Princíp konkretizácie
Ide o metafyzický postoj, ktorý sa nedá dokázať ani vyvrátiť vedecky.
Veda popisuje ako funguje príroda. Odpoveď na otázku „prečo“ má charakter popisu mechanizmu a každá odpoveď končí nejakým popisom, nejakého elementárneho mechanizmu. Konečným výrokom vedy je popis sveta v ktorom poznáme všetky elementárne mechanizmy vieme z nich poskladať všetky ostatné. Teda vedecká teória všetkého znamená kompletný model fungovania reality, teda hmoty, času a priestoru.
Princíp konkretizácie kladie ale inú otázku „prečo“. Predpokladajme, že veda dospela ku konečnému štádiu a teda, že poznáme všetky elementárne častice, poznáme všetky mechanizmy, vieme formulovať všetky prírodné zákony a poznáme vzťah medzi nimi a podobne. Vieme teda ako to všetko funguje. Pre jednoduchosť predpokladajme, že najmenšiu časticu si označíme „elementón“ a elementárny fyzikálny zákon, z ktorého vyplývajú všetky ostatné nazvime „elementárny zákon“. Teda výslekom vedeckej teórie všetkého bude popis správania sa „elementóna“ podľa „elementárneho zákona“ a na základe tohoto popisu budeme vedieť popísať a vysvetliť všetky ostatné deje v našom svete, teda v hmote, čase a priestore. Predpokladám samozrejme, že vesmír je systém deterministiký teda, že „elementárny zákon“ bude naozaj vedieť popísať úplne všetky udalosti. Veda teda v našom príklade svoju prácu skončila. Ostal nám ale iný typ otázky „prečo“. Môžeme sa opýtať napríklad „prečo“ sú elementárne zákony také ako sú a nie sú iné? Alebo prečo je elementárna častica práve taká aká je a nie je iná. Má to nejaký zmysel, že sú práve také alebo to nemá zmysel žiaden?
Pre jednoduchosť ostaňme pri otázke: Prečo je elementárny zákon práve taký aký je?
K tejto otázke existujú rôzne postoje:
1. označuje otázku za nezmyselnú s odôvodnením, že pýtať sa na niečo nemožné, že čo by bolo keby bolo zmysel nemá
2. označuje otázku za jednu zo základných aj napriek tomu, že vedecky sa k odpovedi dopracovať nemôžeme.
Skúsme si detailnejšie rozobrať obidva postoje.
1. Hlavným argumentom prvého postoja je:
„Nemá zmysel sa pýtať na to, čo by bolo keby to bolo ináč, pretože je to tak a ináč to byť nemôže.“
Pokúsim sa toto detailnejšie rozanalyzovať:
a., Čo by bolo keby to bolo ináč
Slovíčko „by“ znamená podmienený spôsob, teda vyjadruje, že niečo platí za určitej podmienky. Programovacím jazykom by sa to dalo formulovať
IF by to bolo tak THEN výsledok je taký ELSE výsledok je iný v prípade 2 alternatív, v prípade mnohých alternatív to môžeme vyjadriť buď sériou vnorených IF THEN, prípade príkazom IF CASE, čo je v princípe to isté:
IF podmienka 1 THEN výsledok 1
ELSE IF podmienka 2 THEN výledok 3
ELSE IF podmienka 3 THEN výsledok 3.
Zisťovanie fungovania určitého mechanizmu za rôznych podmienok je úplne bežné napríklad pri rôznych simuláciách. Aj tam sa v podstate zisťuje, že „čo by bolo keby bolo to a nie to“. Čiže samotného zisťovanie určitého stavu za určitých podmienok nie je na závadu, naopak sa to bežne používa aj vo vedeckých metódach. V tomto teda problém nie je.
b., je to tak ako to je
V tejto časti vety sa vyjdruje znalosť faktu. Teda naše výroky o tom ako to je súhlasia s realitou. Veda ako taká sa zakladá na faktoch, teda na tom ako to je. Teda zdá sa, že ani tu nebude problém.
c., problém nastane až s tvrdením „lebo ináč to byť nemôže“. Skúsme si teda rozanalyzovať obidva prípady pomocou bodov a., a b.,
c1. je pravdou, že to ináč byť nemôže
Bod b., hovorí: tak ako to je to je fakt. Dajme tomu, že našim faktom bude Y=5. Bod a., hovorí: Za takej a takej podmienky by to bolo také, za inej podmienky by to bolo iné napríklad
IF X=1 THEN Y=5
ELSE IF X=2 THEN Y=8.
Bod c1., nám ale hovorí, že Y je konštanta a nemôže sa rovnať ničomu inému ako 5. Teda, bod c1, tvrdí, že 8 to nemôže byť a ani 9 ani žiadne iné číslo, iba číslo 8.
Predpokladáme teraz, že bod c1 platí. Čo to ale znamená. Znamená to, že X sa musí rovnať 1? V našom prípade samozrejme áno, pretože presne poznáme presné podmienky IF a presné výsledky THEN. V našom prípade reality ale IF a THEN nepoznáme. Poznáme len Y a tvrdíme, že je konštantný v našom prípade 5. Ale čo ak bude podmienka nasledovná?
IF X=1 THEN Y=5
ELSE IF X=2 THEN Y=8
ESLE IF X=3 THEN Y=5
ELSE IF X=4 THEN Y=9
V tom prípade vidíme, že aj za iných podmienok, by sme dostali výsledok 5. Teda aj keby bolo pravdou, že výsledok musí byť 5, neznamená to, že podmienky musia byť len X=1, lebo je aj možnosť, že aj za podmienky X=5 dospejeme k tomu istému faktu, ktorý nemôže byť iný. Teda stále konštantnosť faktu, nemusí znamenať konštatntosť aj samotných podmienok. Zaveďme preto ešte možnosti
c1a – kde budeme predpokladať len konštantný výsledok, z toho ale nevyplýva, že konštantné musia byť aj podmienky. Teda pod pojmom „musí to tak byť“ rozumieme výsledný stav.
c1b – tu budeme predpokladať konštantnosť podmienok a z toho vyplývajúcu konštatnosť výsledku. Teda pod pojmom „musí to tak byť“ rozumieme podmienky a z toho vyplývajúci výsledný stav.
Samozrejme samotnú formulku IF-THEN pokladáme za konštantnú v obidvoch prípadoch ale v prípade zmeny aj tejto formulky nie je isté ani to, že pri nezmenených podmienkach musí byť nezmenený výsledok ale túto možnosť nechajme stranou.
Z c1a teda nevyplýva, že keby bola podmienka iná aj výsledok by bol iný, preto v takomto zmysle je stále relevantné pýtať sa principiálne na iné podmienky.
Irelevantnosť celého argumentu „čo by bolo keby to bolo ináč, pretože je to tak a ináč to byť nemôže.“ Je teda len v prípade c2b, teda ak naozaj platí, že podmienky nemôžu byť iné, že sú konštantné.
c2. nie je pravdou, že to ináč byť nemôže
Inými slovami, nie je pravdou, že podmienky nemôžu byť iné ako sú. Aj v tejto alternatíve máme 2 možnosti
(doplniť – môže byť iný výsledok, nemôžu byť iné výsledky)
|
|
|
iné podmienky |
|
|
|
|
áno |
nie |
|
iný výsledok |
áno |
x |
x |
|
nie |
1.
rozdielne podmienky, pri niektorých rovnaký výsledok |
x |
|
c2a: všetky podmnienky aj keby boli iné by viedli ku konštantnému výsledku, teda
IF X=1 THEN Y=5 ELSE IF X=2 THEN Y=5 ELSE IF X=3 THEN Y=5
Predpokladáme v tomto prípade pre jednoduchosť, že X môže nadobúdať len hodnoty 1, 2 alebo 3. Vidíme, že výsledok je konštatntný. Z takejto konštantnosti vyplýva, že Y nie je od X nijako závislé, teda akékoľvek by boli podmienky, stále by to bolo Y=5. Je síce možné, že podmienky by boli iné ale nie je možné aby bol iný výsledok.
c2b: podmienky a výsledok sú iné.
IF X=1 THEN Y=5 ELSE IF X=2 THEN Y=4 ELSE IF X=3 THEN Y=8
V tomto prípade je možné aby boli iné podmienky aj aby bol iný výsledok.
(doplniť)
Teraz sa skúsme vrátiť k našim „elementárnym zákonom“, otázke „prečo sú také ako sú“ a protiargumentu „Nemá zmysel sa pýtať na to, čo by bolo keby to bolo ináč, pretože je to tak a ináč to byť nemôže“. Ako sme v analýze videli na podmienky niečoho sa v princípe pýtať môžeme, nie je žiaden problém ani s faktom, že je niečo také aké je. Problém je jedine s tvrdením, že v tom, či sa podmienky môžu meniť a v tom, či zmena podmienok má vplyv na výsledok. Výsledkom je v tomto prípade „elementárny zákon“ hmoty času a priestoru. Argument „Nemá zmysel sa pýtať na to, čo by bolo keby to bolo ináč, pretože je to tak a ináč to byť nemôže“ by bol prijateľný len v prípade ak sú naozaj konštatntné podmienky a tieto vedú ku konštantnému výsledku alebo ak je výsledok od podmienok nezávislý. Teda ak sú podmienky, ktoré viedli ku konkretizácii „elementárneho zákona“ konštantné, z čoho vyplýva, že elementárny zákon by nemohol byť iný ako je, alebo ak je samotný zákon nezávislý od akýchkoľvek iný podmienok. V prípade ak je „elementárny zákon“ od podmienok závislý a podmienky iné môžu byť, v tom prípade je otázka „Čo by bolo keby to bolo ináč, pretože je to tak a ináč to byť nemôže“.
Problém je ale v tom, že my nevieme zistiť, že či je „elementárny zákon hmoty času a priestoru“ závislý od nejakých ďalších podmienok, ktoré sú mimo hmoty času a priestoru, pretože my sa pohybujeme len vrámci hmoty času a priestoru. Môže ešte padnúť argument, že „elementárny zákon“ bude závislý od nejakých podmienok ale vrámci hmoty času a priestoru. Tento zákon ale potom nemôžeme nazvať elementárnym zákonom hmoty času a priestoru. Je jasné, že pomocou vedy nemôžeme zistiť, že od čoho je elementárny zákon hmoty času a priestoru závislý resp. Či od niečoho vôbec závislý je.
Teda ak nemá daný človek konkrétne definovaný svetonázorový postoj, ktorý by apriori vylučoval existenciu mimo hmoty času a priestoru, tak otázka závislosti „elementárneho zákona“ od niečoho je pre neho nezodpovedateľná.
Iná otázka nastáva ak má už človek vopred voči niektorým otázkam nejaký apriori predpoklad. Prvým takýmto predpokladom je predpoklad tzv. klasického scientizmu (extrémnej vetvy filozofie pozitivizmu), ktorá tvrdí, že veda vie odpovedať na všetky otázky a na tie, ktoré principiálne odpovedať nevie, zmysel nemajú. V tom prípade je jasné, že ak veda končí svoju púť objavením „elementárneho zákona“ hmoty času a priestoru tak ostatné otázky vrátane otázky závislosti daného zákona od niečoho iného mimo hmoty času a priestoru strácajú zmysel ale nie podľa nejakej analýzy alebo nejakého argumentu ale sú tieto otázky apriory vyhlásené za nezmyselné. Druhou možnosťou sú neo-scientisti, ktorí vyhlasujú toi isté ako scientisti, teda trvajú na tom, že veda môže vysvetliť všetko ale na rozdiel od scientistov sa nazdávajú, že pojem hmota čas a priestor sa bude rozširovať aj na oblasti, ktoré my dnes označujeme ako mimo-hmotu čas a priestor a že nakoniec budeme vedieť vyriešiť aj problém konkretizácie „elementárneho zákona“. V tomto prípade je ale problém v tom, že aj keby sa im pojem hmota, čas a priestor podarilo nejakým spôsobom rozšíriť, tak potom sa im ale rozšíri aj pojem „elementárny zákon“, lebo ten elementárny zákon sa už bude vzťahovať na tú rozšírenú defincíciu hmoty času a priestoru a neo-scientista bude tam kde bol na začiatku. Čiže ani neoscientizmus otázku princípu konkretizácie nerieši len ju posúva ďalej a apriori odmieta podobne ako scientizmus niektoré otázky. (poznámka: nemýliť si pojem scientizmus so scientológiou resp scientologickou sektou). Tretím prístupom je prístup niektorých kybernetikov a informatikov, ktorý sa nazdávajú, že pozorovaním reality sa dá zistiť aj jej zmysel a pôvod. Inými slovami sa nazdávajú, že ak budú mať dostatok informácií o hmote čase apriestore, že im z toho bude jasný aj pôvod a cieľ hmoty času a priestoru. Tu vidím problém najme v tom, že pri odhalení „elementárneho zákona“ už vlastne všetky informácie máme a napriek tomu otázka princípu konkretizácie zostáva. Totiž „elementárny zákon“ je práve stav, keď vedecky už vieme všetko čo sa vedieť dá. Jedinou možnosťou je prípad emergencie, teda keby sa nám informácie o pôvode a zmysle nejakým spôsobom pri určitej zložitosti kybernetického systému objavili. Pojem emergencia je ale sám o sebe otázny ale táto otázka je ešte otvorená. V každom prípade títo kybernetici a informatici princíp konkretizácie apriori neodmietajú a snažia sa k nemu pristupovať vedecky na rozdiel od iných. Teda v tomto treťom príklade síce kybernetici zastávajú určitý apriori predpoklad ale tento predpoklad nevedie k popieraniu princípu konkretizácie ale naopak sa ho snažia vyriešiť. Štvrtým apriori predpokladom je samotný pozitivizmus, ktorý tvrdí, že tvrdenia, ktoré nemajú konkrétny empirický obsah (teda, že neodzrkadĺujú nejaké fakty z nášho sveta) sú nemyselné a nemali by sme sa s nimi vôbec zaoberať. Vychádzajúc z tohoto postoja potom princíp konkretizácie odmietajú, pretože nemá podľa nich v realite žiadny empirický podklad, teda nič také v realite nepozorujeme. Tu by sa dalo namietať, že samotný pozitivizmus je bezobsažný, lebo nemá v realite žiadny empirický podklad. Russelova teória typov by ale s takýmto arguemtnom nesúhlasila, teda nesúhlasí s tým, že pozitivizmus aplikovaný sám na seba, seba samého vyvracia, preto tento arguemnt uvádzam len ako zaujímavosť. Z pozitivzmu ale vyplýva, že bezobsažná je každá vedecká hypotéza, preto je nezmyslom vôbec nejakú vedeckú hypotézu v ľudskom jazyku formulovať, lebo pokiaľ sa empiricky nepreukáže jej platnosť tak je podľa pozitivizmu bezobsažná. Problém je ale v tom, že pozitivista nemôže formulovať nielen hypotézu, že princíp konkretizácie je nezmyslom, ale nemôže formulovať hypotézu žiadnu. Samotný pozitivzmus je teda apriori predpokladom na základe ktorého je otázka konkretizácie vopred odmietnutá. Piatym apriori predpokladom je materialistický a ateistický svetonázor, kde podľa materializmu a ateizmu okrem hmoty času a priestoru nič iné neexistuje, teda z toho vyplýva, že nemá zmysel sa pýtať na podmienky existencie „elementárneho zákona“, keď sa existencia samotných podmienok apriori vylúčila.
Samozrejme, že položením otázky „prečo je to také aké to je“ ešte nemusíme dospieť k Bohu a už vôbec nie ku kresťanstvu. Totiž stále môže platiť to, že podmienky sú konštantné, prípadne, že výsledok je od akýchkoľvek podmienok nezávislý a prípadne aj to, že tam naozaj žiadne podmienky ani nie sú a všetko je len tak bez príčiny. To my ale nevieme povedať. Vieme ale, že nemôžeme odmietnuť otázku princípu konkretizácie apriori a na základe toho si potom zvoliť napríklad ateistický svetonázor. Môžeme urobiť presný opak, že najprv si zvolíme ateistický svetonázor a až potom označíme otázku konkretizácie za nezmyselnú. Potom ale nemôžeme povedať, že sme postupovali racionálne a už vôbec nie, že vedecky, pretože veda nehovorí o princípe konkretizácie nič ani pozitívne ani negatívne. Racionálnou analýzou sme došli k tomu, že nezmyselnosť otázky je podmienená práve tým, že „elementárny zákon“ je buď nezávislý od podmienok (teda, že podmienky sú ale zákon je od nich nezávislý, prípadne, že žiadne podmienky ani nie sú), alebo sú podmienky nemenné. To ale práve nevieme, teda nemôžeme apriori označiť princíp konkretizácie za nezmyselný a na základe toho si zvoliť svetonázor. To by bola arguemtnácia v kruhu. Postup je ako sme videli presne opačný. A to sme ešte ku všetkému v analýze predpokladali, že vesmír je čisto deterministický, teda, že naozaj existuje taký „elementárny zákon“, ktorým by sme dokázali každú udalosť popísať. Ale či je svet vôbec deterministický to je tiež na jednu samostatnú kapitolu keď nie celú knihu.
Antropický princíp a veda.
Antorpický princíp je v podstate pricnípom konkretizácie, len sa zameriava na človeka. Teda nepýta sa všeobecne prečo je „elementárny zákon“ taký aký je, ale pýta sa na to, prečo je „elementárny zákon“ práve taký, že umožnil vznik a život človeka. Ako sme si v predošlej analýze ukázali, prijatie princípu konkretizácie závisí od vopred prijatého svetonázoru. Aby som bol objektívny tak musím povedať to isté aj v prípade teizmu.
Teistické argumenty pre antropický princíp v tomto prípade vychádzajú z údivu nad faktom, že „elementárny zákon“ je práve taký, že umožnil vznik človeka a keby bol čo i len o trošku iný, už by vznik človeka neumožnil. Teizmus alebo lepšie povedané niektorí konkrétni teisti tvrdia, že zo všetkých možných rôznych „elementárnych zákonov“ tu máme práve ten, ktorý vznik človeka umožňuje. Problémy v takejto argumentácii sú 3:
a., prvý problém je problém, či je tento „elementárny zákon“ nazvime ho „antropický elementárnym zákonom“ naozaj niečim výnimočný. Ak by sme totiž predpokladali, že by existoval nejaký iný „elementárny zákon“ odlišný od „antropického elementárneho zákona“, potom by ten antropický bol síce niečim výnimočný ale aj ten iný by bol vzhľadom k tomu antropickému výnimočný tiež. Inými slovami akýkoľvek iný by bol rovnako výnimočný. Mohlo by sa napríklad stať, že by sme objavili 10 ďalších vesmíroch v ktorých by platili iné „elementárne zákony“ a navzájom odlišné. Žasli by sme nad každým z nich alebo len na naším a prečo?
b., druhý problém je problém, či tento „elementárny zákon“ ako tvrdia niektorí teisti je naozaj výnimočný v zmysle, že by vzbudzoval nejaký úžas alebo niečo podobné. Pojem úžas je ale relatívny pretože ak pozorujeme na morskom brehu piesok usporiadaný v tvare povedzme obrazu Mony Lízy, tak by to v nás vzbudilo úžas, pretože za „normálnych okolností“ (a tento pojem „normálne okolnosti“ je kľúčový) piesok na pobreží vytvára tvar plochy prípadne jemných vĺn. Toto sme pozorovali povedzme mioliónkrát. Ak milión prvýkrát pozorujeme obraz Mony Lízy tak to v nás vzbudí úžas alebo minimálne prekvapenie, pretože sme očakávali niečo iné. Ak by sme ale miliónkrát pozorovali, že sa piesok usporiadal do tvaru Mony Lízy tak by sme práve takéto usporiadanie považovali za „normálne okolnosti“ a pri miliónprvom pozorovaní Mony Lízy v piesku by sme k žiadnemu úžasu neprišli. Naopak by sme prišli k úžasu, keby tam zrazu bola hladká plocha prípadne jemne zvlnená. Inými slovami „antropický elementárny zákon“ by v nás mohol vzbudiť prekvapenie a úžas vtedy, ak by sme v milión iných vesmíroch pozorovali iné „elementárné zákony“ navzájom rovnaké alebo veľmi podobné ale všetky úplne odlišné od „antropického elementárneho zákona“. V tom prípade by to v nás mohlo vzbudiť úžas alebo prekvalenie, že v našom vesmíre je „elementárny zákon“ pravé taký, že viedie k vzniku človeka, lebo za „normálnych okolností“ pozorujeme v iných vesmíroch „elementárne zákony“ úplne iné. Keby sme teda zistili, že ten náš „antropický elementárny zákon“ je niečo výnimočné a úplne odlišné od iných „elementárnych zákonov“. Mohol by sa stať aj pravý opak podobne ako v príklade s Monou Lízou. Totiž ak by sme povedzme v 100 iných vesmíroch objavili, že tam tiež platí náš „antropický elementárny zákon“ ale v 101. inoim vesmíre by sme objavili iný „elementárny zákon“ potom by v nás musel vzbudzovať úžas resp. Prekvapenie práve ten iný „elementárny zákon“ odlisný od nášho „antropického elementárneho zákona“
c., no a tretí problém, ktorý je už vlastne zakomponovyný v prvých dvoch je ten, či vlastne existuje nejaký iný vesmír s iným elementárnym zákonom aby sme mohli vôbec ten náš s niečim porovnať.
A ak by aj boli splnené všetky 3 podmienky, teda ak by bol naozaj náš „antropický elementárny zákon“ úplne iný ako všetky ostatné „elementárne zákony“ v iných vesmíroch, z toho by mohol vyplývať len úžas a prekvapenie ale z toho ešte stále nevyplýva, že Boh existuje, teda, že ten „antropický elementárny zákon“ má nejakú konkrétnu príčinu. Pre úplnosť analýzy musím dodať, že úžas „antropický elementárny zákon“ by sme nemohli pocítiť ani vtedy, keby sme aj v iných vesmíroch objavili presne taký istý „antropický elementárny zákon“ ako platí v našom. Táto celá analýza samozrejme opäť predpokladá deterministický svet teda aspoň do čias vzniku človeka.
Je jasné, že ten náš vesmír a teda aj nás „antropický elementárny zákon“ je jediný ktorý poznáme, teda nemáme ho s čím porovnávať, nemôžeme povedať, že je jedinečný a ani, že je niečim špeciálne odlišným preto nie je namieste ak takýto „antropický elementárny zákon“ vyvoláva úžas a z toho úžasu si potom odvodiť teistický svetonázor inteligentného stvoriteľa. Ale ak tento svetonázor už vopred máme, až potom môžeme žasnúť, že ako dokonale a úžasne to pán Boh zariadil. Tu vidíme, že teistický svetonázor nemôžeme podobne ako predtým ateistický odvodiť pomocou princípu konkretizácie resp antropického princípu ani jeho prijatím ani jeho odmietnutím. Antropický princíp. resp princíp konkretizácie nám v tom nepômože. Ani nám teistom ale ani ateistom. V našej analýze sme poredpokladali, že poznáme všetko čo sa vedecky spoznať dá, teda, že poznáme ten „elementárny zákon“. Zatiaľ aj tej pre nás ostáva záhadou ale pravdepodobne nie nerozriešiteľnou. O teórii všetkého sníval už Einstein. V úvahe sme však predpokladali, že vesmír je systém deterministický, čo tiež nie je úplne jasné ale to je na inú tému. Princíp konkretizácie ale ostáva a zdá sa, že aj navždy zostane pre nás večnou záhadou, podobne ako otázka existencie Boha. Princíp konkrétizácie nám ukazuje, že naše poznanie je obmedzené a že veda na niekoré otázky odpovedať nevie. Máme otázku X. Niekto by mohol namietnuť položením otázky Y: Aký zmysel má klásť si otázku X, keď na ňu nebudeme nikdy vedieť odpovedať? Odpovedám: Neviem. Ale z toho, že ja neviem odpovedať na otázku Y, nevyplýva žiadna konkrétna odpoveď na otázku Y (teda, napríklad, že to zmysel nemá) a dokonca z toho nevyplýva odpoveď ani na otázku X. Možno to naozaj nijaký zmysel nemá... ale možno áno a možno ten zmysel pozná niekto iný... možno áno možno nie...