Tvrdé, výrazné chrápanie vychádzajúce z izby ma zastavilo na prahu. V dome žila len moja matka a ja, a ani jeden z nás nechrápal tak nahlas. Tieto zvuky duneli v útrobách, kulminovali v bruchu a byli vypľúvané von.
„Kto spí v našom dome mami?“
Len zatriasla hlavou a zachechtala sa. Nechcela mi odpovedať. V tom sa
ozvalo pár úderov a zahrmel Quýho hlas: „Vstávaj!, vstávaj!, Hán zobuď sa a
povedz ahoj sestričke Tan!“
Teraz už bolo všetko jasné. Quý, môj mladší brat bol nedávno demobilizovaní
a vrátil sa domov so ženou, chcem povedať so švagrinou.
Moja švagriná.
Vstala a vyšla z izby, zívala a pretierala si oči- telo dievčaťa
v puberte. Mala na sebe neuveriteľne krátku modrú blúzu, ktorá ešte viac
napínala jej prsia. Jej modré nohavice boli vyduté v kolenách, tak krátke,
že to vyzeralo, ako by si ich požičala od malého decka. Ako sa tak terigala cez
dvere, narazila do čierneho psa. „Kurva“ zahrešila a kopla ho do žalúdku. Bez
toho, že by sa obťažovala niekoho pozdraviť, vyšla na dvor, nabrala si vody
z nádrže a kloktajúc zvrátila hlavu. Potom si odpľuvla, obrátila sa
k domu a prenikavo zvolala: „Quý!, kde je uterák?“
Nepoďakovala mi, keď
si vzala uterák. Sklonila hlavu nad bronzovým umývadlom a chrstla si do
tváre vodu. To nie je tak zlé, napadlo ma. Jej divokosť odrážali červené,
slnkom vyťahané vlasy, dosť dlhé na to, aby si ich mohla zviazať do vrkoča,
špinavobiele zuby a chorobne biele kútiky úst. Avšak, ten divoký vzhľad
bol predsa len trochu zmierňovaní jej podlhovastou tvárou a dvoma veľkými
očami blízko pri sebe. S takými očami to nemôže byť žiadny pochábeľ,
konštatovala moja mama, ale aj tak sa jej nedarilo tajiť smútok, že má nevestu
bez sobáša. Quý jej povedal, že manželstvo registrovali a oslavu
usporiadali v posádke, ale mame by sa viac pozdávalo, ak by sa sobáš konal
v dedine, za účasti celej rodiny a známych. Quý povedal, že sa bude
musieť vrátiť k svojej starej práci. Blížila sa sezóna broskýň, jabĺk
a slivák, tak ich museli nakúpiť aby bolo z čoho napáliť víno. Bol
mechanik. Stroje boli zastarané a neustále sa museli opravovať. Musel tam
chodievať vo dne v noci a doma nechával mladé dievča, z ktorého
sa mala stať jeho skutočná manželka.
Jeho žena zostávala
celý deň doma bez toho, že by čokoľvek robila. Keď bol čas jesť, najedla sa
a zaliezla späť do postele. A mohutné chrápanie pokračovalo. Po
dobrom spánku vstala, okúpala sa, nalakovala si nechty a zapla televíziu,
aby si pozrela nejaké ukážky tradičných tancov. Hoci bývala so svojou svokrou
a so mnou, chovala sa ako vydedenec. Hovorila hrubo, bez toho, aby sa
obracala na niekoho konkrétneho.
Jedného dňa si
vypočula tento komentár; „dievča, ktoré sa radšej napcháva a nič nerobí,
bez práce, bez peňazí.“, načo vzala košík a bez jediného slova
vypochodovala von.
Moja citlivá
švagriná Hán opustila dom, aby si našla živobytie v meste- centre lúzy.
Človek sa tam pretlčie, ak dokáže uspokojiť potreby druhého. Život má svoju
skrytú múdrosť a divokosť má svoju vnútornú hrdosť, zhodli sme sa
s matkou. Dva dni na to čo odišla, nám zavolala polícia. Keď si policajt
uvedomil, že som učiteľka jeho syna, zmäkol. „Prosím príďte na policajnú
stanicu a zaručte sa za ňu, lebo inak tu bude musieť zostať cez noc.“
Švagrinú prichytili, keď si skúšala umenie šmeliny.
Predtým, než
vstúpila do domu, z duše si zanadávala. Chvíľu na to sa celý dom otriasal
mohutným chrápaním. Ďalšie ráno sa mama Quýmu sťažovala na jej správanie. Ľahko
si hrýzol pery a potom povedal, že potrebuje nejaký čas, aby jej dal
priúčku. So slzami v očiach sa mi mama zverila, ako jej je Quýho ľúto, že
si vzal takú dračicu. Hán a dievča menom Them, nechválne známa svojím
nabrúseným jazýčkom sa navzájom provokovali. Nadávali si aj keď ich od seba
odtrhli. Problém bol zisk z pokútneho predaja železničných lístkov. Dala
som Them nejaké peniaze, aby dala pokoj. Práve vtedy sa Quz vrátil
z práce. Postavil bicykel o stenu, otočil sa, chytil ženu za ruky
a vyťal jej facku.
Hán sa mu vyšmykla
zo zovretia a postavila sa do pozície boxera, pripravená ho udrieť: „Ako
si sa opovážil udrieť ma? Teraz ťa pošlem na druhý svet.“ Quý použil len jednu
ruku a už sa váľala v blate. Ale hneď sa postavila, vreštiac: „ Ty
bastard. Zviedol si ma sladkými rečičkami a teraz ma biješ. Nemysli si, že
dnes budeš so mnou spať! Ký démon ťa to porodil, há?“ Quý vbehol do domu
a schmatol veľký nôž na mäso:
„Zavri hubu! Ihneď choď do domu, lebo inak ťa zabijem, aj keby som mal
ísť do väzenia!“
Hán prestala kričať.
Vošla do domu: „So psom dnes budeš spať a nie so mnou.“ Celý týždeň sa
tvárila zle, ale neodvážila sa ďalej robiť problémy. Možno sa teraz zmení,
mysleli sme si. Ale keď som sa na druhý víkend vrátila zo školy, mama sa sťažovala
Quýmu: „Ja jednoducho nerozumiem, čo to je za človeka. Tho hovorí, že jej
zobrala japonského psa. Ľudia ju videli, ako kradne Xuanin vlnený pulóver,
ktorí si dala sušiť.“
Quýho tvár
očervenela. Vletel do izby a začal ju hrešiť. Skúsila sa vykrútiť
tvrdením, že ju niekto ohovára. Hádka nebrala konca a Hán pohrozila, že sa
okamžite vráti k rodičom.
Moja švagriná nám
ďalej robila problémy. Jedného rána sa Quý naštval. Zobudil ju, dovliekol na
stanicu a surovo vtlačil do vlaku. Jej rodná dedina bola veľmi ďaleko. Keď
vystúpila na stanici, musela ísť nejakých sto kilometrov autobusom, potom asi
päťdesiat motorkou a nakoniec desať kilometrov pešo. Pohraničie bolo vždy
zahalené v hmle. Miestni boli tak chudobní, že ich strava pozostávala
z divokých hľúz a sušených rýb z potoka. Žiadne rádio, žiadne
noviny, žiadne informácie. Jej otec mal 78 rokov a bol veľmi slabý. Nebola
tam žiadna nemocnica. Žiadna škola. Ona aj jej päť bratov boli analfabeti.
A celá oblasť bola plná kriminálnikov, vrátane pytliakov a pašerákov,
ktorí unášali mieste dievčatá a robili si z nich slúžky
a prostitútky.
Quý stretol Hán na jednej
hliadke. Našiel ju v obkľúčení pašerákov. Ich zatkol a ju prepustil.
Prvá lekcia, ktorú sa naučila od pohraničnej hliadky bola o dôstojnosti
dámy a o princípoch ktoré určujú vzájomné chovanie sa pohlaví
v civilizovanej spoločnosti. Zostala na stanovišti hliadky, aby dostala
druhú lekciu. Práca. Pomáhala v kuchyni, nosila drevo, pestovala zeleninu
a trhala trávu pre kone. Žili jednoduchej blízkosti a tak sa po
prostom obrade stali manželmi.
Po odchode Hán
zostal dom neobvykle tichý. Čo bolo ešte zvláštnejšie, cítili sme, že nám čosi chýba.
Obzvlášť Quýho sa to dotklo, chodieval po dome ako telo bez duše. Pri práci sa
nesústredil a hovoril málo. V noci sa prevaľoval z boka na bok
a nemohol zaspať. Zdalo sa, že celá rodina ľutuje, že sa k nej zle
zachovala. Mamin hlas bol trochu priškrtený, keď mi povedala: „Aká škoda.
Neskúsime ju priviesť späť?“ Tiež som pocítila v hrdle škrtenie.
Všetci sme boli
v podobnom rozpoložení a tak sme naraz vyskočili, keď sa krátko po
hvizde vlaku ozvalo klopanie na dvere.
Matka sedela
neschopná slova, ťažko dýchala, tvár zmáčaná slzami. Vlak nám priniesol Hán
späť. Jej úbohá kostrička- dve nahé ramená, bosé nohy, zhužvaný kónický klobúk
tieniaci plné prsia- sa zachvela, keď uvidela svojho manžela ako na ňu hľadí
očami plnými lásky a túžby.
Myslela som si, že Quý
jej skočí v ústrety. On si ale nasadil klobúk, prešiel okolo nej
a zrazu sa zastavil, zakričal: „ Ak tu zostaneš, ja musím ísť preč.“
A rýchlo dobehol k dverám. Čo je to za život! Zobrala som ju k sebe
do izby, kde sa ukázalo, že ju musím utíšiť, ako malé decko. Uvarila som jej
misu instantných rezancov a kázala jej odpočívať. „ Choď do postele
a chrápaj si ako chceš!“ Myslela som si.
Tri dni nato, keď už
vyzerala trochu k svetu, spýtala som sa jej opatrne: „ Mama predáva nejaký
tovar na trhu, môžeš jej pomôcť?“ Prikývla, našla si tyč na ramená
a pomohla mame odniesť koše s tovarom. Mama vlastnila obchod so
sušeným ovocím na miestom trhu. Po týždni, keď si zvykla na prácu
v stánku, priniesla mama malý sporák, zapálila oheň a postavila naň
panvicu.
„ Hán vedela by si usmažiť tofu?“
„No a ne?“
Mama sa zdržala
komentára k jej nezdvorilej odpovedi. V každom prípade tofu smažila
veľmi dobre, tak ako sa to naučila počas pobytu pri hraničnej hliadke.
Potom ju mama
naučila predávať a jednať so zákazníkmi.
Prvý deň prešiel
v poriadku. Potom druhý deň. A tretí. Deň potom sa mama odvrátila od
zákazníka a zistila, že zmizla. Za chvíľu sa vrátila s polozjedenou
karambolou. Nadvihla tričko, odhalila brucho a informovala matku, že je
tehotná. Mama bola dojatá. „Hán, vieš, že sme pracujúca rodina. Tvoj svokor
ťažko pracoval celý život a teraz aj tvoj manžel. Takže ak sa budeš
obracať, všetci ti pomôžeme, neboj sa. Teraz, keď si tehotná, mala by si si
dávať pozor drahá.“
Hán prikývla
a sadla si, sama hlboko dojatá. Jej smažené tofu sa predávali ako koláče.
Matka jej dala všetky peniaze a žiadala ju, aby si ich schovala ako
kapitál do budúcna. Tehotenstvo ju urobilo veľmi šťastnou. Usilovne pracovala
a veľa pomáhala mame.
Piateho dňa
vyskočila od radosti, keď sa vo dverách objavila jej priateľka Them.
V čiernej sukni vyzerala veľmi dobre.
„ Sadni si. Daj si smažené tofu. Je mi ľúto toho, čo sa
stalo.“
„Á, zabudni na to.“
„ Pozri, čakám dieťa“
„S kým?“
„ S manželom.“
Them si sadla tesne
k Hán a čosi jej povedala. Keď to začula, hneď vstala. Oči sa jej
leskli. Mama chcela zasiahnuť, ale zaváhala. Hán vzrušila možnosť ľahkého
zisku, ktorý podľa Them tkvel v podvodnému predaji cestovných lístkov. Hán
povedala mame, aby dozrela na tovar a odišla.
Aký krehký je osud.
Úplná maličkosť ho môže celkom zmeniť. Ľudské bytosti sú naivné stvorenia
a všade okolo nich je plno pastí. Aj zostať dobrým občanom bolo
v tomto svete ťažké. Mama sa veľmi trápila.
Tej noci, akoby
hnaný nejakým tušením, prišiel Quý na bicykli domov. Strhol si klobúk
a vbehol do kuchyne. Pokúsil sa vytiahnuť Hán von.
„Čo je! Nechaj ma, aké máš studené ruky!“
„Čo ti povedala Them?“
„Akým právom sa ma na to pýtaš?“
„Chceš ju nasledovať? Je to prostitútka, Chceš kráčať
v jej šľapajách?“
Vtom sa začala Hán
biť v prsia a plakať: „Prečo ma tak dlho nechávaš samú. Vôbec si ma
nevšímaš. Ak neprídeš domov, odídem. A vieš čo sa so mnou práve teraz
deje?“
„Čo?“
„Som tehotná. S tebou.“
Vyšli sme
s mamou von. Quý sa zahanbil. Jeho žena ho zasiahla na citlivom mieste.
Slzy sa mu skotúľali po lícach. Dieťa prebudilo Hanine materské city. Čakala ju
veľká úloha.
Ráno odviezol Quý
svoju ženu na trh bicyklom. Postupovali veľmi pomaly, pretože kedykoľvek
narazili na malú priehlbinu, Quý zostúpil a bicykel opatrne potlačil. Na
zadnom sedadle sa jeho žena pokúšala predvádzať svoje guľaté bruško, hoci ho
ešte nebolo príliš vidieť.