Nutnosť a náhoda
Adam Roman
************************************************************
"Zdá sa mi, že musíme považovať za pravdepodobné, že vznik jednoduchých živých organizmov
a ich evolúcia sa tiež riadia základnými vlastnosťami hmoty, ktoré síce úplne nepoznáme,
ale ktorých existenciu musíme pripustiť."
Émile Borel, Probabilité et certitude, § 56 (1956)
V polemike o vzťahu vedy a viery sa veľmi často používajú výrazy nutnosť, náhoda, pravdepodobnosť, možné, nemožné. Nie vždy je jasné, čo nimi diskutujúci myslia a mnohokrát je zrejmé, že im pripisujú význam, aký tieto pojmy nemajú. Ako príklady nejasností nech poslúžia tvrdenia: "náhoda nie je konštruktívny, ale iba deštruktívny prvok", "život nemohol vzniknúť na zemi náhodou", "vznik Vesmíru musí mať príčinu", "ľudský život musí mať zmysel", "prečo by boh nemohol jestvovať?"... Cieľom tejto eseje je vniesť jasno do tohoto (nielen) pojmového zmätku.
******************************************************
Autor si selektívne vyberá nejasnosti ako keby nejasnosti boli len na strane teistov. Ale s autorom súhlasím, že je potrebné si urobiť si v pojmoch poriadok, bohužiaľ pre autora.
******************************************
Všetky spomínané pojmy majú aspekt logický, matematický, ale aj filozofický. Keď sa hovorí o náhode v súvislosti s kvantovou mechanikou, pristupuje tu aj aspekt fyzikálny. Problém vzťahu nutnosti, náhody, pravdepodobnosti, možnosti a nutnosti nie je teda jednoduchý. Táto esej je určená čitateľovi bez špeciálnej prípravy, preto nemôže nahradiť učebnice logiky, fyziky, ani počtu pravdepodobnosti.
*******************************************
Ja len pevne dúfam, že autor nemá za cieľovú skupinu pre poučovanie len teistov ako to uvádza v príkladoch nejasností ale cieľovú skupinu má definovanú širšie.
**********************************************
Začneme logickými aspektami nutnosti a náhody. Treba najprv pripomenúť, že tieto pojmy budeme používať vždy len v súvislosti s udalosťami. Udalosťou je čokoľvek, o čom možno hovoriť použitím týchto pojmov. To, samozrejme, nie je definícia, ale tautológia, lenže udalosť je pojem prvotný, ktorý sa definovať nedá. Filozofi považujú za kategóriu každý pojem, ktorý sa nedá definovať, ale ktorý súčasne ani definovať netreba, lebo každý diskutujúci vie, o čom je reč.
************************************************
To čo je potrebné definovať a čo nie je niekedy tiež dosť zložité ale dajme tomu, že pojem udalosť je nám všetkým jasná.
**********************************
Preto ak ste už-už chceli vyskočiť a zvolať, že aj pojem boha predstavuje kategóriu, kľudne si sadnite: nie každý vie, čo pojem boha označuje.
***********************************
Takže som sa predsa len mýlil a autor venuje toto poučenie výlučne teistom. Tvrdenie, že „nie každý vie, čo pojem Boha označuje“ je trošku manipulujúce. Každý kto chce si to zistí. Pod pojem Boha teisti označujú napríklad príčinu vzniku hmoty času a priestoru, príčinu konkrétnych hodnôt fyzikálnych konštánt, príčinu existencie konkrétnych prírodných zákonov na základe, ktorých sa hmota pohybuje v čase a priestore a totakých, že umožnili vznik človeka, zdôvodnenie existencie slobodnej vôle, morálnych princípov a sebareflektívneho vedomia schopného abstrakcie a podobne. Pre začiatok by to možno stačilo. Takže v prípade, že to niekto nevie, odporúčam preštudovať základné tvrdenia teistov. V prípade kresťantva je to Krédo.
***************************************
Veľa problémov v súvislosti s bohom začína práve tým, že dosť veľa ľudí nevie, čo sa týmto pojmom myslí. Určite medzi nich patria všetci ateisti, ale dovolím si tvrdiť, že aj väčšina veriacich. Veď sa ich skúste spýtať.
***************************************
Medzi nich patria len tí ateisti, ktorí nikdy v živote nečítali obsah teizmu a pripúšťam, že sa medzi nimi nachádzajú aj samotní teisti. V každom prípade to, že to niekto konkrétny nevie nebráni autorovi aby svoje názory konfrontoval s tými, čo to vedia.
***************************************
Na druhej strane som však ešte nepočul o tom, že by sa ktokoľvek s kýmkoľvek sporil na tému, či udalosti jestvujú, alebo nie.
***************************************
Autor pravdepodobne nepočul o filozofii solipsizmu, prípadne o rôznych skeptických prúdoch v dejinách filozofie. Ale je načase aby sme sa od udalosti cez autorove citové výlevy posunuli k podstate veci.
*******************************************
Aby sme mohli bez problémov pokračovať ďalej, treba zaviesť pojem univerzálnej množiny U, ktorá predstavuje jednoducho množinu všetkých udalostí, ktoré sa v uvažovanej situácii môžu vyskytnúť. Pre hádzanie kockou bude U predstavovať množinu celých čísiel od 1 do 6, lebo iné čísla na kocke jednoducho nie sú,
********************************************
Súhlas a autorom.
*********************************************
v meteorológii bude jednou z takých množín množina bežných teplôt vzduchu v danej oblasti, pre istotu trochu rozšírená nahor i nadol.
***********************************************
Tu to až také jednoduché nie je, pretože pri kocke bola množina možných udalostí veľmi presne definovaná, v tomto príapde ju autor definuje len približne a hranice dáva o niekoľko jednotiek nadol alebo nahor (pre istotu). Otázkou je, či tieto hranice naozaj vymedzujú všetky možnosti a či možnosť za touto hranicou je nulová.
*******************************************
Univerzálnu množinu potrebujeme nato, aby sme mohli hovoriť o negáciách, alebo doplnkoch udalostí.
*******************************************
S definovaním takejto množiny súhlasím, problémom je ako konkrétne sa určí. Ale pre potreby analýzy negácií a doplnkom množín nám veľmi dobre poslúži.
****************************************************
Ak tvrdím, že pri poslednom hode kockou padlo číslo 3, bude to súčasne znamenať, že nepadlo žiadne iné číslo. Negáciou udalosti, spočívajúcej v padnutí trojky, sú všetky ostatné udalosti už spomínanej U. Negáciou tvrdenia "všetky ryby žijú vo vode" nie je tvrdenie "všetky ryby žijú na suchu", ale tvrdenie "nie všetky ryby žijú vo vode". Doplnkom množiny predmetov je vždy to, čo zostane po odpočítaní (odstránení) tých predmetov, jednoducho zvyšok; rovnako doplnkom množiny udalostí je to, čo zostane po odpočítaní tej množiny z množiny univerzálnej.
******************************************************
Základy množinovej teórie a výrokovej logiky zvláda zatiaľ autor na výbornú. Uvidíme ako dlho mu to vydrží.
********************************************************
Tvrdenia o možnosti, nemožnosti, nutnosti, pravdepodobnosti a náhode majú zmysel len vo vzťahu k istým podmienkam, vo vzťahu k súboru predpokladov S. O možnosti padnutia čísla pri hode hracou kockou môžeme hovoriť iba vtedy, keď ňou hádžeme. Na nehybnej kocke bude stále jedno a to isté číslo aj po celé dni. Možnosť, že súčet čísiel na dvoch kockách bude číslo väčšie než 6, bude závisieť od toho, či hádžeme jednou kockou, alebo obomi. Ak budeme vidieť nádobu s vodou, ale nebudeme vedieť aká je teplota jej okolia, nebudeme vedieť, či voda zamrzne, alebo nie, ani či to bude možné, alebo nemožné. Neznámu vetu tvorenú 32 písmenami nebudeme môcť doplniť, ak budeme poznať dve písmená, budeme ju možno môcť doplniť keď budeme poznať polovicu písmen a asi ju budeme môcť s istotou doplniť o posledné dve chýbajúce písmená.
***********************************************************
Dajme tomu.
******************************************************
Nakoniec sa dohodneme, že za možné budeme považovať len to, čo nie je súčasne nutné, takže každá udalosť bude buď nutná, možná, alebo nemožná. Po týchto prípravách môžeme konštatovať pár jednoduchých, ale možno nie každému zrejmých tvrdení.
*******************************************************
a., nutná – musí nastať
b., možná – môže nastať a súčasne nemusí nastať
c., nemožná – nemôže nastať
****************************************
Negáciou nutnej udalosti je udalosť možná, ale aj udalosť nemožná. Nutné je to, čo musí nastať (za podmienok S). Medzi všetko ostatné potom zrejme patrí to, čo nastať môže (za tých istých podmienok), ako aj to, čo nastať nemôže.
****************************************
Súhlas.
*****************************************
Negáciou možnej udalosti je udalosť nemožná, ale aj udalosť nutná. S týmto tvrdením nebývajú obvykle väčšie problémy, treba len mať na mysli, že sme sa dohodli, že nutné nepatrí medzi možné.
****************************************
Súhlas. Zatiaľ sme všeobecne definovali pojmy.
*********************************************
S predstavou o tom, čo je možné a čo nie, však bývajú niekedy problémy preveľké. Spomeniem len otázky, či môže jestvovať UFO, morská panna, perpetuum mobile.
**********************************************
Autor zatiaľ len definoval pojmy možné, nemožné a nutné všeobecne. Nedefinoval ale konkrétne na základe čoho označíme konkrétnu udalosť za možnú nemožnú alebo nutnú. Autor neuviedol kritériá, na základe ktorých posúdi konkrétne spomenuté udalosti, že do ktorej kategórie patria, takže s predstavou o tom čo je možné a čo nie v konkretnom prípade už problémy sú lebo to autor nedefinoval. Definoval len vlastnosť udalosti. Nie kritérium na základe ktorého udalosti priradím jednu z 3 vlastností (možná, nemožná, nutná).
******************************************
Problémom až filozofickým je otázka, či môže jestvovať vonkajší svet (solipsisti to vehementne popierajú), alebo boh – jemnejšia varianta tejto otázky (či boh jestvuje, nie či môže jestvovať) je predmetom príspevkov na týchto stránkach.
******************************************************
Podobne ani v tomto prípade autor neuviedol kritérium na základe ktorého udalosť označí za možnú, nemožnú alebo nutnú, preto akékoľvek tvrdenia o možnosti jetvovania čohokoľvek zatiaľ nemôže zaradiť ani medzi možné, ani medzi nemožné a ani medzi nutné, lebo nemá kritérium. Pokiaľ neuvedie autor kritérium tak sa môže baviť o solipsizme rovnako ako o hode kockou, výsledok bude ten istý, že nedospeje k ničomu.
**********************************************
Negáciou nemožnej udalosti je udalosť možná, ale aj udalosť nutná. Toto už ľudia nechápu tak ľahko. Obvykle sa domnievajú, že negáciou nemožného je možné. To je však iba verbálny© úsudok opierajúci sa výlučne o gramatiku. Ak je niečo nemožné, nemôže to byť možné, ale ani nutné. Doplnkom je potom možné, alebo nutné.
***********************************************
To záleží od toho ako sa dohodneme na tých definíciách. Autor navrhol také aké navrhol preto nemá zatiaľ zmysel rozoberať definície iné.
***************************************************
Elementy počtu pravdepodobnosti
Nutnosť a nemožnosť sú vlastnosti pomerne jednoduché a jednoznačné. Možnosť je však neurčitá a bolo by ju dobré kvantifikovať, čo sa aj robí. Kvantifikácia možností je predmetom počtu pravdepodobnosti, čo je dosť kuriózna súčasť ľudského poznania, ktorá sa považuje za súčasť matematiky, aj keď ňou nie je rovnako, ako ňou nie je matematická fyzika. Nie je to však ani súčasť fyziky. Počet pravdepodobnosti je aplikácia matematiky na hromadné udalosti, či javy akejkoľvek povahy, akéhokoľvek pôvodu.
Ak sa v n pokusoch udalosť A stala k-krát, potom k nazývame početnosťou a k/n relatívnou početnosťou udalosti A v postupnosti n pokusov. Pomerná početnosť náhodnej udalosti nie je samozrejme konštantná v rôznych postupnostiach pokusov. Ak kolíše okolo určitej hodnoty a odchýlky sa so zväčšovaním n zmenšujú, nazývame číslo, okolo ktorého pomerná početnosť kolíše, pravdepodobnosťou udalosti A a označujeme ju P(A). Nie každá udalosť musí mať túto vlastnosť. Ak ju však má, hovoríme, že udalosť A je náhodná veličina s pravdepodobnosťou P(A). Existencia pravdepodobnosti signalizuje istú stabilitu opakovaných udalostí a preto považujeme pravdepodobnosť za hodnotu, nezávislú na pozorovateľovi. Uvedená orientačná definícia ukazuje, že o pravdepodobnosti môžeme hovoriť len v prípade veľmi často sa vyskytujúcich javov.
**********************************************
Spresním to pretože tu ide o kľúčovú vešc: nie o pravdepodobnosti ale o pojme pravdepodobnosť, môžeme hovoriť len v prípade veľmi často sa vyskytujúcich javov. Totiž:
a., ak povieme, že jav je málo pravdepodobný používame pojem pravdepodobnosti (s malou hodnotou), ktorý ale môžeme použiť len v prípade veľmi často sa vyskytujúcich javov podľa autorovej definície.
b., ak povieme, že jav je veľmi pravdepodobný používame pojem pravdepodobnosti (s veľkou hodnotou), ktorý ale môžeme použiť len v prípade veľmi často sa vyskytujúcich javov podľa autorovej definície.
c., čo je kľúčové: ak povieme, že jav je nepravdepodobný stále používame pojem pravdepodobnosti (s hodnotou blížiacou sa nule), ktorý ale môžeme použiť len v prípade veľmi často sa vyskytujúcich javov podľa autorovej definície.
Prečo je to kľúčové si ukážeme nižšie.
****************************************************
Z toho hneď plynie dôležité poučenie, že o pravdepodobnosti jedinečného javu nemá zmysel hovoriť.
****************************************************
Presne tak. Pri jedinečnom jave, nemá zmysel hovoriť o pojme pravdepodobnosť.
******************************************************
Typickými príkladmi udalostí, o pravdepodobnosti ktorých nemá zmysel hovoriť, sú všetky udalosti historické: od vzniku života na Zemi, cez vznik konkrétnych druhov, vzkriesenie Krista, až po vašu poslednú výhru v lotérii. Také udalosti sa iba stali, alebo nestali. Nemá zmysel hovoriť o ich pravdepodobnosti.
******************************************************
Pridám ešte napríklad otázku vzniku hmoty času a priestoru, otázku existencie Boha a podobne.
********************************************************
Na tomto mieste treba zdôrazniť ešte jednu triviálnu, ale dôležitú vec. Je jedno, či opakujeme 1000 hodov mincou 100-krát za sebou, alebo urobíme 1000 hodov súčasne sto mincami. Z hľadiska počtu pravdepodobnosti je dôležité iba to, aby sa pozorovanie dalo ľubovoľne často opakovať. Nepochopenie tohoto triviálneho faktu sa vyskytuje pri odhade pravdepodobnosti abiogenézy – samovoľného vzniku života. Pri týchto úvahách kritici abiogenézy zdôrazňujú malú pravdepodobnosť vzniku replikátorov v obmedzenom čase pár miliónov rokov, ale zabúdajú, že predchodcovia replikátora mohli zapĺňať celé oceány, že teda milióny rokov treba vynásobiť miliardami paralelných pokusných línií, že teda treba počítať pravdepodobnosť vzniku jedného replikátora za milióny miliárd rokov.
*********************************************************
Tu je možné s autorom súhlasiť. Aj keď je potrebné pripomenúť, že aj keď máme mnohonásobne dlhší čas v prípade paralelných javov (ako to autor uviedol), stále z toho nevyplýva, že abiogenéza je vysvetlená. To len tak na okraj.
***********************************************************
Počet pravdepodobnosti sa zaoberá predpovedaním pravdepodobností "sekundárnych" javov zo znalosti pravdepodobností jednoduchších "primárnych" javov. Primárnym javom bude pre nás čokoľvek, čoho tzv. apriórnu pravdepodobnosť vieme jednoducho a s istotou predpokladať. Apriórna pravdepodobnosť javu sa ľahko určí pre javy rovnako pravdepodobné. Za tie sa považujú javy, u ktorých nemáme žiaden rozumný dôvod predpokladať, že ktorýkoľvek z nich má nejaký dôvod vyskytnúť sa častejšie než iný. A je dobré, keď si tento predpoklad môžeme nejak overiť.
Aby sme mohli pokročiť ďalej, treba si povedať niečo o súčte a súčine udalostí. Tieto, možno na prvý pohľad podivné označenia znamenajú len to, že za súčet udalostí A + B považujeme udalosť, pri ktorej nastalo A alebo B a za súčin udalostí AB to, že nastalo aj A aj B. Zostáva sa ešte dohodnúť na tom, že pravdepodobnosť nutnej (istej) udalosti budeme označovať číslom 1 a udalosti nemožnej číslom 0, i keď proti takému označeniu jestvujú isté výhrady.
Je zrejmé, že ak konáme nejaký pokus, ktorého výsledky patria do univerzálnej množiny U, nejaký výsledok musíme dostať; v matematickom zápise P(U) = 1. Keďže ďalej udalosť A a jej negácia B vyčerpáva úplne množinu U, je zrejmé, že pravdepodobnosť negácie A bude P(B) = 1 – P(A). Z toho nám ľahko vyplynie, že P(A + B) = P(A) + P(B) a dá sa dokázať (ja to tu vzhľadom na elementárny chrakter tohoto príspevku nerobím), že pre úplne nezávislé udalosti A a B platí P(AB) = P(A)P(B).
Pri hode ideálnou mincou môžu nastať dve rovnako pravdepodobné udalosti: padnutie rubu (A), alebo líca (B). Keďže iné udalosti už nie sú možné, U = A + B a preto P(A + B) = 1. Keďže nemáme žiaden dôvod predpokladať, že by rub mal padať častejšie než líce, je P(A) = P(B). Táto rovnosť nám dáva pre obe udalosti primárnu apriórnu pravdepodobnosť 1/2. Úplne analogicky dostaneme pre padnutie každého čísla na ideálnej kocke pravdepodobnosť 1/6. Na záver môžeme zovšeobecniť, že pravdepodobnosť každej z N navzájom sa vylučujúcich rovnako pravdepodobných udalostí je 1/N.
Sekundárne javy sú odvodené od primárnych jednoduchými logickými operáciami. V prípade hodu kockou môže byť sekundárnou udalosťou padnutie párneho čísla (s pravdepodobnosťou 1/2), čísla väčšieho než 4 (pravdepodobnosť 1/3), a podobne. Toto sú pochopiteľne len elementárne prípady, ale ďalej pokračovať v tomto smere nebudeme. Stačí nám vedieť, že pravdepodobnosť sa dá vo väčšine dobre definovaných situácií určiť úplne presne.
Problémom je však väčšinou práve toto presné definovanie situácie, čo spôsobuje nepochopenie a nedorozumenia pri väčšine pravdepodobnostných úvah. Pripomínam, že v praktickom živote sa pravdepodobnosť určuje pomocou už spomínanej relatívnej početnosti. Taký odhad je naozaj iba odhadom a za pravdepodobnosť ho môžeme považovať len vtedy, ak sa toto číslo systematicky vyskytuje prakticky v neobmedzenom počte pokusov. Ak sa meraním overuje známa apriórna pravdepodobnosť, hovoríme o štatisticky zistenej pravdepodobnosti ako o aposteriórnej.
A v tejto situácii prichádza k slovu zákon veľkých čísiel švajčiarskeho matematika, fyzika a astronóma Jakoba Bernoulliho (1654-1705), ktorý hovorí zhruba to, že s rastúcim počtom pokusov sa aposteriórna pravdepodobnosť približuje k pravdepodobnosti apriórnej ľubovoľne blízko. Ak teda máme dôvody predpokladať, že daný jav má apriórnu pravdepodobnosť (nie každý jav ju má!), ktorú z rôznych dôvodov vyrátať nevieme, môžeme sa spoľahnúť na opakovanie pokusov, a pravdepodobnosť nameranú pri nich, považovať s dostatočnou presnosťou za približný odhad tejto apriórnej pravdepodobnosti. Nechcem byť demagógom a dovolávať sa toho, že toto matematické zistenie má názov zákona, ale musím zdôrazniť, že je to jeden z mnohých zákonov počtu pravdepodobnosti, ktoré platia s istotou a nutnosťou a ilustrujú fakt, že predstava, akoby štatistické javy boli opakom zákonov – akoby náhoda bola popretím zákonitosti – sú chybné.
Na záver sa zmienim pár slovami o tzv. geometrickej pravdepodobnosti, ktorá je intuitívne dosť jasná. Pri streľbe na terč je pravdepodobnosť zásahu rovná pomeru plochy do ktorej triafame, k celej ploche, do ktorej môžeme trafiť. Pravdepodobnosť trafiť do polovice štvorca je teda 1/2, do štvrtiny 1/4. Krivka nakreslnená v štvorci nemá plochu, preto pravdepodobnosť trafiť presne do krivky je nulová. Také trafenie (samozrejme, bodom nie projektilom) má preto nulovú pravdepodobnosť, nie je teda možné. Medzi zaujímavé príklady použitia počtu pravdepodobnosti patrí Buffonova úloha, pri ktorej sa na kresliaci papier s rovnobežkami vzdialenými od seba o vzdialenosť L, hádže ihla dĺžky A < L. Výpočtom sa dá ukázať, že pravdepodobnosť toho, že ihla pretne niektorú z rovnobežiek je taká, že sa hádzaním ihlou dá (aspoň teoreticky) určiť Ludolfovo číslo π!
*************************************
Až doposiaľ súhlas a autorom.
************************************
Tento krátky exkurz do počtu pravdepodobnosti mal za cieľ poskytnúť čitateľovi základnú predstavu o pravdepodobnosti a jej určovaní, ale hlavne ho mal upozorniť na to, že náhoda nepredstavuje popretie zákonitostí, že sa sama riadi svojimi svojráznymi zákonmi. Teraz sme už pripravení tento vzťah medzi nutnosťou a náhodou analyzovať kvalifikovane.
*************************************
Neviem prečo si dáva autor za cieľ poučovať práve teistov, v každom prípade patrí vďaka autorovi za úsilie, ktoré vynaložil na vzdelávanie teistickej časti našej spoločnosti. Ateisitckej časti je „pravdepodobne“ teória pravdepodobnosti úplne jasná. O svojráznosti „zákonov“ náhody si niečo povieme nižšie.
**************************************
Determinizmus a náhoda
Svet nie je neusporiadaná hromada telies a častíc, zmätene sa pohybujúcich v priestore. Svet je dokonalá a nádherná štruktúra hmotných objektov, ktoré na seba pôsobia silami, ktoré možno popísať rafinovanými a elegantnými zákonmi, ktoré sa človek svojimi obmedzenými možnosťami snaží pochopiť. Doterajšie dejiny vedy nepoznajú ani jedinú výnimku z predstavy, že všetko dianie vo svete sa riadi kauzálnymi zákonmi, že všetky pokusy vykonané za reprodukovateľných podmienok vedú k reprodukovateľným výsledkom.
***************************************
Tu by sa dalo polemizovať práve výsledkami kvantovej fyziky ale nechajme autora dokončiť úvahu.
******************************************
Svet sa dá popísať na rôznych úrovniach rôznymi zákonmi. Na subatomárnej a atomárnej úrovni tieto zákony predpovedajú hustoty pravdepodobností rôznych stavov, na makroskopickej úrovni mnohé zákony s vysokou presnosťou umožňujú predpovedať samotné stavy. Obvykle sa táto situácia vyjadruje konštatovaním, že súčasný stav akejkoľvek sústavy je určovaný (jednoznačne, alebo štatisticky) bezprostredne predchádzajúcim stavom. Takýto pohľad na svet sa nazýva determinizmom a predstavuje podstatnú zložku materialistickej filozofie, materialistického svetonázoru.
******************************************
Problém s definíciou deteminizmu je ten, že sa zamieňajú pojmy Determine = Určiť = Popísať a Determine = Určiť = Zapríčiniť. V tvrdení o sústave na makroskopickej úrovni problém nie je. Tam môžeme obidva pojmy spojiť. Udalosť je zapríčinená jednoznačne a aj jednoznačne sa dá popísať. Problém nastáva na mikroskopickej úrovni, kde autor uvádza tzv. štasitstické určenie. V prípade pojmu Determine v zmysle Popísať, môže autor použiť pojem štatistický. Udalosť na mikroskopickej úrovni sa dá naozaj štatisticky popísať resp nie jedna udalosť ale veľké množstvo udalostí toho istého druhu. V prípade ale pojmu Determine = Zapríčiniť nemôže autor použiť pojem štatisticky, lebo čo to znamená, že udalosť je zapríčinená štatisticky? Determinizmus je význačný práve jednoznačnosťou. Deterministický dej by sa dal vyjadriť rovnicou:
VSTUP + STAV (N) + ALGORITMUS = VÝSTUP + STAV (N+1).
Každý výstup a stav (n+1) je JEDNOZNAČNE zapríčinený vstupom, stavom (n) a algoritmom. To, že sa nedá udalosť popísať jednoznačne ale iba pravdepodobnosťou ako v prípade mikrosystémov (kvantová mechanika) neznamená, že ide o udalosť deterministickú, teda jednoznačne zapríčinenú. Štatisticky môžeme udalosť popísať v 2 prípadoch.
a., naozaj je to v prípade determinizmu ako o tom hovorí autor a to v zložitých systémoch, kde nepoznáme všetky premenné deterministickej rovnice a nepoznáme presný mechanizmus udalosti. V tomto prípade ide o tzv. pseudonáchodu resp deterministický chaos
b., je to prípade indeterminizmu, kde sú udalosti nezávislé na akejkoľvek príčine, jednoducho existujú samé o sebe. V tomto prípade ide o čistú náhodu resp indeterministický chaos.
Práve kvantová fyzika dáva veľmi silný argument k tomu, že existujú vo svete aj javy indeterministické aj keď interpretácií kvantovej mechaniky je viac a nájde sa medzi nimi aj deterministická. Takže nie je pravdou čo tvrdí autor, že svet je deterministický. To len na okraj.
*********************************
Objektívny idealizmus zaujíma voči svetu dualistický postoj: postuluje okrem hmotného sveta aj akýsi paralelný nehmotný svet, o ktorého zákonoch však nič nehovorí. Prakticky však žiaden idealista nepopiera univerzálnu platnosť prírodných zákonov ovládajúcich hmotný svet. Determinizmus možno preto považovať za ortodoxný (štandardný) vedecký postoj k svetu a jeho správaniu.
*******************************
Determinizmus bol považovaný až do objavu kvantovej mechaniky za ortodoxný vedecký postoj. Dnes je situácia iná a vážne sa uvažuje o zavedení indeterminizmu na mikro úrovni aj keď ako som spomínal sú interpertácie kvantovej mechaniky rôzne ale hlavný prúd deterministický nie je. Možno autor uznáva inú interpretáciu, ktorá má bližšie k jeho materialistickému svetonázoru.
**********************************
V bežnom živote, ale aj vo vede, sa však ľudia stretávajú aj s nepredvídateľnými, neočakávanými javmi a preto otázka, kde sa berie v svete náhoda, nie je bezobsažná, ale plne legitímna a vyžaduje si serióznu odpoveď. Pokúsim sa ukázať, že pojem náhody má svoje presne vymedzené miesto aj v deterministickej predstave o svete, že medzi nutnosťou a náhodou niet žiadneho, ani len najmenšieho rozporu, že náhoda je iba zdanie vznikajúce dobrovoľným, alebo vynúteným obmedzením úplných informácií o skúmaných sústavách.
Aby som to mohol jednoznačne demonštrovať, treba najprv povedať čosi o hierarchickej štruktúre hmotnej prírody. Prvým dôležitým, ale často nedostatočne chápaným faktom je to, že prírodné zákony pôsobia iba na "najnižšej" úrovni. Keď sa zrazia dve biliardové gule, dostanú sa do kontaktu najprv molekuly na povrchu najbližších častí gulí. Tie molekuly, obrazne povedané, nič nevedia o guliach ako celkoch, pôsobia na seba lokálne ako zvyknú molekuly pôsobiť na molekuly. Pôsobením medzimolekulárnych síl sa molekuly v blízkosti kontaktu gulí k sebe priblížia, čím vznikne odpudivá sila pôsobiaca na vzdialenejšie molekuly v guliach. Makroskopickým prejavom tohoto diania je to, že sa gule od seba odrazia. Popis zrážky gulí ako tuhých telies v klasickej mechanike predstavuje vynikajúce priblíženie pre riešenie praktických úloh, ale nie je to pravdivý popis prírody. Ani Zem nepôsobí svojim gravitačným poľom na Mesiac ako celok. Aj popis pohybu planét nebeskou mechanikou je iba približný. Je to vynikajúce priblíženie aj pre predpoveď zatmenia Slnka na stáročia dopredu, ale nie je to popis pravdivý keď nám ide nie o predpoveď zatmenia, ale o pochopenie esenciálnych fyzikálnych vzťahov v prírode. Zem a Mesiac, obrazne povedané, nie sú objektami prírodných zákonov, oni na seba nepôsobia ako celky. Navzájom na seba pôsobia molekuly Zeme a Mesiaca a z tohoto pôsobenia molekúl vyplynie, že tento správnejší popis dá rovnaké výsledky, ako menej presná predstava o Zemi a Mesiaci ako guľovitých kompaktných objektoch. Prírodné zákony pôsobia vždy iba na najnižšej úrovni, i keď sa to pozorovateľovi môže javiť ináč. A iba na najnižšej úrovni môžeme hovoriť o determinizme, iba tam sa všetko podriaďuje zákonom.
Z toho dôvtipný čitateľ sám urobí záver, že príroda sa nakoniec riadi iba fyzikálnymi zákonmi. A má pravdu. Zákony chémie, v ktorých sa hovorí o chemických väzbách medzi atómami a molekulami, sú vlastne iba obrazné popisy fyzikálnych vzťahov medzi elektrónovými obalmi atómov a molekúl. Atóm kyslíka vytvorí s dvomi atómami vodíka molekulu vody len preto, lebo výsledná molekula má elektrónový obal s ôsmimi elektrónmi, ktorý je energeticky úsporný a taká konfigurácia je stabilná. Zákony chémie sú iba stenografické zápisy výsledkov pôsobenia fyzikálnych zákonov na obrovské množstvo kombinácií rôznych atómov. Taká formulácia chemických zákonov je nutná, ak sa máme úsporne vyjadrovať pojmami chemikálií, reakcií, katalyzátorov, ale nesmieme zabúdať, že tento popis je popisom len pre nás, že príroda o ňom nič nevie. Príroda "rozumie" iba fyzikálnym zákonom. Príroda sa nepýta na valenciu uhlíka a kyslíka, keď má vytvoriť molekulu oxidu uhličitého – pri jej vzniku asistujú len sily medzi elementárnymi časticami, teda zákony, ktoré ľudia nazvali fyzikálnymi.
Uvediem ešte jeden príklad, tentoraz z biológie. Keď pri replikácii genetického materiálu (napríklad človeka) dochádza k párovaniu nukleotidových báz, voľné nukleotidy sa pripájajú ku komplementárnym bázam oddeleného pôvodného vlákna DNA, podľa takého "zákona", že adenínova báza v cytoplazme sa spojí vždy iba s tymínovou bázou na pôvodnom vlákne, podobne guanín sa spojí vždy iba s cytozínom. Vyzerá to ako kauzálny zákon, ale je to zákon len v takom zmysle, ako popis zrážky gulí klasickou mechanikou, a preto ho treba správne interpretovať. Kauzalita tohoto zákona spočíva v tom, že usporiadanie vonkajších atómov báz a ich elektrónové obaly sú také, že napríklad väzba adenínu s tymínom je stabilná, zatiaľčo väzba s guanínom by bola krajne nestabilná. Zákon korešpondencie medzi bázami je v konečnom dôsledku fyzikálny, pretože sa týka priestorového usporiadania elektrónov a iónov. Nedá sa povedať, že korešpondencia medzi bázami je vecou konvencie. Nie, tieto štyri bázy sa ináč viazať nemôžu – nedovolia im to zákony fyziky, alebo ak veľmi chcete, zákony chémie.
***********************************
OK a opäť ďakujem autorovi za prínos v oblasti vzdelávanie teistov.
************************************
Možem teda zhrnúť obraznou formuláciou: príroda nič nevie o zákonoch vyššej úrovne, všetko sa deje len na najnižšej úrovni a preto kauzalita sa týka len zákonov na najelementárnejšej úrovni.
*********************************************
S týmto by som za predpokladu deterministického sveta (čo nieje až také jasné ale dajme tomu) súhlasil. Problém vidím akurát v tom, že príroda tieto zákony nepozná ale človek ako jej súčasť áno. To len ako vsuvka, nebudem podrobne rozoberať pojem „composition error“ a pojem emergencia.
********************************
Z nich môžu za istých okolností vyplývať zákony na úrovni vyššej, ale tie zákony nie sú novými zákonmi prírody, oni predstavujú iba nové ľudské formulácie elementárnych zákonov, vytvorené pre ľudskú potrebu popísať správanie prírody. Prírodné zákony však nie sú zákony, ktorými by sa príroda "riadila" tak, ako sa vodiči riadia dopravnými predpismi. Príroda sa iba správa tak, akoby sa nimi riadila a je celkom neškodné hovoriť, že sa nimi riadi, ak si uvedomujeme, že sa vyjadrujeme len obrazne. Príroda sa napríklad neriadi zákonom zachovania hmoty a energie, príroda sa nespráva tak, aby sa energia a hmotnosť zachovali, príroda sa nejak správa a pri tom správaní sa hmotnoť i energia nutne a "automaticky" zachovávajú. Prírodné zákony nie sú ekvivalentné zákonom schváleným parlamentom, ktoré sa môžu hneď po prijatí novelizovať a ktoré môžu občania porušovať.
*********************************
OK.
***********************************
Prírodné zákony sa porušiť nedajú.
***********************************
Za predpokladu platnosti materializmu áno, autor ale toto tvrdenie ničím nepodložil. Veda samozrejme predpokladá nemennosť zákonov ale má to ako predpoklad. Preto sa k možnosti porušenia nijako nemôže vyjadriť. Autor výrokom povedal, že udalosť „porušenie zákona“ patrí do kategórie nemožných, pričom kategóriu nemožných nedefinoval. Takže buď autor ukáže, že porušenie zákona je nemožné prípadne to budeme brať ako neoverenú časť autorovho svetonázoru.
***************************************
Popisujú to, čo musí, nie čo môže byť. A naopak, ak niečo môže ale nemusí byť, nie je to prejavom zákona.
***************************************
Napríklad konkrétna udalosť v kvantovej mechanike môže byť ale zatiaľ nie je jasné či byť musí.
*****************************************************
Všetky náhodné udalosti majú tú základnú vlastnosť, že môžu, ale nemusia za súboru podmienok S nastať. Aký je teda ich vzťah k determinizmu? Najlepšie nám odpovedia výsledky pokusov jednej skupiny vedcov, ktorí zostrojili zariadenie na kontrolovateľný vrh klasickou kockou. Kocka sa umiestnila do presnej polohy na malej plošine, z ktorej ju dômyselné zariadenie zhodilo vždy presne rovnakou rýchlosťou. Kocka spadla na pružnú podložku z výšky 50 cm a pri malých rýchlostiach vrhu padla stále presne na jednu stranu! Pokus teda ukázal, že náhoda pri vrhu kockou má svoj pôvod v nerovnakých podmienkach, za ktorých kockou hádžeme. Hádžeme ju stále z inej polohy, s iným stiskom ruky, inou rýchlosťou, z inej výšky. Determinizmus však netvrdí, že z každého minulého stavu dostaneme rovnaký nasledujúci stav. Determinizmus tvrdí, že z rovnakého predchádzajúceho stavu dostaneme rovnaký budúci stav. Vrh kockou preto neznamená popretie determinizmu a reprezentuje veľkú triedu udalostí, ktoré sa javia ako náhodné len preto, lebo súbor podmienok S za ktorých sa konajú, neurčuje výsledok jednoznačne. Ak by sme súbor S rozšírili tak, aby zahrnoval všetky podmienky, ktoré výsledky pokusu určujú jednoznačne, náhoda by sa vytratila.
Kedysi po roku 1970 sa začali objavovať práce skupiny amerických fyzikov (z ktorých sa najznámejším stal Mitchell Feigenbaum), ktorí začali skúmať stochastické vlastnosti niektorých špeciálnych deterministických sústav. Zrodila sa nová vedná disciplína, teória deterministického chaosu, ktorá ukázala, že jestvujú aj sústavy tak citlivo závisiace od počiatočných podmienok, že ich správanie – napriek tomu, že je prísne deterministické a predvídateľné – vyzerá ako chaotické. Treba tu zdôrazniť, že tieto výsledky neodporujú tvrdeniu, že náhoda je iba dôsledkom neúplného poznania podmienok, pretože deterministický chaos nepopisuje náhodné správanie, iba správanie, ktoré sa javí ako keby bolo náhodné. Čitateľ, ktorému nie je vzdialená počítačová simulácia, si môže ľahko overiť, že také vlastnosti má aj veľmi jednoduchý iteračný predpis, známy pod názvom logistická rovnica: y = 4x(1–x). Chaotickú množinu hodnôt y dostanete začínajúc ľubovoľným číslom x z intervalu medzi 0 a 1, ak ho dosadíte do pravej strany rovnice. Vypočítanú hodnotu y potom považujte za novú hodnotu x, dosaďte ju do pravej strany a postup opakujte. Dostanete tak množinu hodnôt v intervale od 0 do 1, ktorá má všetky štatistické charakteristiky náhodnej veličiny. Ak by sme teda nepoznali pôvod týchto hodnôt, ak by sme nevedeli ako vznikli, bez váhania by sme ich označili za náhodné. Nie sú však, samozrejme, náhodné, pretože budúca hodnota je presne vypočítateľná z hodnoty predchádzajúcej. Ináč povedané, vychádzajúc z tej istej hodnoty, dostanete stále rovnakú postupnosť hodnôt, ktoré budú vyzerať ako chaotické, nebudú však náhodné. Logistickú rovnicu odporúčam používať ako vynikajúci jednoduchý generátor náhodných veličín. Je dosť kuriózne, že sa táto rovnica používala veľmi dávno na simuláciu dynamiky populácií rýb v rybníku a nikto netušil, že má chaotické riešenie, pretože namiesto hodnoty 4 sa používala hodnota menšia než 2, ktorá zodpovedá reálnym biologickým podmienkam a k chaotickému správaniu nevedie.
Kľúčové slová: nutnost, nahoda, pocet pravdepodobnosti, nutne, mozne, nemozne, determinizmus, pravdepodobnost, vznik zivota, evolucia, kumulativne zmeny
Príspevok ešte nie je hotový.
********************************
Čiže autor jasne deklaruje názor, že svet je deterministický, čo vyplýva z jeho svetonázoru. Ako sme si všimli autor na začiatku vyjadril potrebu presného definovania pojmov aby nevznikali nedorozumenia. Nedorozumení je ale ešte stále pomerne dosř preto by som rád dal všetky autorove tvrdenia do vzájomných súvislostí.
Udalosti autor rozdeľuje na 3 skupiny:
a., nutná – musí nastať
b., možná – môže nastať a súčasne nemusí nastať
c., nemožná – nemôže nastať
a zároveň vyjadruje názor, že negáciou nutnej udalosti je udalosť možná aj nemožná s čím súhlasím. Čo je ale dôležitejšie autor zároveň zastáva názor, že svet je deterministický a že funguje na základe elementárnych zákonov a že zákony „vyššie“ sú len od týchto elementárnych odvodené. Ako autor správne ukázal, udalosti, ktoré sa nám javia ako náhodné v skutočnosti náhodné nie sú napríklad hod kockou alebo deterministický chaos kde je determinizmus preukázaný (zámerne tu nezahrniem kvantovú fyziku, ked determinizmus zatiaľ preukázaný nie je). To ale znamená, že pojem náhoda, je len naším vnímaním reality spôsobneným skutočnosťou, že nemáme o udalosti všetky potrebné informácie.
Deterministikú udalosť môžeme popísať rovnicou:
VSTUP + STAV (N) + ALGORITMUS = VÝSTUP + STAV (N+1).
Premenné na ľavej strane nazývame determinanty, lebo determinujú (určujú, zapríčiňujú) stranui pravú a je samozrejmosťou, že toto determinovanie je jednoznačné teda rovnica môže vyzerať aj takto:
D1 + D2 + D3 = V1 + V2, kde D sú jednotlivé determinanty a V sú výsledky po udalosti. Použijeme substitúciu kde D=všetky determinanty (D1+D2+D), V=všetky výsledky (V1+V2).
Zjednodušene teda D = V
V je jednoznačne určené/zapríčinené D. Jednoznačne, teda V je nutné vzhľadom k D. Inými slovami ak máme D dané a platí autorove tvrdenie, že negáciou nutnej udalosti je udalosť možná, ale aj udalosť nemožná, v tom prípade pri deterministickej udalosti kde V je nutné vzhľadom k V nemá zmysel hovoriť o negáciách teda o možnosm a nemožnom. Pri deterministickej udalosti pojem možný a nemožný nemá žiaden zmysel, zmysel má len pojem nutný. Stále sme pri jednotlivej udalsoti, kde D máme konštantné. Námietka autora môže byť tá, že ale veď D môže byť aj iné a ak existuje pojem možnosti a nemožnosti pri D z toho vyplýva aj možnosť a nemožnosť pri V. Teda ak D nie je nutné ale možné alebo nemožné, tak aj V nie je nutné ale možné alebo nemožné. S týmto by sa dalo súhlasiť, teda v prípade jednej konkrétnej deteministickej udalosti, ktorá je jednoznačne určená D. Problém nastane vtedy ak autor povie, že celý svet je deteministický, inými slovami, že VŠEKTY udalosti sú deterministické. Totiž ak sú všetky udalosti deterministické potom je každé D zároveň nejakým V z predošlej udalosti. V(n) = D(n+1), V(n+1)=D(n+2). V prípade, že existuje nejaká prvotná udalosť a počiatočným D(0), tak všetky udalsoti v deterministickom svete sú nutné. Autor môže namietať, že nie je vôbec jasné, či takáto prvotná udalosť existuje resp či prvotné D(0) existuje. Aj na to sa dá odpovedať. Ak predpokladáme, že čas plynie jedným smerom, v ľubovoľnom čase, ktorý označíme T(0) možeme povedať, že v tento stav je už daný minulosťou, lebo už nastal a zmeniť sa nedá a tento stav nazveme D(0). Tento stav bude slúžiť ako počiatočný, lebo je daný, konštantný, nemenný. Všetky ostatné stavy od toho stavu budú potom nutné. Stále predpokladáme plynutie času smerom od minulosti k budúcnosti samozrejme. Ak by mal autor pocit, že to môže byť aj naopak, kľudne takúto hypotézu môže vysloviť ale nech si dá pozor aby sa mu potom nerozsypal celý determinizmus úplne lebo aj samotný determinizmus takéto plynutie času predpokladá. Plynutie času pritom nemusí byť homogénne, stačí ak má len jeden smer. Vráťme sa ale k autorovi. Autor používa vo svojej analýze pojmy nutnosť, možnosť, nemožnosť a náhoda. Ako sme si ukázali v deterministickom svete existuje len pojem nutnosť. Pojmy možnosť a nemožnosť nemajú zmysel lebo sú negáciou pojmu nutnosť. Podobne aj pojem náhoda neexistuje pretože žiaden stav v deterministickom systéme nie je náhodný, každý stav je jednoznačne určený/zapríčinený. Prečo potom ale pojmy náhoda, možnosť a nemožnosť vlastne autor používa ak zastáva názor, že svet je čisto deterministický. Autor to ukázal na hode kockou a tzv. deterministickom chaose. Autor ukázal rozdiel na podstatu javu, ktorá je deterministická a na naše vnímanie javu, ktoré môže byť aj náhodné. Teda máme 2 dimenzie posudzovania
a., udalosť v skutočnosti, jej skutočná podstata - ontologická
b., udalosť ako sa javí nám, ako je nami pozorovaná – epistemická
máme teda 4 kombinácie vzhľadom k dimenzii a ku konkrétnej hodnote
1. udalosť vnímaná ako deterministická, vo svojej podstate deterministická nazveme ako deterministickú
2. udalosť vnímaná ako náhodná, vo svojej podstate deterministická nazveme ako pseudonáhodnú, resp. deterministický chaos
3. udalosť vnímaná ako náhodná, vo svojej podstate náhodná – skutočná náhoda, skutočný chaos, indeterminizmus.
a pre úplnosť analýzy
4. udalosť vnímaná ako deterministická, vo svojej podstate náhodná – tu ma žiaden výraz nenapadá ale mohlo by to byť napríklad pseudodeterminizmus, resp indeterministický poriadok, resp pseudoporiadok. Ale to je len pre úplnosť analýzy.
Pojem LaPlaceov démon, ktorý autor určite pozná dáva do rovnosti úroveň ontologickú a epistemickú, teda vnímanie je presne také aká je podstata. Pre LaPlaceovho démona by v deterministickom svete žiadna náhoda nebola ani vnímaná.
Udalosťou číslo 1 je napríklad pohyb planét, pohyb biliardovej gule, pohyb auta a podobne. Sú to jednoduché deterministické systémy, ktorých všetky stavy sú jednoznačne určené/zapríčinené a ktoré vieme dokonca aj vopred určiť.
Udalosťou číslo 2 je hod kockou, ruleta, deterministický chaos a podobne. Sú to komplexné deterministické systémy, ktoré sú svojou podstatou síce jednoznačne určené/zapríčinené ale nevieme stav jednoznačne určiť, pretože nemáme na to dostatok informácií. Stav ako taký ale vo svojej podstate je jednoznačne určený/zapríčinený.
Udalosťou číslo 3 sa javí podľa všetkého jednotlivý jav v kvanotvej fyzike ale netrvím na tom, lebo to nie je preukázané. Udalosť čisto náhodná, indeterministická nie je sytémom jednoznačne daná. Na otázku čo ju zapríčiňuje sú 2 možné odpovede: nič alebo niečo zvonku systému čo zasahuje do systému nášho. Ak berieme ako náš systém hmtou čas a priestor, potom bude udalosť indeterministická zapríčinená niečím mimo hmoty času a priestoru. To je len ako príklad. Podľa autorovho svetonázoru samozrejme udalsoť typu 3 neexistuje. Či je tomu naozaj tak napríklad v prípade kvantovej mechaniky si vysvetlíme. Predtým len poviem, že udalosť číslo 4 rozoberať nebudem, pre krátkosť času.
Rozdiel medzi udalosťou 2 a udalosťou 3 nie je v našom vnímaní ale vo svojej podstate javu. Pozrime sa najprv ako postupuje veda pri formulovaní zákona. Len veľmi zjednodušene.
Pozorujeme systém. Máme vstup a máme výstup, máme počiatočný stav a máme konečný stav. Pre jednoduchosť predpokladajme len vstup I a výstup O. Chceme zistiť aký je vzťah medzi I a O aby sme potom tento vzťah zovšeobecnili do nejakého zákona. Uskutočníme merania a budeme sledovať hodnoty I a O. Namerané hodnoty zanalyzujeme a zisťujeme či tam je nejaký vzťah, nejaká korelácia. Ak zistíme koreláciu, vyhlásime ju za zákon. Samozrejme vedecké metódy sú stavané tak aby sme mali dostatočnú vzorku na to aby sme tú koreláciu mohli za zákon prehlásiť a sú stavané tak aby sme sa vyhli chybe post hoc propter hoc, teda nie z každého post hoc, vyplýva propter hoc. Veda musí nájsť práve také post hoc, z ktorého naozaj propter hoc vyplýva.
Vedecká metóda teda spočíva v nájdení takej korealácie post hoc, z ktorej potom určí propter hoc.
Ale aby sme sa vrátili k našim udalostiam. Ak koreláciu pri post hoc zistíme, môžme ju potom ošetriť a dôsť z zákonu, ktorý už vyjadruje nejaké propter hoc. Problém ale je, že pri udalostiach žiadnu koreláciu nepozorujeme. Udalosti sa javia ako chaotické, náhodné. Otázko teda zostáva ako si vysvetliť udalosť, pri ktorej nemáme žiadnu koreláciu vstupu a výstupu. Môžeme povedať, že udalosť je deterministická a že časom tú koreláciu nájdeme, alebo môžeme povedať, že je udalosť indeterministická a že tam nikdy žiadnu koreláciu nenájdeme, prípadne necháme otázku skutočnej podstaty udalsoti otvorenú. Autor tvrdením, že svet je deterministicky zaujíma prvy postoj, pričom ho nemá ničím podložený. Aby sme sa vrátili ku kvantovej mechanike. Pri nej zatiaľ pozorujeme nekoreláciu. Autor môže ale namietať, že pravdepodobnosť kvantovej udalosti vieme úplne presne vypočítať, teda, že tam nejaká korelácia predsa len je a táto pravdepodobnosť o tom hovorí. Vrátim sa teda k pokusu s kockou. Predpokladajme, že nevieme, či je hod kockou deterministická alebo indeterministická udalosť. Opakovaným počtom pokusov nám vyjde, že pravdepodobnosť padnutia jedného konkrétneho čísla je 1/6. Autor to nazve koreláciou. Korelácia ale je to, že pri konkrétnom vstupe dostanem konkrétny výstup. Teda, že pri konkrétnych vstupoch (sila, smer hodu, odpor vzduchu a podobne) dostanem korelujúce výsledky na výstupe (konkrétne padnuté číslo). Teda až toto môžeme nazvať koreláciou. Takýto pokus sa naozaj uskutočnil a pri totožných počiatočných podmienkach výsledky korelovali k jednému konkrétnemu číslu, ktoré stále padalo, presne ako tvrdí deterministický systém. Teda pri konkrétnych presne definovaných podmienkach už nebola pravdepodobnosť 1/6, ale bola blízka k 1 resp. pri presných podmienkach bola 1. Až vtedy môžeme povedať, že systém je deteministický, teda ak korelácia pri konkrétnych vstupoch bude korelovať k tomu istému číslu na výstupe ako tomu bolo s kockou. Až vtedy autor mohol prehlásiť, že hod kockou je deterministický s čím úplne súhlasím. Pri kvantovej mechanike sme stále na úrovni pravdepodobnost podobne ako sme boli pri kocke. Teda kvantový stav „kvantovej kocky“ nastane s pravdepodobnosťou 1/6. Aby sme mohli túto kvantovú kocku označiť za deterministickú (teda, že je to udalosť 2 a nie udalosť 3) potrebujeme dokázať, že ROVNAKÉ podmienky na vstupe nám zabezpečia ROVNAKÉ výstupy. Urobíme teda podobný pokus ako s normálnou kockou, kde zabezpečíme rovnaké podmienky na vstupe a budem sledovať ako budú korelovať na výstupe, či sa bude hodnota blížiť k tomu istému výstupu. U kvantovej fyziky sa toto zatiaľ nepodarilo. Teda zatiaľ nemôžme dokázať ako pri normálnej kocke, že aj kvantová kocka je systém determnistický. Autor môže namietať, že ešte sme neobjavili všetky možné podmienky, teda všetky potrebné determinanty a preto zatiaľ nemôžeme koreláciu pozorovať. To je už ale len domnienka autora, že v budúcnosti sa podarí takýto determinant objaviť. Hlavný prúd v oblasti kvantovej mechaniky (tzv kodaňský) to zatiaľ nepredpokladá. Podobne by som mohol namietať, že v budúcnosti sa podarí objaviť nejakú inú udalosť, pri ktorej opäť budeme pozorovať nekoreláciu a tak by sa dalo argumentovať do nekonečna.
Vráťme sa ale k autorovému deterministickému ponímaniu sveta. Autor na začiatku cítil potrebu presne definovať pojmy. Preto je potrebné aby autor ak zastáva deterministický názor a tvrdí, že všetky udalosti sú vo svojej podstate deteministické (aj keď niektoré z nich zatiaľ pozorujeme ako náhodné), prestal používať pojmy ako náhodný, možný a nemožný. Tieto pojmy sú len nami vnímané ale ich podstata je iná. My vnímame pojem možný a nemožný ale v skutočnosti existuje len pojem nutný. My vnímame pojem náhodný a chaotický ale v skutočnosti podľa autora ide o pojem jednoznačne určený a usporiadaný. Ak je autor vyznávačom hľadania pravdy ako to už viackrát deklaroval tak by bolo namieste aby naše predstavy a naše vnímanie reality nahradil pravdivým poznaním. Preto by mal autor používať pojmy „náhodný“, „možný“ , „nemožný“ , „chaotický“ buď len v úvodzovkách, prípadne by mal používať pojmy ako pseudonáhodný, pseudomožný, pseudochaostický prípadne by tieto pojmy nemal používať vôbec. Podobne ako v prípade článku o morálke, kde používa pojmy ako „dobro“ a „zlo“. Ak je svet deterministický tak sú pojmy náhoda, možnosť a nemožnosť pojmy bezobsahu. Autor viackrát deklaroval, že by sme mali používať len pojmy, ktoré majú nejaký obsah. Preto by som poprosil autora aby sa držal svojich vlastných odporúčaní a tieto bezobsažné pojmy nepoužíval vôbec. Napríklad v diskusii či bol vznik života „možný“, či je vznik človeka „pravdepodobný“, že základným prvkom evolúcie je „náhoda“ a podobne. V prípade deterministického sveta boal totiž evolúcia nutnou, nie možnou ani nemožnou a v deteministickom svete je pravdepodobnosť vzniku človeka presne rovná číslu 1. Autor by preto nemal miasť čitateľov a ani samého seba a mal by sa daných pojmov zrieknuť. V prípade ak na nich a na ich obsahu trvá mal by sa zamyslieť, či bude zotrvávať na svojej filozofickej pozícii determinizmus, prípadne na svojom materialistickom svetonázore. Aj keď podľa môjho názoru sa materilaizmus a indeterminizmus nijako nevylučujú. Vylučuje sa len indeterminizmus s pozitivizmom, ale to už je na inú diksusiu. Autor by si mal urobiť jasno aj v základných filozofických pojmoch predým ako začne teistov poučovať o pravdepodobnostnom počte a o definícii pojmov, ktoré sú podľa neho bezobsažné.
Ako príklad bezobsažných tvrdení uvádzam síce nie autorov citát, ale citát iného autora, pán Dawknsa, ktorého náš autor tak rád sám cituje
********************************************
Můžeme bezpečně usuzovat, že živá těla jsou miliardkrát komplikovanější - ze statistického hlediska příliš nepravděpodobná - aby vznikla pouhopouhou náhodou. Jak ale tedy vznikla? Odpověď zní, že náhoda vstupuje do tohoto příběhu, ale ne jako jeden, monolitický akt náhody. Místo toho se vyskytovala celá řada malých náhodných kroků, každý z nich dost malý na to, aby byl věrohodným výsledkem působení svého předchůdce, jeden po druhém v pořadí za sebou. Tyto malé kroky náhody jsou zapříčiněny genetickými mutacemi, náhodnými změnami - vlastně chybami - v genetickém materiálu.
*********************************************
Čiže ak autor sám poopraví pána Dawkinsa tak musí koštatovař, že sa nevyskytoval celý rad náhodných udalostí ale, že v tom príbehu náhoda nevystupovala vôbec. Genetická mutácia nie je náhodnou zmenou ale je jednoznačne určená a zapríčinená vstupmi. Genetickú mutáciu nemôže nazvať Dawkins chybou. Chybná udalosť je taká, ktorá je odlišná od udalosti správnej pričom Dawkins nezadefinoval na základe čoho učíme, čo je v danom prípade správne a čo nie. Dôležité je ale to, že aj keby si autor pojem „správny“ zadefinoval, udalosť aj keď chybná bola nutnou. Možnosť „správnej“ udalosti tu nikdy nebola pretože pojem „možnosť“ nemá v deterministickom svete žiaden zmysel. Teda udalosť aj keď bola podľa akéhosi nedefinovateľného merítka chybou, bola nutná, teda chyba bola nutná. To len ako príklad. Autor by mal kriticky zhodnotiť Dawkinsov príspevok o evolúcii a podorobiť ho analýze z hľadiska pojmov, ktoré uznáva determinizmus. Ale len v prípade ak sám Dawkins zastáva deterministický postoj.
Na záver len chcem pripomenúť, že pojem nutnosť je základným argumentom nesúladu determinizmu s pojmom morálne pravidlá, slobodná vôľa, zodpovednosť a podobne. Ale o tom v inej recenzii alebo v inom samostatnom článku.