16. STOROČIE

Na začiatku 16. storočia zachvátila Uhorsko veľká spoločenská a ekonomická kríza, ktorá napokon prerástla do mohutnej vlny cirkevno-náboženskej reformácie. Verböczi v povestnom zákonníku presadil viacero zákonov proti poddanému ľudu, čo sa odrazilo tiež v dedinách na považskobystrickom panstve. Dekrét kráľa Vladislava II. z roku 1514 nám umožňuje nahliadnuť do povinností poddanského obyvateľstva, ku ktorému patrili aj Hvozdničania. Každý poddaný ročne odvádzal cenzus (činža, poplatok) 100 denárov na dve splátky. Z naturálií odovzdával deviatu časť všetkých dopestovaných plodín, sliepku, dve husi a deviati poddaní spolu vykŕmenú ošípanú. Robotovalo sa jeden deň v týždni.

Pred rokom 1525, azda ešte na začiatku 16. storočia, život v Hvozdnici riadil škultét Peter. Jeho syn Krištof potvrdil 11. októbra 1525 pred Turčianskym konventom, že predal za 150 zlatých Michalovi Podmanickému a jeho synom Jánovi, Rafelovi, Burianovi a Ladislavovi majetky prislúchajúce k škultécii v Hvozdnici. Podstatu majetkov tvorila kúria s poddaným Jánom a píla. Škultétska rodina možno získala zemianstvo, jej príbytok je označený ako kúria. Škultét Krištof mal brata Mikuláša a sy­nov Juraja, Ladislava, Mikuláša, Jána a Leonarda, ktorí žili v dedine.

Opatrenia na obranu krajiny proti Osmanom sa dotkli aj považskobystrického panstva. Uhorský snem 23. novembra 1543 nariadil, že každý sedliak i želiar s vlastným domom musel ročne zaplatiť dva zlaté ako mimoriadnu vojenskú daň. Turecká expanzia sa však v podstate Bytčianska nedotkla. Osmanské vojská rabovali majetky šľachty a dran­covali dediny v južnejších oblastiach krajiny, ktoré doslova vyplienili.

Súpisy majetkov Podmanickovcov a daňové konskripcie Trenčianskej stolice od roku 1540 poukazujú na to, že zaľudnenosť na bystrickom panstve postupne vzrastala, i keď výkyvy tu boli. V Hvozdnici sú v daňovom súpise z roku 1540 podchytené dve porty, t. j. daňové jednotky. Jednu portu tvorili v tomto období štyri sedliacke hospodár­stva, alebo niekoľko želiarskych gazdovstiev. Na porovnanie možno uviesť, že v susednom Štiavniku zdanili tri porty.

Daňový súpis z roku 1546 je trochu podrobnejší. Počet port v Hvozdnici oproti predchádzajúcim rokom klesol. Zostala jedna celá a jedna polovičná porta, možno v dôsledku bojov alebo živelnej pohromy. V Štiavniku roku 1545 vyhorelo niekoľko sedliackych usadlostí. Táto konskripcia vykazuje v Hvozdnici jednu opustenú usadlosť a vyslovene sa v nej hovorí o chudobných obyvateľoch. Na druhej strane však v dedine žili aj slobodní sedliaci (libertini), ktorí sa do určitej miery vymanili z feudálnej závislosti. Evidované sú tri takéto rodiny.

Azda najpodrobnejší je portálny súpis Trenčian­skej stolice z roku 1548, v ktorom sú podchytené majetky Podmanickovcov. Žiaľ, v prípade Hvozdnice podstatnejšie údaje chýbajú. Z konskripcie vyplýva, že na čele obce stál richtár (iudex) a že počet port sa ustálil na dve. Pri Štiavniku je poznamenané, že tam bol panský majer a celkove šesť port. Z toho istého roku sa zachovala konskripcia majetkov Podmanickovcov v Trenčianskej stolici. Potvrdzuje, že v Hvozdnici boli dve porty.

O Hvozdnici máme skúpe údaje aj v dikálnom súpise Trenčianskej stolice z 24. júna 1549. Počet port sa nezmenil, zostali dve, ale pribudol panský želiar a najmä majer, o ktorom neboli v predchádzajúcich rokoch správy.

Ďalší súpis majetkov Podmanickovcov sa hlási do 12. augusta 1550. V Hvozdnici k podstatným hospodárskym zmenám nedošlo, počet port zostal na rovnakej úrovni. Tvorcom materiálnych hodnôt bolo domáce obyvateľstvo, ale o jeho každodennom živote sa zo súpisov nič nedozvedáme. Možno si iba domýšľať a snažiť sa vžiť do vtedajších pomerov.

Pri súpise majetkov Podmanickovcov v Trenčianskej stolici a pri popise bystrického majetku okolo 24. apríla 1552 sa uvádza, že v Hvozdnici boli pôvodne dve porty. Richtár však pod prísahou potvrdil, že roku 1552 zostala iba jedna.

Daňový súpis Trenčianskej stolice z roku 1554 je podrobnejší, ale Hvozdnica akoby bola na okraji záujmu, alebo sa tu nestali prevratné zmeny. Dedina však musela do určitej miery prosperovať, keďže počet port sa zvýšil na tri.

Posledný portálny súpis v Trenčianskej stolici pred vymretím Podmanickovcov sa uskutočnil okolo 29. septembra 1555. Je pozoruhodný tým, že uvádza polovičné a štvrtinové sedliacke hospodárstva ako aj celkový počet port, ktorých bolo v dedine už sedem. Zaľudnenosť vzrástla. Súpis spomína richtára, päť panských želiarov a dva opustené domy.

Zákon z roku 1551 upravil a vlastne znížil robotu na panskom na 40 dní so záprahom alebo na 80 dní ručne od celej usadlosti. Ak poddaný hospodáril na polovičnej alebo na štvrtinovej usadlosti, robotoval úmerne tomu menej. Bystrické panstvo však mohlo vyžadovať od svojich poddaných toľko roboty, koľko potrebovalo. Na panstve sa začali porušovať výsady obyvateľov usadených na zákupvom práve najmä v druhej polovici 16. storočia. Súviselo to s celkovým upevňovaním feudálnych vzťahov. Zmeny sa odzrkadlili aj v postavení Hvozdnice, ktorá sa postupne dostávala do menej výhodného právneho vzťahu. Tendencie vrchnosti zaťažiť všetko obyvateľstvo robotou nadobúdali širšie rozmery.

O hospodárskych a čiastočne aj sociálnych pomeroch obyvateľstva v Hvozdnici prináša retrospektívne informácie urbár považskobystrického panstva z roku 1559. Údaje ilustrujú rozvrstvenie roľníckeho obyvateľstva a osobnú závislosť poddaných. Väčšinu obyvateľstva tvorili sedliaci, všetci podaní však patrili pod jurisdikciu zemepána, z čoho vyplývala možnosť zasahovať do ich súkromných a osobných záležitostí. Pôda rozprestierajúca sa v doline medzi vrchmi slúžila na výrobu poľnohospodárskych plodín, hlavne obilnín. Holiny a čistiny na stranách a vŕškoch sa používali ako pasienky. Neboli rozdelené podľa usadlostí, spoločne ich užívala celá dedina.

Začiatkom druhej polovice 16. storočia Hvozd­nica patrila medzi stredne veľké dediny na Bytčiansku. Podľa urbára z roku 1559 v dedine bolo desať sedliackych usadlostí, na ktorých hospodárili Adam Redely, Ján Mikloš (Myklos), Matej Hrebný, Mikuláš Holček, Križan (Krysan), Matej Lietavský (Lethawsky), Ladislav Skotný (Skothny), Mikuláš Matúš (Matthws), Matej Novosad (Nowozad) a Ján Nižný (Nysny). Škultét, ktorý býva v urbároch uvedený zvyčajne na prvom mieste, nie je vôbec zaznačený. Pre sedliaka bolo typické vlastníctvo príbytku, hospodárskych objektov a užívanie poľností. Sedliacka usadlosť bola základnou hospodárskou a daňovou jednotkou, od ktorej sa vyrubovali poddanské dávky a robotné povinnosti. K usadlosti však nepatrili pasienky a lesy, ktoré zostali nerozdelené.

Urbár z roku 1559 registruje všetky základné druhy feudálnej renty. V rámci urbárskych povinností Hvozdničania odvádzali zemepánovi peňažné dávky. Bola to predovšetkým domová činža, vlastne poplatok za užívanie prenajatej urbárskej pôdy. Za termínom sviatku je poznamenané, čo všetko musí závislé obyvateľstvo odovzdať. Každá sedliacka usadlosť bola zaťažená poplatkom 65 denárov, ktorý sa vyberal na dve splátky, a to na Juraja a na Michala.

Podstatou naturálnych dávok bolo odovzdávame rozličných druhov obilnín. Každý sedliak dával zemepánovi pol lukna pšenice, jačmeňa a ovsa. Lukno malo v tých časoch obsah asi 106 litrov. Na Popolcovú stredu poskytovali spoločne jeden korec hrachu (asi 25 1) a korec konopného semena. Urbár takto podáva obraz o pestovaní jednotlivých druhov poľnohospodárskych plodín v hvozdnickom chotári v polovici 16. storočia. Samozrejme, dorábali sa tiež iné plodiny, ktoré neboli predmetom naturálnych dávok. Výnosnosť pôdy bola vtedy nižšia a na dorobenie potrebného množstva obilia bolo potrebné viac úsilia a času.

Na zemepánsku kuchyňu šli ošípané, hovädzí dobytok a iné produkty. Hvozdnickí sedliaci okolo Veľkej noci zásobovali panstvo vajcami v počte 60 kusov. Boli povinní odovzdať štyri kusy kravského syra. Na Michala zemepán bral jednu kravu a na Božie narodenie vykŕmenú ošípanú. Zvieratá na svojich hospodárstvách dochovávali sedliaci a bola to spoločná dávka, ktorá sa medzi nimi rozpočítavala.

Z hľadiska záujmov dedinčanov najťaživejšie boli robotné povinnosti. Každá sedliacka usadlosť, či bohatšia alebo chudobná, bola povinná odrobiť na panskom určitý počet dní. Pracovné povinnosti ťažko doliehali na plecia poddaných. Výšku a druh roboty určoval zemepán, ale musel brať ohľad na možnosti poddaného. Sedliaci z Hvozdnice vykonávali všetky druhy poľnohospodárskych prác na panskej pôde. Orali, siali, žali obilie, kosili lúky a odvážali seno. V urbári z roku 1559 nie je určený presný počet dní, ktoré museli sedliaci odpracovať, čo mohlo vyhovovať panstvu. Robotu mohlo určovať podľa svojej potreby. Napokon formou roboty bol tiež porub dreva a jeho dovoz do určeného priestoru. Každý hvozdnický sedliak dvakrát ročne chystal dva vozy dreva a bol povinný ich doviezť najčastejšie k bystrickému hradu. Okrem toho odovzdával zemepánovi ročne 10 trámov. Drevo musel vyrúbať, spracovať a dopraviť k brehom Váhu.

Hvozdnicu v 16. storočí obklopovali hlboké panenské lesy, ktoré boli zdrojom zárobku sedliakov. Z urbára sa zračí, že niektorí sedliaci si privyrábali stínaním a spracovaním dreva. V takomto prípade museli dať zemepánovi až 400 kusov otesaného alebo stavebného dreva. Bola to neobyčajne vysoká dávka.

Istou ekonomickou silou v Hvozdnici boli želiari s domom. Niektorí okrem poľnohospodárskej činnosti sa mohli venovať doplnkovému zamestnaniu. V roku 1559 tu býval Ján Novosad, Juraj Križan, Ladislav Novosad, Peter Švec (Swecz) a Ján Lomoš. O ich zaviazanostiach sa v urbári nič nehovorí. Na konci urbára sú uvedení podželiari (inquilini domos non habentes), ktorí nemali ani vlastný príbytok. Zvyčajne žili v prenájme u sedliakov. Boli to vlastne bezzemkovia. V dedine bývali štyri takéto rodiny. Na ich čele stáli Ladislav Lietavský, Michal Matúš, Martin Novosad a Martin Križan. Priezviská rodín v Hvozdnici neboli v polovici 16. storočia ešte ustálené, prípadne mohli byť v urbároch a v iných dokladoch chybne zapísané. V priebehu storočí došlo k ich rozličným modifikáciám. Slovenské priezviská sa utvárali podľa určitých šablón. Veľkú úlohu zohrávala istá uzavretosť považskobystrického panstva. Poddaní mali zakázané sťahovať sa mimo jeho hraníc prakticky až do zrušenia nevoľníctva Jozefom II. v roku 1785.

V druhej polovici 16. storočia bystrický majetok prešiel do rúk Balašovcov. Roku 1563 zomrel bez potomkov Gašpar Šeredy a jeho vdova Anna Mérejová sa vydala roku 1571 za Andreja Balašu. Hvozdnica dostala nového zemepána.

Pôda bola nositeľkou života a živiteľkou, a tak už od nepamäti dochádzalo k hraničným sporom medzi dedinami. Chotárne hranice neboli presne vymedzené a ustálené, pretože boli určené aj prírodnými prvkami, ktoré nemuseli byť trvácne, napr. stromy, jarky, cesty a pod. Chotárny spor medzi Hvozdnicou a Mikšovou riešil v roku 1591 slúžny Trenčianskej stolice Martin Pominovský a prísediaci sedrie (súdnej stolice) Mikuláš Klobušický, ako aj domáci šľachtici Matej Hrabovský, Ján Hrabovský alias Uher, Juraj Hrabovský alias Teplický a Burian Beňovský. Poddaný Michala Maršovského Ján Moravčík z Mikšovej vnikol neoprávnene do hvozdnického chotára a začal tam obrábať role. O nápravu sa postarala stoličná deputácia a uviedla veci a chotár do pôvodného stavu. Koncom 16. storočia Hvozdnica patrila medzi stredne veľké obce. V roku 1598 tu bolo zdanených 20 domov.

Slavko Churý