Keby teraz neležal na posteli s modrou bielizňou,  mohol byť na jabloni. Áno na tej jabloni, v lese som mohol sedieť, mohol byť večer. A ja len a strom mocné konáre, na nich ja a mohol som mať dlhé, havranie vlasy, čierny oblek, píšťalu. A mohol by som na ňu hrať. A večer by tíško praskal. Bolo by to tesne potom, čo vtáky prestanú spievať. A on by tam sedel a od potoka by tam, kdesi dole čosi zapraskalo a vyšlo by to z lesa a chcelo by to tancovať. Bol to duch, celý z ohňa, ale nič by nehorelo. A duch by sa na neho pozrel, a len z pohľadu, len tým pohľadom by sa spýtal ; „ Tak prišiel si ? “ a on by sa smial a povedal „  Prišiel “. A potom by sa smiali spolu a to by už bola tma. Potom ma duch zobral a leteli sme lesom, pomedzi stromy a zvuky- nočné zvuky - stenanie a rehot lesa. Lesy  sa  okolo nich menili. A kľudne by mohli byť tesne nad zemou, alebo kdesi pri vrcholkoch smrekov. Chvíľu by bolo počuť údery krídel. To bol orol čo letel s nimi. Splašený a potom pokojný, keď spoznal ducha. A potom by stromy zmizli a zmizli by aj hlasy, akoby to všetko bolo strávené tmou, akoby sa noc prepadala sama do seba a ich - Ducha a letca preniesla do iného sveta. Nad hlavou som už nevidel ani hviezdy…