Encefalograf

 

Neodborník si myslí, že elektroencefalografia je zatiaľ pole posiate samými otáznikmi. Moji kolegovia odborníci priznávajú, že bioprúdy ani tak ne­pomáhajú vysvetliť mozog, ako skôr potrebujú, aby ich vysvetlili. Podľa nich možno hodnoverne posúdiť iba niektoré, najmä najhrubšie zmeny v stave mozgu.

 

Napríklad pri určovaní stupňa spánku a bdenia je elektroencefalogram spo­ľahlivou kontrolou, a chirurgovia to už využívajú na automatické regulova­nie stupňa narkózy pri operáciách.

 

Podľa elektroencefalogramu možno napríklad povedať, či sa spiacemu člo­veku v danom okamihu sníva, ale čo sa mu sníva, o tom bioprúdy neho­voria.

 

Obyčajný elektroencefalogram zdravého človeka sa podobá písmu z koránu, v ktorom na jeden zrozumiteľný znak pripadá desať nezrozumiteľných a pri zrozumiteľných cšte treba hľadať sedem významov, z ktorých jeden nepozná ani sám Mohamed, iba Alah, ktorý prehovoril jeho ústami.

 

Je tu i každému neurofyziológovi známy alfa-rytmus pokojného bdenia so zatvorenými očami, ktorý sa svojou frekvenciou blíži k rýchlosti kmitočtu zemského elektromagnetického poľa a presne sa zhoduje s rýchlosťou chvenia prstov pri vzrušení, únave alebo alkoholizme.

 

Alfa-rytmus sa najlepšie sní­ma zo záhlavných zvodov, zmizne, len čo vyšetrovaný otvorí oči. Podľa toho sa dá usudzovať, že alfa-rytmus .nejako súvisí so zrakom. (Mimochodom, niektorí úplne zdraví ľudia vôbec nemajú alfa-rytmus. To súvisí so špeciál­nou intenzitou vizuálnej predstavivosti.) Tu je i majestátny, pomalý delta­rytmus pokojného spánku, ktorý sa v najhlbšom spánku z neznámych príčin zrýchľuje. Je tu aj ostrý, rýchly beta-rytmus bdelosti a intenzívnej činnosti. Zjavuje sa pri reakcii na neočakávané podráždenie. Niekedy sa v sluchovej oblasti zjavuje nevyrovnaný teta-rytmus, rytmus nepokoja a ťažkostí, rytmus „starostí". (Objavili ho u Einsteina na pozadí bezstarostného alfa-rytmu vo chvíli, ked ležal na diváne so „šišakom" z elektród a odrazu pochopil, že urobil chybu vo výpočtoch.) Tento rgtmus sa často zisťuje aj u detí . . .

 

U pacientov, ktorí trpia křčovými záchvatmi, možno pozorovať drobné, ostré vlny nad ohniskom poškodenia mozgu a veľké elektrické výkyvy pri záchvate. Nad oblastami mozgových nádorov bioprúdy sú ustato-pomalé alebo zlovestne mlčia . . . Akési jemné, sotva badateľné odchýlky možno po­zorovať u pacientov trpiacich psychózami a neurózami. Často však práve u týchto pacientov všetky mozgové rytmy sú akosi veľmi normálne, prinor-

­málne . . .

 

Mladí pracovníci laboratória A. Nemcov a V. Fajviševskij sa naučili od­vádzať bioprúdy z elektród zavedených hlboko do mozgu zvierat. Pri ope­rácii v narkóze sa mačke zavádza do mozgu niekoľko elektród naraz. Vopred sa označia body v mozgu v niekoľkých vrstvách a elektródy sa do nich zavcdú zvláštnym stereo2axickým prístrojom*. Tento prístnoj používali vo svojich pokusoch aj Olds, Lilly i Delgado. Mačky chodia s touto „korunou" na hlave a zrejme sa cítia tak, akoby sa s ňou boli narodili. Zvieratá dajú­ do komory a elektródy pripoja na prívody elektroencefalografu. Na páske ­prístroja sa zjavujú šifrované záznamy o činnosti mozgových centier. Ale ako tažko sa dajú dešifrovať.

 

Každý bod mozgu sa inak oblási na signál zvonku, a niekedy sa sám, bez viditeľného podnetu, začne vzrušene abracať k svojim susedom a povzbudzo­vať ich k činnosti. Stačí aj ten najmenší impulz podráždenia, hoci aj cvak­nutie, a už túto udalosť začnú posudzovať všetky poschodia mozgu zhora dolu, a to alebo naraz, alebo postupne rad-radom, alebo do­kola. A táto čudná, akoby celkom živelná výmena názorov dlho neumlka. Niekedy sa zdá, že bioprúdy nemôžu dat pre pochopenie činnosti mozgu viac ako chladné mihotanie lampiek pre pochopenie činmosti elcktrónkového prístroja. Niekedy sa zdá, že uspokoja zvedavosť skúmateľov asi tak, ako vôňa mäsa nasýtila hladného mládenca zo známeho vtipu o Nasredinovi, za ktorú nešťastník podľa rozhodnutia mudrca zaplatil majiteľovi čajovne štrngotom peňazí.

 

Naozaj, elektroencefalogram povrchu hlavy, to je neustály „šum" vyše pät­nástich miliárd neurónov nachádzajúcich sa pod lebečným krytom. Ktosi veľ­mi správne porovnal takýto elektroencefalogram s revom na štadióne, ked' sa hrá futbalový zápas. Keď padne gól, alebo strelili vedľa brány, je to jasné, ale nech niekto uhádne, čo kričí každý fanúšik a kto komu fandí.

 

 A „fanúšikovia v mozgu sa venujú rozličným záležitostiam a sú navzájom spojení tými najpevnejšími putami.

 

Množstvo rozhoduje o všetkom

 

V mozgu je obrovské množstvo nervových buniek. A už tu nás núti usudzo­vať, že sa nervové bunky neopotrebúvajú jednotlivo, ale hromadne. Ťažko by bolo veriť, že to tak nie je. Tento princíp nadbytočnej produkcie je v prírode až pričastý. Príroda obľubuje rovnaké, štandardné prvky a pro­dukuje ich donekonečna. Vyskytuje sa to aj v neživej prírode: ked' atómy, tak atómy, keď hviezdy, tak hviezdy, keď piesok, tak piesok . . .

 

Ani v živej prírode to nie je inak: Keď lístie, tak lístie, keď vlasy, tak vlasy a keď pohlavné bunky, tak pohlavné bunky. Načo ich je toľko keď sú jedna ako druhá, načo ich je tak veľa, keď svoj cieľ dosahujú iba jednotlivé? Iba jed­notlivé . . .

 

Počkajte, veď v tom je odpoveď. Práve preto ich treba také množstvo. Veď je to hlavná záloha v životnom boji.

 

Tento nadbytok má zvýšiť pravdepodobnosť, že sa ciaľ dosiahne. Má byť zásobou, ak by čast zahynula, ak by sa poškodila, má byť pripravený poho­tovo uspokojit najnevyhnutnejšie pobreby prostredia.

 

Tento nadbytok má zabezpečit spoľahlivost, lebo všetko nespoľahlivé zostalo na cintorínoch evolúcie.

 

Princíp nadbytku doslova preniká celým organizmom, celou mašou „ríšou buniek", a ešte neraz sa stretnetne s jeho výhodami a nevýhodami.

 

V ríši buniek o všetkom rozhoduje množstvo.

 

Čo značí pre krv jedna "červená krvinka, erytrocyt? Nič, ale iba keď je jed­notlivá a oddelená. A keď sú ich milióny? Vtedy značia všetko, značia život, kyslík. Erytrocyty sú však pohyblivé, nie sú pripútané na jedno miesto ako neuróny. A množstvá neurónov musia vedieť o všetkom a navyše ešte jeden a druhom. Tieto nepohyblivé, husto uložené neuróny nevyhnutne musia mať zložitú vnútornú organizáciu. Ten, kto nemá nohy, musí mať dlhé ruky. Sú tu fantasticky dôvtipne posplietané vlákna, liany a výrastky odnoží, ktoré sú niekedy dlhé aj vyše metra. Sú tu aj osemnohé, vlastne osemruké (ba čo!), tisícruké neuróny s nehybnými dravými chápadlami, ktoré sa navzájom prekrývajú a splietajú . . .

 

Ak mozog je stroj, ktarý slúži istým cieľom, potom nekonečné množstvo jeho prvkov sa musí organizovať do akýchsi obrovských, navzájom pospája­ných blokov. Ak si to jasne predstavíme, stúpne naša nádej pochopiť zloži­tosť mozgu. Základných blokov asi nie je tak veľa, lebo dostatočná jednodu­chost je takisto dóležitou podmienkou spoľahlivosti.

 

Klasická neurofyziológia už dávno začala experimentálne deliť mozgový apa­rát na jednotlivé bloky. Robila to, samozrajme, na zvieratách. U človeka sa experimentálne skúmali tragické prípady vyvolané rôznymi chorobami. Dnes zostalo v mozgu málo takých miest, pri ktorých by sa nebolo dôkladne preskúmalo, aké následky vyvolá ich operatívne odstránenie, porušenie alebo izolovanie, a to za rozličných oakolností. Výsledky sú užitočné, no súčasne sa zistilo, že použité metódy neboli dostatočne citlivé.

 

Objasnilo sa iba najvšeobecnejšie rozdelenie mozgových funkcií.

 

Jemné odlišovanie, presné ovládanie a celková regulácia organizmu sa uskutočňuje v mozgovej kôre. Mozgová kôra je sídlom intelektu, je krehká a vrtošivá, velmi citlivá na nedostatok potravy a čerstvého vzduchu a sú­časne akoby nie bezpodmienečne potrebná. Mozgovú kôru možno sčasti odstránť, zmenšiť jej rozsah, a predsa sa jej podarí splniť všetky svoje funk­cie, lebo zvyšná časť prevezme funkcie odstránených častí. Nadbytkov v moz­govej kóre je viac ako kdekoľvek inde. A v ľudskom mozgu obzvlášť. U L. Pasteura takmer polovicu mozgovej kôry postihlo krvácánie do mozgu, ale ešte aj potom robil vynikajúce objavy.

 

Jeden z paradoxov psychiatrie, ktorý si už dávnejšie všimli, spočíva v tom, že niekedy pri najťažších psychózach sa nenašli nijaké viditelné zmeny v mozgovej hmote, a opak, aj najťažšie poškodenie mozgu nie vždy má za následok psychické poruchy.

 

Všetky doterajšie všeobecné schémy rozmiestnenia mozgových funkcií sú menej ako približné. Jednoduché, inštinktívne a automatické reakcie sa usku­točňujú v podkórovej oblasti. Mozoček ziadi jemné, diferencované pohyby. Vo vnútri mozgového kmeňa sa sústred'ujú mechanizmy, od ktorých závisia rozhodujúce funkcie organizmu, ako je dýchanie a krvný obeh. A tu, v moz­govom kmeni ako aj v oblastiach ležiacich priamo nad ním, v takzvanom talamuse a hypotalamuse, v posledých rokoch objavili zvláštny sieťovitý útvar (formatio raticularis), pozostávajúci z množstva drobných neurónov.

 

To je akýsi motor mozgu, ktorý silne ovplyvňuje všetky ostatné časti. Ame­rický fyziológ H. W. Magoun porovnáva jeho činnost s činnosťou osi na kolese, kotorá prenáša rýchlosť svojich obrátok na špice a obruč kolesa. Možno ho porovnať .aj s pedálmi na klavíri. Od retikulárnej formácie zá­visí, či je mozog svieži alebo ospanlivý, či signály prcichádzajúce doň vy­volávajú aktivitu alebo ich bude ignorovať a ony „zhasnú". Tento aktivi­zujúco-brzdiaci motor, ako sa dokázalo v poslednom čase, je úzko spojený so systémami „pekla" a „raja". Ale tieto poznatky sme získali už jemnejšou modernou metódou zavádzania elektród.

 

Dlho prekážala v práci zjavne alebo mlčky prijatá predstava (do istej miery pretrváva až podnes), že tie mozgové časti, ktoré sa dajú určit anatomicky, okom, a ktoré dostali ,rôzne podivné anatomické názvy (hippocampus - mor­ský koník, putamen - šupka, pulvinar - poduška a iné), že všetky tieto nápadné hrbolčeky, uzly a závity- sú práve aktívne bloky mozgového stroja. Dnes sú tieto predstavy jasnejšie: sú to nie bloky, ale len ich priestorové rozloženie, čosi ako sektory. V jednom takom sektore sa môžu sústred'ovať rôzne neurónové bloky.

 

Podľa primitívnej schémy „mozgová kôra - podkôrová oblasť" nemožno pochopit celú zložitost psychiky, nemožno to pochopiť u živočíchov, neho­voriac už o človeku.

 

Ani mozgová kôra, ani podkôrová oblasť- nie sú samo­statné, od seba oddelené aparáty mozgu. Je to iba veľmi hrubé anatomické  rozdelenie.

 

Jestvujú iba zložité, viacvrstvové systémy neurónov, ktoré za­

sahujú aj kôru, aj podkórovú oblasť a vo vzájomnej súčinnosti tvoria jed­notný mozgový aparát.

 

Neurofyziológovia vidia, ako vzruchy, ktoré pôsobia v jednom bode mozgu, povedzme, niekde v kmeni - vyvolávajú zákonité, viac alebo menej stále reakcie v iných bodoch - v kóre aj v mozočku - a navyše ešte aj mnohé iné premenlivé reakcie, nie vždy prítomné v rôznych iných oblastiach.