Kto má pravdu dokazovať?

 

 

**********************

Modelom každého dialógu je situácia, v ktorej jeden hovoriaci tvrdí, že nejaký výrok je pravdivý a ten druhý o tom istom výroku tvrdí opak – že je nepravdivý. Keď tí dvaja nie sú dosť kvalifikovaní v metóde dialógu, stáva sa, že obaja chcú, aby ten druhý dokázal svoju pravdu. V dialógu veriaceho s ateistom sa napríklad stáva, že veriaci síce pripustí, že svoju vieru dokázať nevie, ale obviňuje ateistu, že ani on nevie svoj názor dokázať a že teda sú na tom rovnako. Ak ateista pristupí na taký kontumačný výsledok, je žalostným amatérom v logike.

**********************

 

Autorovi článku sa pokúsime ukázať, že to nie je až celkom tak ako tvrdí.

 

 

***********************

Budeme preto teraz venovať pozornosť dôležitej otázke, kto má pravdivosť tvrdenia dokazovať a kto nie. Ako ilustráciu uveďme príklad z právnickej praxe: ak žalobca obviňuje niekoho zo spáchania trestného činu, má fakt spáchania trestného činu dokázať žalobca, a nie obvinený má dokazovať, že trestný čin nespáchal. Právnici tomu hovoria v svojom slangu, že "bremeno dôkazu spočíva na žalobcovi". Ak by vám nebolo jasné prečo, predstavte si, aký krušný život by ste mali, ak by ste mali vitálneho nepriateľa, ktorý by na vás chrlil žalobu za žalobou a vy by ste dennodenne stáli pred súdom a museli dokazovať svoju nevinu. Nie je to však príklad zvlášť absurdný: počas politických procesov v päťdesiatych rokoch bola situácia súdených "nepriateľov ľudu" zhruba taká.

Táto predstava nie je nijak zábavná, ale dobre ilustruje, že je tu akýsi problém. Už som spomínal nešťastného Galilea, ktorého vraj presvätá inkvizícia žiadala, aby svoju rúhačské tvrdenie, že Zem sa otáča okolo Slnka a nie naopak, dokázal. Mal to dokazovať Galileo, či naopak, presvätá inkvizícia mala dokázať, že Slnko sa pohybuje okolo Zeme? Záleží odpoveď na túto otázku od okolností? Ak by dnes začal niekto tvrdiť, že Slnko sa otáča okolo Zeme, zdá sa nám zrejmé, že by sme sa ho priam inštinktívne pýtali na dôkaz (lebo by sme vedeli, že ho nemá a tým by sme sa ho ľahko zbavili). Ale keď Galilei čosi také vyhlásil pred Európou, ktorej takmer každý obyvateľ veril, že Zem stojí (a najviac tomu veril, zdá sa, svätý muž menom Martin Luther), nemal to dokázať Galilei? Kladná odpoveď by znamenala, že odpoveď na našu otázku závisí od (historického) kontextu a to je predstava dosť nepríjemná. Predstavte si opäť náš ilustratívny príklad: ak by vás úspešne obžalovali z krádeže už desaťkrát, nemali by ste vy dokazovať, že ste nekradli aj pri jedenástom obvinení? Veď ste už notoricky známy zlodej! Ale súdny poriadok odpovedá rezolútne NIE.

Musíme sa nad tým teda zrejme hlbšie zamyslieť. Pravda závisí od ľudí iba do tej miery, že bez ľudí by nebolo výrokov a pravda je len vlastnosťou výrokov. Predtým než sa na Zemi objavili prví ľudia, teda zrejme nebolo (tu na Zemi) pravdy, a keď navždy zanikne posledný človek, opäť s ním zanikne pravda. Zem sa bude pohybovať okolo Slnka, nie naopak, ale nebude nikoho, kto by to mohol tvrdiť, alebo popierať. Ak veríte v boha, ten by pravdu povedať mohol, ale nemal by komu, tak načo by sa unúval?

V ničom inom už pravda od ľudí nezáleží, a v tom spočíva jej hlavný pôvab i význam. Ľudia pravdu iba zisťujú a dokazujú (ak sa im to darí). Isteže, pri objavení neočakávanej pravdy je bremeno dôkazu na nich: keď donedávna ani len nevedeli, čo je pravda, a teraz to zistili, s radosťou to oznámia celému svetu. Vedci k objavenej pravde radi pripoja aj dôkaz, aby im druhí rozumeli (a uverili, lenže to je už druhoradé: ak rozumieme, môžeme veriť). Ten, kto novú, doteraz nepoznanú pravdu objavil, ju rád a bez mučenia aj dokáže. Lenže z toho netreba robiť unáhlané závery. Platí to totiž len vtedy, keď sa predtým pravda napriek usilovnému hľadaniu nedala zistiť.

********************************

 

Autor v danej úvahe používa právnický pojem tzv. Prezumpcia neviny. Tento právnický pojem nemá ale nič spoločné s pojmom pravda a s pojmom pravdivostná hodnota výroku o realite. Existuje rovina reality R a rovina výrokov o realite V(R). Výrok je pravdivý vtedy ak to o čom hovorí zodpovedá stavu reality. Teda vráťme sa k právnickej praxi. Výrok „Jožo zabil v danom čase na danom mieste Fera“ je pravdivý ak naozaj bol stav v realite taký, že Jožo v danom čase a na danom mieste zabil Fera“. Inými slovami výrok a stav reality sa musia v obsahu zhodovať. Právnická prax je taká, že na začiatku sa berie takýto výrok ako nepravdivý a obžaloba musí dokázať opak. Predstavme si napríklad, že v realite bol naozaj takýto stav, že Jožo zabil Fera. Objektívne je teda náš výrok pravdivý. Obžalobe sa ale nepodarí dokázať túto skutočnosť preto súd rozhodne o tom, že Jožo je nevinný. Čo ale znamená pojem nevinný, resp na základe čoho bol tento rozsudok vynesený? Na základe výroku, že Jožo zabil Fera = 0. Znamená to, že výrok hovoriaci o realite je teda nepravdivý? Ako vidíme výrok je objektívne stále pravdivý, Jožo je objektívne vrahom a Fero jeho obeťou pretože stav reality bol v súlade s týmto výrokom. Výrok sudcu je teda chybný a nezodpovedá realite. Žiaľ Jožovu vinu sa preukázať nepodarilo a sudca rozhodol podľa zásady o prezumpcii neviny a nie podľa definície pravdy, jednoducho pretoe, že nemal prostriedky na jej presnejšie zistenie. Jožova vina sa môže preukázať neskôr, keď sa dozvieme nové skutočnosti, budeme poznať nové metódy, prípadne sa nemusí preukázať nikdy. Nič na to ale nemení fakt, že Jožo je objektívne vrahom vzhľadom na stav reality. V tomto prípade vidíme, že princíp prezumpcie neviny môže viesť aj k nepravdivému výroku vzhěadom k stavu reality. Teda z princíp prezumpcie neviny nevyplýva logicky pravdivosť výroku o realite.

 

Autor sa pokúsil použiť priníp tejto právnickej prezumpcie aj vo filozofii. Vo filozofii odlišujeme pojem bytie a pojem poznanie. Majme napríklad výrok V „Počet hviezd vo vesmíre v danom čase je deliteľný 17 bezo zvyšku“. Tetno výrok má v realite jednu konkrétnu pravdivostnú hodnotu a to 0 alebo 1. Pre jednoduchosť príkladu predpokladajme,  že máme presne definovaný pojem HVIEZDA, že čas je vo vesmíre homogénny. Otázkou je teraz či je tento výrok pravdivý alebo nie. V dnešnom stave vedy a techniky zatiaľ nevieme určiť, pravdivostnú hodnotu výroku V. Nevieme teda, či tento výrok je alebo nie je pravdivý. Čo to pre nás znamená? Znamená to, že môžme zvoliť prezumpciu nedeliteľnosti a povedať, že pokiaľ sa neukáže, že počet hviezd je deliteľný 17-timi tak budeme predpokladať, že deliteľný nie je? Tetno príklad je dosť jasný a vidíme, že niečo také sa jednoducho urobiť nedá. Na základe poznania nemôžme určiť pravdivostnú hodnotu výroku V. Tento príklad sa zdá jasným. Iný príklad nám ale ukáže že ani toto ešte úplne nestačí aby sme ukázali vzťah medzi bytím a poznaním. Ide o otázku existencie a neexistencie niečoho. Planéta Pluto bola objavená v roku 1930 (názov Pluto budem používať pre jednoduchosť, stále mám namysli 9-tu planétu slnečnej sústavy). Vo vede samozrejme platí „prezumpcia“ neexistencie, teda Pluto neexistuje pokiaľ nedokážeme opak. Majme rok 1900 a výrok: Planéta Pluto existuje (stále v zmysle Pluto = deviata planéta samozrejme). Tento výrok označíme ako nepravdivý. V roku 1930 objavíme planétu Pluto a výrok Pluto existuje sa zmení na pravdivý. Dokonca sa ukáže, že Pluto tu existovalo aj pred rokom 1900. Máme teraz rôzne výroky v rôznych časoch o rôznych časoch.

 

a., V čase 1900: Planéta Pluto existuje v čase 1900 = false.

Dôvod: Pluto nepozorujeme, neobjavili sme ho.

 

b., V čase 1930: Planéta Pluto existuje v čase 1930 = true.

Dôvod: Pluto sme v tom čase pozorovali.

 

c., V čase 1930: Planéta Pluto existuje (existovala) v čase 1900 = true.

Dôvod: Zistili sme vek Pluta v našej slnečnej sústave je povedzme na 2 miliardy.

 

Z toho vyplýva, že o čase 1900 máme 2 rozdielne výroky. False a True.

 

a.,V čase 1900: Planéta Pluto existuje v čase 1900 = false.

c.,V čase 1930: Planéta Pluto existuje (existovala) v čase 1900 = true.

 

Je jasné, že obidva výroky byť správne nemôžu a podľa najnovších poznatkov je správny výrok c.,. Z toho vyplýva ale, že prezumpcia neexistencie viedla v tomto prípade k omylu, pretože považovala za pravdivý výrok, ktorý nie je  v súlade s realitou. Ďalšou dôležitou vecou je, že keď sa pozrieme na objektívnu existenciu Pluta, tak naša vedevomosť o tejto planéte nemala nijaký vplyv na jej samotnú existenciu či neexistenciu. Tým, že sme Pluto objavili, sme ho ani nestvorili ani nezničili. Naša vedomosť o ňom nemá na samotnú jeho existenciu žiaden vplyv. Teda vedomosť a existencia sú na sebe nezávislé. Pluto existovalo dávno predtým, ako vôbec človek začal niečo skúmať, takže tvrdiť, že poznanie má priamy vplyv na existenciu je nezmyslom. Ako sa teda dopracovať k objektívne pravdivému výroku v prípade existencie Pluta v roku 1900 (môžme napríklad v budúcnosti zistiť, že Pluto do našej slnečnej sústavy prišlo až v roku 1912)? To je veľmi zložitá otázka. Medzi základné filozofické otázky patrí nielen to ako sa k tomu dopracovať ale aj to, či sa dá k tomu vôbec dopracovať. Ale to zatiaľ nechajme bokom, vrátime sa k tomu neskôr. Teraz si len zopakujme, že prezumpica neviny, predpokladanie neexistnecie má svoj praktický zmysel ale nemusí nutne viesť k pravde. Teda ak máme hypotézu, že objekt X existuje a túto hypotézu vedecky nepotvrdíme, teda nepreukážeme, že X naozaj exsituje, z toho logicky nevyplýva, že objekt X naozaj neexistuje. Z toho vyplýva, len že zatiaľ nemáme takú informáciu na základe, ktorej by sme mohli logicko-empiricky prehlásiť, že  objekt X existuje. Z našej nevedomosti nevyplýva ani záver, že X existuje ani záver, že X neexistuje.

 

 

 

 

**********************************

Ak lekári poctivo hľadali príčinu malárie a nakoniec ju našli, dokázali pri tom, že ju spôsobuje Plasmodium malariae a že ho prenášajú niektoré druhy komárov. Keby si však len tak bez dôvodu mysleli, že malária je trest nejakého boha za hriechy a potom by začali tvrdiť, že maláriu nespôsobuje žiaden boh, nemuseli by to dokazovať. Neprišli totiž na žiaden nový poznatok, iba odstránili hrubý omyl, popreli iba nezmysel, ktorý nikoho ani len nemal napadnúť. Na nič objavné neprišli. Odhalenie chyby nie je objavom, pretože neprináša žiadny nový poznatok. Vracia len zblúdilého pútnika na cestu, z ktorej zišiel, ale nehovorí mu, kam tá cesta vedie: upozorňuje ho iba na to, kam nevedie.

***********************************

 

Príklad s maláriou je zavádzajúci. To, že príčinou choroby samotnej je Plasmodium malariae to mi nehovorí nič o tom, čo je príčinou existencie samotného Plasmodium malariae a jej výskytu v tele konkrétneho človeka, prípadne, keď sa vrátime časovo späť až k veľkému tresku, čo je príčinou toho, že boli konštanty nastavené tak, že sa vôbec nejaký Plasmodium malariae vyvinul a dostal sa do človeka a spôsobil stav, ktorý nazývame maláriou. Či za tým je alebo nie je Boh určiť nevieme. Totiž možnosť Plasmodium malariae ako príčiny a Bohy ako príčiny vzniku malárie sa nijako navzájom nevylučujú v prípade ak Boh bol príčinou vzniku Plasmodium malariae. Čiže vieme, že príčinou malárie je Plasmodium malariae ale aký má Plasmodium malariae vzťah k Bohu o tom nevieme nič. Ale to len na okraj diskusie.

 

 

 

******************************************

Z toho všetkého už začína čitateľ tušiť, kto je povinný pravdu dokazovať: každý, kto ju odhalil, vychádzajúc z predpokladov, ktoré okrem každým overiteľných faktov nič a priori nepredpokladali.

********************************************

 

Tu musím ale autora upozorniť, že vo svojej predošlej úvahe apriori predpokladá prezmumpciu neviny, prezumpciu neexistnecie a podobne, čo sú tiež apriori predpoklady. Teda, kto je povinný dokazovať pravdu podľa autora?  Každý, kto ju odhalil, vychádzajúc z PREDPOKLADOV, ktoré okrem každým overiteľných faktov NIČ A PRIORI NEPREDPOKLADALI. Čiže jediným predpokladom autora je nepredpokladať nič. To je OK, s tým úplne súhlasím ale potom nemôže predpokladať nevinu a neexisxtenciu, lebo aj to sú predpoklady. Ak nepredpokladá nič, len overiteľné fakty, tak neexistencia Pluta v roku 1900 nebola žiadnym overiteľným faktom, podobne ako deliteľnosť hviezd v galaxii 17-timi, podobne ako neexistencia Boha. Takže autor vlastne poprel celú sovju predošlú úvahu. Pretože LEN na základe overiteľných faktov nemôže v roku 1900 prehlásiť, že Pluto neexistuje a nemôže LEN pomocou overiteľných faktov prehlásiť, že počet hviezd nie je deliteľný 17-timi a že Boh neexistuje. Ja žiadne také overiteľné fakty nepoznám.

 

Posledným problémom je dokazovanie samotnej neexistencie. Tvrdenie, že sa dokazuje existencia a nie neexistencia a že neexistencia sa dokázať nedá je zavádzajúce. Neexistencia sa principiálne dokázať dá. Napríklad je dokázateľné, že v množine nepárnych čísel nenájdeme číslo deliteľné 4-mi bezo zvyšku. To je ale neexistencia v matematike. Pokúsme sa o empirickú neexistenciu teda neexsitenciu v realite. Pri neexistencii Boha je to ešte zložitejšie. Totiž prírodné vedy môžu principiálne dokázať neexistenciu vody na Marse. Jednoducho prehľadajú každú jednu molekulu marsu a zistia, že žiadna z nich neodpovedá molekule H2O. Niekto by namietal aj proti takémuto postupu. Ja hovorím principiálne sa to dá. Ak by sme preskúmali všetky molekuly na Marse a porovnali ich s molekulou H2O a všetky porovnania by dopadli negatívne, môžeme s istotou prehlásiť, že voda na Marse neexistuje. Z toho, že to je technicky nemôžné vyplýva opatrnosť výrokov vedcov ak hovoria o neexsitencii vody na Marse. Tam ale majú presne stanovený definičný obor, ktorým sú všetky molekuly Marsu. Definičný obor prírodných vied je príroda, inými slovami Hmota, Čas a Priestor. V prípade existencie Boha môže veda principiálne dokázať neexistenciu Boha vrámci Hmoty, Času a Priestoru. Hovorím principiálne, lebo technicky to nie je možné. Principiálne tak, že prehľadá každý kút vesmíru a povie, že Boh vo vesmíre nie je. Niekto iný môže ale argumentovať tým, že síce teoreticky sa neexistencia dokázať dá ale prakticky nie. Ani s týmto názorom úplne nesúhlasím, pretože napríklad sa dá prakticky ukázať, že v molekule H2O sa nenachádza atóm Uhlíka, prípadne sa dá prakticky ukázať, že Ďuro sa v danom čase napríklad v Hoteli Fórum v izbe číslo 123 nenachádza, teda jeho neexistencia v izbe číslo 123 sa dá aj prakticky dokázať. Ale aj keby sa neexistencia nedala dokázať principiálne, tak z toho nevyplýva, že objekt X neexistuje. Myslím, že ak sa vedci veľmi opatrne vyjadrujú k neexistencii vody na Marse tak sú si vedomí, že ešte nemajú všetky informácie a že sa môže ukázať časom aj opak. Preto si žiaden vedec zatiaľ netrúfne povedať, že je vedecky dokázané, že voda na Marse nie je. Teda aj keď vedci majú jasne daný definičný obor, teda hmotu Marsu v čase a priestrore napriek tomu sú vo výrokoch opatrní. Problémom je ale to, že nikto netvrdí, že Boh patrí do definičného oboru prírodných vied, teda, že je Hmotný v Čase a v Priestore. Tu je zjavné, že veda nemôže ísť mimo svoj definičný obor. A ak niekto prehlási, že existuje LEN Hmota v Čase a v Priestore a mimo toho neexistuje nič iné, tak to už je apriori predpoklad, ktorý autor navonok neuznáva. My teda máme nielen technické problémy preskúmať samotnú hmotu čas a preistor a vylúčiť principiálne Boha v tejto oblasti, my ani nepoznáme definičný obor celej reality. Nevieme či definičným oborom je Hmota v čase a Priestore prípadne ešte ničo iné. Teda otázka čo v prípade výroku, ktorý hovorí o existencii niečoho, čo je nezávislé od hmoty času a priestoru? Ako to overiť? Akú prezumpciu si dať a prečo?

 

 

**********************************************

Z toho je však tiež zrejmé, že jestvujú akési ľahko overiteľné predpoklady, ktoré netreba dokazovať.

**********************************************

 

Veľmi zaujímavé tvrdenie autora. Aký je rozdiel medzi overiť a dokázať? Aké sú predpoklady ktoré sú ľahko overiteľné a zároveň ich netreba dokazovať? Pozrime sa na odpoveď autora.

 

 

**********************************************

Nemusíme dokazovať, že teleso, na ktoré nepôsobí žiadna sila, zostane v kľude (prvý Newtonov zákon, ktorý sa naozaj nedokazuje). Myslíte si hádam, že ležiaci kameň sa sám od seba pohne? Prečo by to mal robiť? Na zmenu stavu treba príčinu, na nemennosť príčinu netreba. Len zmena má dôvod. Kľud je príkladom stavu, ktorý nemusí mať dôvod a preto ho netreba dokazovať. Dôkaz je len oznámením dôvodu, ktorý spôsobil pozorovanú zmenu.

**************************************************

 

Nebudeme teraz rozoberať rozdiel medzi príčinou a dôvodom, to nechajme na inokedy v článku o slobodnej vôli. Zaujímavé je tu tvrdenie autora, že na nemennosť príčinu netreba. Čiže ak je niečo nemenné tak to nemá žiadnu príčinu. Môžem sa autora opýtať, prečo je to niečo nemenné? Prečo to niečo nemenné vôbec existuje? Ale aj v oblasti príčiny existujú 2 javy, ktoré zatiaľ ako sa zdá príčinu nepotrebujú. Je to zatiaľ podľa všetkého kvantová mechanika a podľa niektorých aj slobodná vôľa. Pri slobodnej vôli práve vystupuje kategória dôvodu, ktorý sa od príčiny odlišuje ale o tom neskôr. V každom prípade aj keby mal autor pravdu o tej nemennosti tak žiaľ celý svet sa od čias veľkého tresku mení, takže pýtať sa na prvotnú príčinu je na mieste. A tam už autor nejaký ten predpoklad mať musí a nemôže sa spoliehať na ľahko overiteľné veci, ktoré netreba dokazovať.  Totiž jeho predpoklad o stave kľudu, je len predpokladom. Ako pravidelne sledujem autorove vyjadrenia o správaní cirkvi v dejinách tak predpokladám, že sa autor v dejinách trošku vyzná. Ak to je pravdou tak autor určite vie, že odkedy poznáme historického človeka tak s historickým človekom sa spája náboženstvo. O ateizme sa hovorí až neskôr. (Nemám namysli samozrejme prehistorického človeka o ktorého dejinách nevieme prakticky nič a ani nemám namysli prechod od zvieraťa k človeku, mám namysli historické informácie o hotovom človeku). Takže ak mám súhlasiť s autorovou metaforou o stave kľudu, tak mne sa javí, že stavom pokoja (teda prvotným stavom človeka) bol človek s náboženstvom a že ateizmus práve zmenil stav pokoja na stav pohybu a túto zmenu by mal autor vysvetliť. Použijem autorove slová a doplním tam historické zistenia: Na zmenu stavu (z teizmu na ateizmus) treba príčinu, na nemennosť  (stav teizmu) príčinu netreba. Len zmena (z teizmu na ateizmus) má dôvod. Kľud (teizmus) je príkladom stavu, ktorý nemusí mať dôvod a preto ho netreba dokazovať. Dôkaz je len oznámením dôvodu, ktorý spôsobil pozorovanú zmenu (z teizmu na ateizmus). Samozrejme, že podobné analógie o stave pokoja a pohybu sú podľa môjho názoru nezmyslom ale ak na nich autor trvá tak nech objasní ako sa objavil ateizmus a nech ho zdôvodní, pretože stavom kľudu podľa našich historických prameňov bol u človeka teizmus, pričom je irelevantné presne o akej forme teizmu teraz hovoríme, môžme si neskôr rozobrať aj zmenu z „pokojného“ primitívneho náboženstva na „pohybové“ kresťanstvo. Teraz nám postačí ak sa autor potrápi nad otázkou teizmu ako takého a nech dokáže ateizmus ako dôvod zmeny. 

 

 

 

**************************************************

Prastará, a celkom vážne a hlbokomyseľne zvažovaná otázka, prečo sa skôr niečo deje než nedeje, je z toho dôvodu triviálne smiešna, svedčí o vákuu v hlave, ktorá ju porodila. Moja prostá odpoveď znie: len preto sa skôr niečo deje, že keby sa nedialo, nemali by sme dôvod pýtať sa. Táto otázka nemá ani zmysel ani obsah – je to bohapustá prázdna otázka, ktorá vznikla len preto, že gramatika nezakazuje nezmyselné otázky.

***************************************************

 

Prastará filozofická otázka ktorú autor zosmiešnuje až taká triviálna nie je akoby sa zdalo. Totiž je to práve ta otázka prvotnej príčiny. Ako autor povedal, že kameň sa sám od seba nehýbe. My ale vidíme množstvo hýbajúcich sa kameňnov a pýtame sa na príčinu, prečo sa vlastne hýbu. Kameň A sa hýbe preto, lebo ho do pohybu dostal  kameň B a podobne. Nazýva sa to reťaz príčin. Filozofická otázka znie, či táto reťaz príčin mala začiatok alebo či je večná. Veda sa momentálne skláňa k názoru, že nejaký ten počiatok tam predsa len bol, takže otázka nie je až taká triviálna. A odpoveď autora? Implikácia: Ked sa nedeje potom sa nemôžme pýtať. Autor odpovedá triviálne a prostoducho ale žiaľ na inú otázku. Áno, pýtať sa môžme len vďaka tomu, že sa niečo deje (vrátane nášho pýtania sa), ale to, že sa môžme pýtať nie je príčinou toho, že sa niečo deje, je to len následkom. Teda autor síce správne analyzuje čo by sa stalo keby sa nič nedialo ale neodpovedá na otázku, že prečo sa vôbec niečo deje. Ďalšou dôležitou skutočnosťou je, že aj samotné dianie sa odohráva v čase. Teda je potrebný čas, ktorý autor už v úvahe predpokladá. Najnovšie zistenia v kozmológii ukazujú, že pravdepodobne čas vznikol spolu s hmotou a priestorom. Takže je otázka ako vôbec sformulujeme príčinu veľkého tresku, keď náš pojem príčiny zmeny súvisí práve s časom, ktorý s veľkým treskom vznikol. Postačuje teda kategória príčinnosti v čase alebo sa môžme pýtať, čo vôbec vznik času zapríčinilo a ako budeme vlastne pojem príčina používať ak sa nachádzame v kategórii mimo času? Takže až o tak triviálne otázky nejde keď sa s podobnými otázkami zaoberajú najväčšie kapacity v kozmológii ako napríklad Steven Hawking, ktorý zaviedol pojem „fiktívny čas“ aby bol vôbec schopný vznik času ako tak popísať resp. o tom vôbec uvažovať.

 

 

 

*************************************************

Úplne rovnako je to so žalobou. To, že niekto nekradne, nevraždí, je prirodzený stav. Nato netreba nijaký dôvod – či myslíte, že treba? Preto nikto nemusí dokazovať, že nekonal zlo. Človek, ktorý zavraždil, sa však zmenil. Na túto zmenu musel mať dôvod. A na to, či k takej zmene došlo, sa pýta žalobca. Preto obvinený nemusí dokazovať svoju nevinu – nevina je základný, východzí stav (to iba kresťania sú takí zvrhlí, že sa nehanbia tvrdiť, že človek sa vinným už rodí – ospravedlňujem sa, ak sú aj iné náboženstvá, ktoré toto tvrdia – ja o nich neviem).

*************************************************

 

Mňa by v prvom rade zujímalo ako autor definuje prirodzený stav. Vychádzajúc z prírodného výberu je naopak prirodzený stav vraždiť a kradnúť (tento pojem je otázny, lebo neviem či existuje vo zvieracej ríši pojem vlastníctvo ale dajme tomu, že áno, napríklad teritórium lovu a podobne). Alebo to má autor ako apriori predpoklad, že prirodzené je nevraždiť? Odkiaľ to autor má? Ako vôbec definuje, že konal zlo? Človek, ktorý zavraždil sa zmenil? Ako konkrétne? Autor okrem toho, že nemá zadefinovaný pojem východzí stav, pojmy dobro a zlo, dáva opäť dokopy pojme pravda s pojmom prezumpcia. Na narážku na kresťanstvo reagovať nebudem, pretože autor nedefinoval prirodzený stav a pojmy dobro a zlo. Viac v kapitole o morálke.

 

 

**********************************

A máme tu druhé kritérium pre to, kto má znášať bremeno dôkazu: ten, kto tvrdí, že sa deje jedna z mnohých (apriórne rovnako pravdepodobných!) možností. Ak by niekto tvrdil, že mu pri hode kockou vypadne stále číslo šesť, tvrdil by, že sa uskutoční iba jedna zo šiestich možností a mal by preto dokázať, prečo akurát vypadne jedno číslo a nikdy nie ostatných päť. Pochopili ste? Zúženie možností si vyžaduje dôkaz od toho, kto tvrdí, že k tomu zúženiu dôjde. Ten, kto tvrdí, že môže vypadnúť hocaké číslo, nič dokazovať nemusí, lebo jeho tvrdenie nezavrhuje žiadne možnosti. Napríklad Pytagorova veta sa dokazuje preto, lebo tvrdí, že súčet plôch štvorcov nad odvesnami nie je hocaká plocha, ale akurát plocha štvorca nad preponou. Pytagorova veta, ako každé slušné matematické tvrdenie, zužuje apriórne možnosti, a preto sa musí dokázať. Každé pravdivé tvrdenie je zaujímavé práve preto, že zužuje možnosti.

*************************************

 

K tomu len malá poznámka. Nie je ateizmus zúžením možností? Nie je materializmus zúžením možností? A nakoniec, neodporuje si tvrdenie o znížení možností s tvrdeniami o dôkaze existencie. Či nie je predpoklad, že slnečná sústava má 150 planét širším tvrdením. Nie je tvrdenie o existencii 9-tich planét, ktoré vedci tak pracne dokazovali zúžením? Nie je tvrdeni, že  Boh neexistuje zúžením. Autorovo ďalšie kritérium je v protiklade s predošlým kritériom. Autor tu môže namietať, že hovorí predsa síce o možnostiach ale apriórne rovnako pravdepodobných (má tam dokonca aj výkričník). Otázkou je ako určí pravdepodobnosť v prípade 2 alternatív

1. realita = hmota čas a priestor

2. realita = hmota, čas, priestor, niečo čo je príčinou existnecie hmoty času a priestoru (napríklad Boh)

Autor pravdepodobne označí bod 2. za nepravdepodobný. Inými slovami uvedie kritérium na dokazovanie ale ešte predtým sa zabezpečí tým, že prehlási, že tie ostatné kritériá sú nepravdepodobné. V prípade ale, že autor označí bod 2. za nepravdepodobný, nastáva ďalšia zaujímavá situácia.

 

Výrok V1: Bod 2. je nepravdepodobný.

Výrok V1 opäť vymedzuje realitu, tvrdením, že bod 2. je nepravdepodobný (vymedzuje pravdepodobnosť). Teda dôkazné bremeno je opäť na autorovi. Autor ale opäť použije námietku o tom, že výrok V1 je pravdepodobný a výrok nonV1 je nepravdepodobný.

 

Výrok V2: výrok V1 je pravdepodobný. A opäť známa situácia. Kde sa dostaneme k výroku V3 o výroku V2, k výroku V4 o výroku V3 a tak ďalej.

 

Teda autor môže donekonečna používať námietku o pravdepodobnosti jeho tvrdenia a nepravdepodobnosti tvrdenia môjho a jeho oponent môže donekonečna na základe jeho „vymedzovacieho“ pravidla o potrebe dôkazu aby toto tvrdenie dokázal. Z toho mi vyplýva, že autorovi takáto argumentácia nepomôže.

 

A ešte malá poznáka na okraj. Autor v jednej zo svojich esejí sa vyjadruje pomerne dosť negatívne k otázkam filozofie a tvrdí niečo v tom zmysle, že filozofia patrí na smetisko dejín. Ale jemu samému nič nebráni v tom aby sám filozofoval. Ak niekto totiž začne zdôvodňovať svoje predstavy o možnostiach a metódach poznávania tak už nie je na pôde vedy ale na pôde filozofie. Veda totiž svoje metódy nezdôvodňuje ale používa už hotové princípy dané tou ktorou filozofiou. Autorovi by som odporúčal aby sa držal svojich názorov o nezmyselnosti filozofie a aby nerozoberal detailne teóriu poznania, prípadne ak by ju rozoberať chcel tak by bolo pre neho užitočnejšie aby si preštudoval čo všetko už rôzni filozofi na túto tému napísali. Ako povedal pán Satinský: „Načo nosiť drevo do mora“ (keď ho stačí odniesť do lesa). Možno by autor prišiel na to, že s tou prezumpciou neexistencie, prezumpciou v prípade pravdy to nie je až také jasné ako to tvrdí on.

 

 

 

*************************************

Poznávanie sveta stojí na tom, že vieme čo nie je možné. Pre malé dieťa je možné všetko, svet (rozumného) dospelého je už chudobnejší na možnosti.

************************************

 

 

Problém je v tom, že my nevieme čo všetko nie je možné. Napríklad v minulosti si ľudia mysleli, že lietanie nie je možné. Vie autor povedať čo všetko možné nie je? Napríklad v prípade existencie Boha? Ak áno tak dôkazné bremeno je na ňom. Ak matematik musí dokázať, že súčet plôch štvorcov nad odvesnami nie je hocaká plocha, ale akurát plocha štvorca nad preponou, nemusí snáď autor ukázať, že realita nie je hocijaká ale je ohraničená Hmotou Časom a Priestorom? Ak áno tak vyzývam autora aby tak urobil.

 

 

**********************************

Aby bolo všetko úplne logicky čisté, musím upresniť, aké postoje zaujímajú v diskusii veriaci a neveriaci. Veriaci vždy tvrdí, že len jedna viera (tá jeho) je pravdivá. Jeho protivník tvrdí, že to nie je pravda. Protivník veriaceho má niekoľko možností. Buď vyzve veriaceho, aby mu toto zúženie možností dokázal, alebo bude tvrdiť, že žiadna viera nie je pravdivá, čím sám zúži možnosti a bude aj on musieť dokazovať svoj názor.

**********************************

 

Toto isté môže povedať aj veriaci a vyzvať neveriaceho aby mu dokázal obmedzenie reality na hmotu čas a priestor.

 

 

*********************************

Môžem teraz už dať jasnú, zrozumiteľnú a neproblematickú odpoveď na otázku, na kom leží bremeno dôkazu, na veriacom, či na neveriacom. V dialógu veriaceho s neveriacim je veriaci ten, na kom leží bremeno dôkazu. Veriaci má dokazovať, že (veľmi nepravdepodobný) boh jestvuje, že vykonal také a onaké skutky, že tak či onak bude pod jeho riadením svet vyzerať po našej smrti.

*********************************

 

Inými slovami, veriaci tvrdí konkrétne veci, čím presne vymedzuje skutočnosť. Ale netvrdí to isté aj neveriaci? Nevymedzuje konkrétne skutočnosť aj neveriaci ateista alebo materiliasta. Iste vymedzuje ju v inej oblasti a ináč ale dôležité je pri tomto argumente, že ju vôbec vymedzuje. Teda ak každý, kto určitým spôsobom niečo vymedzuje má podať dôkaz, tak podľa autora by mal podať dôkaz aj jeden aj druhý, lebo obidvaja určitým spôsobom realitu vymedzujú. Dôkaz nemusí podať ten, kto realitu nevymedzuje. Inými slovami kto netvrdí nič. Len krátku poznámke venujem tvrdeniu o nepravdepodobnosti Boha. Jeto opäť tvrdenie, ktoré určitým spôsobom vymedzuje realitu takže by ho mal autor dokázať.

 

 

*****************************************

Jestvuje len jeden spôsob, akým byť neveriacim. Je však toľko spôsobov ako byť veriacim, koľko je vier.

*****************************************

 

S týmto by som úplne nesúhlasil, lebo aj ateisti majú na rôzne veci rôzne názory ale dajme tomu, že v tomto prípade súhlasiť budem, teda predpokladajme, že existuje len jeden spôsob ako byť neveriacim. A je to spôsob, ktorý konkrétne vymedzuje skutočnosť a tvrdí, že je realita taká a taká a nie hocijaká, teda aj keď je len jeden spôsob ako byť neveriacim a X spôsobov ako byť veriacim, nič to z pohľadu argumentu, že dôkaz ma podávať ten kto vymedzuje skutočnosť nehovorí. Či ju vymedzujem tak alebo onak stále ju vymedzujem aj ako neveriaci aj ako veriaci.

 

 

******************************************

A práve preto na konkrétnu vieru treba dôvod, rovnako ako na konkrétny prechod z kľudu do pohybu dôvod treba, ale pre zotrvanie v kľude dôvod netreba.

******************************************

 

Zaujímavé ako autor analogicky spojil pokoj telesa s určitým konkrétne vymedzeným názorom neveriaceho a pohyb analogicky spojil s konkrétnym názorom veriaceho. Zaujímalo by ma na základe čoho tak urobil. Ja by som na základe historických prameňov mohol tvrdiť presný opak, teda, že teizmus tu bol skôr a teda, že je pre človeka prirodzený.

 

 

 

******************************************

Nemá preto zmysel často používaná výčitka adresovaná veriacim, že aj oni iba veria. V čo preboha veria? Veď ich "viera" nemá predmet, veria v "nič". To iba náš jazyk je taký, že sa v ňom dá povedať, že niekto verí, že boha niet. On to neverí, v to netreba veriť, to je prirodzený východzí stav, v ktorom si nik nič nevymýšľa, ktorý nie je ničím špecifický, nič neobsahuje!

************************************

 

 

Viera má predmet lenže ten je pre neveriaceho neho názorom vymedzený, teda nachádza sa mimo toho vymedzenia, je mimo definičného oboru veriaceho a preto sa samozrejme zdá nezmyselný. Nezabúdajme ale, že dôkazné bremeno nesie ten čo vymedzuje. Takže v tomto prípade ak sa bavíme o predmete viery, tak neveriaci si presne vymedzil realitu a predmet viery veriaceho sa nachádza mimo tejto vymedzenej reality. Lenže samotné vymedzenie je potrebné podľa autora aj preukázať.

 

 

 

***************************************

Moje celoživotné skúsenosti ma poučujú, že to, čo som práve povedal, ľudia na prvý raz beznádejne nechápu. Preto to podrobne rozoberiem. Tvrdenia majú – alebo by aspoň mali mať – obsah. Uvediem príklad bezobsažného tvrdenia: "Morské panny nejestvujú". Pod morskou pannou si ľudia predstavujú tvora, ktorého horná časť trupu je žena a od pása dole je to ryba. Takého tvora možno ľahko nakresliť, či namaľovať, ale je to tvor nemožný v tom zmysle, že nemôže jestvovať. Rybia časť morskej panny by nemala vaječníky a preto by nemohla mať bujné poprsie. Keby ste morskú pannu láskyplne pohladili po prsiach, nemohol by váš čin mať erotický účinok na šupinatú polovicu. Keďže morská panna nie je možná, nemá tvrdenie "neverím, že morské panny jestvujú" žiaden obsah. Porovnajte toto skeptické tvrdenie s tvrdením "neverím, že zajtra bude pršať". Dážď je veľmi dobre definovaný prírodný úkaz (kondenzácia vodnej pary pri náhlom poklese teploty), ktorý sa občas stáva, občas nie. Nie je nič mystické v daždi, ani v bezoblačnom počasí. Tvrdenie, že nebude pršať, vyjadruje moju vieru, že sa neuskutoční jedna z (rovnako pravdepodobných) veľmi dobre definovaných možností. Naproti tomu tvrdenie, že nejestvujú morské panny, hovorí o niečom, čo sa nikdy, za žiadnych okolností, nemôže stať. Tvrdenie o daždi a morskej panne sú tvrdenia veľmi odlišných kategórií.

***************************************

 

Aj v roku 1900 bolo tvrdenie o neexistencii planéty Pluto podľa autora bezobsažné? Ak sa pýtame na existenciu niečoho čo len predpokladáme, že môže existovať (napríklad máme hypotézu, že medzi plazom a vtákom, existuje spojovací článok nazvime ho pracovne vtákoplaz) tak je táto hypotéza bezobsažná? Nie. Je stále hypotézou. Tvrdenie, že vtákoplaz existuje alebo neexistuje je bezobsažné? Potom by boli bezobsažné takmer všetky vedeckeé hypotézy. Bezobsažné by bolo až vtedy ak by som znakom FŇ označil nepárne číslo deliteľné číslom 4. Takéto tvrdenie by bolo bezobsažné lebo je dokázané, že také číslo neexistuje. To, že si ho nakreslíme a označíme ako FŇ je naozaj bezobsažné. Pri pojme Boh sme ale nič podobné neukázali, preto hypotézu: „Boh existuje“ zatiaľ nemôžme označiť za bezobsažnú. Tento pojem zaviedli pozitivisti a presadzoval ho najmä Carnap. Problémom ale je že veľa pojmov ktoré bežne používame zrazu stratili obsah, napríklad pojem dobro/zlo a podobne. K tomu sa ale vrátime v kapitole o etike. Teda o pojme „Boh“ môžme povedať, že je bezobsažný až keď sa ukáže, že naozaj nemá v realite odpovedajúci objekt, ktorý označuje. Ak by autor trval na bezobsažnosti pojmov v prípade hypotéz, potom by si autor nemohol formulovať žiadnu vedeckú hypotézu, pretože každá jedna by bola bezobsažná. Teda ne/existenciu Boha berme zatiaľ ako hypotézu.

 

Takže na záver:

 

Kto musí podať dôkaz?

a., Ten, kto ju odhalil, vychádzajúc z predpokladov, ktoré okrem každým overiteľných faktov nič a priori nepredpokladali? Ateista a materialista tiež apriori niečo predpokladajú a je otázka či je tento predpoklad ľahko overiteľný, ktorý netreba dokazovať.

b.,Alebo máme apriori predpokladať  prezumpciu neviny resp. Neexistencie? Ateista a materilaista sa už mohol presvedčiť, že takáto prezumpcia nemusí logicky viesť k pravdivému výroku a teda logicky z prezumpcie nevyplýva pravdivosť.

c., Alebo má podať dôkaz ten kto niečo vymedzuje? Ateista a materialista vymedzujú realitu, vymedzujú ju na Hmotu Čas a Priestor, vymedzujú ju na kauzálne pôsobenie hmoty v čase a priestore, vymedzujú ju rôznymi tvrdeniami o pravdepodobnostiach existencie rôznych objektov o ktorých hypotéza hovorí, že sa nachádzajú mimo hmoty času a preistoru a podobne.

 

 

Z a., mi vychádza, že ateisti a materialisti majú už predpoklady, ktoré vydávajú za ľahko overiteľné ale zatiaľ neukázali ako sa to tak ľahko overuje, z b., mi vychádza, že postupujú logicky nesprávne, kde tvrdia, že z X vyplýva Y a je jasné, že to tak nie je (čím samozrejme netvrdím, že z toho vyplýva opak)  no a z pospledného bodu c., mi dokonca jednoznačne vychádza, že ateisti a materialisti obmedzujú realitu a preto by dôkaz mali podať oni.

 

 

 

 

&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&&

 

 

 

**********************************

Notoricky sa pri obhajobe kresťanstva tvrdí, že bez boha nemožno morálku o nič oprieť. "Nestvorili sme sa sami, ale nás stvoril boh. To, že sme stvorení na jeho podobu, vysvetľuje, že ľudské bytosti majú isté morálne štandardy. Toto nevie vysvetliť žiaden systém, iba monoteizmus. Ani naturalisti nemajú vysvetlenie pre morálne svedomie človeka. Ono je však samozrejmou skutočnosťou ľudskej bytosti." (L. Strobel, Kauza viera, Porta libri, Bratislava 2002, str. 160).

Pokúsim sa k tejto téme vyjadriť stručne, ale jasne. Predovetkým sa mi zdá, že by sa také kategorické tvrdenie malo dokázať. Jediným "dôkazom", ktorý sa poskytuje, je však púha deklarácia.

************************************

 

Základnou a dosť nejasnou otázkou je, čo autor považuje za deklaráciu. Či považuje za deklaráciu samotnú existenciu morálky alebo to, že sa morálka nedá o nič oprieť alebo to, že sa dá oprieť len o Boha a že z existencia morálky priamo vyplýva existencia Boha a Stovrenie sveta Bohom. Skúsime to rozobrať postupne. Prvé dve otázky rozoberieme podrobne nižšie a na tretiu odpovedám, že to tak nemusí byť, teda, že existencia morálky nijako priamo nedokazuje existenciu Boha a už vôbec nie kresťanského ale minimálne dáva veľmi závažné ďalšie otázky. Ale o tom nižšie ako sme spomenuli.

 

 

 

***************************************

V takej situácii zvyknem hovoriť, že neprítomnosť dôkazu mi umožňuje ukončiť diskusiu, pretože niet o čom hovoriť. Diskusia pre mňa znamená overovanie a vyvracanie dôkazov. Tam, kde niet dôkazov, nemožno dôkazy posudzovať, nemožno teda diskutovať. Keďže však z mnohých diskusií poznám pseudoargumenty, ktorými sa také tvrdenia emotívne podporujú, prevezmem iniciatívu sám a pokúsim sa ukázať, že také kategorické prehlásenie nie je pravdivé – i keď to nie je moja úloha.

*******************************************

 

Autor principiálne nemá úlohu žiadnu takže teraz od emotívnych pseudoargumentov autora prejdeme k veci.

 

 

*********************************************

Na úvod sa stručne vyjadrím k citovanému tvrdeniu. Ak by sme boli naozaj stvorení na božiu podobu, možno by to vysvetľovalo, že ľudské bytosti majú isté morálne štandardy. Neplatí však opak: ak máme isté morálne štandardy, nemusí to byť následok toho, že sme stvorení na božiu podobu.

**********************************************

 

Áno s takýmto výrokom by sa dalo súhlasiť.

 

 

***********************************************

Morálne štandardy sme mohli získať celkom prirodzene. Pokúsim sa ukázať ako.

***********************************************

 

V prvom rade je potrebné zadefinovať tie morálne štandardy, čo to je, či to má ale nemá všeobecnú platnosť atď.

 

 

*************************************************

Obsahom morálky nie sú výroky, ktoré by mohli byť pravdivé, alebo nie. Sú to tvrdenia, ktoré nám oznamujú, čo máme robiť a čo nie.

*************************************************

 

Trošku by som to spresnil. Sú to tvrdenia, ktoré nám hovoria čo máme robiť a v prípade, že tak urobíme tak sa to hodnotí ako dobré (správne, morálne, etické a pod..) a v prípade, že tak neurobíme sa to hodnotí ako zlé (nesprávne, nemorálne, neetické a pod). Inými slovami ido o NORMY, kde sa hovorí, že NIEČO MÁ BYŤ tak a NEMÁ BYŤ ináč.

 

 

***************************************************

Je myslím zrejmé, že už z toho vyplýva, že morálka nemôže byť produktom poznávania sveta. Výzva "Nezabiješ" nevyplýva z ničoho, čo o svete vieme. Sami zabíjame zvieratá kvôli potrave, a v prípade vojnových konfliktov zabíjame aj svojich blížnych. K výzvam sa však neviem vyjadriť – výzvy nie sú výrokmi, netvoria predmet žiadnej vedy.

****************************************************

 

Tu je potrebné rozlišovať čo má autor namysli pod pojmom „spoznávanie sveta“. Ako jednu možnosť autor správne vyjadril, že NORMA sa nedá odvodiť z FAKTU. Teda, že konkrétnu morálnu NORMU nemôžme odvodiť z ničoho čo poznáme. Ale morálka môže byť produktom poznávania sveta v tom zmysle, že môžme analyovať, či nejaké morálne pravidlo nie je v rozpore s iným, ako súvisí morálka s inými časťami reality, či vôbec existuje absolútne platné morálne pravidlo alebo sú pravidla relatívne a podobne. Týmto sa zaoberá odbor zvaný metaetika.

 

 

********************************************

Myslím si, že akurát preto, že sa morálne zásady chápu len ako výzvy, sú predmetom mnohých odlišných interpretácií, dezinformácií, že práve preto sa etika považuje za súčasť filozofie, či teológie a že práve preto sú všetky diskusie o morálke také nezrozumiteľné, kontroverzné, jalové a nevedú väčšinou k ničomu.

*********************************************

 

Autor dáva dokopy 2 veci. Diskusiu o konkrétnych morálnych pravidlách a diskusiu o metaetike. Diskusia o konkrétnych morálnych pravidlách naozaj nemá veľký zmysel pretože morálne pravidlo sa nedá odvodiť z reality. Morálne pravidlo sa dá odvodiť buď z iného morálneho pravidla a reťazou týchto morálnych pravidiel dôjdeme k základnému, ktoré sa už nebude dať odvodiť alebo morálne pravidlo môžme odvodiť z nejakého cieľa, ktorý chceme dosiahnuť. V tom prípade ale samotný cieľ odvodiť opäť nemôžme. S tým by sme mohli s autorom súhlasiť. Druhá diskusia v metaetike o tom čo sú to tie pravidlá, či nejaké základné a univerzálne vôbec existujú a ak áno tak čím vlastne sú, či nie sú v rozpore s inými, čo sa stane keď sa nám iba javia ale v skutočnosti žiadne nie sú, aký majú vôbec súvis s človekom, s jeho vznikom a podobne to už ani zďaleka nie sú jalové diskusie ale patrí to k základným filozofickým otázkam ale to uvidíme ďalej.

 

 

********************************************

Domnievam sa však, že racionálny prístup k základom morálky možno získať miernym preformulovaním morálnych výziev. Každé tvrdenie, že čosi mám robiť, možno preformulovať do podmieňovacej formy: "ak chcem dosiahnuť XY, musím urobiť AB". Také tvrdenia už môžu byť (ne)pravdivé a možno ich podrobiť analýze. Pokúsim sa načrtnúť svoju predstavy o koreňoch morálky, opierajúce sa o takéto overiteľné implikácie.

*********************************************

 

Čiže autor odvodil morálne pravidlo vzhľadom k cieľu tak ako je to uvedené vyššie. Takéto tvrdenia môžme podrobovať analýze, nesmieme ale zabúdať na to, že samotný cieľ máme daný a ten analýze buď nepodrobujeme a máme ho daný axiomaticky alebo ho analýze podrobíme a budeme tam kde sme boli na začiatku, lebo cieľ sa taktiež nedá odvodiť z pozorovania reality.

 

 

***********************************************

Predpokladajme, že by som bol taký zlosyn, že by som kvôli získaniu majetku bol schopný zavraždiť blížneho, a že by okolnosti boli také, že ináč než jeho vraždou by som sa k jeho vlastníctvu nemohol dostať. Uvažoval by som teda: ak chcem získať jeho majetok, musím ho zabiť. Možno by som vraždou imanie blížneho získal, ale vyvolal by som aj nevôľu iných ľudí, ktorí by, povedzme, chceli jeho majetok získať rovnakým spôsobom, alebo by stratu tohoto človeka pociťovali jeho blízki veľmi nepríjemne a snažili by sa vraždu pomstiť. V každom prípade by som musel počítať s tým, že vraždou vystavujem riziku aj seba. Vraždu by som preto vykonal tajne a aj po úspešnom získaní majetku blížneho by som dosť dlho musel byť opatrný a so svojim skutkom sa skrývať.

Z podobných úvah formulujú všetci zlosynovia pre seba "morálnu" zásadu: "ak chceš niekoho zabiť, rob to tak, aby ťa pri tom nikto nemohol pristihnúť, rob to tak, aby ti to nikto nemohol dokázať". To je nepochybne výrok, teda tvrdenie, ktoré môže byť pravdivé – a naozaj aj pravdivé je. Je to dobrá rada pre každého zlosyna.

************************************************

 

Úvaha to je správna a naozaj v závislosti od cieľa si môžme odvodiť aj takéto morálne pravidlo. Otázkou je, na základe čoho nazval daného človeka zlosynom. Má to vyjadrovať vzťah k nejakému univerzálenmu a základnému pravidlu? Ak áno tak potom musí autor ukázať a následne odvodiť to univerzálne a základné a ak nie tak nemá dôvod nazývať dotyčného zlosynom.

 

 

*****************************************************

Dostávam sa teraz k vážnej otázke: Myslíte si, že táto zásada má nejaký "vyšší" pôvod? Myslíte si, že si zlosyn vymýšľa nejaké diabolské náboženstvo, ktorého hlavný boh – povedzme Satan – uvádza túto zásadu ako jedno zo svojich prikázaní? Dúfam, že nie.

******************************************************

 

Nie samozrejme, že nie, otázkou ale zostáva prečo dotyčného nazývame zlosynom, keď sa presne riadi podľa morálneho pravidla „ak chceš niekoho zabiť, rob to tak, aby ťa pri tom nikto nemohol pristihnúť, rob to tak, aby ti to nikto nemohol dokázať“, prípadne podľa iného morálneho pravidla „zabiješ blížneho svojho ak Ti bude brániť v dosiahnutí Tvojich osobných cieľov“. Je to výzva ako akákoľvek iná

 

***********************************************************

Je to iba produkt veľmi jednoduchej úvahy. Uznáte však iste aj to, že každý – čo len trochu menej otrlý – vrah, má po vražde obavy, či strach. Môže aj roky žiť v strachu, či na jeho vraždu predsa len niekto nepríde, a či sa mu nejakým spôsobom nepomstí. Dajme tomuto pocitu zatiaľ len formálne názov "výčitky svedomia".

************************************************************

 

Tu sa trošku zastavíme. Strach daný človek mať môže, lebo aj iný môže mať podobnú morálnu zásadu, prípadne takú, ktorá umožňuje dotyčného „zlosyna“ nejakým spôsobom obmedziť (zabiť, zavriesť, odseknúť ruku atď). Výčitky svedomia ale mať nemôže ani formálne, lebo neprestúpil žiadnu svoju morálnu normu. Správal sa presne podľa morálnej normy ktorú sme si definovali. Takže tento strach by som aj naďalej nazýval len strachom z odplaty, bez akejkoľvek ani úvodzovkovej nálepky výčitiek svedomia. Okrem toho sú prípady, keď nás nejaké morálne pravidlo nabáda aby sme strach prekonali. Napríklad prekonanie strachu nejakého záchranára vo Vysokých Tatrách sa berie ako vysoko morálny čin. A nedá sa povedať, že by sa to dalo nazvať „výčitkou svedomia“. Podobne existuje aj iný morálne neutrálny strach, napríklad strach zo zubára. Takže autor by potom aj takejto forme strachu musel dať len formálne názov „výčitky svedomia“.

 

 

*****************************************************

Uvažujme teraz o ľuďoch, ktorých sa táto vražda dotkla a obávajú sa toho, že by sa niečo podobné mohlo stať aj im. Čo v prospech svojej bezpečnosti urobia? Môžu urobiť všetko možné a jedna z rozumných alternatív je aj tá, že sa dohodnú s ostatnými členmi spoločnosti na určitých trestoch za neželané konanie. Preto rôzne tresty za rôzne delikty nachádzame už v najstaršom zachovanom právnickom dokumente – Chammurapiho zákonníku z 18. storočia pred n. l.:

"§ 1 Jestliže někdo někoho obvinil a udal jej z vraždy, avšak neprokázal mu to, ten kdo jej obvinil, bude potrestán smrtí ... § 3 Jestliže někdo vystoupil u soudu s křivým svědectvím a výpověď, kterou učinil, neprokázal, bude, jestliže jde o hrdelní spor, potrestán smrtí; § 4 jestliže vystoupil se svědectvím (ve sporu) o obilí nebo o peníze, ponese trest v hodnotě tohoto sporu ... § 153 Jestliže něčí manželka dala usmrtit svého manžela kvůli jinému muži, tuto ženu narazí na kůl. § 154 Jestliže někdo měl styk se svou dcerou, tohoto člověka vyloučí z obce ... § 256 Jestliže pastýř, jemuž byl svěřen k pastvě brav nebo skot, se dopustil nepoctivosti, vyměnil známku majitele a prodal jej, usvědčí ho, on poté nahradí jeho majiteli desetinásobek toho, co zpronevěřil na bravu nebo skotu. (Josef Klíma, Nejstarší zákony lidstva – Chammurapi a jeho předchůdci, Academia, Praha 1979, str. 121 a nasl.)

*******************************************

 

V provm rade si spoločnosť pri tejto musí určiť nejaký cieľ a ten je bezpečnosť spoločnosti. Ak si tento cieľ určí, potom určí aj pravidlá na to aby sa ten cieľ dosiahol. Určí ktoré činnosti sú v súlade s cieľom, ktoré nie sú v súlade s cieľom a čo robiť preto aby sa ten súlad dal nejakým spôsobom aj dosiahnuť, či už preventívne alebo potrestaním. Autor správne ukázal príklad Chammurapiho zákonníka. Problém je ale ten, že daná spoločnosť už má cieľ definovaný a má už definované správanie. Autor pravdepodobne označuje dotyčného za zlosyna z dôvodu, že má určené morálne pravidlá spoločnosti s konkrétnym cieľom. Dajme tomu, že morálne pravidlo dotyčného bude ako sme spomenuli vyššie: „zabiješ blížneho svojho ak Ti bude brániť v dosiahnutí Tvojich osobných cieľov“. Toto je tiež výzva ako akákoľvek iná. Definujme si pravidlá spoločnosti (PS) ako „Nezabiješ“, osobné pravidlá dotyčného (OP) ako „zabiješ blížneho svojho ak Ti bude brániť v dosiahnutí Tvojich osobných cieľov“ a správanie sa dotyčného (S) „dotyčný zabil“. Preskúmajme teraz súlad a rozpory na rôznych úrovniach.

OP nie je v súlade s PS.

S je v súlade s OP.

S nie je v súdale s PS.

Teraz je otázkou na základe čoho označíme dotyčneho za zlosyna. Z uvedenej analýzy vyplýva, že ak berieme ako základ morálky PS tak dotyčný je jednoznačne zlosyn. Ale ak berieme do úvahy základ morálky OP, tak dotyčného označíme za hrdinu. Prvou otázkou je to, či niektorý z daných morálnych systémov má nárok na výlučnosť. V prípade, že nie, tak o dotyčnom nemôžeme povedať, že je zlosyn. Môžme povedať, že je zlosyn vzhľadom k PS ale hrdina vzhľadom k OP. V prípade, že jeden z nich považujeme za lepší ako druhý tak už používame nejaký ďalší morálny systém, ktorý považujeme za merítko posúdenia PS a OP a na základe neho povieme, že PS je lepšie ako OP. V krajnom prípade vyhlásime PS za ten základný. Ale ako sme videli ten základný má opäť tú slabinu, že je závislý od cieľa, teda dosiahnutia bezpečnosti celej spoločnosti. Odkiaľ ale vieme, či ten cieľ je správny z hľadiska celej reality. Napríklad dinosaury v evolúcii vyhynuli. Má vyhynúť aj človek alebo sa má človek zachovať naďalej? Ak má vyhynúť tak prikázanie nezabiješ nie je v súlade s týmto cieľom. Odkiaľ vieme aký má realita vlastne cieľ.

 

 

 

******************************************

Neviem, čo neprirodzené, nelogické, neprijateľné obsahuje popísaná predstava o vzniku zákazov spoločensky škodlivého správania. Hlavne však nechápem, prečo by sa pôvod týchto zákonov mal odvodzovať od akýchkoľvek bohov. Ak "Nezabiješ" preformulujem do tvaru "Ak si chceš byť istý svojim životom, nesiahaj ani ty na život druhých", vyzerá to byť celkom racionálna zásada, ktorá na svoje zdôvodnenie nepotrebuje žiadnu predstavu o "zle", ani "dobre".

*******************************************

 

Áno, v prípade, že dotyčný má cieľ byť si istý vlastným životom, prípadne keď spoločnosť má cieľ prežiť. Odkiaľ ale tento cieľ pochádza, kto ho definoval? Nepotrebujeme predstavu o dobre a o zle? Potom nemôžme morálne odsúdiť samovražedného atentátnika, pretože on nepovažuje svoj život za prioritu a tým pádom môže siahať na životy iných a nemôžme mu povedať, že sa správa nemorálne alebo, že sa správa zle.

 

 

*****************************************************************

Celá jej podstata stojí na mojom záujme o seba: z toho, že nechcem aby ma niekto len tak prenič-zanič zabil, prijímam aj ja spoločnú zásadu, že nebudem ani ja zabíjať druhých. Samozrejme, že táto zásada sa porušuje, ale porušenie sa tresce. Tak to bolo pred štyritisíc rokmi, ale tak je to aj dnes. Ani dvetisíc rokov cirkevnej vlády na tom nič nezmenilo.

******************************************************************

 

Áno, problém je ale v tom, že aký postoj zaujmeme voči samovražednému atentátnikovi. Pripomienka o cirkvi nemá s danou témou nič spoločné.

 

 

*********************************************

Pripomínam tiež, že toto vysvetlenie pôvodu morálky som neobjavil ja, podrobne ho popisuje už Jean-Jacques Rousseau (1712-1778) v svojom diele Spoločenská zmluva (Contrat social).

*********************************************

 

Ja by som chcel autora odkázať na novšie zdroje metaetiky. JJR bol už dávno prekonaný. Nech si preštuduje základné argumentačné postupy napríklad v knižke Úvod do etiky od A.Anzenbachera. Autor je vyše 200 rokov pozadu.

 

 

**********************************************

Zhrnul by som to teda otázkou: ak je celkom prijateľná predstava, že vražda a krádež nemajú "vyšší" (diabolský) pôvod, prečo by ich zákaz mal mať "vyšší" (božský) pôvod? Ak "výčitky svedomia" predstavujú iba sublimovaný strach z následkov, prečo by sa rovnako nemohol vysvetliť "hlas svedomia", ktorý nám velí nekonať tieto zlé činy – jednoducho preto, aby sme sa vyhli nedobrým pocitom, ktoré ich obvykle sprevádzajú?

***********************************************

 

Ako sme si povedali, z existencie univerzálneho morálneho pravidla (stačí jedno konkrétne) nevyplýva priamo existencia Boha. Otázkou stále zostáva, či nejaké také univerzálne pravidlo existuje. Ak áno, odkiaľ pochádza  a čo to vlastne je, ak nie tak nemôžme odsúdiť akékoľvek správanie ako dobré alebo zlé. Pojmy ako zlosyn a hrdina strácajú význam.

 

 

*******************************************************

Teraz sa pokúsim ukázať, kde vidím koreň dobroprajnosti voči iným ľuďom. Iste každý pozná ten zvláštny pocit, ktorý sprevádza pohľad na okrúhlučké, kňučiace, ťarbavé šteniatko. Kde sa v nás tento pocit nehy k všetkému huňatému, guľatému a nemotornému berie? Iste to nie je výsledok výchovy, pretože ho zreteľne pozorujeme už u detí, ktoré ešte nehovoria, ale ktoré s láskyplnou nehou objímajú plyšové zvieratká. Som presvedčený, že za milióny rokov evolúcie do nás príroda vložila pocit nehy k pôvodcom istého typu obrazu na našej sietnici, a tento pocit mal evolučný zmysel: neškodiť mláďatám. Netvrdím kategoricky, že to platí pre všetky živočíšne druhy bez výnimky, ale iste každý pozná z vlastnej skúsenosti príklady dospelého zvieraťa a mláďaťa odlišných živočíšnych druhov, medzi ktorými badať náznaky takejto "dobroprajnosti".

*******************************************************

 

Je to len inštinkt, ktorý môžme dať naozaj do úvodzoviek podobne ako výrazy „prefíkaná líška“, „zlý vlk“ ktorý zožral malé kozliatka (zaujímavé, že tam nejakú dobroprajnosť ani nebadať), „smelý zajko“ a podobne. Aj pojem hyenizmus nemá nič spoločné s morálkou, ani pojem parazitizmus a podobne. Ide o prirodzené správanie zvieraťa a morálne hodnotenie zvierat používame naozaj len v úvodzovkách.

 

 

************************************

Pozorovanie zvierat nám ukáže, samozrejme aj iné netušené vlastnosti. Jednu zimu som trávil na istej severskej univerzite a internát, v ktorom som býval so študentami, sa cez vianoce vyprázdnil, takže mi tam bolo dosť otupno. Sedával som za krutej zimy pri okne a počas dní trvajúcich pár hodín som pozoroval vetrom ohýbané borovice. A tak som sa stal svedkom nevšednej udalosti, ktorej by som možno neveril, ak by mi ju niekto iba rozprával. Uvidel som hru straky a veveričky! Tieto naozaj vzdialené živočíšne druhy sa správali spôsobom, ktorý som si ja, skeptik, vedel vysvetliť iba ako hru. Raz naháňala straka veveričku, o chvíľu si iniciatívu vymenili. Straka dávala veveričke občas aj "náskok": keďže lietala z konára na konár rýchlejšie než dokázala veverička tú istú vzdialenosť prebehnúť, počkala ju. Keď záujem veveričky o naháňačku začal ochabovať, straka priliala olej do ohňa tým, že prestala lietať, a iba skackala po zemi, dokonca spusteným krídlom predstierala zranenie. Hru, ktorej detaily tu nebudem popisovať, som pozoroval vyše hodiny a to ešte neviem kedy začala. Uvedomil som si vtedy, aké sú nám v mnohých ohľadoch zvieratá blízke.

*****************************************

 

Áno, blízke nám sú akurát som ešte nepočul, aby niekto morálne hodnotil zvieratá. To, že sú nám podobné v niektorých veciach neznamená, že aj vo veciach morálky.

 

 

*****************************************

U zvierat nájdeme dokonca aj rudimenty svedomia, ako ukázal zakladateľ etológie (náuky o správaní zvierat) Konrad Lorenz (1903-1989), nositeľ Nobelovej ceny za fyziológiu (1973). Jeho hus Martina si zvykla vstupovať do domu po schodoch kľukatou, a stále rovnakou, cestou. Keď ju raz v noci zabudol vonku a potom ju dnu vpustil, hus vošla do domu v náhlivosti skratkou, ale potom zbadala, že konala "nesprávne": "Na okamžik strnula, nato se obrátila, sestoupila spěšně těch pět schodů zase dolů a proběhla horlivými kroky – jako někdo, kdo plní velice naléhavou povinnost – původní, daleko k oknu vedoucí zacházku; pak znovu vkročila na schody, tentokrát předpisově zcela daleko na levé straně, a začala lézt nahoru ... Sotva jsem věřil vlastním očím! Nepochyboval jsem ani v nejmenším, jak interpretovat příhodu, která se právě odehrala: zvyk se stal potřebou, proti níž se husa nemohla prohřešit, aniž dostala strach." (K. Lorenz, Takzvané zlo, Mladá fronta, Praha 1992, str. 66-67)

Poznamenávam, že Lorenz objavil u husí aj pomerne častú homosexualitu, teda správanie jednak ľudské a jednak z kresťanského hľadiska nepochybne "nemravné". Prečítajte si túto knihu! Poslúži vám vynikajúco ako krivé zrkadlo ľudskej pýchy a domýšľavosti. Nájdete v nej u zvierat podozrivo veľa ľudských vlastností a skutkov, od úkladných vrážd, cez neveru, žiarlivosť, až po sebaobetovanie a altruizmus.

*******************************************

 

Práce pána Lorenza patria medzi špičku v oblasti biológie a jeho etológia je naozaj unikátna a jeho práca znamená v tejto olasti naozaj veľký prínos bez akejkoľvek irónie Problém je akurát v tom, že teória metaetiky nespadá pod oblasť biológie a správanie zvierat aj keď podobné ťažko môžeme označiť za morálne alebo nemorálne. Z oblasti metaetiky existujú rôzne teórie snažiace sa vysvetliť a obhájiť pôvod a podstatu morálnych pravidiel. Jedným z prúdov je spomínaný Lorenz, iným sú Freud a podobne. Všetky ale majú v arguemntácii zásadné nedostatky. Viac v knihe A.Anzenbacher Úvod do etiky. Preto opäť sa ukázalo podobne ako pri Dawkinsovi, Fredovi a ďalších (vrátane autora Adama Romana), že kto je autoritou v jednom obore, nemusí byť v inom.

 

 

*****************************************

Niet teda divu, že ľudia pociťujú nehu aj k svojim vlastným mláďatám a že ju pociťujú oveľa intenzívnejšie. Bude mi niekto tvrdiť, že tento pocit lásky k vlastnému mláďaťu nám nie je vrodený a že nemá výlučne biologické "poslanie"? A bude mi hádam niekto odporovať, keď poviem, že sa táto láska k vlastnému, ale aj cudziemu dieťaťu, môže rozvinúť do pravej platonickej ľudskej lásky aj k dospelému človeku? Že táto láska, ktorej pôvodným poslaním bolo zaručiť, aby sa matka o svoje mláďa starala, sa môže pretransformovať, sublimovať do všeobecnejších pocitov žičlivosti, súcitu, altruizmu? Isteže sú výnimky: "krkavčie" matky sú schopné svoje dieťa aj zabiť, ale sú v drastickej menšine. Čo nám potom bráni považovať to, čo označujeme abstraktným pojmom "dobro" za niečo, čo predstavuje len rozvinutie a prenesenie vrodeného pudu na iné objekty? Núti nás niečo hľadať pôvod dobra kdesi mimo našich zvieracích koreňov?

*****************************************

 

Autor zamieňa pojmy „dobro“ a dobro. Pojem „dobro“ ako metaforické pomenovanie pudového správanie sa zvierat nemusíme hľadať mimo zvieracích koreňov. Otázkou je ale stále, či je pojem „dobro“, ktorý označuje pudové správanie sa zvierat (a aj tu autor selektuje, že napríklad „krkavčia matka“ je výnimkou, neviem na základe čoho, je výnimkou keď ma taký pud) a pojem dobro, ktorý používame ako súlad s UNIVERZÁLNOU NORMOU, prípadne za samotnú NORMU, či to je to isté. Totiž o správaní zvieraťa môžeme naozaj hovoriť o dobre len v uvozdovkách. Alebo snáď autor hovorí o dobre v úvodzovkách aj u človeka? Teda pojem „dobro“ nemusíme naozaj hľadať mimo zvieracích koreňov ale od pojmu „dobro“ nemá s morálkou žiaden súvis. Morálka ale nehovorí o pojme „dobro“ ale o pojme dobro.

 

 

*****************************************************

Čo nás núti postulovať dokonca až boha na vysvetlenie nášho rozlišovania medzi dobrom a zlom? Ak nie ste schopní zahrdúsiť mača, vysvetľujete to absolútnym dobrom, ktoré má pôvod v bohu? Má aj vlčica, ktorá radšej sama zdochne, než by opustila zranené mláďa, zdroj svojej morálky v bohu? Dal aj vlčici boh na hore Sinaj prikázanie "Neopustíš svoje mláďa"?

A ako je to so "zlom"? Ak by na malom mieste bolo veľa jednotlivcov jedného druhu, čoskoro by vyčerpali potravu, ktorá je tam pre nich k dispozícii. Ako sa tomu vyhnúť? Stačí, ak medzi nimi budú jestvovať "odpudivé sily" voči príslušníkom vlastného druhu. Príroda tento mechanizmus objavila dávno a odborne sa mu hovorí agresivita. Je znakom takmer všetkých ľahko sa pohybujúcich živočíchov. Agresivita spôsobuje, že daný druh má tendenciiu obsadzovať teritórium s rovnomernou hustotou. Navonok sa to prejavuje tým, že sa príslušníci jedného druhu odháňajú, útočia na seba. Niektoré tropické ryby sú práve preto nápadne sfarbené, aby sa odháňali už zďaleka, aby ich rozptyl bol väčší. A ako je to vo "vnútri", v zvieracej "duši"? Cítia voči sebe averziu, nemôžu sa vystáť. Viete, že samce drozdov spievajú tak hlasne preto, lebo druhé samce ten spev nemôžu zniesť? Pozrite sa na besne brešúceho psa. Myslíte si, že pri brechaní nič necíti? Ale hej, cíti averziu voči tomu druhému, stúpa mu adrenalín, prekrvujú sa mu spojivky, vylučuje nadbytok slín. A takú averziu sme si v genetickej výbave z nedávnej minulosti priniesli i my. Ibaže máme schopnosť premýšľať a pudovú agresivitu transformovať do iných foriem. Sme schopní ju ovládať, ale aj prehlbovať. Sme schopní zámerne si prekážať, ničiť susedom majetok, udávať ich, v najhoršom prípade aj zákerne vraždiť. Pudová agresivita voči blížnym je v konečnom dôsledku tiež len prejavom boja o potravu, o miesto na slnku. A pretože je pudová, sama od seba nás neopustí. Musíme vynaložiť veľké výchovné úsilie, aby sme ju potlačili. Vrodená agresivita je teda ten pravý diabol, pokušiteľ, satan. Preto musia aj svätci proti nemu dennodenne bojovať – rovnako ako proti sexuálnej túžbe, ktorá slúži na zachovanie rodu a spôsobujú ju hormóny, nie čerti, diabli, ani zlí duchovia.

************************************************

 

 

Z akého dôvodu označuje autor agresivitu za „zlo“? Agresivita má v prírode konkrétny zmysel ako uvádza autor. Prečo označuje vlčicu obetujúcu sa pre svoje mláďa za „dobrú“ a besného psa za „zlého“. Na základe čoho? Autor má 2 možnosti. Buď prestane výrazy „dobro“ a „zlo“ používať úplne, lebo nemajú žiadnu obsahovú náplň alebo ukáže na  základe čoho niečo považuje za „dobré“ a niečo iné za „zlé“. Ak to používa v uvodzovkách, nie je to preto, že to „zlé“ sa nejkým spôsobom podobá na to zlé a to „dobré“ sa nejako nápadne podobá na dobré? Ak áno, tak potom nech autor nerieši otázku „dobra“ a „zla“ ale nech sa sústredí na otázku dobra a zla bez úvodzoviek.

 

 

************************************

Domnievam sa, že hľadať vysvetlenie morálky v našich zvieracích pudoch je oveľa logickejšie, než postulovať kvôli tomu akési božstvo, ktoré nám do srdca vložilo "mravný zákon".

************************************

 

Je to asi také logické ako nazvať smelého zajka dobrým a pažravého vlka zlým, obetavú vlčicu dobrou a krkavčiu matku zlou, usilovnú včielku dobrou a parazitujúcu pásomnicu zlou. Ak má autor namysli takúto argumentáciu tak potom s ním nemôžem nesúhlasiť. Totiž pojem „dobro“ a dobro sú si síce podobné ale nemusia byť nutne totožné. Autorovi odporúčam aspoň základy metaetiky.

 

 

*************************************************

Okrem toho, že je také vysvetlenie logické, je aj prirodzené a vyhovuje požiadavke Ockhamovej britvy.

*************************************************

 

Okrem toho, že dané vysvetlenie je logické ako je logické, že smelý zajko je dobrý,  je aj prirodzené, lebo však vychádza z prírody a vyhovuje aj požiadavke Occamovej britvy, ktorá hovorí o tom, že ak sa X dá vysvetliť pomocou Y, nepotrebujeme k tomu ešte Z. Takže autor vysvetlil X-pojem „dobro“ pomocou Y- smelého zajka, ktorý je dobrý takže Z mu netreba. S týmto by som súhlasil, otázkou je ale, či je metaetická diskusia položená na smelom zajkovi a krkavčej matke. Totiž autor ukázal, že Occama nepotrebujeme v prípade ak pojmy „dobro“ a „zlo“ nemajú žiadnu morálnu náplň podobne ako pojmy vysoký alebo zelený. S tým súhlasím. Ale diskusia o morálke nie je o pojme „dobro“, veľký a zelený. Okrem „dobro“ máme aj pojem dobro. To už ale nie je X ale povedzme T. A T-dobro už pomocou Y-smelého zajka vysvetliť nevieme. Teda podľa Occama potrebujeme nejaké Z. Či je to Boh neviem ale v každom prípade smelý zajko k tomu nepostačuje. Jedine ak by autor popieral pojem dobro a uznával by len pojem „dobro“, teda by tvrdil, že existuje len X a T neexistuje. Aj to je postoj,  ktorý ale má ďalekosiahle metaetické dôsledky napríklad spochybnenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv a podobne. Pri neexistencii T sa ale nemôže odvolávať na Occama, lebo Occam o samotnom predmete vysvetlenia nehovorí vôbec nič. (viď príspevok Ďalší pán na holenie).

 

 

 

***************************************************

Tvrdím teda, že základy "absolútnych" morálnych hodnôt máme spoločné so zvieratami. Jedine v tom je ich "absolútnosť", tam treba hľadať aj odpoveď na námietku, ktorú Strobel kladie s predstieranou patetičnosťou: "Ale my všetci, kdesi hlboko v svojom vnútri veríme, že objektívne morálne hodnoty existujú." (tamže, str. 85) Áno, ich rudimentárne základy sú súčasťou našej genetickej výbavy. My sme ich iba rozvinuli: "dobro" sme doviedli až do schopnosti darovať svoju ľadvinu cudziemu dieťaťu, "zlo" až do rafinovanej likvidácie ľudí v plynových komorách v Osvienčime, Dachau, či Birkenau. Ani jedného, ani druhého nie sú zvieratá schopné len pre svoje obmedzené možnosti. Ak by tie možnosti mali, možno by to tiež robili. Ak veríte v boha, nevytýkajte mu, že nepotláča zlo, vytýkajte mu, že nás stvoril s nevhodnými pudmi.

****************************************************

 

Čiže autor sa zjavne rozhodol, že pojem dobro a zlo neexistuje a stále operuje s pojmami „dobro“ a „zlo“. Otázkou je ale podľa ktorej časti prírody budem hodnotiť napríklad taký Osviečim, pretože aj genocída dinosaurov je prirodzená tak isto ako obetujúca sa vlčica.

 

Na prvý pohľad by sa zdalo, že autor odvodil pojmy dobro a zlo človeka pomocou pojmov „dobro“ a „zlo“ u zvierat. Ukážeme si teraz ako pri tom postupoval, aký predpoklad použil a čo by sa stalo keby ten predpoklad neexistoval. V literatúre poznáme pojem personifikácia, čo znamená prenášanie ľudských vlastností na iné osoby alebo predmety. Práve pod pojem personifikácie patria označenia, ktoré použil autor. Autor uvádza príklady „dobrej“ vlčej matky, ktorá sa obetuje za svoje mláďa a „zlého“ agresívneho psa prípadne sfarbenia tropickej ryby, ktoré má pôsobiť odpudzujúco na iné ryby (tiež ako príklad niečoho „zlého“). Autor použil tieto označeni „dobré“ a „zlé“ ako personifikáciu, čo ale znamená, že ľudskú vlastnosť preniesol na zviera.  Na tom by nebolo nič problematické. Autor ale potom toto označenie berie ako východisko a z neho odvádza vlastnosť človeka ako dobrú a zlú (prípadne „dobrú“ a „zlú“). Čiže ide v tomto prípade o kruhovú argumentáciu, kde autor nenápadne použije personifikáciu, v ktorej prenesie vlastnosti človeka dobrý/zlý na zviera „dobré/zlé“ a potom odvodí vlastnosti človeka dobrý/zlý zo zvieraťa „dobré /zlé“. Problém nastane vtedy ak vyzvem autora aby to isté urobil bez použitia personifikácie. Nevidím žiaden dôvod označovať jeden pud, ktorým je riadená vlčica aby zachránila svoje mláďa za „dobrý“ a iný pud, ktorým je riadený agresívny pes, alebo parazit, aby sme ho označili za „zlý“ resp. správanie na základe týchto pudov. Ak si odmyslíme personifikáciu ako východisko, tak nemáme žiaden dôvod použiť na označenie správania sa zvieraťa ani pojem „dobrý“ ani pojem „zlý“ dokonca ani v úvodzovkach. To, že ryba ma správanie, ktoré pôsobí na iné ryby odpudivo a autor to označí za „zlé“ je to isté ako keby autor označil magnetickú príťažlivú silu za „dobrú“ a magnetickú odpudivú za „zlú“. Podobne autor používa citové zafarbenia typu „prítulné mláďatko“ a takýto pud potom označí za „dobrý“ a pud, ktorý núti krkavčiu matku aby opustila mláďa prípadne samicu pavúka aby zjedla samca takýto pud označí za „zlý“. Na základe čoho ak nemá by nepožil personifikáciu?. Dalo by sa polemizovať aj o prikázaní „nezabijes“, veď celá potravinová reťaz v prírode je v podstate založená na presnom opaku. Ale dajme tomu, že zlikvidovanie živého organizmu budeme z nejakého dôvodu označovať za „zlé“ a čím je organizmus komplikovanejší tak tým bude zabitie organizmu „horšie“. Keď si ale vezmeme, že samotný organizmus je len určitým zoskupením hmoty v čase a priestore tak odkiaľ vieme, že zoskupenie hmoty, ktoré javí známky života je „dobré“ a zoskupenie, ktoré ich nejaví je „zlé“. Čiže autor otázku vzniku dobra a zla (resp ani „dobra a „zla“) nijako nevysvetlil. Použil len veľmi šikovne arguemntáciu v kruhu.

 

 

 

*****************************************************

Pojmy zla a dobra ako morálnych imperatívov pre spoločenské vzťahy v ľudskej spoločnosti, považujem za neskoršiu abstrakciu. Objasním to na ontogenéze mravnosti súčasného človeka. Malé deti sa nerodia s predstavou o tom, že nemajú kradnúť. Predovšetkým im dlho trvá pochopiť ešte aj zmysel krádeže. Deti totiž nekradnú, oni len jednoducho chcú mať to, čo má ten druhý. Až z toho, že sa ten druhý bráni, sa časom nejak začína formovať predstava o vlastníctve. Deti nie sú dosť silné ani dosť vynaliezavé nato, aby kvôli získaniu cudzej hračky majiteľa zabili. Ale ak by boli dosť silné a vynaliezavé, možno by to aj urobili. Veď oni nemajú predstavu ani len o smrti, nevedeli by ani to, aké zlo by vraždou spôsobili. Deti sú v tomto ohľade spočiatku nevinné a v takom zmysle boli zrejme nevinní aj dospelí ľudia na úsvite ľudskej civilizácie.

Odkiaľ sa teda v súčasných deťoch berú pojmy dobra a zla? Malé deti sú spravidla vychovávané rodičmi, ktorí ich zámerne upozorňujú na to, čo sa "má" a "nemá". To, čo sa "má" označujú za "dobré", a to druhé za "zlé". Rodičia sú tí, ktorí nás naučia rozlišovať medzi dobrom a zlom, tak ako nás naučia pomenovať farby a rozumieť väčšine abstraktných pojmov. Rodičia sú tí bohovia, ktorí do našej duše vštepujú ten slávny "mravný zákon v nás". A ako to dosahujú? Porušenia svojich zákazov a príkazov sprevádzajú konaním, ktoré deťom spôsobuje rozpaky, hanbu, ale hlavne strach a obavy. Rodičia trescú deti odmietaním obvyklej dávky pozornosti a lásky, a deti sa nakoniec naučia, že s krádežou sú spojené väčšie nepríjemnosti, než zisk, ktorý krádež prinesie. Výchova jednoducho vedie k vytvoreniu "správnych" podmienených reflexov, "správnych" návykov. Prísna výchova dokáže, žiaľ, generovať v dušiach vnímavých detí intenzívny pocit viny, mnohokrát oveľa neprimeranejší, než predpokladali sami rodičia. A tento výchovou naučený pocit viny, to je to slávne "svedomie", ktoré pozoroval Lorenz aj u svojej husi.

***************************************************

 

 

Otázka prenosu morálnych hodnôt z generácie na generáciu je jedna vec, ale ako to celé vôbec vzniklo je vec druhá. Pojem „svedomie“ u husi je taktiež personifikácia a podobne ako v predošlom prípade ide o argument v kruhu. Jedná sa o obyčajný podmieneý reflex. Nie o „správny“ alebo „nesprávny“ podmienený reflex. Pojmom „svedomie“ by mohol autor označiť aj slintanie všetkých psov po tom, čo sa na ulici I.P.Pavlova rozosvieti pouličné osvetlenie. Skúsme si podrobne rozanalyzovať ten podmienený reflex u husi. Hus bola naučená chodiť po ceste A. Nastala situácia, keď hus v strese išla po ceste B a potom zrazu zmenila trasu na cestu A. Vysvetlenie tejto udalosti sa dá interpretovať rôzne. Pán Lorenz použil pojem „svedomie“. Nevidím dôvod. Dá sa to interpretovať jednoducho tak, že hus mala podmienený reflex na dlhšiu cestu A. V strese sa tento podmienený reflex potlačil nepodmieneným reflexom, ktorý ju viedol kratšou cestou B. V konečnom dôsledku prevládol opäť reflex podmienený a hus sa vrátila na pôvodnú cestu A.  Ale prevládnutie podmieneného reflexu nad nepodmieneným, prípadne jedného podmieneného nad iným interpretovať ako „svedomie“ môžeme len v prípade ak budeme akceptovať aj pojem „smelý zajko“. Z toho, že Lorenz túto príhodu opísal  pútavým a dramatickým spôsobom, ani z toho, že ho to veľmi prekvapilo a ani z toho, že dal husi ľudské meno nevyplýva, že sa mu podarilo objasniť pojem morálka, pojem dobrý a zlý a podobne. Podarilo sa mu akurát povedať, že morálka = podmienený reflex, nič viac. Z toho mi ale nie je jasné, či niektorý podmieneý reflex napríkald samovražedného atentátnika je zlý a iný podmienený reflex záchranára horskej služby je dobrý. Opäť máme len fakt o podmienenom reflexe ale nemáme jasno v tom, na základe čoho budeme rozlišovať medzi jednotlivými podmienenými reflexami. Je napríklad podmienené slintanie psov „dobré“ alebo „zlé“? Lorenz teda poje dobra a zla nevysvetlil len redukoval morálku na podmienený reflex a problém dobra a zla posunul ďalej na úroveň hodnotenia podmienených reflexov.

 

 

 

******************************************************

Pamätám sa, ako som si vo veku asi ôsmich rokov jedného dňa zrazu jasne uvedomil, aké užitočné je prekonať nechuť a napísať si všetky domáce úlohy, a netŕpnuť potom strachom, že dostanem zlú známku.

*******************************************************

 

Ja si pamätám ako som vo veku 10-tich rokov zrazu jasne pochopil, že niekedy musíme vedieť prekonať nielen nechuť ale aj strach. Rozhodol som sa prekonať strach a ísť k zubárovi.

 

 

*******************************************************

Naozaj som to vtedy vnímal ako objav a niekoľko dní po sebe som vychutnával ten povznášajúci pocit dieťaťa, kráčajúceho do školy so vzorne vypracovanými domácimi úlohami v taške, a s oslobodzujúcim pocitom na duši. Ten objav ma potom motivoval k svedomitosti žiaka základnej školy.

********************************************************

 

Motivácia odporu k strachu môže vychovať človeka napríklad aj k tomu aby bol zbabelcom.

 

**********************************************************

Bol to výsledok nadprirodzeného zjavenia? Nie, iba zovšeobecnenie skúsenosti.

**********************************************************

 

Samozrejme, že nie akurát, že sa autorovi nepodarilo pomocou strachu objasniť pojem morálky. Autor uviedol len jeden konkrétny príklad proti ktorému nemám výhrady ale existujú prípady opačné, kde naopak prekonanie strachu je cenené vysoko morálne.

 

 

 

**********************************************************

Až podstatne neskôr som sa dozvedel, že som objavil zásadu, obsiahnutú v starom talianskom porekadle latinského pôvodu: "Mal non fare, paura non avere", čo v preklade znamená, "Kto nerobí zle, nemusí sa báť". Túto triviálnu pravdu poznali Rimania už od nepamäti a vyjadrovali ňou banálne poznanie, že najlepšou prevenciou strachu je konať to, čo nám nikto nebude vyčítať.

*******************************************************

 

Problém vzniku pojmov „dobra“ a „zla“ (resp dobra a zla) zostáva stále nevyriešený. To, že pri istom konaní pociťujeme strach, prípadne iné nepríjemné pocity neznamená, že sa jedná o niečo zlé. Strach pociťujeme aj pred návštevou zubára, pred prvým zoskokom padákom alebo pred záchrannou akciou na záchranu ľudského života. Robím snáď niečo zlé keď idem k zubárovi, keď skáčem z lietadla s padákom a keď zachraňujem ľudské životy? Pri zubárovi a zoskoku padákom ide o morálne neutrálne veci, v prípade strachu pri záchrane ľudského života ide naopak o vysoko morálnu vec. Takže autorovi sa ani pomocou strachu nepodarilo morálku objasniť ani zhruba.

 

 

 

*********************************************************

A ako to bolo v ľudskej histórii? Jednoducho. V dávnych dobách žili ľudia len vo veľmi malých skupinkách. Všetci sa dobre poznali, takže ich spolužitie bolo predvídateľné. Sotva možno očakávať, že by príslušník kmeňa tvoreného desiatimi ľuďmi zatúžil zabiť deviatich a zostať sám.

********************************************************

 

Autor opeť veci zjednodušuje. Po prvé, otázku pôvodu morálnych pravidiel nemôže začať ľudským spoločenstvom. Musí ukázať prechod od zvieraťa k človeku a to presným popísaním mechanizmu. Po druhé, neviem odkiaľ má autor informáciu, že spolužitie malej skupinky ľudí bolo predvídateľné. Neviem či je napríklad autor ženatý ale ani v manželstve, najmenšej a najbližšej skupinke, by som si netrúfol povedať, že je správanie predvídateľné. A to hovorím o správaní manželky. Častokrát neviem predvídať ani moje vlastné správanie. Po tretie, nevidím dôvod, prečo by nemohol chcieť jeden primitív zabiť desiatich tiež primitívov. Čiže autor celú uvahu zakladá na ničím nepodložených argumentoch.

 

 

***********************************************************

Avšak s početným rastom spoločenstiev bolo stále pravdepodobnejšie, že o môj život bude usilovať niekto úplne neznámy, niekto, koho správanie neviem predvídať a koho sa musím už preventívne báť. Jednoducho bolo treba nejakým spôsobom aspoň sa pokúsiť zaručiť bezpečnosť života a majetku členov spoločenstva. Celkom rozumný smer, ktorým sa k tomuto cieľu vybrať, bolo dohodnúť sa. Tak nejak zrejme vznikli prvé dohody, ktoré neskôr vykryštalizovali do spoločenských predpisov, až zákonov.

************************************************************

 

To sme si už uviedli, že spoločnosť má určitý cieľ a v záujme jeho dosiahnutia si definovala pravidlá. Otázkou je či ten cieľ je OK a ak áno prečo. Aj fašistická spoločnosť mala nejaké ciele.

 

 

***************************************************************

Dospelí ľudia vedeli, aké nepríjemnosti ich čakajú pri porušení dohodnutých konvencií a preto sa ich snažili dodržiavať. Nebola v tom väčšinou žiadna láska k blížnemu, bola to len láska k sebe. Rodičia však vedeli, že tresty budú čakať aj ich deti. Varovali ich preto pred takým konaním už v detstve. Tak vznikla "tradícia" prenosu morálnych zásad z rodičov na deti, tak sa začalo výchovným pôsobením vytvárať v celom ľudskom kolektíve "svedomie". Treba volať na pomoc nejaký zázrak, nejakú božiu inšpiráciu, aby sme vysvetlili, prečo sa všetko to, čo hrozilo spôsobovať problémy, označilo kolektívnym názvom "zlé"? Ak poviete áno, a budete v prospech toho uvádzať dôvody, pokúste sa rovnakými dôvodmi vysvetliť aj to, ako vznikli také všeobecné pojmy ako vtáky, jar, práca, ťažký, pravda – jednoducho dokážte, že abstraktné pojmy vznikli priamym zásahom boha, ba že dokonca ináč vzniknúť ani len nemohli. Nedokážete to! A to je všetko.

****************************************************************

 

 

Opäť je namieste opýtať sa autora, či vôbec trvá na používaní pojmov dobrý a zlý, prípadne pojmov „dobrý“ a „zlý“. Totiž pri debate o morálnych pravidlách je v prvom rade dôležité, či vôbec existuje pojem dobro a zlo. Ak nie tak samozrejme nepotrebujeme nič dokazovať. Ak áno tak máme otázku čo to je a aký má pôvod. V prípade ak má autor namysli len pojmy „dobro“ a „zlo“ v úvodzovkách, tak nech ukáže, na základe čoho niečo označuje za „dobré“ a niečo iné za „zlé“ a to bez toho aby sa odvolával na podobnosť s dobra s „dobrom“ a zla so „zlom“. A ak autor používa pojmy len v uvodzovkách môže to znamenať, že sú to pojmy bez významu čo je opäť prípad, keď nemusíme nič dokazovať, pretože tvrdíme, že nič také neexistuje. V prípade, že autor nepoužíva pojmy dobro a zlo vôbec, prípadne aj pojmy „dobro“ a „zlo“ má bez obsahu, potom je samozrejmé, že nepotrebuje nič dokazovať, z čoho vyplýva, že keď nie je predmet dokazovania tak nemôžeme nič dokázať vrátane prirodzeného či  nadprirodzeného pôvodu.

 

 

**********************************************

Ak budete chcieť tvrdiť, že je v nás akýsi mravný zákon, získaný ináč než výchovou v detstve, vysvetlite, prečo ho nemá v sebe každý, iba ten, kto bol v prospech tohoto zákona v detstve vychovaný?

***********************************************

 

Ako prišiel autor na to, že ho nemá v sebe každý? A v prípade, že by ho aj nemal každý a bol by získaný len výchovou, čo to mení na otázke existencie dobra a zla bez úvodzoviek a jeho pôvodu? Totiž ja to mám dajme tomu od mojich rodičov a tí to majú zase od svojich ale kde sa to objavilo na začiatku? Táto otázka ostáva autorom nezodpovedaná.

 

 

***************************************

 Čo ste schopní namietať proti tvrdeniu, že púha výchova vedie u mnohých detí k vypestovaniu pocitu viny aj pri konaní neškodných skutkov (nedostatočne zbožné správanie v kostole, "nečisté" myšlienky, masturbácia) a ten sa slávnostne označuje za "mravný zákon v nás"? Prečo nemajú v sebe "mravný zákon", ktorý by im zakazoval vraždu, všetci ľudia? Prečo je mravnosť v populácii tak variabilná? Prečo sa v našej civilizácii stretávame s duševnými poruchami, ktoré sú výsledkom prehnaných trestov, prehnaného obviňovania? Prečo sa také psychické poruchy neobjavujú u všetkých detí? Ak je to "mravný zákon v nás", nemal by predsa závisieť od výchovného pôsobenia prostredia. A čo smilstvá pápežov, zverstvá sv. inkvizície, ktorých sa s radostne povzneseným svedomím dopúšťali hlboko veriaci ľudia po celé stáročia v celej Európe? Kde bol vtedy ten slávny "mravný zákon"?

***************************************

 

Bolo by namieste opýtať sa autora znova, či uznáva pojmy dobro a zlo. V príapde, že áno tak je potrebné trvať na ich pôvode. Prípade, že nie tak na základe čoho odsudzuje správanie kohokoľvek v tomto prípade kresťanov? Na základe čoho posudzuje či správanie je dobré alebo zlé, prípadne, „dobré“ alebo „zlé“ a prečo sa kvôli takému správaniu rozčuľuje? Dajme tomu, že kresťan má určité morálne zásady a tie nedodržuje. Z jeho hľadiska to je samozrejme zlé. Ale čo z hľadiska autora, ktorý neuznáva pojem dobro a zlo, prípadne „dobro“ a „zlo“? Aký jemravný rozdiel medzi genocídou arménov a genocídou dinosaurov z pohľadu autora? A odkiaľ berie autor názor, že mravnosť je v populácii taká variabilná. Ktorú rovinu má namysli? Rovinu mravného pravidla? To je variabilné? Autor asi nepozná históriu a rôzne kultúry. Bol by prekvapený ako sa mravné pravidlá jednotlivých kultúr podobajú. Alebo má autor namysli, že existujú univerzálne mravné zákony a správanie ľudí podľa týchto mravných zákonov je variabilné? OK, ale v tom prípade by mal autor ukázať odkiaľ tieto univerzálne mravné zákony pochádzajú. Alebo má autor namysli variabilitu správania sa podľa rôznorodých mravných zákonov jednotlivcov. Teda Fero má mravný zákon odlišný od Jožovho ale Fero sa variabilne správa vzhľadom k svojemu vlastnému mravnému zákonu? Okrem toho odlišuje vôbec autor rovinu samotnej mravnej normy a rovinou správania či nesprávania sa podľa tejto normy. Totiž to, či sa niekto správa alebo nespráva podľa nejakej mravnej normy mi nič nehovorí o samotnej norme, či je univerzálne platná, aký má pôvod. Zaujímalo by ma ale, či zviera môže porušiť svoj pud a ako je možné, že človek vôbec môže ľubovoľnú morálnu normu porušiť. Ale to už je na inú tému, ktorou je slobodná vôľa.

 

 

********************************

Myslím si teda, že prirodzený vznik morálky, morálneho vedomia sa dá vysvetliť triviálne. Rovnako triviálne je aj vysvetlenie, prečo sa morálke od pradávna prisudzuje božský pôvod: všeobecne platné zákony vydávali panovníci a tí ich kvôli zvýšeniu vážnosti podopierali autoritou bohov. Hľa, čo hovorí Chammurapi na záver svojho zákonníka:

Chammurapi, král dokonalý, (jsem) já! K červenohlavcům, jež mi daroval Enlil, nad nimiž Marduk mi svěřil pastýřství, nebyl jsem nevšímavým, nesložil jsem ruce v klín, vyhledával jsem pro ně pokojná sídliště, vážné tísně jsem odvracel, světlu jsem dal nad nimi vzejít.

Silnou zbraní, kterou mi Zababa a Ištar svěřili, rozhledem, který mi Ea dal údělem, mocí již mi přiznal Marduk, vyhladil jsem nepřátele nahoře i dole, vzpoury jsem uhasil pro blahobyt země. Dal jsem obyvatelům sídlišť pobývat v žírnosti, nedopustil jsem, aby je někdo děsil.

Velcí bohové mě povolali – a pastýřem, jenž přináší spásu, jehož žezlo je přímé, (jsem) já. Můj blahodárný stín se rozprostírá nad mým městem, ve svém klíně chovám obyvatele Sumeru i Akkadu, s pomocí mé božské Příznivkyně se jim vedlo dobře, vládl jsem jim v míru, svou prozíravostí jsem je chránil." (tamže, str. 143)

******************************************

 

 

Takže triviálne vysvetlenie autora spočíva v nejasne formulovaných pojmoch dobro a „dobro“, v kruhovej argumentácii ktorá vychádza z personifikácie, definovaní „svedomia“ pomocou strachu a v útočení na konkrétne správanie sa konkrétnych ľudí, čo znamená nepochopenie rozdielu medzi rovinou samotnej normy a rovinou správania sa podľa normy.

 

 

********************************************

Z predstavy, že zdrojom morálky je boh, nie človek, vyplýva často používaná námietka: boha nemožno posudzovať ľudskými predstavami o dobre a zle, o tom, čo je správne a čo nesprávne. Položím najprv pomocnú otázku: možno boha posudzovať ľudskými predstavami o číslach, pravde, čase? Je sv. trojica naozaj zložená z troch osôb? Má tu číslo "tri" rovnaký význam ako v bežnom ľudskom jazyku? Je božia pravda to, čo slovom pravda myslí človek, ktorý označuje tvrdenie 2 x 3 = 6 za pravdivé? Treba koniec sveta chápať ako niečo, čo sa stane v budúcnosti? Má teda budúcnosť a minulosť v teologickom kontex rovnaký zmysel ako v bežnom ľudskom chápaní? Prečo sa však situácia mení, keď prejdeme k základným morálnym kategóriam dobra a zla?

*********************************************

 

Sitácia sa nijako nemení, presne tak ako nemožno Boha posudzovať podľa našich predstáv o 3-och osobách nemožno posudzovať takto ani Boha v otázke morálky. Kde autor vlastne vidí rozpor?

 

 

 

*************************************************

Kresťania sami akosi podozrivo často volajú na adresu svojho boha: "Naozaj si dobrý!" Čo tým chcú povedať? Že z bezvýznamného ľudského hľadiska je boh dobrý? Načo to bohu oznamujú? On o tom nevie? Myslím si, že len preto, že mu chcú vyjadriť svoju vďačnosť, úctu, lásku a obdiv a pritom mu oznamujú, že je dobrý z nášho ľudského hľadiska, že je dobrý v takom zmysle, v akom dobro chápu ľudia. Moje pozorovania ukazujú, že boh sa považuje za zvlášť dobrého hlavne vtedy, ak plní želania veriacich, ak im zabezpečuje hmotnú prosperitu, keď zázračne vylieči ich choroby, keď pokorí ich nepriateľa, keď im spôsobí výhru v lotérii, keď dopraje víťazstvo "nášmu" hokejovému družstvu. Keď ide o božiu dobrotu, vtedy je prípustné na boha aplikovať ľudské predstavy o dobre. Len tu zrazu, keď človek siahne po svojej predstave zla a aplikuje ju na niektoré božie skutky, popísané v Biblii, je oheň na streche. Pozoruhodná asymetria.

Pozrime sa na to jednoducho. Misionár chce presvedčiť niekoho, kto o bohu nikdy nepočul – alebo počul, ale v jeho existenciu neverí, – že boh je bytosť dobrá. Aký význam slova "dobrý" má vtedy misionár na mysli? Zrejme nie kresťanský, lebo hovorí s neveriacim. Keď misionár presviedča neveriaceho o božej dobrote, musí nutne predpokladať, že boh je "dobrý" v takom zmysle, v akom dobro chápe neveriaci. Lenže ten – ešte nepresvedčený – neveriaci môže namietať, riadiac sa "mravným zákonom v ňom", že boh nemôže byť dobrý, keď prikazuje evidentnú lúpež: "Keď ťa privedie Hospodin, tvoj boh, do krajiny, ktorú prísahou ... sľúbil dať tebe, i veľké a pekné mestá, ktoré si ty nestaval, a domy plné všetkého dobrého, ktoré si ty nenaplnil, – a vykopané cisterny, ktoré si ty nekopal, vinice a olivové sady, ktoré si ty nesadil." (Dt 6, 10-11). Boh nemôže byť podľa neveriaceho dobrý, keď pokračuje ďalej týmto príkazom: "Keď ťa Hospodin, tvoj boh, uvedie do krajiny, ktorú sa chystáš zaujať, a vyženie mnohé národy spred teba: Chetejcov, Girgášejcov, Amorejcov, Kanaáncov, Perizejcov, Chivejcov a Jebúsejcov, sedem to národov, početnejších a mocnejších ako si ty, a keď ti ich Hospodin, tvoj Boh vydá a poražíš ich, – musíš ich podrobiť hubiacej kliatbe, nesmieš s nimi uzavrieť zmluvu, ani sa zmilovať nad nimi." A ako vyzerala taká hubiaca kliatba bez zmilovania? V prípade Jericha takto: "A ostrím meča vykonali kliatbu na všetkom, čo bolo v meste, na mužoch i na ženách, na mladých a na starých, na dobytku, ovciach i osloch." (Joz 6, 21) Možno takému neveriacemu vyčítať, že posudzuje boha podľa ľudských merítok? Myslím si, že nie, pretože žiadne iné nepozná.

****************************************************

 

 

Autor má dosť nejasnú predstavu nielen o práci misionárov ale aj pojme Boha ako dobrého...

 

 

 

******************************************************

Predchádzajúci odstavec predstavuje len podrobnejšie prerozprávanie lapidárneho vyjadrenia nositeľa Nobelovej ceny za fyziku, S. Weinberga:

V Starom zákone nám boh prikazuje skrátiť o hlavu nevercov a byť hotový obetovať na jeho rozkaz aj životy vlastných detí; boh tradičného kresťanstva a islamu nás zatratí na večnosť, ak ho nebudeme správne uctievať. Je to spôsob, ako sa treba správať? Viem, viem, že nemáme posudzovať boha podľa ľudských štandardov, ale veď v tom je problém: ak ešte nie sme presvedčení o jeho existencii, ak hľadáme dôkazy jeho láskavosti, akéže iné štandardy môžeme použiť?

A ak by sa nakoniec aj podarílo toho nešťastníka neveriaceho presvedčiť, že boh jestvuje a je dobrý, ako by sa zmenila jeho predstava o dobre po prijatí viery? Opustil by ten človek svoju doterajšiu predstavu o dobre a tvrdil by, že dobré je odteraz všetko to, čo koná boh, aj keby sa to neveriacemu mohlo javiť ako zverstvo? Neznamená v takom prípade úpešná evanjelizácia vlastne deformáciu pôvodne dobromyseľného človeka na krvilačného fanatika?

Ďalšie príklady zla, prikazovaného, alebo len schvaľovaného bohom, nájde čitateľ v mojej eseji o Starom zákone, v Cvičeniach a v Ingersollovej eseji o Biblii.

***********************************************

 

Vyjadrenie pána Weinberga v oblasti fyziky ako Nositeľa Nobelovej ceny v oblasti fyziky beriem s veľkým rešpektom a beriem ho v tejto oblasti ako autoritu. Táto autorita nositeľa Nobelovej ceny ale nemá niš spoločné s inými oblasťami. Preto na vyjadrenia pána Weinberga v oblasti dejín cirkvi, morálky prípadne svetonázoru nemôžeme už vzťahovať autoritu nositeľa Nobelovej ceny za fyziku, pretože v týchto oblastiach môže byť takou istou autoritou ako moja babka vo fyzike. Preto pánovi Weinbergovi na jeho konkrétnu otázku konkrétne odpoviem.

 

 

**************************************

A ak by sa nakoniec aj podarílo toho nešťastníka neveriaceho presvedčiť, že boh jestvuje a je dobrý, ako by sa zmenila jeho predstava o dobre po prijatí viery? Opustil by ten človek svoju doterajšiu predstavu o dobre a tvrdil by, že dobré je odteraz všetko to, čo koná boh, aj keby sa to neveriacemu mohlo javiť ako zverstvo?

****************************************

Tetno človek by nemusel opúšťať žiadnu svoju predstavu o dobre, pretože ateizmus o dobre žiadnu predstavu nemá.  Tento človek by naopak len vôbec prvýkrát nejakú konkrétnu predstavu o dobre získal. Dovtedy pre neho pojmy dobro a zlo boli len trápnymi frázami. Neveriacemu sa nemôže javiť nič ako zverstvo (ako zlo), pretože pojem dobro a zlo nijako neuznáva. Ak by ale trval pán Weiberg na pojme „zverstvo“ (teda pudové správanie zvieraťa) tak potom záchrana vlčieho mláďaťa samicou vlka je rovnakým zverstvom ako keď samica pavúka odkusne hlavu svojmu partnerovi. Ak by sme k tomu pridali definíciu morálky pána Lorenza, ktorý morálku definuje ako podmienený reflex, potom by bol zverstvom úplne každý čin človeka. Zverstvom (naučeným - podmieneným reflexom) by bol čin, keď moslimský atentátnik vyhodí do vzduchu základnú školu s 50-timi deťmi ale rovnakým zverstvom (naučeným - podmieneným reflexom) by bol čin keď prváčik základnej školy uvoľní v električke miesto staršej pani.

 

 

 

******************************************

Pusťme teraz k slovu Strobela: "V ateistickom nazeraní môžu byť niektoré skutky sociálne neprijateľné, a preto sa počas ľudského vývoja stali nežiaducimi a obchádzanými – uveďme napríklad znásilnenie ... Ale nedokazuje to, že je to skutočne zlý skutok." (L. Strobel, Kauza viera, str. 85) To, čo som tu uviedol, bol pokus ukázať, že niet rozdielu medzi skutkom, ktorý považuje väčšina spoločnosti za zlý, a "skutočne" zlým skutkom. Inými slovami: "skutočne zlý" skutok je pojem bez obsahu, je to trápna fráza.

****************************************

 

Iným slovami autor sa konečne vyjadril, že pojem zlý bez úvodzoviek (tuto „skutočne zlý“) považuje za trápnu bezobsažnú frázu. Zaujímavé ale je ako došiel k pojmu „dobrý“ u vlčice, ktorá sa obetuje za mláďa a k pojmu „zlý“ u besného psa alebo parazita.

 

 

**************************************

Neviem, čo by sme získali, keby sme vedeli dokázať, že niektoré skutky sú "skutočne zlé". Mne celkom stačí, ak sú to skutky, ktoré ľudia považujú za zlé, a hlavne ak ich nekonajú.

**************************************

 

Čiže nie je dôležité či je pravdou, že zem obieha okolo slnka, dôležité je aby to ludia považovali za pravdu. Autorovi to pravdepodobne stačí súdiac podľa jeho výrokov. A otázkou je, prečo by ich nemali konať? Je to len autorov subjektívny pocit? Čo keď ten „zlosyn“ má iný subjektívny pocit, čo potom?

 

 

***************************************************

Aby to bolo už celkom jasné, zodpovedzte si vy sami na veľmi jednoduchú otázku: Budete radšej, keď niekto, kto je hlboko presvedčený, že znásilnenie je "naozaj zlý" skutok, vašu dcéru napriek tomu znásilní, lebo sa nedokáže ovládať – alebo budete radšej, keď niekto, kto si myslí, že znásilnenie je "iba" skutok sociálne neprijateľný, ju len preto neznásilní? Všetky ostatné úvahy sú už iba jalové scholastické táraniny.

****************************************************

 

Autor manipulatívnym spôsobom porovnáva nefungujúci mercedes triedy S s fungujúcou škodovkou 120 a dochádza k názoru, že všeobecne povedané škodovka je na tom lepšie.

Máme totiž 4 možné prípady

 

1. fungujúca škodovka 120

2. nefungujúca škodovka 120

3. fungujúci mercedes S

4. nefungujúci mercedes S

 

Podobne máme:

1. znásilnenie je zlý skutok a neznásilním

2. znásilnenie je zlý skutok a znásilním

3. je jedno či je znásilnenie zlý skutok a neznásilním

4. je jedno či je znásilnenie zlý skutok a znásilním

 

V prvom a druhom prípade môžem objektívne takýto skutok vôbec nejako zhodnotiť, v treťom a štvrtom, môžem len skonštatovať, že sa stal a vzhľadom na konkrétnu spoločnosť je to neprijateľné a vzhľadom na inú je to prijateľné. V každom prípade autor to celé stavia na to, či sa to niekomu páči alebo nie. Hitlerovi sa napríklad nepáčili niektoré národy. Čiže merítkom morálky je to čo sa mi náhodou páči a čo nie? Alebo je merítkom morálky strach. Alebo je merítkom morálky podmienený reflex? Autor by si to mal nejako skonsolidovať, lebo prebieha od jedného argumentu k druhému a navzájom si odporuje.

 

 

*******************************************

Ale nerobte si ilúzie: tým, že nejaké skutky označíte za "skutočne zlé" len preto, že ich zakázal boh, nezmenší sa ich výskyt – vôbec nič sa nezmení! Najlepšie to dokazuje Biblia, v ktorej sám boh prikazuje konať skutočne zlé skutky: vraždiť, kameňovať, odtínať ruky, jemu samému prinášať ľudské obete a dokonca ich aj požierať!! Ak toto sú skutočne dobré skutky, budem veľmi rád, ak sa náboženská predstava o dobre nikdy nepresadí.

********************************************

 

Autor zjavne nepozná dejiny a morálny vývoj židovského národa v starom zákone. V každom prípade opeť jeho argument je len typu „páči sa mi“, „budem rád“ a podobne. V prípade, že pojmy dobro a zlo sú bez významu, potom nie je namieste hodnotiť akýmkoľvek spôsobom kameňovanie a zabíjanie.

 

 

**************************************************

Na záver si dovolím vyjadriť svoj údiv: je schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom až taký nebotyčný zázrak, že si na jeho vysvetlenie treba vymýšľať špeciálnu bytosť, prekrútiť všetky jednoduché a prirodzené predstavy o svete?

**************************************************

 

V prípade, že pojmy dobro a zlo naozaj majú obsahovú náplň tak minimálne nás bude zaujímať, že čo tou náplňou a odkiaľ to pochádza a či sa to mohlo vyvinúť evolúciou. V prípade, že tieto pojmy náplň nemajú čiže de facto neexistujú tak samozrejme nie je potrebné ani nič dokazovať akurát nemôžme používať žiadne morálne hodnotenia. Autor totiž na jednej považuje za jednoduchú prirodzenú predstavu, že tieto slová nemajú žiadnu náplň a sú len trápnymi frázami a na druhej strane mu vadí, že cirkev upaľovala čarodejnice a že zlosyn zabil a znásilnil niekoho dcéru. Vadiť mu to síce môže ale to je všetko. Morálne nemôže povedať ani o holokauste, že bol skutočne zlým činom.

 

 

**************************************************

 Nie je podstatne väčším zázrakom skomponovať symfóniu, vytvoriť teóriu, ktorá predpovedá doteraz neznáme fakty?

**************************************************

 

Človek sám o sebe je veľkým zázrakom vrátane schopnosti tvoriť vedome niečo nové, schopnosti slobodne sa rozhodovať, schopnosti vnímať dobro a zlo, v schopnosti abstrakcie a podobne. Všetko toto dokáže len človek a je otáykou aký to má všetko základ.

 

 

****************************************************

Prečo sa tak málo hovorí o týchto schopnostiach, ako o dôsledkoch božej intervencie, prečo sa viac zdôrazňuje morálka než ľudský rozum?

*****************************************************

 

 

Ľudksý rozum ako schopnosť abstracie a sebareflektívneho vnímania je tiež jedným zo základných argumentov teistov, podobne ako morálne princípy a podobne sa to bagatelizuje a trivializuje prípadne úplne popiera.

 

 

*****************************************************

Naozaj je na počudovanie, že by rozlišovanie medzi dobrom a zlom malo byť väčším zázrakom, než schopnosť zložiť Beethovenovu Missu solemnis, alebo formulovať kvantovú mechaniku. Špičkovej tvorivej práce je schopných veľmi málo ľudí, rozlišovania medzi dobrom a zlom sú schopní aj Yanoámovia, Indiáni na hornom toku Orinoka. Ak by niekto opieral existenciu boha o schopnosti ľudských géniov, neprotestoval by som zďaleka až tak veľmi. Ale apel na schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom mi pripadá primitívny. Ak by sa malo ľudstvo za niečo hanbiť, tak by to malo byť, podľa môjho názoru, akurát toto povýšenie vlastných predstáv o morálke na argument v prospech výnimočného postavenia človeka vo vesmíre. Neviem si pomôcť, ale práve v tom – a predovšetkým v tom – vidím spupnú ľudskú pýchu.

*********************************************************

 

 

Autor vidí spupnú ľudskú pýchu v tom, že sa človek odvažuje označovať holokaust Židov, genocídu Arménov, etnické a politické čistky fašistov a komunistov s niekoľko desiatok miliónmi obetí obetí za skutočné zlo?  Alebo ho autor označí len ako „zlo“ (v prípade, že sa mu podarí použiť pojem „zlo“ bez predošlej personifikácie z pojmu skutočné zlo), prípadne takéto genocídy nebude označovať morálne vôbec nijak aby náhodou nebol aj on postihnutý spupnou ľudskou pýchou (nehovoriac o tom, že aj pojem „pýcha“ by bol morálne bez obsahu podobne ako pojem „vyprážaný syr“). Takže genocídu budeme považovať podobne ako vyhynutie dinosaurov len za prírodný úkaz, bez akéhokoľvek vyjadrenia morálnej hodnoty? Prípadne autor povie, že má z takejto genocídy strach? Nemá ale autor strach aj keď ide zachraňovať svojho topiaceho sa syna alebo svoju manželku z horiaceho domu? Prípadne len autor povie, že sa mu takáto genocída nepáči a bude rád keď takáto genocída nebude? Podobne ako keď poviem, že mne rizoto nechutí a kurací prírodný rezeň mi chutí? Alebo povie, že sa mu viac páči keď takáto genocída nebude ako keď bude? Podobne ako mne Mozartove Requiem v podaní Symfonického orchestra a zboru Slovenskej filharmónie páči viac ako Scootrov koncert v techno klube? Každému podľa svojho gusta. Potom ale autor nemá práve posudzovať druhého gusto, lebo je zjavné, že Hitler, Stalin, Henrich VII, Džingischán, pedofilný vrah Detreux a ďalší zlosynovia mali gusto trošku iné ako má autor. Im sa to páčilo tak čo? Autor povie, že ale veď väščine spoločnosti sa to nepáči. OK ale na základe čoho má spoločnosť právo dať Detreuxa do väzenia? Len preto, že väčšine sa tak páči? Alebo ide o nejakú univerzálnu morálnu zásadu, že má byť tak, že rozhoduje večšina? Otázok na túto tému je veľa a celá problematika metaetických teórií je minimálne na celé vysokoškolské a postgraduálne štúdium. Túto problematiku trivializuje len jedna z mnohých týchto teórií a to pozitivistická, ktorej ako sa zdá je autor zastáncom. Už samotný Witgenstein, jeden z predstaviteľom pozitivizmu vo svojom slávnom traktáte si uvedomil nielen zložitosť ale aj dôležitosť morálnych pravidiel a zaradil ich k témam o ktorých je potrebné radšej mlčať. Takže ani medzi samotnými pozitivistami nebol na morálku jednotný názor. Autor sa snaží jeden z mála názorov na morálku (a v súčastnosti medzi odborníkmi v oblasti metaetiky neuznávanom) označovať ako jediný vedecký názor, pričom stále platí, že zo skúmania sveta sa morálny princíp odvodiť nedá ako to autor správne postrehol. Z FAKTU sa nedá logicky odvodiť NORMA. Z pojmu JE/NIE JE, sa nedá odvodiť pojem MÁ BYŤ/NEMÁ BYŤ . Autor môže len redukovať realitu a povedať, že žiadne skutočné MÁ BYŤ/NEMÁ BY´T neexistuje. V tom prípade ale musí brať do úvahy, že neexistuje žiadne skutočné NEMÁ BYŤ v prípade holokaustu a dokonca ani v prípade celkovej existencie celého ľudstva a celej spoločnosti. Takže ak sa autor pokúsi odvodiť morálku na základe správania sa ľudí v spoločnosti tak stále máme pred sebou otázku či MÁ BYŤ alebo NEMÁ BYŤ v prírode vôbec nejaká ľudská spoločnosť.

 

 

 

***************************************************

Chápem však jej korene: človek môže byť hrdý len na to, čoho je schopný.

***************************************************

 

Presne na tomto pravidle sa zakladá celý pozitivizmus. Pozitivista je hrdý na vedu a všetky oblasti, ku ktorým sa veda vyjadriť nevie popiera a vyhlasuje za nezmyselné. Tým pádom môže byť hrdý na všetko.Tento postoj pozitivistov pekne popísal Antoine st. de Exupery v Malom Princovi v príbehu o Kráľovi. Aj Kráľ pozitivista môže všetko vedieť ale len rozumné veci. A čo nevie to jednoducho rozumné nie je. Podobne ako Kráľ v Exupéryho príbehu.

 

***********************************************************

Medzi dobrom a zlom vie rozlišovať každý hlupák – aj taký, ktorý ani nevie, čo znamená komponovať, či vytvoriť vedeckú teóriu.

***********************************************************

 

Medzi dobrom a zlom vie rozlišovať každý hlupák, len autor tohto článku tieto pojmy nepozná a buď ich nahradzuje pojmami „dobro“ a „zlo“, ktore sú ale personifikáciou odvodené od pojmov dobro a zlo, ktoré autor na rozdiel od každého hlupáka nepozná, čiže nemôže tým pádom poznať ani pojmy „dobro“ a „zlo“ u zvierat, z ktorých potom odvodzuje pojmy „dobro“ a „zlo“ u človeka, prípadne kategórie dobro a zlo resp. „dobro“ a „zlo“ autor nerozlišuje vôbec. Autor síce dokáže komponovať, či vytvoriť vedeckú teóriu ale nedokáže to čo dokáže každý hlupák. Nebudem hodnotiť osobu autora aby mi nebo vytknutý argument ad hominem. Skonštatujem len všeobecne, že napríklad taký Mozart, génius v hudbe, bol v iných oblastiach života úplne mimo, konkrétne aj v oblasti morálky. Autor zrejme považuje činnosti, ktoré dokáže každý hlupák za nepodstatné a podstatné sú len tie špičkové. Na povrch sa dostáva otázka, že u koho sa vyskytuje spupná ľudská pýcha, či u autora alebo u zbytku ľudstva. To už je ale mimo našej témy, to len na okraj. Dôležitou vecou v tomto prípade je, aby sme si všimli, že existuje fenomén, ktorý vie rozpoznať každý hlupák. Inými slovami autor chcel povedať, že takmer každému človeku sú pojmy dobro a zlo jasné. To je dosť zásadné empirické zistenie, že existuje niečo, čo je takmer všetkým ľuďom úplne jasné. Nevidím potom dôvod morálne pravidlá trivializovať ako to robia pozitivisti. Pozitivista totiž berie do úvahy aj empíriu a z empírie je aj autorovi jasné, že fenomém dobra a zla, ktorý dokáže rozodnať takmer každý nie je až taký triviálny. A ak by sme mali brať pre vedu za dôležité len to čo dokážu výnimočný ľudia, tak prečo sa zaoberáme výskumom dýchacieho ústrojentva človeka. Dýchacie ústrojenstvo má predsa každý hlupák. Prečo sa zaoberáme vôbec zvieratami a inou prírodou. Veď každý hlupák má oveľa vyššiu inteligenciu ako najinteligentnejší orangután nehovoriac o iných druhoch. Prečo sa potom zaoberať vo vede rastinnami, ktoré inteligenciou sa ani rádovo nevyrovnajú každému hlupákovi. Nehovorím o zbytku neživého sveta, o celej fyzike, chémii a kozmológii. Má snáď autor namysli, že by sa veda mala zaoberať len určitými výnimočnými jednotlivcami, ich životom, tvorbou a názormi? Predmetom vedy teda nie je realita ako taká spolu s pozorovaným fenoménom dobra a zla. Čo je potom predmetom vedy? Psychológia alebo lepšie povedané psychiatria géniov? Autor buď v tomto nemá jasno alebo zámerne čitateľa zavádza.

 

 

***********************************************************

Apologétom viery, samozrejme, záleží na tom, aby presvedčili čo najviac ľudí – preto potrebujú boha opierať o také schopnosti človeka, ktorým rozumie naozaj každý.

***********************************************

 

Takže na záver zhrnutie:

1. Pojem dobro a zlo existuje – je potrebné ho vysvetliť.

2. Pojem dobro a zlo neexistuje – nie je potrebné ho vysvetliť.

 

Autor zastáva redukcionistický postoj, kde dobro a zlo popiera. V tom prípade odpadá nielen vysvetlenie dobra a zla pomocou Boha ale odpadá potreba akéhokoľvek vysvetlenia dobra a zla. Keď nie je predmet vysvetľovania tak nielen vysvetlenie pomocou Boha je nadbytočné ale akékoľvek vysvetlenie je nadbytočné. Occamova britva, ktorú sa autor snažil použiť  nehovorí o popieraní predmetu vysvetľovania ani slovo. Hovorí práve o predmete vysvetľovania a o spôsobe vysvetlenia. Autor tak nielen odrezal Boha ale odrezal si možnosť vôbec Occamovu britvu použiť. Autor popiera dobro a zlo ale pokúša sa ho odvádzať z oblasti života zvierat pojmami „dobro“ a „zlo“, ktoré ale prebral personifikáciou samotných pojmov dobro a zlo, ktoré popiera. Odporúčanie autorovi na záver. Autor by sa mal viac ako nadávaniu na apologétov viery venovať štúdiu odboru metaetiky, ktorá vychádza z najmodernejších poznatkov analytickej filozofie, ktorej zakladateľmi boli práve zástancovia pozitivizmu, ktorých názor autor zastáva.  Autorovi by som ďalej poradil aby si preštudoval aspoň základy sémantiky a na základe tohoto štúdia si urobil sémantickú analýzu rozdielu pojmov „dobrý“ a dobrý (resp. pojmov „zlý“ a zlý), prípadne sémantickú analýzu samotných pojmov dobrý a zlý a na základe toho celkovú sémantickú analýzu svojho príspevku. V prípade ich bezobsažnosti by som autorovi  radil uvedené slová nepoužívať vôbec a zďaleka sa vyhýbať nielen témam etiky a metaetiky, ktoré su podľa autora bezobsažné ale aj akémukoľvek morálnemu hodnoteniu čohokoľvek. Existuje predsa veľa iných pojmov a tém, ktoré majú nejaký sémantický obsah napríklad pojmy ako „emergencia“, „vedecký ateizmus“ prípadne samotný pojem „pozitivizmus“, ktorého autor je podľa všetkého zástancom. A radil by som autorovi, aby fakt, že pojmu dobro a zlo rozumie každý hlupák, bral ako epirické zistenie, ktoré je potrebné vysvetliť a nie popierať. Totiž veda rozum človeka nie je o popieraní ale o vysvetlení v prípadoch kedy sa to dá a v prípade, že sa to vysvetliť nedá tak je možné ako v prípade etiky analyzovať rôyne východiská a názory na túto problematiku. Aj keď možno nie sme schopný identifikovať čo to dobro a zlo je, sme schpný zanalyzovať čo to znamená ak taký pojem vôbec existuje a čo to znamená ak neexistuje. Predstavitelia pozitivizmu v oblasti metaetiky už v súčastnosti nepopierajú samotné pojmy dobro a zlo. Už prišli na to, že tento stav je neudržatelný. Namiesto toho sa snažia o rôzne spôsoby ako odvodiť tieto pojmy vedecky (Lorenz, Freud a podobne). Základné teórie snažiace sa odvodiť pojmy dobro a zlo pochádzajú ešte z čias antiky a najmodernejšie vysvetlenia tzv utilitaristov (metaetikov, snažiacich sa vysvetliť etiku pomocou maximálneho úžitku, čo autor ani len nespomenul, pritom ide o základnú argumentačnú líniu v tejto oblasti), od čias antiky toho veľa na argumentácii nepridali. Ale o tom by bola celá jedna kniha a to Úvod do Etiky od A.Anzenbachera. Autorovi vrele odporúčam do pozornosti.

 

P.S.: A ko zaujímavosť dávam do pozornosti časť autorovej úvahy o tom, kto má niesť dôkazné bremeno

 

 

*******************************

A máme tu druhé kritérium pre to, kto má znášať bremeno dôkazu: ten, kto tvrdí, že sa deje jedna z mnohých (apriórne rovnako pravdepodobných!) možností. Ak by niekto tvrdil, že mu pri hode kockou vypadne stále číslo šesť, tvrdil by, že sa uskutoční iba jedna zo šiestich možností a mal by preto dokázať, prečo akurát vypadne jedno číslo a nikdy nie ostatných päť. Pochopili ste? Zúženie možností si vyžaduje dôkaz od toho, kto tvrdí, že k tomu zúženiu dôjde. Ten, kto tvrdí, že môže vypadnúť hocaké číslo, nič dokazovať nemusí, lebo jeho tvrdenie nezavrhuje žiadne možnosti. Napríklad Pytagorova veta sa dokazuje preto, lebo tvrdí, že súčet plôch štvorcov nad odvesnami nie je hocaká plocha, ale akurát plocha štvorca nad preponou. Pytagorova veta, ako každé slušné matematické tvrdenie, zužuje apriórne možnosti, a preto sa musí dokázať. Každé pravdivé tvrdenie je zaujímavé práve preto, že zužuje možnosti.

*******************************

 

 

K tejto úvahe sa vyjadrovať nebudem ale keď ju dám do súvilsosti s pojmami dobra a zla a s autorovým tvrdením, že tieto pojmy neexsitujú a sú trápnymi frázami, musím autora upozorniť, že týmto tvrdením ohraničuje realitu. Realita totiž podľa autor nie je hocijaká. Hocijaká znamená s existenciou dobra a zla alebo bez existencie dobra a zla. Autor vymedzil realitu na takú, ktorá dobro a zlo vylučuje. Preto je dôkazné bremeno na samotnom autorovi aby ukázal podobne ako s pytagorovou vetou, prečo je realita autorom takto vymedzená. Alebo považuje autor apriori existenciu dobra a zla za nepravdepodobnú alebo za menej pravdepodobnú? V tom prípade je na ňom aby to ukázal.