14. STOROČIE

 Priame údaje o Hvozdnici a o vlastníckych pomeroch po roku 1250 chybajú, z neskorsích listín vsak mozno usudzovat', ze majetok zmenil vlastníkov. Od polovice 14. storocia Hvozdnica trvale patrila k povazskobystrickému hradnému panstvu. Hrad je písomne dolozený z roku 1316, pravda, isto jestvoval uz pred tymto dátumom. Hrad ako král'ovský ci sl'achticky majetok musel mat' hospodárske zázemie, ktoré tvorili výrobné strediská najma pol'nohospodárskeho charakteru. Hrad Bystrica sa stal hospodárskym, administratívnym, súdnym a vojenskym centrom majetkov leziacich popri sebe v blízkom i vzdialenejsom okolí. Písomné pramene uvádzajú ako prvého majitel'a Matúsa Cáka Trencianskeho. Vlastníci hradu a pril'ahlého hospodárskeho zázemia, z ktorého sa utvorilo hradné panstvo, sa striedali. Príslusnost' Hvozdnice k bystrickému panstvu sa písomne po prvý raz spomína roku 1383.

O dalsích osudoch dediny dlho nemáme správ. Ked sa stala majetkom bystrického panstva, presla niekedy v 14. storocí na zilinské právo. Jeho podstatou bolo dedicné richtárstvo (soltýs, skultét, fojt, advokát) a dedicná drzba pôdy lokátorom a vsetkými obyvatel'mi dediny. Feudáli na severozápadnom Slovensku sa zaslúzili o stredovekú kolonizáciu. Bola zákonitym prejavom rozvíjajúceho sa feudálneho, spolocenského poriadku. Prejavil sa aj rastúci hlad po pôde a obyvatel’stvo sa vrhlo na zvysné plochy málo kultivovanej alebo nekultivovanej pôdy. Vacsinou sa na osídl'ovaní zúcastnovalo domáce obyvaterstvo. Do boja s lesom sa púst'ali l’udia, ktorí nenachádzali v rodných dedinách obzivu. Feudálni vlastníci podporovali tento proces, pretoze získavali d’alsí zdroj renty. V období vel'kého kolonizacného ruchu aj bystrickí zemepáni zhánali novych usadlíkov. Kolonizácia dosial' neosadenej alebo riedko osadenej pôdy nepochybne prospievala bystrickému panstvu a zvýsila jeho hospodársku potenciu.

Na zilinskom práve boli doosídlené viaceré starsie dediny v okolí Bytce. Podrobný proces prechodu na modifikované zilinské právo vo Hvozdnici nepoznáme a nezachovala sa ani skultétska listina alebo zmluva, ktorá by ho upravovala. Je mozné aj to, ze dedina bola doosídlená na základe ústnej dohody medzi zemepánom, skultétom a osadníkmi. Skultétska rodina, ktorá so spolocníkmi doosídlila Hvozdnicu v 14. storocí, prijala priezvisko odvodené od názvu dediny.

V 14. storocí sa noví osadníci pustili do klcovania chotára a zúrodnovania pôdy, na com sa zúcastnilo isto aj pôvodné obyvatel'stvo dediny. L'udí pomaly pribúdalo. Dediny doosídlené na zilinskom práve mali dispozicné právo na pôdu. Obyvatelia ju mohli dávat' do zálohu a predávat'. Zaciatky boli najt'azsie. Zzívanie sa nových osadníkov so starymi bol sám osebe zlozity proces. Noví kolonisti dostávali od panstva mnohé výhody a pomoc. Bol to predovsetkym stavebný pozemok, mozno aj stavebny materiál, hlavne drevo. Feudálne povinnosti obyvatel'stva boli nizsie, nez toho, ktoré zilo na domácom zvykovom práve, co zvysovalo jeho záujem o obrábanie pôdy. Tym sa dosiahol aj vzostup pol'nohospodárskej vyroby aj v podhorskych obciach s horsími klimatickými a pôdnymi podmienkami.

Práva a povinnosti skultétov boli na celom severozápadnom Slovensku v podstate rovnaké. Zemepán udel'oval skultéciu zvacsa ako odmenu za preukázané sluzby, alebo ju predal, s cím súvisela scudzitel'nost' skultétskej funkcie. V kazdom prípade skultét pri zakladaní alebo doosídl'ovaní lokality musel mat' naporúdzi dostatok financných prostriedkov. Medzi vysady skultétov patrilo právo zriadit' mlyn, jatku, kovácsku a obuvnícku dielnu, ako aj pekáren. Niektorá z prevádzok isto fungovala aj vo Hvozdnici. K skultécii patril i slobodny, od daní oslobodeny lán. Musel to byt' taký kus zeme, ktorý zabezpecoval výzivu pre celú rodinu. Najvýznamnejsou, i ked' docasnou slobodou v doosídlenej obci, bolo oslobodenie od tiarch na niekol'ko rokov. Doosídlená Hvozdnica a pôda zostali vo vlastníctve povazskobystrického panstva, ktoré za jej uzívanie po uplynutí stanovenej lehoty inkasovalo feudálnu rentu. Rozlohu rozsírenej Hvozdnice urcoval terén, ale definitívnu tvár jej vtlacili l’udia. Stimulom k doosídleniu mohla byt' aj dost' vyhodná geografická poloha pri potoku a panenská pôda. V 14. storocí v Bytcianskej kotline skoncilo zakladanie dedín na zvykovom práve, ktoré bolo od zaciatku 14. storocia súbezné s doosídl'ovaním dedín na zilinskom práve.

Koncom 14. storocia bol majitel'om hradu a pril'ahlého panstva Sudivoj z Ostrorohu, halicský palatín. Aj jeho zásluhou sa dcéra uhorského král'a L'udovíta Hedviga roku 1383 vydala a stala sa pol'skou král'ovnou. Práve v tomto roku sa Hvozdnica po prvý raz spomína ako majetok povazskobystrického panstva.

Nedostatok písomnych pramenov neumoznuje povedat' vel'a konkrétneho a presvedcivého o l'ud'och, zijúcich v 14. storocí v dedine. Základom vyroby bolo pol'nohospodárstvo. Pestovanie obilnín a chov dobytka boli hlavným pramenom vyzivy obyvaterstva. Na severozápadnom Slovensku sa vtedy pestovala raz, jacmen a ovos, ale aj proso, zo strukovín hrach. Hospodárske postavenie obyvatel'stva a trend vyvoja mozno iba odhadnút'. Od 30. do 80. rokov 14. storocia sa na Slovensku prejavovala urcitá hospodárska konsolidácia a istý ekonomicky rozvoj mohla prezívat' i Hvozdnica, tobôz, ked' to boli roky bez vacsích vojnových konfliktov.

Slavko Churý