Džin sa vyberá na cestu

„Počujem to, čo zavoniam. Myslím to, čo vidím. Vystupujem podľa hudobnýcb akordov. Cítim ornament . . ."

„Pochopil som pravý význam lásky. Niektorí to nazývajú bohom, a mne sa to páči . . . Boh je láska, a preto láska je boh . . ."

„Nemôžem vysvetliť slovami, čo sa so mnou dialo, tak ako nemóžem vysvetliť znenie vysokého ,cé:` človeku, ktorý je od narodenia hluchý."

„Zastal som pred trónom, ktorý vyzeral ako na súdny deň . . . a zachvátila ma panika. Vzápätí som pocítil, že ma unáša ďaleko, azda do oblasti krásy a oveľa hlbšieho významu.

„Rozpadávam sa vo švoch. Otvánam sa ako krásny, tuho žltý pomaranč! Aká radosť! Nikdy sam nepocítil podobnú extázu! Nakoniec som sa vylúpil zo svojej tuho žltej pamarančovej kóry. Som slobodný! Slobodný!"

„Všetko sa rozpadáva na kúsky. Aj ja sa rozpadávam. Čoskoro sa stane niečo hrozné. Všetko je čierne. Úplne čierne. Hlava sa mi rozpadáva na kúsky. To je peklo. Som v pekle. Vezmite ma odtiaľto! Vezmite ma!"

To sú dojmy niekoľkých zdravých ľudí, ktorí sa zoznámili s kráľom, moderných syntetických psychomimetík - s LSD (dietylamid kyseliny lysergovej).

Patrí do tej istej chemickej rodiny indolov. Nič nadprirodzeného. A predsa „LSD sa má k vaľakedajším i moderným chemikáliám účinkujúcim na mozog . . . ako sa má atómová bomba k starovekým baranidlám . . . V porovnaní s nimi je ako himalájsky štít na pozadí pieskového vŕšku".

LSD objavil nám už známy A. Hofmann, ktorý odhalil tajomstvo mexických čarodejných húb. Džin, čo vyskočil zo skúmavky, ako obyčajne napadol predovšetkým svojho osloboditeľa.

V priebehu niekoľkých hodín presvedčivo demonštroval Hofmannovi jeho vlastnú mŕtvolu v priestore, v ktorom sa v tom čase vznášal druhý Hofmann, živý. Potom sa džin vzdialil a zanechal po sebe nakrátko iba zvuky, ktoré sa dali vidieť, a odišiel sa túlať do sveta.

Ponavštevoval stovky zdravých ľudí, stovky duševne chorých, niekoľko desiatok psychológov a psychiatrov, udomácnil sa na „čiernom trhu" a vnikol do vojenských úradov.

Kolegovia experimentujú na sebe

Anglický psychológ H. Asher bol jedným z tých, ktorých zdravá zvedavosť na nezdravé psychické prejavy podnietila užiť LSD.

„Sadol som si do kresla a dali mi odmerku s tekutinou, v ktorej bola jedna tridsaťmilióntina gramu LSD. Po polhodine preparát mal už pôsobiť. Prešlo tridsať minút a lekár sa ma opýtal, či niečo cítim.

-Žial', nič, - odpovedal som. - Veľmi ma napína, ale to pravdepodobne nič neznamená. - Mimochodom práve nutkanie na vracanie je prvý príznak pôsobenia LSD.

- Čo keby sme sa trošku poprechádzali po parku, - navrhol som o niekoľko minút. - Času máme dosť a nieto čo robiť.

Len neskôr, keď som analyzoval svoje pocity, uvedomil som si, že sa veľmi nerád prechádzam, a už v samotnom návrhu íst na prechádzku sa prejavilo pôsobenie preparátu.

Minúty bežali.

- Nemáte nijaké mimoriadne zrakové vnemy? - opýtal sa ma lekár. Pozrel som sa von oknom.

- Nič zvláštneho. Pravda, tam na továrenskom komíne asi v polovici je čosi ako slnečný zajačik, akoby som naň hľadel cez prizmu, ale to nič .nie je, - odpovedal som.

Cítil som sa výborne, bol som plný energie, v rozjarenej nálade, chcelo sa mi smiat a aj som sa smial tak veľmi, že ma rozboleli svaly na šiji a na hrudi.

Potom sa vynorili zrakové poruchy, najmä pokial išlo o priestorovú hĺbku. Veľmi ma rozveselil pohľad na jedného z asistentov, ktorý nosil okuliare. Zdalo sa mi, že okuliare sú vysunuté ďaleko dopredu a tvár ostala vzadu.

- Ani netušíte, aký ste smiešny, - potešil som ho, zadúšajúc sa od smiechu.

Odrazu veselá nálada zmizla. Čoraz väčšmi ma napínalo, zrakové poruchy boli veľmi bolestivé. Bol som chorý.

Zdalo sa mi, že mám veľmi malé nohy a že sú strašne ďaleko, akoby som sa na ne díval cez obrátený d'alekohľad. Ale vzápätí som ich mal pod samým krkom a boli velikánske. Chodiť za takých podmienok bolo priam umením, okrem toho sa pridružili ťažkosti s udržanim rovnováhy, pretože rozmery nôh a ich vzdialenosť sa menili čoraz rýchlejšie.

Vybral som sa po chodbe na záchod. Nebolo to ďaleko. Dĺžka chodby sa menila niekoľko ráz za minútu. Vzdialenosť k mojim chodidlám takisto. Okrem toho sa menili aj rozmery môjho tela. Všetko sa rozťahovalo a skracovalo ako mechy na harmonike. A predsa len som postupoval vpred. Keď som sa vrátil do laboratória, podrobili ma novému pokusu: Posadili ma do kresla a proti mne postavili svetelný zdroj, ktorý sa dal mechanickým zariadením v ľubovoľných intervaloch vypínať a zapínať. Lampa sa zažínala dosť rýchlo; nebolelo to, ale bolo to veľmi nepríjemné. Spytovali sa ma, čo vidím. Videl sam všeličo, ale najviac ma prekvapoval úsmev akýchsi úst s bielymi zubami práve uprostred lampy. Zdalo sa mi, že odtiaľ hľadí aj čiesi oko.

Prikázali mi, aby som si ľahol a zatvoril oči, a veľmi sympatická sestrička mi začala svietiť lampášom do zatvorených očí, pričom som mal rozprávať o svojich pocitoch. Ked' sa lampáš zažal dvadsaťtri ráz za minútu, vznikali veľmi príjemné halucinácie. Ocital som sa na pláži a vedľa mňa sedeli tri veľmi milé dievčatá. Keď som sa vrátil do skutočnosti (čo sa stalo len potom, keď zhasli svetlo), bol som prekvapený, že pri mne sedí iba sestrička.

Potom ma vyšetrili elektroencefalografom - prístrojom, ktarý zapisuje bioprúdy mozgu. Zavolali mladého pracovníka, aby sa mi pokúsil pripevniť elektródy na hlavu.

- Prosím vás, nevrťte sa tak, - prosil ma.

- Veď ležím ako klát, - odpovedal som mu urazeno. - Trošička plávam vo vzduchu, ale veľmi pokojne, takže vám to nemôže prekážať.

Vysvitlo, že som sa neustále vrtel a len s veľkou námahou som sa prinútil ležat chvíľu bez pohnutia. Neskôr mi povedali, že som pomerne pokojne ležal iba minútu.

Nato sam začal bez prestania tárať. Uvedomoval som si to, ale nemohol som prestať.

Vyviedli ma na chodbu. Tam som zistil, že pozostávam z dvoch ľudí. Hlavný, ktorý bol asi tam, kde bolo moje zvyčajné 'ja', a druhý, ktorý bol odo mňa naľavo. Mohli sme sa dorozumieť prenášaním myšlienok, ale nie hlasom. Ten v prostriedku - moje ,ja` - bol skvelý, silný, energický a šikovný človek. Druhý bol bezpochyby veľmi nepríjemný.

,Čo keby si vyskočil z okna?` navrhol mi.

Návrh sa mi pozdával a práve som sa ho chystal uskutočniť, ked' sa moje silnejšie ,ja` zamiešalo a odpovedalo: ,Nevymýšlaj. Nebuď idiot.`

- Prosím vás, odvezte ma domov, - požiadal som nečakane experimentátorov. Mladá lekárka sa ponúkla, že ma odvezie svojím autom. Nikomu som nespomenul, že sme boli dvaja. Lekárka ma požiadala, aby som jej vravel, kade má íst. Ako sa neskôr ukázalo, viezli sme sa podľa mojich pokynov veľmi čudnou cestou, hoci trasu som poznal naspamäť. Viezli sme sa veľmi dlho, ale mne bolo všetko jedno. Nastúpila nová fáza pôsobenia LSD - fáza úplnej ľahostajnosti a apatie.

Doma nás čakala žena s detmi. Lekárka upozornila moju ženu, že dlho budem neznesiteľne tárať.

- Pôjdem sa prejsť, - povedal som žene. - Deti ku mne nepúšťaj, prosím

Nepovedal som jej, že ma ovládala neprekonateľná túžba ublížiť im.

- A môžem ťa pustiť samého? - opýtala sa moja žena, ktorá sa zrejme veľmi zhrozila nad tým, čo sa so mnou dialo.

- V tomto stave by som nemohol prejsť cez ulicu, - vysvetľoval som, - pretože vôbec neviem odhadnúť vzdialenosť a hneď by ma zrazilo auto. Ale chcem obchádzať našu štvrť po jednej strane a pôjdem stále v jednom smere, doľava, takže ma občas uvidíš.

Odišiel som. ,Harmoniky` som sa ešte nezbavil, ale svaly fungovali normálne. Nebol by som obsedel pokojne na jednom mieste, preto som sa rozhodol chodiť a dúfal som, že prechádzka urýchli môj návrat do normálneho stavu. Celý ten čas som sa hlasno zhováral sám so sebou.

Večer ma žena prinútila, aby som sa vrátil domov, ba aj k tomu, aby som si sadol k postieľke mladšieho syna a čítal mu. Zdalo sa mi, že čítam ohromne, neskôr som sa dozvedel, že som čítal strašne pomaly a nevýrazne.

Potom sme sa vybrali k známym na večeru.

Ešte stále ma prenasledovali nepríjemné halucinácie, .ale táral som ako najatý a zabával som celú spoločnosť. Pri múčniku som zbadal na streche domu na druhej strane ulice malinkého človiečika.

- Trčí tam akýsi malý človiečik s teplomerom v ruke, - povedal som. - Meria teplotu dymu v komíne. Hovorí, že je veľmi vysoká. Meria aj množstvo dymu a horúceho vzduchu, skrátka všetko, čo vychádza z komína. Takto môže vyrátať množstvo tepla, ktoré zohrieva oblohu.

Domáci pán počúval veľmi úctivo a s veľkým záujmom. Potom ma žena odviezla domov. Ľahol som si do postele.

Na druhé ráno sa mi nechcelo vstávať. Bol som apatický a podchvíľou som plakal, hoci som sa už vôbec necítil nešťastný. Kolegovia ma navštevovali. Všetci boli od hlavy po päty úplne zelení. Veľmi sa mi chcelo vyskočiť z okna, ale nie preto, aby som spáchal samovraždu, len tak, kvôli skákaniu. Už vo mne neboli dvaja ľudia, zostal iba ten nepríjemný• a všelijako ma pokúšal.

Dlho som ležal a iba po dvoch týždňoch som pocítil, že som opäť zdravý, hoci aj naďalej som bol nervózny a apatický. Už som si myslel, že LSD prestalo pôsobiť, iba zrazu raz ráno som zbadal akéhosi chrobáka. Sedel na okraji umývadla v kúpeľni, veľký a hrozný, a keď som naň fúkol, začal robiť čudné pohyby a syčat. Zhrozil sam sa ,a iba po chvíli som pochopil, že to je kúsok spáleného papiera.