Človek, mozog a materializmus.
Ako sa ukázalo, mozog človeka hrá veľmi dôležitú úlohu nielen biologickú ako centrum riadenia ale aj ako filozofickú pri otázke definície človeka. Zdá sa, že jadro tejto definície sa nachádza práve v mozgu. Základná úvaha je nasledovná: Ak odoberieme človeku dajme tomu ruku a nahradíme ju umelou, podstata človeka, jeho JA sa nezmení. Ak to isté urobíme s ktoroukoľvek časťou ľudského tela tak dospejeme k tomu istému názoru. Predpokladajme, že sa dá transplantovať akýkoľvek orgán a prídeme k tomu istému záveru, že tento orgán keď vymeníme tak sa podstat človeka nezmení. Aj keby sme išli ďalej do detailov tak vieme, že každá (alebo väščina?) bunka sa v živote niekoľkokrát vymení, zostaňme teraz na úrovni orgánov. Špecifickú úlohu tu hrá práve mozog. Predpokladajme, že máme 2 osoby: Jano a Fero. Rozdelme si ich pre jednoduchosť na 3 časti: Jano_mozog, Jano_srdce (životne dôležité orgány), Jano_ruka (životne nedôležité orgány). To isté urobíme pri Ferovi. Cize:
Jano_mozog + Jano_srdce + Jano_ruka = cela Janova identita.
Fero_mozog + Fero_srdce + Fero_ruka = cela Ferova identita.
Pokusme sa teraz urobit vymenu organov medzi Janom a Ferom.
Vymenime navzajom srdcia.
Jano_mozog + Fero_srdce + Jano_ruka = stale je to Jano
Fero_mozog + Jano_srdce + Fero_ruka = stale je to Fero
Teraz skusme obidvom transplantovať umelé srdce.
Jano_mozog + umele_srdce + Jano_ruka = stale je to Jano
Fero_mozog + umele_srdce + Fero_ruka = stale je to Fero
Teraz sa pokúsime vymeniť ruky
Jano_mozog + umele_srdce + Fero_ruka = stale je to Jano
Fero_mozog + umele_srdce + Jano_ruka = stale je to Fero
Teraz im dajme ruky umelé
Jano_mozog + umele_srdce + umela_ruka = stale je to Jano
Fero_mozog + umele_srdce + umela_ruka = stale je to Fero
A teraz sa dokonca pokúsme ruku amputovať úplne
Jano_mozog + umele_srdce (bez ruky) = stale je to Jano
Fero_mozog + umele_srdce (bez ruky) = stale je to Fero
Samozrejme, že pri životne dôležitom orgáne amputáciu robiť nebudeme. Teda videli sme, že ak vymeníme životne dôležitý alebo nedôležitý orgán za umelý, prípadne životne nedôležitý odstránime úplne, identita dotyčného nám zostane zachovaná. Teraz si predstavme, že veda pokročí natoľko, že budeme vedieť transplantovať aj mozog. Skúsme sa teraz vrátiť k východiskovej situácii:
Jano_mozog + Jano_srdce + Jano_ruka = cela Janova identita.
Fero_mozog + Fero_srdce + Fero_ruka = cela Ferova identita.
A pokúsme sa vymeniť mozgy.
Fero_mozog + Jano_srdce + Jano_ruka = X
Jano_mozog + Fero_srdce + Fero_ruka = Y
Co dosadime za X a Y?
Majme 3 možnosti:
a., X=Jano a Y=Fero – mozog nie je identita
b., X=Fero a Y=Jano – mozog je identita
c., X nerovna sa ani Jano ani Fero alebo Y nerovna sa ani Jano ani Fero
Z toho vidíme prvý filozofický problém. Súvisí podstata identity cloveka s mozgom alebo nie? V prípade a., vidíme, že nie, v prípade b., vidíme, že áno, prípad c., nám môže hovoriť o tom, že oddelením mozgu od zbytku tela sa nám identita zruší úplne. Predpokladajme, že sa nachádzame v roku 2484 a transplantácia mozgu sa podarila.
a., V tomto prípade keď ani mozog nie je tou identitou ako sa predpokladalo, tak je otázka definície človeka už takmer úplne odsunutá mimo materializmus, pretože ani matéria mozgu, nie je schopná plne definovať človeka. Teda prípad a., nám jasne hovorí o tom, že buď sa:
a1., materializmus mýli alebo
a2., žiadna identita človeka ani neexistuje
b., V tomto prípade vidíme, že mozog je tou identitou človeka. Teda mozog ako orgán túto identitu tvorí. Toto zistenie by sa na prvý pohľad mohlo zdať presným opakom prípadu a., teda jasným víťazstvom materializmu, pretože sa ukázalo, že mozog ako matéria je práve tou identitou. Ale skutočne je tomu tak? Na prvý pohľad áno. Problém je v tom, že mozog nie je nejaký jednoliaty orgán ale tiež sa skladá z určitých častí. Pôjdeme teda ďalej, či naozaj sa dá definovať človek pomocou matérie. Pokus budeme opakovať ale nebudeme transplantovať celý mozog ale len jeho časti. Opeť majme Fera a Jana a časti mozgu si označme ako mozog_A a mozog_B (pre jednoduchosť analýzy majme len 2 časti):
Jano_mozog_A + Jano_mozog_B = cela Janova identita.
Fero_mozog_A + Fero_mozog_B = cela Ferova identita.
1. výmena mozgu_A
a.,
Fero_mozog_A + Jano_mozog_B = cela Ferova identita
Jano_mozog_A + Fero_mozog_B = cela Janova identita
V tomto prípade, je celá identita len v časti mozog_A, časť mozog_B je pre určenie identity nepodtatná.
b.,
Fero_mozog_A + Jano_mozog_B = cela Janova identita
Jano_mozog_A + Fero_mozog_B = cela Ferova identita.
V tomto prípade, je celá identita len v časti mozog_B, časť mozog_A je pre určenie identity nepodtatná.
c.,
Fero_mozog_A + Jano_mozog_B = strata identity
Jano_mozog_A + Fero_mozog_B = strata identity.
V tomto prípade, je zrejmé, že mozog_A + mozog_B tvoria identitu ale pri výmene samotných častí dochadza k strate identity. Teda identita sa nedá vztvoriť pomocou žiadnej časti samostatne, teda identita vzniká – emerguje spojením 2 častí. Túto úvahu si rozoberieme neskôr, lebo je kľúčová.
Pri výmene časti mozgu_B je situácia analogická, takže ju nemusíme detailne rozoberať.
2. výmena mozgu_B
a.,
Jano_mozog_A + Fero_mozog_B = cela Ferova identita
Fero_mozog_A + Jano_mozog_B = cela Janova identita
b.,
Jano_mozog_A + Fero_mozog_B = cela Janova identita
Fero_mozog_A + Jano_mozog_B = cela Ferova identita.
c.,
Jano_mozog_A + Fero_mozog_B = strata identity
Fero_mozog_A + Jano_mozog_B = strata identity.
Vráťme sa teraz k prípadom 1.a., a 1.b.,. V týchto prípadoch je jasné, že identita sa nachádza v niektorej z častí. S delením mozgu by sme mohli ísť ďalej a ďalej na neuróny, molekuly, atómy a ďalšie elementárne častice. V prípadoch typu a., a b., na nižších úrovniach by sme sa museli dopracovať až k elementárnej častici, ktorá bude práve tvoriť túto identitu. Aby nás nikto neupodozrieval z podsúvania „duše“ nazvime tú časticu jednoducho „homión“. Toto je filozoficky veľkým problémom pretože za tohoto predpokladu, by evolúcia človeka nemohla vytvoriť identitu človeka kombináciou bežných častíc, keďže by identitu tvorila nejaká konkrétna elementárna častica prípadne niečo iné (homión). Samozrejme v prípadoch a., a b., ide o veľké zjednodušenie a uvideli sme ich iba pre úplnosť. Kedže sme naznačili, že kľúčovým bude práve prípad c., tak sa k nemu teraz vrátime.
Prípad c., nám ukázal, že pri delení celku mozgu na 2 časti sa nám identita stratila. Táto strata nemusí byť len pri delení mozgu na 2 časti, môže nastať v ďalších deleniach. Majme teda rôzne úrovne L1, L2, L3 atď atď. L1 bude napríklad úroveň mozgu, L2 časti mozgu, L3 tkaniva, L4 bunky a podobne. Opäť mi nejde o presné delenie mozgu (preto netvám na to, že L3 je tkanivo), ide len o analýzu, čo sa pri delení môže stať. K strate identity môže dôjsť naraz, teda pri prechode z L1 do L2 (L1/L2). Takúto stratu nazveme skoková strata. Ku strate identity môže dôjsť aj postupne napríklad Pri L1 tam identita zjavne je ale pri L4 už zjavne nie je a nedá sa presne určiť kde sa stratila resp. kde vznikla. Takúto stratu nazvime postupná strata.
Na prvý pohľad by sa nám zdalo, že keď L4 nemôže obsahovať identitu, nemôže ju obsahovať ani L1, ktorá sa skladá z L4 (pri postupnej strate indentity), prípadne môžme brať úrovne L3 a L4 (pri skokovej strate indentity). Takéto uvažovanie nazývame „Composition error“ alebo Kompozičná chyba, kde usudzujeme o vlastnostiach celku na základe vlastností častí, čo je samozrejme nesprávne. Pojem ktorým vyjadrujeme vznik novej vlastnosti nazývame emergencia. Nová vlastnosť nám emerguje, teda zjaví sa buď naraz (skoková) alebo postune (postupná).
Keď sa vrátime k prípadom a., a b., kde sa nám ukázalo, že bude musieť existovať nejaká elementárna častica, ktorá tvorí identitu človeka tak je jasné, že tadeto argumentácia materialistov nepôjde. Ich argumentácia pôjde práve cestou c., teda prostredníctvom pojmu emergencia. Zastavme sa preto krátko pri tomto pojme a skúsme ho rozanalyzovať.
Majme celok X s vlastnosťou V(X) a majme pozorované časti X1 a X2. Pozorovaním a experimentami zistíme, že X1 ani X2 vlastnosť V(X) nemajú. Čo z toho vyplýva?
Majme príklad s počítačom. Samotný tranzistor nemá vlastnosť napríklad komprimovať hudbu do MP3. Procesor takúto schopnosť má (pre jednoduchosť počítajme, že pri výpočte nepoužívame RAM, len samotný procesor). Keďže procesor sa skladá z tranzistorov a tie takúto schopnosť majú vidíme, že nám vyemergovala nová vlastnosť, vlastnosť komprimácie do MP3. Teda spojením častí X1 a X2 ktoré V(X) nemajú sme dostali X, ktoré ju má. Teda vzniklo nám niečo úplne nové? Aj áno aj nie. Áno pretože vlastnosť komprimácie do MP3 je niečo nové, čo tranzistor nemá ale nie, pretože táto vlastnosť sa dá rozložiť na operárie jednotlivých tranzistorov, na impulzy 0 a 1 a dá sa presne ukázať, že vlastnosť komprimácie MP3 môžeme redukovať na jednotlivé tranzistory. Teda poznáme presný mechanizmus ako sa z vlastnosti tranzistora stala vlastnosť komprimácie MP3. Je to síce pomerne komplikované ale je to možné PRESNE ukázať. Teda nová vlastnoť vznikla ale dá sa PRESNE vysvetliť na základe predošlých vlastností.
Majme iný príklad s počítačom. Majme opeť tranzistor, ktorý nemá vlastnosť vytlačiť text na papier. Poskladaním a skombinovaním viacerých tranzistorov do procesora alebo do iného zariadenia sa nám nepodarí dosiahnuť vlastnosť tlačenia na papier. Teda musíme pridať inú časť – tlačiareň, aby sme požadovanú vlastnosť dosiahli. Tu nám pojem emergencia nepomôže pretože ani spojením X1 a X2 sme vlastnosť V(X) nedostali. Potrebujem nejaké ďalšie X3, ktoré je buď nositeľom tejto vlastnosti V(X), prípadne ktoré nositeľom samotnej vlastnosti V(X) nie je ale v kombinácii s X1 a X2 túto vlastnosť vytvorí. Tlačiareň nám sama tiež nevytlačí obrázok, potrebuje na to ďalšie časti. Pri X1 a X2 nám emergencia nepomohla, pomôže nám až pri X3, kde ale opäť vieme veľmi presne vysvetliť ako pomocou X1, X2 a X3 vznikla vlastnosť V(X).
Ukázali sme 2 rôzne príklady u systémov, ktoré stvoril človek a u ktorých presne vieme ako fungujú a presne vieme ukázať, ako vznikla daná vlastnosť V(X). Vráťme sa ale k mozgu a našej úvahe. Pozorujeme, že časť X1 a X2 identitu človeka zjavne netvoria (napríklad molekuly, neuróny a podobne) teda nemajú vlastnosť V(X) ale mozog túto identitu tvorí, teda mozog už má tu vlastnosť V(X). Otázkou ale je či to je príklad ako s procesorom a komprimáciou MP3 alebo ako s procesorom a tlačením obrázku. Skladá sa teda mozog z molekúl (X1 a X2) a ich kombináciou vznikne vlastnoť V(X) alebo kombináciou X1 a X2 vlastnosť V(X) vzniknúť nemôže a je potrebné pripojiť ďalšiu časť X3 (spomínaný „homión“ ako nositeľku tejto vlastnosti prípadne ako časť, z ktorej kombináciou s časťami X1 a X2 vlastnosť X3 vznikne?
Zjavné je nasledovné:
X má V(X)
X1 ani X2 nemajú V(X)
Máme 2 možnosti:
a., X1 + X2 vznikne emergenciou V(X)
b., X1 + X2 + X3 vznikne emergenciou V(X)
Rozoberme si možnosť a.,. ktorú zastávajú materialisti. Táto predpokladá, že na vysvetlenie vlastnosti V(X) nám postačí X1 a X2. Je zrejmé, že neuroveda je zatiaľ v plienkach a že sa zatiaľ ešte PRESNE neukázalo, že ako sa dá vysvetliť V(X) pomocou X1 a X2.
Medzi vlastnosti V(X) u človeka zaraďujeme slobodnú vôľu, morálne hodnoty a sebarefletívne vedomie. Materialisti majú teda 3 možnosti:
1. podajú presné vysvetlenie ako sa z atómov dopracovať až k slobodnej vôli, morálnym hodnotám a sebareflektívnemu vedomiu čo sa zatiaľ nestalo a argumenty typu „veda to raz niekedy v budúcnosti preukáže“ stoja na veľmi slabom základe a veda už neraz ukázala rôzne zvraty v ponímaní sveta (najnovšie kvantová fyzika, ktorej fungovaniu zatiaľ nerozumie nikto) taktiež veda vyvrátila už mnohé hypotézy. Takže tvrdiť, že akurát tú našu veda v budúcnosti potvrdí je len prejavom optimizmu prípadne až dogmatizmu. V tomto konkrétnom prípade sa jedná o veľký a ničím neopodstatnený optimizmus, ktorý si rozoberieme nižšie.
2. nepodajú presné vysvetlenie a budú trvať len na pojme emergencia, teda, že niečo sa objavilo, bez toho aby to vysvetlili. V tomto prípade nemôžu ale používať vedu, lebo tvrdiť, že sa niečo objavilo je to isté ako keby som tvrdil, že sa stal zázrak. Nebudú môcť používať ako argument vedu, lebo veda nehovorí o tom, že sa niečo objavilo ale o tom, že akým mechanizmom to celé funguje. V tomto prípade použitia emergencie sa jedná o vieru, že niečo tak vzniklo podobne ako viera, že Ježiš Kristus Vstal z mŕtvych. Čiže v tomto bode sa dá zlaožiť nové náboženstvo tzv. emergentizmus.
3. budú popierať, že samotné vlastnosti V(X) existujú, čím samozrejme nemusia potom ani nič objasňovať ale musia brať do úvahy čo z toho všetkého vyplýva. Toto si tiež podrobnejšie rozoberieme.
Ale vráťme sa naspäť k mozgu a k identite človeka. Materializmus nestojí až na takých silných základoch akoby sa zdalo. Neopodstatnený optimizmus, zahmlený a nejasný pojem emergencia prípadne popieranie každodennej skutočnosti nesvedčí o veľmi silných argumentoch v prospech materializmu.
Celý spor materializmu a teizmu v prípade definície človeka je o tom, či je potrebné počítať s nejakým X3 („homióny“), ktoré teisti nazývajú „duša“. V tom im nepomôže ani pán Occam s jeho britvou, pretože v prípade 1. sa ešte pomocou X1 a X2 nepodarilo V(X) vysvetliť a Occam hovorí o vysvetlení, nie o hypotézach, v prípade 2. použitím pojmu emergencia sa nič nevysvetlilo a v prípade 3 sa spochybňuje samotný predmet vysvetľovania, o čom tiež pán Occam nič nehovorí.
Predpokladajme, že bod 3 nebudeme brať do úvahy a že uvedené vlastnosti V(X) naozaj existujú a nie sú len našou predstavou, predpokladajme, že sa s pojmom emergencia ako s nevedeckým pojmom neuspokojíme a skúsme si rozobrať neopodstatnený optimizmus niektorých materialistov.
Slobodná vôľa
V prípade kauzality máme 3 možnosti:
a., obojsmerá kauzalita: jav A je príčinou javu B, jav B je príčinou javu C atď – kauzálna reťaz
b., jednosmerná kauzalita: jav A nie je zapríčinený ničím, je sám o sebe
b1., jednosmerná kauzalita nevedomá: totálna náhoda – RND (nie pseudonáhoda) – kauzálna reťaz narušená náhodou – tzv. indeterminizmus
b2., jednosmerná kauzalita vedomá: vedomé kauzálne pôsobenie, kauzálna reťaz narušená vedome a cielene
Veda sa zatiaľ zaoberá len obojsmernou kauzalitou, v oblasti jednosmernej kauzality nemá žiadne skúsenosti. Kvantová mechanika ako kandidát pre jednosmernú kauzalitu je zatiaľ pre vedu veľkou neznámou. Takže v prípade pojmu slobodná vôľa optimizmus spočívajúci v budúcom popísaní vedou nie je na mieste.
Abstrahujúce a sebareflektívne vedomie
Vedomie schopné abstrakcie, schopné uvedomiť si samo seba. Schopnosť abstrakcie súvisí s pojmom abstrahujúci. Máme realitu R a abstraktný model reality AM. Model vyjadruje nejakú časť reality, ktorej vlastnosti zovšeobecní. Napríklad máme 3 hrušky, pridáme k ním 2 a dostaneme 5. Máme teda AM: 3+2=5. Toto abstrahovanie možeme premeniť na guličky počítadla, kde 3 guličky nám budú predstavovať 3 hrušky a 2 guličky 2 hrušky a keď dáme dokopy 3 a 2 gulička tak dostaneme dokopy 5, takže to isté potom môžme preniesť aj na hrušky a povedať, že 3 hruška a 2 hruška nám dajú dokopy 5 hrušiek bez toho aby sme museli mať pred sebou tých 5 hrušiek. Toto nazveme materiálnym modelom MM. Teda realite R zodpovedá abstraktný model AM a materiálny model MM. V príklade s hruškami sme mali abstrahovanú vlastnosť počet. Keby sme chceli vlastnosť tvar tak AM bude tvar hrušky definovaný bodmi v súradnom systéme a MM bude napríklad sadrový odliatok hrušky. Čím viac vlastností budeme abstrahovať a vytvárať AM a MM, tým budú modely presnejšie. Ideálny stav je presné popísanie všetkých vlastností teda dostaneme ideálny abstraktný model IAM a zostavenie presného modelu so všetkými vlastnosťami teda ideálny materiálny model IMM. Je zrejmé, že v tomto prípade R a IMM budú totožné, ak máme namysli naozaj VŠETKY vlastnosti.
Je zrejmé, že AM ani IAM nepatria pod pojem hmota a čo je dôležité, že AM ani IAM nepôsobia kauzálne v realite R. Veda sa zaoberá pojmom hmota a abstrakciu používa ako nástroj ale vedecky sa zatiaľ nepodarilo pozorovať žiadnu abstrakciu ani žiadne kauzálne pôsobenie abstrakcie. Pod pojem hmota ale zjavne patria pojmy MM a IMM. Problém je v tom, že to aby sme o nejakom hmotnom objekte povedali, že objekt X je MM pre objekt Y je potrebné opeť niekoho, kto by to určil, že je to tak. Teda kto by ten model aj interpretoval. Bez tejto interpretácie totiž ťažko povedať, že objekt X je MM pre objekt Y. A vôbec ťažko hovoriť aj o nejakých objektoch (lebo aj pojem „objekt“ je pojem abstraktný). Teda vidíme, že pri pojme abstrakcia je kľúčovou otázkou práve pojem abstrahujúci resp interpretujúci. Na toto ale odpovedajú predstavitelia kybernetiky a informatiky, že však predsa existujú umelé systémy, ktoré dokážu abstrahovať teda vytvárať modely reality. Hovoríme o umelej inteligencii. Ale dokážu naozaj umelé modely abstrahovať, t.j. vytvoriť AM? Umelý systém sa skladá z usporiadanej hmoty. Máme objekt Y. Umelý systém sériou rôznych interakcií vytvorí model M tohoto sytému. Je to AM alebo MM? Vytvorený model môže byť buď uložený v pamäti, na disku prípadne vyplačený na tlačiarni či zobrazený na monitore. Všetky tieto prípady sú ale MM, pretože pamäť, je len určíte usporiadanie hmoty čiže MM, magnetiký záznam na disku je tiež usporiadaná hmota teda MM, podobne aj obraz na monitore či vytlačnený obrázok z tlačiarne. Umelý systém teda dokáže vytvoriť model ale je to stále MM. Problém je taký istý ako predtým a to v tom, že to aby sme o nejakom hmotnom objekte povedali, že objekt X je MM pre objekt Y (teda objekt X = usporiadaná hmota pamäti, disku, monitora a papiera s vytlačenou farbou) je potrebné opeť niekoho, kto by to určil, že je to tak. Teda kto by ten model aj interpretoval. Teda kto by povedal, že ten papier s fabrou je modelom pre nejaký objekt Y. Bez tejto interpretácie totiž ťažko povedať, že objekt X je MM pre objekt Y. Teda ukázali sme si, že umelá inteligencia je schopná vytvoriť len MM aj keď na veľmi dobrej úrovni a častokrát na oveľa lepšej ako človek, nie je schpná vytvoriť ani to najjednoduchšie AM. (Kybernetik by mohol namietať, že ale ani potom človek nie je schopný vytvoriť AM, lebo aj jeho AM, je len usporiadanie hmoty. Tetno názor ktorý popiera schopnosť človeka vytvárať AM si rozoberieme inde, teraz predpokladáme, že človek schopnosť vytvárať AM má).
V súvisloti s tým sa dokonca tvrdí, že aj AM dokáže kauzálne pôsobiť v realite a ako príklad sa uvádza pojem SOFTWARE, ktorý kauzálne pôsobí a nie je hmotný (dokonca aj v účtovníctve sa zaraďuje medzi nehmotné aktíva). Problém je opäť v tom, či pojem software je skutočne AM alebo či to je MM. Skúsme sa zamyslieť čo to znamená nainštalovať software. Znamená to kauzálne pôsobenie hmoty média, napríklad pevného disku, na hmotu procesora, RAM a podobne. Teraz je otázkou čo označujeme pojmom software. Či to je samotný algoritmus, zapísaný v programovacom jazyku v tom prípade sa jedná naozaj o AM alebo to je usporiadanie hmoty v RAM, v procesore, na CD alebo HD. Je zrejmé, že každý software aby mohol kauzálne pôsobiť, nemôže ostať len na úrovni AM ale musí byť na úrovni MM. Samotný algoritmus kauzálne pôsobiť nemôže. Musí byť naprogramovaný na hmotnom počítači. Teda software ako objekt, ktorý kauzálne pôsobí v realite je MM, a algoritmus ktorý ho predstavuje je AM. Teda naozaj software môže patriť medzi nehmotné aktíva pretože ide o AM ale aby mohol software aj naozaj pracovať potrebuje byť vo forme MM. Teda inštalácia a kauzálne pôsobenie software nie je nič iné len MM. Software na disku, v pamäti a podobne je len usporiadaná hmota teda MM. Keď sa vrátime k abstrakcii, tak pri pojme software je opeť ten istý problém ako pri počítadle, teda objekt X je MM pre objekt Y. Obidva objekty aj X aj Y sa ale nachádzajú v hmotnej realite, preto opeť je ťažké poveať, že objekt X je vôbec nejakým modelom keď nemáme abstrahujúceho resp interpretátora modelu. Teda ani moderná kybernetika ani informatika nám v tomto nepomôže. Filozofická otázka kto alebo čo abstrahuje zostáva nezodpovedaná a veda nám k tomu nič viac nepovie. Aj kybernetika a informatika predpokladajú abstrahujúceho resp interpretátora. Kybernetika a informatika ako vedy nám ukázali a ukazujú ako veľmi efektívne narábať s MM ale interpretátor výsledkov je stále iba človek. Počítač ako sme si ukázali nedokáže nič interpretovať. Dokáže vytvoriť len MM. Veda sa zatiaľ nijakým spôsobom nevyjadrila k samotnej podstate abstrakcie teda akýkoľvek optimizmus, že by veda dokázala vysvetliť vzťah hmoty a abstrakcie nie je namieste aj napriek veľkým pokrokom kybernetiky a informatiky v oblastiach, kde umelá inteligencia vytvára rôzne MM, ktoré človek nie je schopný vytvoriť.
Etika
Veda sa zaoberá faktami. Z faktu nie je možné odvodiť žiadnu normu. Norma sa dá odvodiť z inej normy (čo tiež nie je v dosahu vedy) prípadne z nejakého cieľa (ku ktorému veda tiež zatiaľ nemá čo povedať). Takže optimizmus v tejto časti taktiež nie je namieste.
Najčastejšou stratégiou je popieranie uvedených vlastností, teda, že slobodná vôľa, sebareflektívne vedomie schopné abstrakcie a etika v skutočnosti vôbec neexistujú a nám sa len nejakým spôsobom javia.
1. V prípade sebareflektívneho vedomia schopného abstrakcie sa uvádza, že samotné vedomie je iba nejakou abstrakciou a že reálne neexistuje. Špeciálne pri tomto argumente je komické práve to, že sa tvrdí, že vedomie, ktoré je schopné vytvoriť abstrakciu v skutočnosti neexistuje ale samo je len abstrakciou. Čiže vedomie nedokáže vytvoriť abstrakciu ale pritom paradoxne samo abstrakciou je. Otázkou je, kto vytvoril tú abstrakciu, keď u jediného objektu schopného abstrakcie sa táto schopnosť popiera. Kto je potom abstrahujúci a interpretujúci?
2. V prípade slobodnej vôle sa argumentuje, že iba nám sa to javí ako slobodná vôľa pretože nemáme dostatok informácií, času a prostriedkov na ich spracovanie aby sme vedeli predvídať budúce udalosti ale, že v podstate sa v prípade slobodnej vôle jedná len o zložitý deterministický systém.
3. V prípade etiky ide tiež podľa mnohých len o akési relatívne pravidlá prípadne podobne ako pri slobodnej vôli ide len o akýsi náš dojem.
Obzvlášť v prípade abstrahujúceho sebareflektívneho vedomia je argument popierania veľmi zarážajúci. Z psychiatrického hľadiska by sa dalo hovoriť o diagnóze, žiaľ aj samotná psychiatria stojí na tej ktorej filozofii, takže tento argument používam len pre zaujímavosť. Popieranie sebareflektívneho vedomia totiž argumentujúcemu zruší celý základ filozofie poznania a bytia. Takže popieraním významu abstrahujúceho a sebareflexívneho vedomia paradoxne si argumentujúci vyvráti kompletne celú vedu.
V prípade slobodnej vôle a etiky je popieranie trošku zložitejšie a má aj veľmi silné argumenty pre. V prípade etiky sa argumentuje tým, že absolútna etika neexistuje, teda, že neexistuje všeobecne platné etické pravidlo. Argumentujúci si takto podkopáva základné princípy na ktorých stojí súčastný svet, pojmy ako Všeobecná deklarácia ľudských práv, pojmy ako spravodlivosť dobro/zlo a podobne. V prípade slobodnej vôle opeť padá samotný pojem sloboda a spolu s ním aj pojem zodpovednosť v takom zmysle v akom tieto pojmy chápeme. Rôzne teórie sa snažia popísať etiku pomocou rôzneho správanie zvierat (etológia) atď. Tieto ale majú zásadné nedostatky (doplním neskôr).
Materializmus teda zakladá argumetáciu na neoprávnenom optimizme, na pojme emergencia a na popieraní skutočnosti. Teraz si trošku rýpnem: inými slovami na infantilizme, na vieru v zázraky a na strkaní hlavy do piesku :-).
Začali sme pri definícii pojmu človek. Je teda naozaj človek len matéria alebo aj niečo viac? Otázku sme samozrejme nevyriešili o to mi ani tak nešlo. Dôležité je však to, že názory materialistov a ateistov sa predkladajú ako rozumné, vedecké, moderné a podobne, kdežto názory teistov sa berú ako zastaralé, detinské a nevedecké. Názory teistov sa spochybňujú skepticizmom a vidíme, že rovkaký skepticizmus je možné aplikovať aj na názory ateistov a materialistov. Veď či nevyvolávaju pojmy ako infantilnosť, zázrak emergencie a hlava v piesku nedôveru a skepticizmus v rozumnom človeku? :-).
Ďuro.