13. STOROČIE
Prvá písomná správa o Hvozdnici sa hlási do roku 1250. Dozvedáme sa z nej, ze ked' bán Filip mal po tatárskom vpáde v rokoch 1241-1242 tak spustosené vsetky svoje majetky, ze "si nemal kam sklonit' hlavu" udelil mu panovník Belo IV. majetok na zemiach Hvozdnica a Bytca. Toto darovanie mozno datovat' do druhej polovice roku 1242, ked' Tatári opustili Uhorsko, alebo do roku 1243. Dedina sa v listine spomína ako Hoznucha. A tak Hvozdnica v roku 1250 prvy raz vystúpila zo svojej anonymity na javisko dejín. Názov majetku Hvozdnica je cisto slovensky uz aj preto, ze v okolí nevzniklo nijaké mad'arské sídlisko. Pôvodné názvy dedín na Bytciansku korenia v slovencine. Oznacenie "terra" (zem) v listine z roku 1250 v sebe zahrnovalo osídlenú zem a vlastne potvrdzuje existenciu sídlistnej jednotky.
Darovanie Hvozdnice bánovi Filipovi, král' mozno povazoval za docasné opatrenie, lebo nan nebola vydaná donacná listina, co bolo v polovici 13. storocia uz obvyklé. O niekol'ko rokov, pravdepodobne 17. augusta 1249 bán padol vo vojne v Halíci, a to pri Jaroslavli. Bán Filip, dost' vysoko postavená osoba, je prvym po mene známym a listinne dolozeným obyvatel'om Hvozdnice pred rokom 1250. Trvale vsak pravdepodobne v dedine nezil, ked'ze sa zúcastnoval na strane uhorského král'a bojov proti Tatárom a Rusom. Pocas jeho neprítomnosti tu mohla aspon docasne byvat' jeho manzelka a synovia, prípadne iní clenovia rodiny. Hvozdnický majetok presiel na bánových synov Stefana a Mikulása, co potvrdil Belo IV. práve roku 1250, pravda, s výslovnou dolozkou, ze ak by chceli v budúcnosti Hvozdnicu predat', môzu tak urobit' len so súhlasom král'a. Z listiny nepriamo vyplýva, ze Hvozdnicu a okolie Bytce útok Tatárov priamo nepostihol, pretoze by nemalo zmysel dávat' bánovi za odmenu spustosenu zem s vyplienenym okolím.
V 13. storocí Hvozdnica, do ktorej patril i chotár neskorsieho Stiavnika, hranicila na juhozápade s pôvodným územím Bytce. V donacnej listine z roku 1250 sa vsak nic nehovorí o ohranicení darovaných majetkov, takze nevieme, ci slo o darovanie vel'kých chotárov, alebo len ich vtedy kultivovaných castí. Uzemie Hvozdnice zahrnovalo vtedy v sebe celú dnesnú Stiavnickú dolinu az po moravské hranice.
Okrem Hvozdnice panovník Belo IV. udelil bánovi Filipovi aj majetok na zemi Bytca. Vzhl'adom na to, ze neskorsia Vel'ká Bytca bola uz od roku 1234 majetkom Nitrianskeho biskupstva, Bytca spomínaná v listine z roku 1250 bola zrejme neskorsia Malá Bytca. V listine sa spomína, ze Hvozdnica a Bytca boli vynaté z majetkov Trencianskeho hradu (in comitatu Trinchiensi sitis et ab eodem castro exemptis).
Etnická príslusnost' sa v dokladoch neuvádza, no starymi obyvatel'mi Hvozdnice boli Slováci, ako to dokazujú miestne názvy a neskorsie aj osobné mená. Mozno ich odvodzovat' iba zo slovenciny. To isté platí i o názvoch vacsiny vodných tokov. Sám bán Filip pochádzal zo Sopronskej stolice a bol bud' Mad'ar, alebo Nemec. Jeho rodina v toku dejín splynula so slovenským prostredím. Prosperitu majetkov bánových potomkov vo Hvozdnici zabezpecovali poddaní, ktorí jej prírodné podmienky zhodnocovali vlastnou prácou.
Podl'a zachovaného listinného materiálu Hvozdnica v druhej polovici 13. storocia nepatrila k majetkom Nitrianskeho biskupstva. 31. augusta 1271 vydal král' Stefan V. listinu, v ktorej potvrdil Nitrianskemu biskupstvu vlastníctvo majetkov Bytca a Jesenica (... quod primo accessissent ad faciem possessionum Biche et Jeszenicze in provincia Trenchiniensi existencium ... ). Hvozdnica sa v texte listiny vôbec nespomína.
Písomné správy vsak nic nehovoria o zivote obyvatel'ov na tornto území a o jeho osudoch, ked' Hvozdnica vstúpila do historického obdobia vývinu. L'udí zaujímali predovsetkym prozaické otázky kazdodenného zivota, sociálne istoty, existencné problémy rodiny a dosiahnutie akej-takej perspektívy zajtrajsích dní. Obyvatelia dediny sa zaoberali pol'nohospodárstvom, podobne ako vsetci v Sirokom okolí boli rol'níkmi. Pestovali hlavne obilie a isto aj niektoré druhy zeleniny. Chovali rozný statok, ovce, osípané a hydinu. Z textilných rastlín sadili najma konope.
Slavko Churý
