vojny na území dnešného Slovenska. Prusi použili Moltkem presadzovanú taktiku troch útočných kolón a obchvatu. Pomer padlých bol podľa už spomenutých príčin 6:1 v neprospech Rakúšanov. Presnejšie to bolo 600 mŕtvych mužov na cisárskej strane a asi 100 Prusov. Padlí našli svoj večný odpočinok väčšinou na lamačskom cintoríne, v spoločnom hrobe na Kamzíku je pochovaných 23 vojakov, povyše Slamenej búdy leží 6 obetí. Na Kamzíku možno nájsť aj hroby jednotlivcov, ktorých pochovali na miestach, kde ich zastihla smrť. O prímerí a uzavretí mieru sa jednalo niekoľko dní. Pruský kráľ Wilhelm I. chcel ťažkú situáciu Rakúska plne využiť. Proti tomu bol Bismarck, ktorý si nechcel Rakúsko znepriateliť. Mierové jednania prebiehali v Mikulove, kde bolo 21. júla uzavreté prímerie a po 4 dňoch, 26.7., tu bol podpísaný aj predbežný mier. Konečný mier bol prijatý 23. augusta 1866 v Prahe. Tak sa skončila dvojmesačná prusko-rakúska vojna.

Lamačskej bitke venovala pozornosť tlač celej vtedajšej Európy. Všetky významnejšie noviny mali v Bratislave tzv. reportérov-kresliarov. Títo novinári posielali správy do redakcie v podobe kresieb, ktoré osobne videli pri bojoch.

Ak sa niekedy vyberiete na výlet a naďabíte (hoci aj náhodou) na niektorý z pomníkov a pamätníkov, pripomínajúci bitku pri Lamači, spomeňte si na zbytočné obete, ktoré padli nielen vo vtedy prebiehajúcej vojne.

6. Dôsledky rakúsko - pruskej vojny

6.1 Dôsledky vojny v Rakúsku

(Juraj Majer)

Rakúsko - pruská vojna zanechala v Rakúsku veľmi hlboké rany. Veľmi ťažko znášala vojnu ako takú a ešte horšie prehratú vojnu štátna pokladňa. Vysoké vojenské výdavky značne zaťažili rakúsky rozpočet a Rakúsku vznikli také finančné problémy, z ktorých sa až do 1. svetovej vojny nedostalo. Okrem toho Rakúsko muselo splácať “malé”, no i tak značne veľké vojenské náhrady - 20 miliónov toliarov.

Veľmi ťažko porážku niesla i habsburská česť. Cisár sa musel zmieriť s územnou stratou (Benátsko), ktorá však bola veľmi prijateľná, v prospech Talianska, i keď vojnu na južnom fronte vyhralo. Pre toto územie zomierali národy Františka Jozefa iba kvôli habsburskej cti. Keby totiž František Jozef prijal Taliansku ponuku¹⁾ na odkúpenie tohto územia, mal by rozhodne o mnoho problémov menej. Nie je totiž isté, či by sa Taliansko pustilo do vojny proti monarchii na pruskej strane, ak by na Rakúsko nemalo žiadne požiadavky a z vojny by pravdepodobne malo malý osoh, Rakúsko by sa tak mohlo sústrediť na české bojiská a tu by mohlo nasadiť aj potrebné vojsko a zbrane. František Jozef však zastával takú teóriu, že žiadne rakúske územie nesmie byť vydané bez boja. Na habsburskú česť doplatilo aj rakúske velenie, pretože velenie v Čechách nebolo zverené arcivojvodovi Albrechtovi, ale Benedekovi, ktorý bol potrestaný tak, že sa už nikdy nesmie stretnúť s cisárom, pričom musel zložiť sľub, že nikde nebude o pozadí vojny a o rakúskom veliteľstve písať. Cisár nechcel, aby sa ľudia dozvedeli, že nie je celkom pravdivé tvrdenie, že za porážku Rakúska môže neschopné benedekove velenie. Ľuďom však bolo jasné čo je skutočnou príčinou rakúskej porážky, po bitke pri Hradci Králové sa na múroch cisárskeho sídla objavil nápis :

Die Freiwilligen haben kein Knopf,

Die Generale haben kein Kopf,

Die Minister haben kein Gehirn,

So mu ssen wir alles verliern.

Vo voľnom preklade:

Dobrovoľníci sú bez gombíkov (narážka na zlú vystrojenosť armády),

Generáli bez hlavy (narážka na neschopnosť hlavného velenia),

Ministri bez mozgu (hlúpi),

Nuž musíme všetko stratiť (prehrať).

Ďalším veľkým ponížením pre cisára bolo to, že musel uznať Severonemecký spolok a nesmel ďalej zasahovať v “nemeckých záležitostiach”, pričom túto “kompetenciu” prenechal Prusku. Všetky tieto udalosti, vrátane zvýšenia životných nákladov obyvateľstva a opakujúcej sa zlej úrody viedli k vzrastajúcim požiadavkám nenemeckých národností monarchie. Zatiaľčo sa slovanské národy chovali lojálne počas celej vojny a i po nej (1/3 armády tvorili Česi a Slováci), boli to práve Maďari, ktorí boli “odškodnení”, napriek tomu, že sa dokonca preukázalo, že počas vojny organizovali dobrovoľnícke pluky na podporu Pruska.

6.1.1 Rakúsko - maďarské vyrovnanie

(Rudolf Leška)

František Jozef si nemohol ďalej zakrývať oči pred neustále vzrastajúcim národnostným problémom monarchie. Pokúsil sa tento problém pakatelizovať a zamiesť ho pod stôl tým, že sa dohodne iba s Maďarmi. Preto dualizmus nenašiel podporu u obyvateľov monarchie. Neboli s ním spokojní dokonca ani Maďari a Nemci.

Maďari si nárokovali vlastné ministerstvo obrany, a teda vlastné vojsko, čo však nechcel pripustiť cisár, lebo sa obával prípadnej ďalšej vzbury proti Habsburgovcom.

Nemci sa zase obávali zvýšeného vplyvu Maďarov na politiku monarchie, čo sa neskôr potvrdilo, Maďari si totiž pri každej obnove vyrovnania (každých 10 rokov) kládli čoraz väčšie požiadavky, ba predpokladá sa dokonca, že pri obnove vyrovnania v roku 1917 by sa Maďari osamostatnili. Karol Lueger, ktorý stál na čele Kresťanskosociálnej strany sa k dualizmu vyjadril takto :„ Dualizmus považujem za nešťastie, ba dokonca za to najväčšie nešťastie aké kedy postihlo moju vlasť; je to dokonca ešte väčšie nešťastie, než vojny, ktoré sme prehrali.” Je vidieť, že dualizmus nepožíval u nemeckej časti obyvateľstva značného uznania.

S týmto názorom by sa iste stotožnili aj hovorcovia jednotlivých národností. Vyrovnanie z roku 1867 ich totiž “podriadilo panským rasám a to bez ohľadu na to, čo všetko urobili tieto národnosti pre dynastiu v roku 1848”. Maďari sa v Uhorsku cítili byť pánmi a podľa toho sa aj správali. Obmedzovali akékoľvek práva národností. Utláčali najmä sedmihradských Rumunov, Chorvátov a Slovákov. Na Slovensku zrušili Maticu Slovenskú a tri slovenské gymnázia. Na všetkých školách v Uhorsku sa začalo vyučovať maďarsky a maďarčina sa musela používať i v úradnom styku a na všetkých kultúrnych podujatiach.

V Predlitavsku bola situácia veľmi podobná Nemci mali najväčšie problémy s Čechmi. Tí boli totiž najviac nespokojní s dualizmom, pretože očakávali vytvorenie trializmu (Rakúsko - Uhorsko - České krajiny).Bismarck sa zaoberal aj národnostným problémom v Rakúsku, naliehal na Františka Jozefa, aby nepripustil trializmus, ale so Slovanmi v Európe “rátal”, keď pri tvorbe dvojspolku vyslovene žiadal, aby dohodu podporili aj Česi :„ Slovania bývajú často nudní, nepremenia svet. Sú ovšem inteligentní a pracovití, je dosť miesta na Zemi pre Nemcov aj pre nich.”

6.1.2 Zahraničná politika Rakúsko - Uhorska

(Rudolf Leška)

Zahraničnú politiku Rakúsko - Uhorska viedol spoločný minister zahraničia, resp. panovník, ale podľa niektorých historikov mala na túto politiku veľký vplyv maďarská vláda. Pravdepodobne kvôli tomuto vplyvu bola neskôr vedená antiruská politika a Rakúsko - Uhorsko stratilo významného spojenca, ako už niekoľkokrát v tomto období. Zle vedená zahraničná politika pravdepodobne doviedla Rakúsko až k 1.svetovej vojne a k zániku ríše.

V roku 1870, počas prusko - francúzskej vojny sa Rakúsko - Uhorsko uvažovalo o vstupe do vojny. Ako situáciu v Rakúsku komentuje historik Alan Sked :„ Cisár chce vojnu, arcivojvoda Albrecht, generálny inšpektor armády, chce taktiež vojnu a aj minister vojny bol pre napadnutie Pruska.” Nakoniec sa však František Jozef rozhodol inak a v korunnej rade sa vyslovil pre politiku “dočasnej neutrality”. Novú vojnu nepodporovali ani národy monarchie. Maďari a liberálny Nemci sa obávali, že prípadné víťazstvo Rakúska by znamenalo obnovenie absolutizmu. Francúzsko - pruský konflikt sa ale nakoniec vyvinul tak rýchlo, že ani nebola príležitosť zasiahnuť.

Neskôr vedená zahraničná politika bola skôr namierená proti Rusku. Tento smer si vynútilo najmä Uhorsko. Od tejto antiruskej politiky odrádzal Rakúsko aj sám Bismarck, povedal :„ Pokiaľ budem ministrom, nikdy nedám svoj súhlas k preventívnemu útoku na Rusko a som veľmi ďaleko od toho, aby som niečo také radil Rakúsku.” Najmä nepriateľská politika proti Rusku a západným mocnostiam, snaha kompenzovať si územné straty na Balkáne a vplyv militaristického Nemecka doviedli svet k 1. svetovej vojne.

6.2 Dôsledky vojny v Prusku

(Juraj Majer)

Víťazstvo Pruska v roku 1866 bolo ďalším veľkým krokom k zjednoteniu Nemecka. Rakúsko sa muselo vzdať nároku na vedúcu úlohu v nemeckých záležitostiach a vystúpiť z Nemeckého spolku, Bismarck si však, ako sa ukázalo, nechce trvalo Rakúsko znepriateliť. Štyri nemecké štáty, ktoré vo vojne bojovali na strane Rakúska - kráľovstvo Hannoverské, kurfirstvo Hessen-Kassel, vojvodstvo Nassau a slobodné mesto Frankfurt nad Mohanom - boli pripojené k pruskej monarchii, čím sa Prusko zjednotilo, pretože práve tieto územia oddeľovali západ a východ jeho územia. Tak sa Prusko stalo najväčším nemeckým štátom s 24 miliónmi obyvateľov.

Bismarckova vláda presadila založenie Severonemeckého spolku, ktorý zahŕňal 22 nemeckých štátov ležiacich na sever od Mohanu. Ústava bola prijatá v apríli 1867, právnicky zaistila hegemóniu Pruska. V čele Severonemeckého spolku stál pruský kráľ, ktorý bol zároveň vrchným veliteľom vojenských síl. V Spolkovej rade ( členmi boli predstavitelia jednotlivých vlád ) viedlo Prusko. Spolkovým kancelárom sa stal Bismarck. V Spolkovom ríšskom sneme, do ktorého sa volilo na základe všeobecného ( pre mužov od 21 rokov ) a priameho hlasovania, mali väčšinu pruskí poslanci. Vytvorený Severonemecký spolok, kde malo najväčšie postavenie Prusko, predurčoval zjednotenie Nemecka pod pruským vedením.

6.2.1 Prusko - francúzska vojna

(Rudolf Leška)

Zjednocovanie Nemecka sa zavŕšilo v roku 1870. V tomto roku vyvolal Bismarck vojnový konflikt s Francúzskom, ten vyvrcholil bitkou pri Sedane. Tentokrát však Bismarck nepostupoval tak, ako v prípade Rakúska a Francúzsko si trvalo znepriatelil. Vo Francúzsku vyvolal nenávisť, ktorá sa kumulovala a vyvrcholila v svetových vojnách. Po víťazstve vo Francúzsko - pruskej vojne si Prusko pričlenilo hospodársky významné územia Alsaska a Lotrinska a krásne sály zámku Versailles lákali Bismarcka i cisára k tomu, aby vyhlásenie Nemeckého cisárstva uskutočnili tu. Tak sa aj stalo a to 18. januára 1871 v zrkadlovej sieni zámku Versailles. Týmto aktom Nemecko ponížilo Francúzov. Po vojne sa vo Francúzsku zmenil celý ústavný systém a vznikla republika.

6.2.2 Nemecké cisárstvo nastupuje cestu svetovej veľmoci

(Rudolf Leška)

Podľa ústavy z roku 1871 bol na čele cisárstva panovník, ktorý bol súčasne aj pruským kráľom. Ríša sa skladala z niekoľkých monarchií a slobodných miest. Každá mala vlastný parlament, vládu, hlavu štátu a niektoré dokonca aj svoje zastupiteľstvá v zahraničí. V dobe vzniku cisárstva, žilo na tomto území 41 miliónov obyvateľov.

Nemecko čoskoro hospodársky predčilo aj Anglicko, niekdajšiu “dielňu sveta” a dostalo sa na úroveň najvyspelejších štátov sveta. Sústredilo sa najmä na zbrojenie. V predvečer 1. svetovej vojny to bolo práve Nemecko, ktoré vynakladalo najväčšie peňažné prostriedky na armádu. Chybou nemeckej politiky bolo to, že vsadila na vojenské riešenie územných sporov. V roku 1879 uzavrel Bismarck spojeneckú dohodu (Dvojspolok) s Rakúsko - Uhorskom, za výhodných podmienok pre Rakúsko (Nemecko muselo prísť Rakúsku na pomoc v prípade napadnutia Ruskom, ale Rakúsko nemuselo pomôcť Nemecku v prípade napadnutia Francúzskom). Bismarck pravdepodobne s podobnou dohodou rátal už skôr, preto v roku 1866 zaujal pre Rakúsko veľmi prijateľný postoj, ktorý Rakúsku umožnil ponechať si všetky územia (okrem Benátska) a splácať malé vojnové náhrady. Ďalšia nemecká zahraničná politika veľmi pripomínala politiku Rakúsku. Bolo to totiž Nemecko, ktoré malo najväčší cudzí vplyv na rakúsku aj domácu aj zahraničnú politiku. To doviedlo obe mocnosti spoločne k 1. svetovej vojne, ktorá znamenala pre obe katastrofu.

7. Záver

(Juraj Majer)

V práci stredoškolskej odbornej činnosti sme sa venovali problematike Prusko - rakúskej vojny. Išlo nám o to, aby sme prácou najprv zaujali a aby sme čitateľa uviedli do celej situácie. Preto sme v práci dali priestor aj tomu, aby sme najprv všeobecne opísali situáciu v Európe pred vojnou a potom prebieh vojny.

Podrobnejšie sme sa venovali bitke pri Lamači. Chceli sme pripomenúť, že aj na našom území, ba dokonca na území Bratislavy sa len nedávno odohrala bitka, o ktorej vie málo ľudí. Aj my, predtým než sme začali prácu písať, sme vedeli len málo faktov o tomto bojovom stretnutí . O tomto konflikte sa v odbornej literatúre môžeme dočítať len kusé správy a mali sme pocit, že táto samotná udalosť, ako aj samotná vojna, nemá v odbornej literatúre to postavenie, ktoré jej právom prináleží. Myslíme si, že náš zámer, objasniť význam bitky pri Lamači, ako aj samotnej prusko - rakúskej vojny sa nám vydaril.

Čitateľovi sme sa pokúsili priblížiť aj jednotlivé osoby, ktoré stáli v pozadí konfliktu ich krátkym životopisom a v záverečných kapitolách sme sa snažili, aby sme poukázali aj na ďalekosiahle následky, za ktoré v mnohom, či v Rakúsku, či v Prusku, mohla Prusko - rakúska vojna.

8. Zoznam použitých prameňov a literatúry

Bergh Hendrik van a kolektív; Ľudia, ktorí zmenili svet; 1996; Mladé letá Bratislava; str.196-201
Doc. PhDr. Buchvaldek Miroslav CSc. a kolektív; Československé dějiny v datech; 1986; Svoboda Praha
Dangl Vojtech; Bitky a bojiská; 1984; Mladé letá; str. 225 - 235
Dangl Vojtech; Prusi na Záhorí; Historická revue 1/92; str. 9-11
PhDr. Ing. Dorazil Otakar; Vládcové nového věku (1648-1937) - 3.diel; 1993; nakladateľstvo Amlyn; str. 151-196
PhDr. Ing. Dorazil Otakar; Vládcové nového věku (1648-1937) - 4.diel; 1993; nakladateľstvo Amlyn; str. 42 , 45, 75
Dvořák Pavel; Zlatá kniha Bratislavy; 1993; Slovenský spisovateľ; str. 399 - 407
Harenberg Bodo; Kronika ľudstva; 1992; Fortuna Print; str. 756
Holec Roman; Živý symbol starej doby; Historická revue 5/98; str. 12-14
Miroslav Hroch; Európa - historické udalosti; 1980; Mladá fronta
Kamnický Miroslav, Mrva Ivan, Tonková Mária, Valachovič Pavol; Lexikón svetových dejín; 1997; SPN
Dr. Kamenický Miroslav, CSc. a kol.; Lexikón svetových dejín; 1997; SPN
Kol. autorov; Encyklopedie osobností Evropy; Nakladatelský dům OP Praha; 1993; str. 80, 695
Kol. autorov; Encyklopedie slavné osobnosti; Svojtka a Vašut; 1995; str.37
Kol. autorov; Dejiny Bratislavy; Obzor Bratislava; 1966; s.225
Kol. autorov; Dejiny Bratislavy; Obzor Bratislava; 1978; s. 163-165
PhDr. Kováč Dušan DrSc., Doc. PhDr. Herta Tkadlečková CSc., PaedDr. Viliam Kratochvíl a kolektív; Dejepis 3, Na prahu moderného sveta; 1994; Orbis pictus Istropolitana; str. 42 - 43
Polišenský Josef; Revoluce a kontrarevoluce v Rakousku; Svoboda Praha; 1975
plk. doc. RSDr. Procházka Zdeněk DrSc., plk. doc. Ing. Lipták Ján CSc. a kolektív; Vojenské dějiny Československa - II.díl (1526-1918); 1986; Naše vojsko; str. 376 - 391
Sked Alan; Úpadek a pád Habsburské říše; edícia Zániky říší; 1995; PANEVROPA
Stellner František; Poslední německý císař; edícia Zániky říší; 1995; PANEVROPA
Špirko Dušan; Lámanie životov pri Lamači; Historická revue 8/96; str. 16-17
Urban Otto; František J ozef I.; edícia Archiv; 1991; Mladá Fronta
Žukov J. M., Smirnova N. A. a kolektív; Dějiny světa, svazek VI; 1964; Nakladatelství politické literatury; str. 538-540
Počítačový program - CD-Rom: Dějiny zemí koruny české; Paseka
Počítačový program - CD-Rom: Compton´s interactive encyclopedia; 1998; TLC Inc.
Internet - Habsburg homepage: http:\\library.byu.edu\~rdh\eurodocs\austria.html

9. Obrazová príloha

I. Príčiny prusko - rakúskej vojny

II. Politickí predstavitelia

III. Priebeh vojny

IV. Bitka pri Lamači

V. Dôsledky

I. Príčiny prusko - rakúskej vojny

II. Politickí predstavitelia

III. Priebeh vojny

IV. Bitka pri Lamači

V. Dôsledky

Na príprave obrazovej prílohy sa pracuje. Termín dokončenia - pravdepodobne september 2003. Prosím ospravedlňte ma.

Použitie práce na komerčné účely len so súhlasom všetkých autorov konkrétnej časti práce. Použitie na štúdijné účely len s presným uvedením použitej literatúry.

Domov*Dejiny*Doprava*Prusko - rakúska vojna*Práca Úzkokoľajné a lanové dráhy Záhoria*Železnice*Úzkokoľajné železnice*Lanové dráhy*Mestská hromadná doprava*English version*Deutsche version