17. STOROČIE
Sedemnáste storočie prinieslo novú pohromu. Prevažne na území Slovenska sa odohrávali protihabsburské povstania, vedené odbojnou uhorskou šľachtou. Bočkajovi hajdúsi v máji roku 1605 lúpili a drancovali v Bytči a isto navštívili tiež blízke dediny. Priame správy o škodách v Hvozdnici sa však v archívnom materiáli nezachovali. Bystrický majetok spravovali Balašovci aj v 17. storočí, došlo však ku komplikáciám, pretože niektorí členovia rodu sa zaplietli do protihabsburských akcií, za čo im skonfiškovali ich podiely. Považskobystrické panstvo bolo v 17. storočí a i neskoršie hospodárskym podnikom (veľkostatkom) zameraným prevažne na poľnohospodársku výrobu. Odvetvia nepoľnohospodárskeho charakteru boli málo rozšírené, väčšia pozornosť sa venovala ťažbe a obchodu s drevom. Majer v Štiavniku patril Sapáriovcom a občas na ňom robotovali i Hvozdničania.
Podľa zákonného článku XIII z roku 1608 sa poddaný ľud síce vymanil z právomoci štátu, dostal sa však do kompetencie stolice, ovládanej šľachtou. Zákon opätovne potvrdil zákaz slobodného sťahovania poddaných. Z poddaných sedliakov sa postupne stávali nevoľníci. V 17 storočí sa zvýšila i štátna daň a iné verejné bremená. Pretrvávala povinnosť poddaných pri opevňovaní pohraničných pevností, stanovená snemovým uznesením roku 1657, čo všetko postihovalo aj sídliská na bystrickom panstve. V 17 storočí sa nejaké prevratné zmeny, čo sa týka hospodárskych pomerov, v Hvozdnici neudiali. Žiaľ, nevieme, koľko tu bývalo sedliakov, koľko užívali pôdy, či tu žili želiari a v akom počte, prípadne iné skupiny obyvateľstva. Obyvatelia Hvozdnice nikdy neboli plnoprávnymi majiteľmi pôdy, ktorú obrábali, boli len jej užívateľmi, pravda, v praktickom živote dedične. Mali však vlastnícke právo na dom, hospodárske objekty a hnuteľný majetok. Patrilo im zariadenie domu, hospodárske náradie, dobytok, úroda poľnohospodárskych plodín, čo všetko mohli slobodne predať. Život dediny sa niesol v starom duchu. Žilo sa tvrdo, ale poddaní sa nenachádzali až v takej biede, že by nemali čo jesť, ani si čo obliecť.
Niektorí ľudia, ktorým sa podarilo zhromaždiť viac finančných prostriedkov, sa pokúšali o rozširovanie plôch obrábanej pôdy. Presúvali sa na vyššie položené miesta a čistili tam pozemky. Obyvatelia sa borili s prírodou, klčovali lesy a zarastené miesta. Kopanice, ktoré sa v Hvozdnici v 17. storočí volali kopánky, vznikli i v chotárnej časti v Bukovine nad cestou. Spočiatku patrili domácemu obyvateľovi Valentovi Hatňanskému, ktorý ich aj vyrobil. Neskoršie celú kopaničiarsku usadlosť aj s domom predal spoluobyvateľovi Hocmajovi. Majetok prechádzal z rúk do rúk. Ako bývalí užívatelia sa v dokumente z roku 1614 spomínajú Ján Holič, Ján Miklušík, Martin Skovaj a Ján Škulec. Poslední dvaja dali kopanicu do zálohu zemanovi Jurajovi Beňovskému za dva zlaté. V chalupe istý čas býval tiež Martin Škorna. Hranice kopanice sú v doklade určené dosť nepresne. "Kopánka k tej chalúpke prinaležela jak niže kra, tak vyše kra", a preto dochádzalo k sporom. Svedok Ján Holý potvrdil, že on sám orával v minulosti jeden záhon vyše kra. Okolie však neskoršie znova zarástlo mladinou, ktorú vyklčoval Juraj Zbeško. Ján Poláček z Hvozdnice pod prísahou uviedol, že kopanice v spomínanej chotárnej časti Martin Zbeško, syn Juraja, spolu s Matejom Škornom a Jánom Škulecom založili Jurajovi Beňovskému za dva zlaté „jak pôde krom, tak nade krom". Z obilnín sa tu pestoval predovšetkým jačmeň, ktorý bol odolnejší proti rozmarom počasia. Poddaný Ján Vrábel (patril Imrichovi Balašovi) na predložené otázky vypovedal, že kopanice pôvodne patrili Valentovi Hatňanskému a potvrdil neskoršie transakcie, ktoré si pamätal. Spor medzi zemanom Jurajom Beňovským a Jurajom Zbeškom o úžitok z kopanice napokon vyriešila stoličná deputácia Trenčianskej stolice pod vedením Gašpara Maršovského a Mateja Hrabovského, ktorá prišla spolu s hvozdnickými obyvateľmi na tvár miesta a 14. mája 1614 vyniesla rozsudok.
Spor o kopanice však pokračoval a obnovil sa už v roku 1615. Znova sa vyhrotil v roku 1621. Na žiadosť árendátora Juraja Beňovského prišli 4. mája 1621 do Hvozdnice slúžny Trenčianskej stolice Gabriel Hlinický a prísediaci sedrie Matej Hrabovský. Predmetom sporu bola hlavne lúka, ktorú dal do zálohu Ján Vrábel.
Obyvatelia Hvozdnice si už na úsvite dejín vyznačili obecný chotár. Mnohé slovenské chotárne názvy vznikali postupne, tak ako sa pri jeho rozširovaní jednotlivé časti sprístupňovali. Koncom 17. storočia došlo k hraničným sporom medzi Hvozdnicou a Predmierom. Na tvár miesta Trenčianska stolica vyslala 19. mája 1690 deputáciu, ktorej členom bol slúžny Gašpar Baraňaj a prísediaci súdu Gašpar Nozdrovický. Hvozdnicu zastupoval škultét Ondrej Hazucha, Štefan Hazucha a Ján Zhrebný. Komisia sa zhromaždila v lokalite Dlhé podlúčie (Dluhé podluczge), odkiaľ sa vybrala na prehliadku spornej časti chotára. Prešla okolo Melicharovej studničky a odtiaľ nižšie na Čiernu studničku, Krivú hrušku a Čiernu jelšu. Tadiaľ kedysi viedla cestička nazývaná Hladká cesta. Pod vrchom Vidlica sa vlieva Zlatný potok do Váhu a v mieste Pod zábrehy bola tiež studnička, ktorú domáci nazývali Podbrežná. Tu hraničili pozemky Predmiera s hvozdnickým majetkom. Hladká cesta vlastne rozdeľovala hvozdnický a predmiersky chotár. Deputácia pritom zistila, že na Starovci pracoval mlyn a v Zlatníku si želiari vyklčovali pozemky, pravda, s dovolením hvozdnických škultétov. Tieto zeme patrili tiež do hvozdnického chotára, mlynár si ich však postupne prisvojoval a siahol i na Panský laz. Pred rokmi mu škultéti na znak protestu zobrali pluhy.
Do hvozdnického chotára od nepamäti patrilo húštie Desná. Hvozdničania tu pásavali dobytok a bez akejkoľvek prekážky tu slobodne rúbali drevo. Tesne pred rokom 1690 ich odtiaľto začali vyháňať Predmierčania a zajímali im statok. Svedok Ján Kozinec z osady Višňové, vtedy 65-ročný, pod prísahou prehlásil, že hranice hvozdnického chotára šli od Kňazskej nivy smerom na Podlúčie až do Zlatníka, čo mu už dávnejšie potvrdili jeho predkovia. Ako mládenec slúžil v Hvozdnici a slobodne pásol lichvu v Desnej, ba až po hranice Malej Bytče. Juraj Kozinec, taktiež z Višňového, ktoré je v roku 1690 označené ako samostatná obec (possessio Vissnove), poddaný Žigmunda Révaja, dobre vedel, že Melicharova studnička, Čierna jelša, Hladká cesta a Zlatný potôčik rozdeľovali hvozdnický a predmiersky chotár. V mladosti slúžil ako pastier a dobytok vyháňal do Desnej, kde Predmierčania nesmeli pásť. Ako svedok vystupuje v hraničnom spore tiež Juraj Michalec z Višňového, ktorý mal vtedy neuveriteľných 115 rokov (annorum circiter 115). Bol to chudobný človeek, označený ako mendicus. Pamätal si, že v starších časoch Hladká cesta, ktorá šla dolu vrchom, delila obidva chotáre. Na hvozdnickej strane bývali pasienky, ktoré Predmierčania rozorali. Požehnaného veku sa dožil i svedok Matej Šimko z Hvozdnice. Vypovedal ako 110-ročný a v podstate potvrdil výpovede predchádzajúcich svedkov. Pamätal sa dobre i na starú Hladkú cestu. Bývali tam pasienky, kde Predmierčania nikdy nepásli, ba nesmeli tam ani rúbať drevo. Pri pristihnutí im Hvozdničania zvyčajne pobrali sekery. Svedkov starší príbuzný sa kedysi plavil na plti s Imrichom Balašom starším. Keď sa blížili k Predmieru, zemepán mu vyznačil, kam až siahajú hranice obidvoch chotárov. Celkove bolo vypočutých 29 svedkov, okrem iného z Plevníka, Beňova, Malej Bytče, Mikšovej, medzi nimi boli i zemania. Vypovedali i ženy z Hvozdnice, ktoré žili v mladosti v dedine a privydali sa do Stupného. Jeden zo svedkov uviedol, že počul od otca, že v Zlatníku si ešte dávnejšie vybudoval dom obyvateľ z Predmiera, odkiaľ ho však Hvozdničania vyhnali, keďže príbytok postavil v ich chotári. Juraj Chladný vypovedal, že bol prítomný pri delení hvozdnického a predmierskeho chotára. Do sporných miest zapichoval chotárne znaky. Z výpovedí svedkov jednoznačne vyplýva, že sporné územie patrilo od starodávna do hvozdnického chotára. V 17. storočí sídlilo na škultétskych usadlostiach v Hvozdnici viacero rodín, ktoré už nemali spoločného predka. Škultéti boli síce už poddanými, ale vďaka svojmu staršiemu privilegovanému postaveniu požívali zvyšky právnych výhod. Mlynárom v dedine bol v druhej polovici 17. storočia Martin Hatňanský, ktorého pochovalli 20. novembra 1691.
Na začiatku 17. storočia sa v Hvozdnici objavujú nové tváre. Starí obyvatelia dediny vymierali alebo odchádzali s dovolením zemepána na iné miesta. Stretávame sa s novými priezviskami Hatňanský, Hocmaj, Holič, Miklušík, Skovaj, Škulec, Škorna, Poláček, Vrábel, Radvaň a Zbeško. V druhej polovici 17. storočia pribudli priezviská Hančík, Petris, Myšiak, Martiš, Adamec, Hlavatý, Šimkoviech, Čermák, Holý, Tušan, Temný, Tŕňový, Zábojník, Beňovčík, Kukušin, Uher, Haromský, Poliak, Kameniar a iné.
Slavko Churý
