Čo bolo o mne v novinách
- Korzár
- Tájoló, Budapest, časopis Maďarského zväzu orientačných športov
- Pravda
- SME
Zubatá striehla na život mladého cyklistu, športovca
Maturitu už nestihne...
"Tento úsek nebol vôbec nebezpečný. Desiatky ľudí ním bežne prechádzajú na bicykli. Aj včera, keď sme sa tam vrátili, stretli sme cyklistu. Bola to jednoducho smola. Ako ten mladý pretekár spadol, videla jedna pani. Dole tvárou, neprejavil žiaden obranný reflex. Zomrel na následky pádu, ktorý spôsobila zlomená predná vidlica na jeho bicykli," ešte aj tretí deň po tragickej udalosti na medzinárodných majstrovstvách Slovenska v cykloorientačných pretekoch na Jahodnej má ich riaditeľ Boris Ďurčo rozochvený hlas. "Zomrel mladý chlapec, nik mu život nevráti. Dosť to zamávalo s mojím odhodlaním pokračovať ďalej v organizačnej práci takýchto pretekov. Nikdy v histórii Slovenského zväzu orientačných športov sa podobný prípad nestal."
Osemnásťročný študent z Bratislavy Ondrej Papánek by bol tohto roku maturoval. "Bol to začiatočník, nie čo sa týka cyklistiky, ale v práci s mapou, takže športovú kariéru mal len pred sebou."
Najsmutnejšie asi bolo stretnutie s jeho blízkymi. Vinia vás z niečoho?
"Stretli sme sa s jeho otcom. Okrem smútku nič nenaznačovalo, že by nám smrť syna dával za vinu. Podal nám ruku pri prvom stretnutí i rozlúčke. Syna si už odviezli domov."
Váš spolupracovník, staviteľ tratí, Mikuláš Novota hovorí, že napriek včasnému ošetreniu lekárom, problém bol s transportom pacienta do nemocnice. Vrtuľník záchrannej služby nemohol pristáť v nedostupnom teréne, ani nemal naviják na spustenie a vytiahnutie nosidiel. Neďaleko sa vraj nachádzali dve terénne vozidlá, ktoré však majiteľ odmietol poskytnúť. Mohol včašší transport do nemocnice Ondreja zachrániť?
"Myslím, že nie. Pomoc prišla vlastne okamžite, od ďalších účastníkov pretekov. Pracujem na letisku, takže viem, že vrtuľníky tunajšej záchrannej služby nie sú vybavené takýmto zariadením, má ho iba Horská služba v Tatrách. Zarážajúce je však to, že sa nájde taký človek, ktorý odmietne poskytnúť pomoc, keď má auto k dispozícii. Takže prevoz do nemocnice mohol byť rýchlejší, aj keď by to Ondrejovi asi už život nezachránilo."
Preteky na Jahodnej skončili smrťou osemnásťročného cyklistu
Jaroslava GAJDOŠOVÁ
Košice - Tragická udalosť poznačila sobotňašie medzinárodné Majstrovstvá Slovenska v cykloorientačných pretekoch, ktoré sa konali na Jahodnej v Košiciach. V popoludňajších hodinách sa na hrebeňovke medzi Lajoškou a Jahodnou počas súťaže štafiet v miernom zjazde zlomila jednému z pretekárov, 18-ročnému Bratislavčanovi Ondrejovi Papánkovi, predná vidla. Nasledoval pád, v dôsledku ktorého si chlapec vážne poranil hlavu. Z bezvedomia sa už neprebral.
"Došlo k tomu v čase, keď sa už preteky blížili k záveru. O tom, čo sa stalo, nás informovali pretekári dochádzajúci do cieľa. Kým sme dorazili na miesto nešťastia, už nad ním krúžil vrtuľník záchrannej služby Košice, ktorý privolali diváci mobilným telefónom. Problém však bol, že tam helikoptéra nemohla pristáť pre nedostupnosť terénu. Žiaľ, vrtuľník nemal k dispozícii naviák na spustenie a vytiahnutie nosidiel, takže snáď aj hodinu krúžila nad lesom. Medzitým lekárka ošetrila pacienta, naložiť ho na palubu vrtuľníka však zo spomínaného dôvodu nebolo možné. Zarážajúce bolo, že sa obďaleč miesta nešťastia nachádzali až dve terénne autá. Tie ale ich majiteľ odmietol poskytnúť na záchranu zraneného s odôvodnením, že jedno má defekt a druhé potrebuje - zvážalo farbu na striekanie lyžiarského vleku... Tým stratili záchrannári cenné minúty, aj keď je možné, že by to život pretekárovi už nezachránilo," povedal nám včera jeden z organizátorov súťaže, staviteľ tratí Ing. Mikuláš Novota.
Ako sme sa dozvedeli, Ondreja Papánka hospitalizovali vo Fakultnej nemocnici L. Pasteura, nežil však dlhšie, ako 24 hodín. V nedeľu ráno mladý gymnazista, ktorý mal tento rok maturovať, v dôsledku závažného poranenia skonal.
"Mrzí nás, že k tomuto nešťastiu došlo práve pri našom preteku, no mohlo sa stať prakticky kdekoľvek. Problém totiž nebol v tom, že by mladý pretekár precenil svoje sily, alebo že by nešťastie zavinila náročnosť terénu, ale pravdepodobne v jeho bicykli. Príčinu pádu vidím v poddimenzovaní namáhanej súčiastky - dvojcentimetrového priemeru tenkostennej trubky prednej vidlice, ktorá sa zlomila," konštatoval Mikuláš Novota.
Orientačná cyklistika: Bezpečnostné opatrenia aj pod vplyvom úmrtia 17.10. 12:49
Banská Bystrica 17. októbra (TASR) - Organizátori finále Svetového pohára v orientačnej cyklistike na Donovaloch, ktoré sa uskutočnia nadchádzajúci víkend, doťahovali bezpečnostné opatrenia aj pod vplyvom smrteľného zranenia. Minulú sobotu v Jahodnej v pretekoch majstrovstiev Slovenska nešťastne padol z bicykla 17-ročný Ondrej Papánek s tragickým smrteľným následkom. Ako povedal predseda organizačného výboru Svetového pohára na Donovaloch Michal Kundrata, bezpečnosť účastníkov bude zabezpečovať horská služba, k dispozícii bude sanitka s vysielačkou a všetky náročnejšie úseky označia tradičnými výstražnými znameniami. "Naše terény sú prístupné asi z 90 percent," povedal. "Na mape bude zakreslený v nebezpečných miestach červený výkričník , v teréne označia náročné úseky oražové farby. Kto si netrúfa na ťažšie zjazdy, môže si zvoliť menej náročnú cestu." Podľa slov M. Kundratu, v orientačnej cyklistike je prilba súčasťou povinného výstroja. "Kontroluje sa aj bicykel, no takáto kontrola nestačí na to, aby sa predchádzalo nečakaným situáciám. Nešťastné úmrtie spôsobila podľa stavu bicykla zlomená vidlica v neveľmi prudkom zjazde s následným pádom na tvár. Vrtuľník previezol zraneného v kóme do košickej nemocnice. Bola to v celej histórii nášho športu ojedinelá tragédia, o to viac bolestnejšia, že na druhý deň po prevoze vyhasol mladý život. Bratislavský gymnazista na Vazovovej ulici sa venoval orientačnej cyklistike len rok." V kritickom zjazde ostatní pretekári nemal problémy. Štefan Šurgan, slovenský reprezentant, ktorý v Jahodnej štartoval, popísal inkriminovaný úsek trate ako menej náročný. "Pri zjazdoch si radšej vždy zvolím pomalšie tempo. Môžem povedať, že som vďačný za svoj strach. Miesto, kde sa tragédia stala, bolo súčasťou klasickej hrebeňovky, po ktorej schádzali bez väčších problémov aj turisti.
A szlovák nemzeti kerékpáros tájékozódási bajnokság
2000.10.14-i versenyén, Kassától 10 km távolságra ÉNY-ra, a
Szepesi Érchegység (Slovenské Rudohorie) keleti oldalán,
Jahodna csúcs körzetében, halálos baleset történt.
A 17 éves Ondrej Papánek, aki 6 éves gyakorlattal rendelkezô,
rutinos hegyikerékpáros ifjúsági versenyzô volt, márkás
kerékpárja villacsô törése miatt olyan szerencsétlenül
esett, hogy arcsérüléseibe belehalt. A környéken lévô
nézôk mobiltelefonon mentôt hívtak, de a mentésre érkezett
helikopter a közelben nem tudott leszállni, csörlôje pedig
nem volt, amivel levegôbôl végezhette volna a mentést. A
közelben lévô két terepjáró tulajdonosa nem engedte át a
mentéshez kocsiját. A helikopter még egy óra múlva is a
baleset helyszíne fölött körözött, leszállót keresve.
A tragédiát ismételten végiggondolva felmerül a kérdés,
vajon Magyarországon hasonló balesetnél milyen segítség
állna rendelkezésre. Bár nálunk törvényi kötelezettség
mentéshez átengedni gépkocsinkat, nem hinném, hogy
luxusterepjáróját az elsô megkérdezett nézô rögtön
átengedné. Azt sem hiszem, hogy a mentôhelikopterek
felszereltsége jelentôsen jobb lenne. Egyedüli eszköz tehát
a gondos szervezés lehet.
A kerékpár tipusa: Raleigh M55 Elsô villa: Ballistic LE300A
(szürke alapszin, fekete felirat). Az USA fogyasztóvédelmi
felügyelôség (CPSC) a kerékpár gyártót a villa cseréjére
kötelezte. A CPSC az idén eddig 8 különbözô biciklit vont
vissza (1/3-át elsô villa hiba miatt). További infók
visszavont termékekrôl: www.cpsc.gov vagy www.parenthoodweb.com
internet oldalakon találhatóak.
id. Papanek Ernô
TÁJOLÓ, Budapest, 10/2000:
Kedves Tájoló!
Nagy szomorúsággal olvastam a 9-ik számban a 17 éves
Ondrej Papanek szlovák tájbringás versenyzô halálos
balesetének hírét. Már nagyon régen akartam errôl a
témáról írni, de ezúttal tényleg rászántam magam, mert
engem mindig bántott, hogy a magyarországi tájfutó
versenyeken (és ezek szerint Szlovákiában is) nincs igazán
hatásosan megszervezve az esetleges komoly balesetnél
szükséges mentés. Sôt, kivéve azt az esetet amikor egy orvos
úgyis ott van, mert ô is versenyez, nagyon ritkán láttam
akár elsôsegélyt is szervezett alapon mióta Magyarországon
versenyzek.
Mint mindig, amikor a nagy-britanniai és magyar szokásokat
hasonlítom össze, elnézést kérek. Nem azért csinálom, hogy
az angolokat magasztaljam, hanem azért, hogy talán segítsek
megindítani egy olyan folyamatot, aminek csak a magyar
versenyzôk és vendégeik látnák a hasznát.
Nagy-Britanniában majdnem minden versenyen kötelezô, vagy
minimum ajánlott, a síp viselése. Mindenkinek illik megtanulni
a nemzetközi veszély jelzést (hat hosszú sípolás – egy
perc szünet – és újból) és ha véletlenül olyan balesetet
szenved ahol nem veszti el az eszméletét, így hívhat a
sebesült segítséget. Persze ehhez az is kell, hogy mindenki
tudja, hogy mit jelent az, ha valaki vadul sípol az erdô
mélyén. Idén májustól szeptemberig nem viseltem a szokásos
sípomat, mivel barátaim azt mondták, hogy úgyse jönne senki
segíteni, mivel nem tudják, hogy a sípolás mit jelent.
Mivel, Nagy-Britanniában egész télen megy a tájfutó szezon,
sokszor vízhatlan ruhanemű viselése is kötelezô biztonsági
okokból. A nagyobb versenyeken mindig van önkéntes mentô,
vagy minimum egy képzett elsôsegélyt nyújtó személy, aki
nem versenyezik, mindig ott van, és a szervezô gárda
biztosítja a gépjárművet amivel a sérültet ki lehet hozni a
tereprôl. A hegyvidékeken az önkéntes hegyi mentôket
szervezik be, akik rövid idôn belül megérkeznek, ha
riadóztatják ôket. Én tisztában vagyok azzal, hogy ilyen
fejlett önkéntes rendszer Magyarországon nincs, de
improvizálni itt is lehet, feltéve ha a rendezôség vállalja
a felelôsséget, hogy ez az ô feladatuk és megoldásra vár.
Nagy-Britanniában, mint Nyugaton mindenütt, a jogi rendszer
megkívánja, hogy bármilyen sport rendezôség elôre gondolja
végig az esetleges balesetveszélyt, és hogy tegyen valamit
annak érdekében, hogy ha baleset történik minimálisra
csökkentse a haláleset vagy súlyos sérülés lehetôségét.
A szervezô gárda feladata, hogy a mentésrôl gondoskodjon,
annak ellenére, hogy a verseny kiírásokban mindig benne van az
a mondat, hogy „Mindenki a saját felelôsségére vesz részt
a versenyen!” Manapság egyre több versenyt úgy szerveznek,
hogy írásba foglalják a mentési tervet és hogy hol vannak a
veszély helyzetek. Azt is leírják elôre, hogy milyen esetben
mit tennének. Ezt „Risk Assessment”-nek hívják és nagyon
hasznos lehet, ha esetleg valaki beperelné a rendezôket egy
baleset miatt.
Én nem tudom, hogy ez megeshetne-e pillanatnyilag
Magyarországon, de garantálom, hogy mivel a magyar jogi
rendszer egyre inkább a Nyugathoz igazodik elôbb-utóbb ez is
megeshet. A „Risk Assessment” megmentheti a rendezôket
súlyosabb bírságtól vagy még börtöntôl is, mert az
bizonyítja, hogy minden tôlük telhetôt megtettek arra hogy:
1. Azonosítsák, hogy hol lehet baleset.
2. Ha esetleg baj történik mit tennének olyan esetben.
3. És hogy gondoskodtak orvosról, elsôsegély nyújtásról
és egy járműrôl.
Hogy ôszinte legyek, én nem értem, hogy hogy tud valaki
megtagadni segítséget egy súlyosan sérült 17 éves
gyerektôl. De mint a szervezô gárda tagja nekem ugyanúgy
lelkiismeret furdalásom lenne, mint azoknak akik nem
segítettek. Egyetértek Papanek Ernôvel amikor azt írta:
„Egyedüli eszköz tehát a gondos szervezés lehet.” A tél
folyamán sok közgyűlés és összejövetel van magyar
tájfutó körökben. Talán ez a kérdés is napirendre
kerülhetne.
PRAVDA 20. január 2001
Smrť mladého pretekára zavinila
nenápadná súčiastka
Páchateľ: rúrka
Dan Himič
Ondro išiel po lesnej ceste na svojom horskom bicykli.
Stotinka sekundy a predné koleso vletelo do výmoľa, ktorému
sa snažil vyhnúť. Prudký pád dopredu, priamo na nechránenú
tvár. Napriek prilbe Ondro utrpel ťažké poranenie mozgu,
ktoré sa mu napokon stalo osudným.
Vlaňajšia sobota 14. októbra. Na Jahodnej pri Košiciach sa
začal druhý deň Medzinárodných majstrovstiev Slovenska v
orientačnej cyklistike. Medzi súťažiacimi bolo aj družstvo z
Gymnázia J. Papánka v Bratislave. V jeho drese pretekal aj
vtedy sedemnásťročný Ondrej Papánek. Darilo sa mu celkom
dobre. Napriek tomu, že mal za sebou iba krátku kariéru
orienťáka, hneď v prvý deň sa v súťaži jednotlivcov
umiestnil na štvrtom mieste.
Od bubnov k bicyklu
"Ondra som si všimla v treťom ročníku. Prihlásil sa vtedy na majstrovstvá školy v orientačnej cyklistike. Jazdieval na bicykli v Malých Karpatoch a zaujímali ho mapy. Umiestnil sa hneď za chlapcami, ktorí pretekali už dlhší čas. Navrhla som mu, či by nechcel pretekať aj naďalej za naše školské družstvo," rozhovorila sa Eva Králová, trénerka a telocvikárka z Ondrovho gymnázia. Chlapec spočiatku nemal o ponúkaný šport záujem. Bicykel ho síce bavil, jazdil na ňom skoro všade, ale bubnoval v kapele a nemal príliš veľa voľného času.
Koncom školského roka išli tretiaci do Chtelnice na KOČAP (Kurz ochrany človeka a prírody). Ponuka bola pestrá, mali na výber od horolezectva cez sebaobranu až po základy softbalu. A Ondro si vybral orientačnú cyklistiku. "Chodieval na dlhé výjazdy. Bol veľmi šikovný, robil so mnou mapu na krátke vzdialenosti. V záverečných pretekoch obsadil tretie miesto," pokračuje Eva Králová. Počas prázdnin ju prekvapila obálka, ktorú doma našla v schránke. Ondro napísal, že chce pretekať. Stihol takto ešte cyklomaratón v Banskej Štiavnici. Na šesťdesiatkilometrovom okruhu skončil medzi prvými dvadsiatimi zo stodvadsiatich. Nasledovali Luhačovice, kde sa mu opäť darilo. Čakali ho Medzinárodné majstrovstvá Slovenska na Jahodnej a potom finále Svetového pohára na Donovaloch.
Osudný výmoľ
V tú nešťastnú sobotu prebiehala na Jahodnej súťaž štafiet. Keďže Ondrov parťák nedošiel do cieľa, Ondro si zobral mapu, vysadol na bicykel a šiel sa do lesa previezť. "Stretla som ho na hrebeni pod Lajoškou. Zablúdila som, keď som hľadala kontrolu. Pozrel sa do mojej mapy a povedal, že máme kontrolu rovnakým smerom. Išli sme dole miernym svahom. V strede cesty bol dlhý výmoľ, a tak som sa pozerala tesne pred seba, aby som do neho nevletela. Keď som zdvihla hlavu, zbadala som ho asi tri metre predo mnou. Ležal nehybne na ceste, čelo odreté. Z úst a z nosa mu tiekla krv. Chrčal," ticho spomína Eva Králová. Po prvom šoku zoskočila z bicykla a zúfalo hľadala pomoc. Našťastie išli okolo turisti, ktorí mali pri sebe mobilný telefón. Lenže na mieste nehody nechytili signál. O niekoľko metrov vyššie sa to napokon podarilo. Do desiatich minút mal doletieť na miesto záchranársky vrtuľník. Naozaj sa tak aj stalo. Lenže akoby smoly nebolo dosť, nemal kde pristáť. Okolitý terén bol preň prakticky nedostupný. Lekárka, ktorú spustili dole v sedačke, poskytla Ondrovi prvú pomoc.
Na lesnú cestu sa pomaly zbiehali ľudia. Keďže vrtuľník nemal navijak na spustenie a vytiahnutie nosidiel, krúžil vo vzduchu takmer hodinu. Napokon pristál na neďalekej lúčke a ôsmi dobrovoľníci pomohli zniesť a naložiť nosidlá s raneným. Ondra potom previezli do košickej fakultnej nemocnice, kde ťažkým zraneniam mozgu v pondelok 16. októbra podľahol. Podľa tvrdenia lekárov by mu ani okamžitý prevoz do nemocnice život nezachránil.
Vinník neznámy
Ondrov tragický úraz zavinila kovová rúrka, ktorá spája rám bicykla s vidlicou. Pred tromi rokmi si dal na svoj horský bicykel namontovať odpruženú vidlicu taiwanskej výroby. Podľa analýzy, ktorú vypracovali vo Výskumnom ústave zváračskom (VÚZ) v Bratislave, bolo príčinou zlomenia zúženie pôvodného priemeru rúrky s následným stenčením steny. "Keďže otvor na ráme bol menší ako priemer rúrky na vidlici, bolo potrebné rúrku stenčiť. Pri stenčovaní sa však zrejme medzi nástroj a stenu rúrky dostala nejaká malá tvrdá častica. Mohla to byť aj oceľová pilina. A tá vytvorila v stene rúrky drážku," povedal prof. Ing. Ján Bošanský z VÚZ. Z drážky postupne vznikla trhlinka, ktorá sa pri zaťažení pomaly zväčšovala. "Mohlo sa to stať kdekoľvek inde. Bolo iba otázkou času, kedy sa to zlomí," dodal prof. Bošanský.
Približne tri týždne po nehode podala Ondrova matka trestné oznámenie na neznámeho páchateľa, ktorý mal poškodiť Ondrov bicykel. Košickí policajti prípad prešetrili a zistili, že bicykle boli po prvom dni pretekov riadne uzamknuté v garáži chaty Jahodná a cudzie osoby k nim nemali prístup. Policajti na zámke garáže nenašli žiadne poškodenie. Chatár, ktorý mal kľúče, ju odomkol až ráno pred pretekmi. Ako povedal, žiadny z pretekárov sa po prevzatí bicykla nesťažoval, že ho má poškodený. Skutková podstata trestného činu sa preto nenaplnila. Išlo pravdepodobne o nešťastnú náhodu, ktorú naozaj nemohol nikto predpokladať.
Tvrdenie proti tvrdeniu
Zmyslom orientačnej cyklistiky je, aby sa pretekár pohyboval po lese na bicykli a v teréne sa orientoval pomocou mapy. Hľadá tak jednotlivé kontroly. Každá kontrola má vlastnú značku, ktorú si musí zaznačiť. Ak zablúdi a kontrolu nechytí (nenájde alebo zle zaznačí), riskuje diskvalifikáciu. Mnohí si však orientačnú cyklistiku mýlia s horskou, ktorá patrí medzi adrenalínové športy (je pri nej prvoradá rýchlosť). "Podľa mňa je orientačná cyklistika adrenalínový šport. Terén je veľmi náročný, myslím si, že v Malých Karpatoch by sa to vôbec nebolo stalo," podotkla Ondrova matka Magda. Miesto, kde sa Ondrovi nehoda stala, malo však mierne, približne desaťpercentné klesanie.
"Orientačná cyklistika nepatrí medzi adrenalínové športy. Je založená na orientácii a pretekár si musí v pokoji rozmyslieť, akou cestou pôjde," vysvetľuje Jaroslav Malchárek z Občianskeho združenia Športom proti drogám. "Ku každej kontrole totiž vedú minimálne dva prístupy, takže je na jeho rozhodnutí, ktorý si zvolí," dopĺňa Eva Králová. "V Košiciach navrhli, aby sa tieto preteky volali Memoriál Ondreja Papánka. S tým nesúhlasím, môj syn nebude propagovať adrenalínový šport, pri ktorom zahynul," stojí si za svojím názorom Magda Papánková.
Zostáva tvrdenie proti tvrdeniu. Adrenalín sa do mozgu
vylučuje pri strese a vlastne aj vtedy, ak človek riskuje.
Samozrejme, že riskovať možno všade, aj pri obyčajnom
prebiehaní cez cestu. Či Ondro v osudnej chvíli riskoval,
nevie nikto. Jedno je však isté: Tragédiu zavinila rúrka
práve v mieste bicykla, ktoré je veľmi dôležité (pri nehode
cyklista padá dopredu bez možnosti reflexívnej obrany). Kto ju
upravil, aby ju mohol na jeho bicykel namontovať, zatiaľ nie je
známe. Ostáva iba smutný fakt, že už nikto Ondrovi jeho
život nevráti.
Mama, ktorá prišla o sedemnásťročného syna, chce
rodičov naučiť hovoriť o smrti
Magda Papánková má päťdesiatdva rokov. V októbri minulého roku pochovala sedemnásťročného syna Ondreja. Ani nie štyri mesiace od tragédie, ktorá otriasla jej rodinou i bratislavským Gymnáziom Jána Papánka na Vazovovej ulici, chce terapeuticky pomáhať ľuďom, ktorí podobne prišli o svoje dieťa. Je od fachu, vyštudovala psychológiu. Zámer zverejnila a začali prichádzať prvé listy, telefonáty.
V priestoroch občianskeho združenia a poradne Pomoc obetiam násilia v Bratislave na Lazaretskej ulici 4 sa minulú sobotu zišli jej prví klienti. Manželia, ktorí pri autohavárii prišli naraz o dvoch synov, 28-ročného a 30-ročného. Mama, čo stratila štrnásťročného syna cestou z obchodu, na priechode pre chodcov ho zrazilo auto. Mladý otec sa so synom nestačil ani potešiť, dieťatko zomrelo po pôrode. Dve hodiny sa navzájom počúvali. Učili sa hovoriť nahlas o bolesti a útrapách, ktoré im spôsobila smrť synov a dcér. Hovorili aj o dne, z ktorého sa niektorí už odrazili, hoci si mysleli, že sa z tej prázdnoty zákonite nemôžu dostať. Utvrdil ich v tom životný príbeh manželov zo Starej Ľubovne. Tí rok po roku prišli o dve deti, matka vzápätí o zamestnanie. A predsa žijú ďalej.
Rozchádzali sa a hovorili o odľahčení. Magda Papánková sa utvrdila, že radosť, o ktorú sa podelíš, znamená dvojnásobnú radosť. S bolesťou je to naopak – je z nej len polovica. Niektorí sa chystajú občianske združenie požiadať aj o právnu radu. Nie sú totiž spokojní s vyšetrovaním okolností smrti svojich detí. S právnou radou počíta aj rodina Papánkovcov. Zvažujú trestné podanie na výrobcov či dovozcov nekvalitných náhradných súčiastok na terénne bicykle.
Posledné preteky
V sobotu 14. októbra bola rodina Papánkovcov roztrúsená po celom Slovensku. Sedemnásťročný syn Ondrej, študent štvrtého ročníka bratislavského Gymnázia na Vazovovej ulici, odišiel ako člen školského družstva ešte vo štvrtok na majstrovstvá Slovenska v orientačnej cyklistike. Konali sa v Jahodnej pri Košiciach. Mama Magda sa na víkend vybrala so sestrou na rodinnú chalupu neďaleko Prievidze. Otec Fedor bol na Sliači a dcéra Zorka, dvadsaťdvaročná vysokoškoláčka, kdesi pri Trenčíne.
Ondro sa orientačnej cyklistike venoval len druhý mesiac, začal s tým až po absolvovaní kurzu ochrany človeka a prírody na konci tretieho ročníka. Tam mu myšlienku pretekať v orientačnej cyklistike nadhodila telocvikárka Eva Králová, ktorá školské družstvo trénuje. Najskôr ponuku odmietol, mal obavu, že mu bude odkrajovať z času, ktorý dovtedy venoval srdcovej záležitosti – hudobnej skupine, kde hral na bicie. Cez prázdniny sa mu to však uležalo v hlave a telocvikárke napísal list, že by s pretekaním predsa len začal.
Premiéru mal na cyklomaratóne v Banskej Štiavnici, kde na šesťdesiatkilometrovom okuhu skončil medzi stodvadsiatimi v prvej dvadsiatke. Prišli Luhačovice a opäť sa mu darilo. Po Jahodnej ho čakal ešte Svetový pohár na Donovaloch.
V piatok mal Ondro šťastie, v súťaži jednotlivcov skončil štvrtý. V sobotu mal pred sebou súťaž štafiet. Jeho parťák nedošiel do cieľa a Ondro sa celý netrpezlivý išiel previezť do lesa. Na hrebeni pod Lajoškou sa stretli s trénerkou, ktorá zablúdila. Ďalej pokračovali spolu. Ondro išiel dolu miernym svahom ako prvý. Ktohovie, či onen osudný výmoľ zbadal prineskoro, či sa snažil vyhnúť nejakému turistovi, pravda je taká, že na jeho prednom kolese sa zlomila vidlica a on prudko dopadol na nechránenú tvár. Pred ťažkým poranením mozgu ho neochránila ani prilba. Keď dobehla profesorka Králová z úst a nosa mu tiekla krv, chrčal. Mobilným telefónom sa okoloidúcim podarilo privolať vrtuľník. Trvalo to necelých desať minút. Nemal však kde pristáť. Dolu spustili aspoň lekárku, ktorá mu poskytla prvú pomoc. Až o hodinu sa záchranárom podarilo Ondra prepraviť do košickej fakultnej nemocnice. Život mu však už lekári vrátiť nedokázali. V pondelok 16. októbra ťažkým zraneniam mozgu podľahol. Pod Ondrov tragický úraz sa podpísala kovová rúrka, ktorá spájala rám bicykla s vidlicou. Nevydržala námahu a praskla.
Trúchlenie je ťažká manuálna práca
Slováci o smrti a jej sprievodných javoch, či už je to bolesť alebo utrpenie, hovoria len veľmi neradi. „Smrť ignorujeme, snažíme sa ju vytesnať niekde na okraj,“ hovorí riaditeľka občianskeho združenia Pomoc obetiam násilia a členka Rady vlády pre prevenciu kriminality PhDr. Jana Šipošová.“ Je to chyba našej kultúry. Každý by chcel byť úspešný a výkonný, ale prevažná väčšina ľudí nie je pripravená na úder osudu. Problémy nedelia na malé a veľké, ale na moje a tvoje. Najbližší spolupracovníci často nevedia, ako sa zachovať k človeku, ktorý prežíva osobnú tragédiu zo straty najbližších. Pýtať sa na tragédiu, nepýtať? Rovnako stojí pred obrovskou dilemou aj ten, čo trúchli. Ak budem o svojej bolesti hovoriť, nebudem svoje okolie obťažovať? Nazdávam sa, že mnohým ľuďom dobre padne záujem okolia. Psychoterapeuti dokonca odporúčajú hovoriť o svojom smútku čo možno najviac nahlas, považujú to za zdravšie,“ vysvetľuje doktorka Šipošová, prečo ju nadchla myšlienka na vznik terapeutickej skupiny, ktorá by uľahčovala jednotlivcom vnútorné prežívanie dôsledkov osobnej tragédie.
„Aj ja mám tú skúsenosť, že niektorí ľudia sa ma báli zo začiatku osloviť, nenachádzali slová. To bol prístup dospelých. Deti naopak, prichádzali za mnou a chceli vedieť, čo sa to Ondríkovi stalo. A mne to pomáhalo, keď som o tom s nimi diskutovala. Bola som na dne, hľadala som vysvetlenie Ondrovej smrti. Prečítala som množstvo kníh, ktoré sa zaoberali smrťou a stavmi pozostalých. Z nich som pochopila, že moja únava, ktorá sa rovnala ťažkej manuálnej námahe, je daňou za trúchlenie,“ hovorí Magda Papánková, ktorá je školskou psychologičkou na základnej škole.
Ako sa odraziť od dna
Nápad založiť terapeutickú skupinu ľudí, ktorí by si svojpomocne pomáhali, keďže ich spája rovnaké nešťastie – tragická strata dieťaťa, nosila Magda Papánková v hlave už od Vianoc. „Mala som predstavu, že dám dokopy ľudí s ťažkou psychotraumou, ktorí by si navzájom referovali, čo im pomohlo odraziť sa od dna. Tej myšlienky som sa chytila ako topiaci sa slamky a postupne vo mne dozrievala. Vytvorila som si najskôr takú imaginárnu skupinu ľudí, ktorým sa niečo podobné stalo v minulosti. Spomínala som si na všetky prípady z okolia, hľadala som ich v literatúre. Vybavovalo sa mi, ako sa s tragédiou kdekto snažil zmieriť, čo pre to robil.“
Dni, týždne bola na dne. Všetko sa rozplynulo a všetko stratilo zmysel. Potom sa jej pomaly začalo vybavovať, čo sa naučila na dvojročnom kurze logoterapie. Nositeľom psychoterapeutickej teórie o zmysle života bol rakúsky psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentrák, prišiel tam o prvú manželku, a napriek osobnej tragédii sa v plnej sile dožil vyše 90 rokov. Jeho život nestratil zmysel ani v najťažších chvíľach. Zaoberal sa samovrahmi a utrpením, ktoré nazýval úderom osudu. Tvrdil: „Aj keď je človek na dne a myslí si, že sa už nemá od čoho odraziť, nie je to pravda. Vždy tam ešte niečo zostalo.“
Psychologička Papánková priznáva, že na svoju osobnú tragédiu bola nechtiac teoreticky pripravená. Roky sa venuje dobrovoľníckej práci pre rodiny, v ktorých sa narodili postihnuté deti. V nich už videla množstvo rodičovského utrpenia, úsilie naučiť sa žiť s postihnutím, zažila nejednu smrť. Keď jej bolo ťažko, dostávala listy práve od týchto rodičov.
Samota a ticho – najväčší nepriatelia bolesti
Magda Papánková dokázala s Ondrovými spolužiakmi a triednou učiteľkou osláviť synove nedožité osemnáste narodeniny. Tak ako sa patrí, s obrovskou tortou. Osadila so svojimi blízkymi kríž na mieste tragédie v Jahodnej. S dcérou a manželom prišla na stužkovú 4. B.
„Ľudia by sa so svojou bolesťou nemali skrývať, nie je dobre, ak sa stránia ostatných. Práve naopak, mali by sa obklopiť čo možno najväčším množstvom príbuzných, rodiny,“ hovorí Magda Papánková. Ona to urobila presne tak, v byte jej rodičov práve prerábali plynové kúrenie, a tak sa starí rodičia s druhou dcérou a dospievajúm vnukom na niekoľko najhorších mesiacov po Ondrovej smrti stali súčasťou domácnosti Papánkovcov. Vedno prežili november, keď mal Ondro meniny, rovnako Vianoce aj január, keď by sa bol dožil osemnástin.
Mama Papánková sa pomaličky začína tešiť z vecí, ktoré mali pre ňu zmysel pred Ondrovou nehodou. Sadne na zelenú skladaciu esku a vyberie sa na nej ako predtým na svoje obchôdzky do mesta, k rodičom, na pracovné stretnutia. V autobuse či v električke by ste ju stretli výnimočne. „Normalizujem sa,“ dodáva s jemným úsmevom. A už sa nadchýna myšlienkou, o ktorej jej práve zreferovala kolegyňa z odboru. Vraj v americkom Texase pracuje podobná terapeutická skupina. Čaká na e-mailovú adresu, aby sa mohla s jej členmi čo najskôr nakontaktovať.
A možno raz príde príde aj k tomu, že si Papánkovci podajú ruky so štyrmi ľuďmi, ktorým život a zdravie zachránili práve Ondrove orgány.
-----------------------------------------
Bol naozaj na vine bicykel?
(foto)
O svoj horský bicykel sa Ondro staral vzorne, na snímke mu asistuje otec.
Milý Ondrík!
Pamätáš si na naše prvé stretnutia? Tie naše pohľady. Nimi sme si povedali asi všetko. Je mi veľmi ľúto, že naše pocity nedostali formu slov a viet. V mojom srdiečku si zaujal miesto, ktoré asi nikto nenahradí. A.
(foto)
Pred rokom skončil Ondro hudobnú výuku na bicích nástrojoch.
Papánkovci kúpili Ondrovi horský bicykel približne pred štyrmi rokmi v špecializovanom obchode. Stál okolo trinásťtisíc korún a bol vyrobený v Taiwane. Prednú odpruženú vidlicu, tiež pôvodom z Taiwanu, si dokúpil Ondro asi pred troma rokmi a nechal si ju v obchode odborne vymeniť. Niekde sa však stala chyba. Čo si o tragédii na cyklistických pretekoch myslia odborníci?
Prof. Ing. Ján Bošanský, PhD., zodpovedný riešiteľ analýzy vidlice značky Ballistic 450 A II. (ktorá bola na Ondrovom bicykli), Výskumný ústav zváračský v Bratislave:
Haváriu spôsobilo nedokonalé spojenie vidlice s rámom bicykla. Prelomenie mohlo nastať aj v menej náročnom teréne.
Marián Kazík, generálny sekretár Slovenského zväzu orientačných športov:
V súčasnosti sa na pretekoch tohto mladého športu zúčastňuje ročne asi 80 až 100 pretekárov. Na každých pretekoch sa kontroluje predpísaná výstroj a výzbroj pretekára. Bicykel Ondra Papánka pravidlám vyhovoval. Skontrolovať chybnú vidlicu nebolo možné, na to by bolo treba mať röngnenový zrak. Taká technická porucha, akú mal Ondro, ktorý bol jazdecky dobre pripraveným pretekárom, sa u orientačných cyklistov doteraz ešte nikdy nevyskytla. Treba však pripustiť, že k úrazom pri tomto športe dochádza.
Doc. Ing. Alexander Ikrinský, špecialista na fyziku vozidiel, Strojnícka fakulta STU:
Preteky bicyklov by sa rozhodne nemali povoľovať v terénoch, kde hrozí náraz do stromov alebo do iných pevných prekážok. Jazdca totiž pri náraze na prekážku nechráni okrem prilby vôbec nič.
Michal Kundrata, športový klub Biko, Banská Bystrica:
Som priaznivcom horskej cyklistiky a jedným z tých, ktorí stáli pri zrode orientačnej cyklistiky na Slovensku. Priznám sa však, že aj ja som na svoju záľubu takmer doplatil. Rozplýval som sa nad krásou prírody a nedával pozor na cestu. Až po vyliečení som sa začal zaoberať možnosťou ochrany a bezpečnosti pri jazde na horskom bicykli.
Marta Černá, predsedníčka Fóra spotrebiteľov:
Výrobcovia a veľkodistribútori horských bicyklov sa istia tým, že v návodoch uvedú klauzulu „bicykel nie je určený na pretekárske použitie“. Je to alibizmus.
Vedúci bratislavského Kaktus Bike:
Dovážané bicykle majú potrebný certifikát. V špecializovaných predajniach šmejdy nepredávame.
-----------------------------------------
Ako ho poznali spolužiaci
(foto)
Magda Papánková sa dlho na zlomenú vidlicu z Ondrovho bicykla nemohla ani len pozrieť.
(foto)
Takto šťastne nastupovala minulý rok v septembri Ondrova partia spolužiakov do štvrtého ročníka gymnázia (Ondrej je uprostred).
Tieto lístočky našla Magda Papánková v Ondrových osobných veciach.
Ondro, píš a odpovedz:
Čo máš najradšej? Ešte som si to neoveroval, ale myslím, že sex.
Kde si najradšej? Na horách.
Čo najradšej ješ? Bravčové soté s ryžou.
Čo máš najradšej oblečené? Lyžiarske oblečenie, keď idem lyžovať.
Čo má mať oblečené žena tvojich snov? Čo možno najmenej.
Aký typ žien sa ti páči? Musí mať iskru. Na ostatnom nezáleží
Čo robíš najradšej? Cestujem.
Aký sen máš najradšej? Taký, čo sa končí hepyendom.
-----------------------------------------
List na rozlúčku
Bola som posledná, s ktorou sa Ondriš na pretekoch na Jahodnej bavil. Sedeli sme spolu na štarte a čakali na svojich sparingpartnerov. Nemali sme čo robiť, a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme do lesa na výlet. Ondro sa ma pýtal, aké je to letieť vrtuľníkom. Trochu som vyhladla a zbehla do izby po banány. Ondro nevydržal čakať. Zbadala som už len jeho batoh. Odchádzal bez banánu… bezo mňa….
A potom letel vo vrtuľníku, ale už to nevnímal. Tak ti ten let, Ondrík, aspoň kvetnato opíšem…
Katarínka
-----------------------------------------
JARMILA HORÁKOVÁ