Chlapec a jeho Boh¹

Charles Stross

Kedysi mal Howie boha. Žil v búde, kde predtým býval bastard Oriešok, až kým vlani v zime nezahynul. Sofia, Howieho matka, bola toho názoru, že domáce božstvo je za tie peniaze lepšia investícia. Napríklad vás nebudilo štekaním zakaždým, keď prišla poštárka. A ani ste na to nepotrebovali povolenie.

Keď zomrel Oriešok, Howieho smútok bol neutíšiteľný. Spolu rástli, boli kamaráti počas celých dvanásť rokov Howieho života, a hoci sa Howie nikdy nenaučil vrtieť chvostom -- a ani Oriešok sčítavať -- rozumeli si dokonale. Keď Orieška zrazilo auto, Howie vzlykal a plakal a prelieval potoky sĺz a bol mrzutý celý marec, až nakoniec Fred Phillips povedal manželke, "Nemyslíš, že je načase, aby sme Orieška niečím nahradili?"

Sofia Phillipsová prevrátila oči. “Láry-fáry,” zamrmlala; “prášok na blchy, kúpanie, venčenie v daždi. Zbláznil si sa?”

Nemýľte sa; nie žeby Sofia nemala rada zvieratá. Milovala ich; do Orieška bola tak zbláznená, že vziať ho k veterinárovi jej lámalo srdce. Netrápilo ju ani odčervovanie ani skuvíňanie ale myšlienka, že by mali znovu prejsť traumou psej smrti. Jej manžel si to uvedomoval a keďže bol tým, kým bol, trpezlivo čakal, až kým si jedným prstom neposunula okuliare na koreň nosa a -- vediac, že v tom momente bude zaujatá dostatočne na to, aby si ho poriadne vypočula -- vyslovil osudnú otázku; “Áno, ale čo keby sme mu zadovážili čosi iné? Napríklad bôžika?”

Sofia naňho spýtavo pozrela a ich pohľady sa spojili a uvažovali ako jedna myseľ: a ich myšlienky boli. Pes vám zdochne, pes potrebuje toaletný tréning, pes znamená trampoty; ale domáci bôžik je bezproblémový. Čo sa môže pokaziť s menším božstvom?

Významne prikývla. “Myslím, že je načase, aby sme si zašli na menší výlet,” povedala, hľadiac na Howieho. Howie mal sklopené oči a neprítomne sa lyžicou vŕtal vo vločkách; Fred si nahlas odkašľal a Howie zdvihol pohľad.

“Tvoja matka s tebou hovorí,” povedal Fred. “Čo ty na to?”

“Éé ... čo?” Howie si nabral ďalšiu plnú lyžicu cereálií, hral na čas. Sofia sa naňho nežne usmiala. Fred bolo toho názoru, že Howieho príliš rozmaznáva, ale mlčal. Sofia mala titul z detskej psychológie a Fred bol z nej hotový.

“Tvoja matka čosi povedala,” opakoval.

Howie presunul pohľad zo smeru démonských hĺbok -- ktoré, podľa knihy Dračí brloh, čo dostal na Vianoce, ležali kdesi pod dnom jeho misky s cereáliami a kdesi nad úrovňou Hádu -- a zaostril ho na maminu tvár. “Hm?” spýtal sa so šarmom a taktom predpubertálneho buldozéra.

Prepánajána, ako rýchlo dnes rastú, pomyslela si matka obdivne, tešiac sa na adolescentské trucovanie a na to, že už nebude musieť pracovať, aby ho vychovala. “Zájdeme si na malý výlet autom,” povedala natešene; “s ockom sme sa zhodli, že je to dobrý nápad. Koniec-koncov, už je načase. Odkedy Oriešok ...”

“Čo?” Howie na ňu pozrel a lyžica stuhla vo vzduchu. Sfarbené mlieko tenučkým čúrkom stekalo nazad do misky ako sa mu ruka zasekla od zvedavosti.

“Je čas, aby sme ťa vzali do chrámu,” povedala matka. “Kúpime ti Boha.”

Domáce zvieratká sa nakupujú vo Zverimexe, ale pre bohov musíte zájsť do Chrámu. Chrám bol v centre, rozľahlé prejazdné katedrálne mesto, ktoré páchlo po kadidle a zunelo zvukmi gongov, rachotiacich bubnov, recitujúcich akolytov -- samozrejme zo záznamu -- a ľudských obetí.

Celý komplex bol dosť rozťahaný, pretože bohov bolo treba držať od seba. Prísne teritoriálne božstvá mali vo zvyku zúrivo bojovať a vyslovovať najstrašnejšie kliatby už len pri zazretí potenciálneho rivala; a okrem toho tam pozemky boli lacné. Po oboch stranách vstupného bulváru vystavali minarety -- veľmi falické, pomyslela si Sofia -- a keď s Toyotou zabočila k vstupnej bráne, zavrtela hlavou a potichy si pre seba zavrčala. Strašné, pomyslela si, vystavovať malých chlapcov takýmto oidipovským archetypom! Na čo ten architekt vlastne myslel?

“Haló,” zavolala s hlavou napoly von z kabíny; “Sofia Phillipsová s rodinou. Volala som vám, pamätáte si ma?”

“Je mi potešením, pani!” povedal opálený, široko sa usmievajúci vrátnik. “Ak by ste sekundičku počkali, hneď zavoláme predajcu, ktorý vás bude sprevádzať po komplexe.” Mrkol cez plece. “Moon,” zasyčal. Po chvíľkovom zaváhaní sa mu na tvár vrátil úsmev. “Reverend Moon² bude hneď pri vás, pani.”

Dvere vedľa okienka sa otvorili a vyšiel tučnučký orientálec, tvár samé žiarivé zuby a slnečné okuliare nad havajskou košeľou. Prešiel okolo auta a Sofia odistila jedny zo zadných dverí. “Rád vás spoznávam, madam, volám sa Sunny Moon, ale ak chcete, môžete ma volať Sunny! Dúfam, že vám návšteva u nás bude páčiť a že budete mať prijemný deň,” doložil s nervóznym pohľadom. Čosi ho na ženách so slnečnými okuliarmi zneisťovalo. Nemotorne si sadol na zadné sedadlo vedľa Howieho, ktorý naňho vrhol dlhý chladný pohľad. Sofia prikývla vrátnikovi a zaradila rýchlosť; pohli sa hore cestou.

“Tu po pravej strane vidíme chrám starého egyptského panteónu,” začal Moon nacvičenú reč. Bola to obrovská, pieskom obrúsená pyramída s chrámom vpredu. “je tam všetko, od Thotha s hlavou ibisa, ktorý je zvlášť obľúbený medzi akademikmi a tými, čo sa zaujímajú o štúdiá, až po Osirisa, boha mŕtvych a sudcu duší. Ten je v skutočnosti trochu zlátaný -- odkedy ho jeho rival Set rozsekal na drobné kúsky a rozsypal ich po celom Hornom Níle. Pravdupovediac,” dodal dôverne Moon, “z tejto bandy by som vám neodporúčal nikoho; majú trochu klanové zvyky, takže skončíte s celou kúpeľňou pomachlenou hieroglyfmi a haldami mumifikovaných mačiek v pivnici.” Keď matka prikývla a pokračovala v jazde, zmĺkol; ako mnohí predajcovia, aj Moon ovládal umenie odhadnúť zákazníka a zvádzal ju svojou zdanlivou objektívnosťou pred vyslovením ponuky Toho Pravého.

“Tamto vidíme Valhallu, sieň mŕtvych hrdinov a domov vikingských božstiev. Títo sú obzvlášť vhodní pre škandinávskych zákazníkov, ale zvyknú veľa piť a zabávať sa v nevhodné hodiny. Biele noci, chápete. Minulý týždeň sme tu mali zopár Pekelných Anjelov, ktorí si mysleli, že Loki by bol dobrý maskot pre ich kapitulu, ale potom ich znechutilo, keď podvádzal pri gulečníku. Tak to býva.”

Sofia Phillipsová pokračovala ďalej, aj keď sa cesta kľukatila okolo ohavného výčnelku v tvare prsníka, pokrytého mimoriadne zložitými mozaikami. “Tu máme jedno z tých abstraktnejších božstiev, akéhosi vzdialeného bratranca onej židovskej Veľkej Božskej Bytosti. V skutočnosti ho ani nemožno vidieť, ale keď si ho adoptujete, získate hneď aj vodcovstvo hordy miliónov fanatických nasledovníkov. Je dobrý na manželstvo -- môžete mať až štyri manželky --” pozrel na Sofiu a náhlivo zaspätkoval “ale za opilstvo vám odseknú pravú ruku a musíte sa k nemu päťkrát denne modliť.” Matka naňho zazrela v spätnom zrkadle a prikývla, veľmi zľahka, ani nespomalila; Moon sa potil. Znudený Howie sa rozvalil na zadnom sedadle.

“Väčšina božstiev v tomto kvadrante je pre dieťa asi trochu abstraktná,” konverzoval Moon. “Myslím, že pre mladého muža ako tuto váš syn” prvýkrát odkedy nastúpil do auta pozrel na Howieho -- “by bolo viac zaujímavé čosi, k čomu by mohol mať vzťah na osobnej úrovni. No a tuná -- áno, tu na rázcestí choďte doľava a pokračujte tamto, áno, do tunela -- tu máme špeciálnu tohtotýždňovú ponuku. Tu držíme Starých Bohov. Nie preto, že by to bol zastaralý tovar, ale že väčšina ľudí chce, no, čosi známejšie.

Sofia Phillipsová, ktorá si známejšie vyložila ako drahšie, sa na sedadle vystrela. Cesta mizla v diere v zemi, hladko klesajúc, až sa nad nimi klenul oblúk z drsného kameňa. Neboli tam žiadne lampy; rozsvietila svetlá. Zdalo sa, že sa steny blyštia nebadateľným spoteným leskom, akoby ťarcha, ktorá na nich spočívala vytláčala zo skál krv. Tunel nevyzeral byť nový; skôr ako prastará, vlhká, zádumčivá brána do akejsi izolovanej siete jaskýň, ktorá sa vinula v skalách pod Novým Anglickom dávno predtým, než Európania prvýkrát vkročili na tieto brehy. Sňala si okuliare, rozhliadla sa a vtiahla vzduch. Zážitok pôrodného tunelu, pomyslela si, nakoľko freudovské to ešte môže byť?

Moon, ktorý počas pár blažených okamihov mlčal, sa znovu vpravil do úlohy predajcu. “Vážení, za moment uvidíte Starých Bohov. Táto skupina je trochu menej spoločensky akceptovateľná ako niektoré iné, majú totiž tendenciu trochu slintať a musíte si dávať pozor a nepúšťať ich na koberec. Ale aj tak vám môže byť Prastarý Boh verným miláčikom, poslušným služobníkom a celoživotným spoločníkom. Držte ho niekde v tieni v zadnej záhrade a polievajte, keď je sucho. Kým máte na pozemku niektorého zo Starých, nebudete mať problémy s myšami a potkanmi a --”

Keď Sofia dupla na brzdu, zmĺkol. Tunel sa rozširoval do monštruóznej jaskyne, stred ktorej zaberalo okrúhle čierne jazero. Temné ústia tunelov z nej viedli všetkými smermi. Halogénová žiara svetiel ich auta vrhala veľké tiene, ktoré dodávali kalným vodám, plieskajúcim o pneumatiky, dojem blízkej, neurčitej hrozby. Čosi na tomto jazere hovorilo o prastarom zle, o veciach, ktoré od dôb pred úsvitom času bolo lepšie nechať na pokoji, o aure mŕtvolného rozkladu, ktorý znehybňoval vzduch akýmsi bizarným, zvráteným spôsobom.

“Vypnite svetlá”, povedal Moon. Sofia poslúchla. Tma nebola úplná; myriády muchotrávok nad ich hlavami strašidelne svetielkovali nad hladinou jazera, odrážajúc sa v nej ako vzdialené, nepomenovateľne prastaré hviezdy v kozme, ktorý žiadne ľudské oko nemalo vidieť. Moon stiahol okienko. “Cthulhu!” zvolal. “Poď sem, Chlapče! Ryba!”

Siahol do vrecka a vytiahol čosi slabo sa blyštiace v mŕtvolnom prísvite. Vrhol to ďaleko do jazera, kde sa to vnorilo s hluchým plopnutím, ktoré na hladine nerozčerilo nijaké kruhy. “Sépia” vysvetlil pošepky; “vždy ho priláka.”

Fred chytil Sofiu za rameno. “Je to rozumné?” spýtal sa. “Teda, ak by sa niečo stalo ...”

“Žiadny problém!” povedala rozhodne. “Sú to slabosi, títo bohovia. Kovanému ateistovi vzdorovať nedokážu, ani jeden z nich. Veď uvidíš!” Howie sa pozorne napriamil a pozeral z okienka. Na perách mu zahral úsmev; úsmev očakávania.

Hladina sa zavlnila, kruhová vlna sa rýchle rozširovala a zdvíhala, akoby akási nevýslovná masa povstávala zo spánku eónov, z hĺbok, zo dna na míle hlbokej pukliny v kontinentálnom skalnom podloží. Zavial zlovestný vietor, ako keby vzduch z jaskyne čosi vytláčalo; potom sa čosi obrovské a beztvaré, nepredstaviteľne obludné a dvakrát tak škaredé začalo dvíhať zo stredu jazera. Howie v úprimnom obdive zalapal po dychu.

Sofia si ho raz obzrela v zrkadle a rozmyslela si to. “Riadne hovädo, že?” povedala; “stavím sa, že pre toto v našom rybníčku nie je dosť miesta!” Zaradila rýchlosť a už aj zmizli v ďalšom tuneli, a Howie sa s námahou snažil ovládnuť svoje sklamanie.

Cthulhu za nimi pokračoval vo svojom monumentálnom povstávaní zo svojho prehlbokého brlohu. Jeho chrbtica bola tak vysoká, že trvalo celé minúty, kým mu príkaz precestoval všetkými tými synapsami; zastavenie stúpania mu často trvalo tak dlho, až si udrel hlavu o strop. Videl, ako červené svetlá miznú v tuneli, ktorý podľa jeho spomienok viedol k sídlu jeho bratranca Shub-Nigguratha. Ťažkopádne otočil svoju nadrozmernú, znetvorenú ohavnú hlavu, aby sa za nimi obzrel; ako tak skúmal Moonovu sépiu, ktorú zvieral v neopísateľnej končatine, z mäsitej spodnej pery mu ovísali zvíjajúce sa chápadlá. Zavrtel hlavou. Zbohom, zadunel; žrgloši!”

Nakoniec to Sofia a Fred so svojim malým márnotratníkom zjednali na jedno -- len jedno -- dieťa neopísateľného Shub-Nigguratha, otca lesov a večného ploditeľa obscénnych foriem života, ktorý pod zvlnenými zelenými pahorkami v okolí Arkham City obýval jaskyňu so stropom z koreňov. Boli potrebné temné hrozby a prísľuby rýb na večeru po celý týždeň, aby sa predišlo hroziacemu výbuchu hnevu a záplave sĺz, ktorá nasledovala po Sofiinom kategorickom odmietnutí Cthulhu. Fred dokonca hrozil, že Howiemu kúpi vyškereného tučného Buddhu, ak sa nebude slušne správať; zdalo sa, že táto vyhrážka zabrala. “To je výborné,” povedal, akoby mu samotný návrh pripomenul sväteckú abstinenciu.

“Tu máš príručku užívateľa,” povedal Moon široko sa usmievajúc a podal Howiemu v koži viazanú kópiu Necronomiconu; “pamätaj, Starí nemajú radi slnečné svetlo, potrebujú hojné zásoby vody a z času na čas trochu čerstvej krvi, a nedovoľ mu sápať sa na susedovu dcéru. Chápeš, dievča odvedľa? Dobrý chlapec! Prajem vám pekný deň!”

Stále sa usmieval, aj keď spotení nakladači naložili lepenkou vystlanú debnu dozadu do auta a Sofia podpísala potvrdenku Amexu. Jeho úsmev sa vytratil, až keď videl spokojnú rodinku odchádzať preč. Smutne zavrtel hlavou. “Tak to je ďalší preč, Ron,” povedal. “Pani nemá záujem o veľké kusy ...”

“No jasnačka, musíš im to nanútiť,” povedal Ron, vyložil nohy na stôl a položil pero -- Ron sa pokladal za spisovateľa science fiction -- “aspoň si to od teba vzali! Ale ty --” prstom ďobol do Moona -- “kedy ty využiješ špeciálnu zľavu pre zamestnancov?” Zažmurkal naňho afektovaným spôsobom, ktorý Moona pekelne dráždil.

Moon sa zamyslel. “No, je tu jedna súdobá bohyňa, nad ktorou v poslednej dobe uvažujem,” povedal. “Volá sa Norma Jean ...”

Rodina Phillipsovcov dorazila domov a udomácňovanie Shub-juniora – alebo Juniora, ako mu čoskoro začali hovoriť – hladko pokračovalo. Berúc do úvahy Juniorove glejovité sklony bola Orieškova búda preňho najvhodnejším domovom a Fred trval na tom, aby mama stanovila jasné pravidlá skôr, než sa Howie môže začať hrať so svojím novým miláčikom.

“Zapamätaj si,” povedala mama a prstom mu mierila do tváre; “Junior nesmie na koberec! Oco by mal záchvat, keby uvidel ten svinčík na schodoch. A nesmie ani do kuchyne. Budeš ho musieť venčiť v noci; a pamätaj, nesmieš sa k nemu modliť. To je skoro také zlé, ako prinášanie obetí.”

“Prečo sa k nemu nemôžem modliť, keď sa mi zachce?” dožadoval sa Howie hľadiac na Sofiu a pritom sa snažil odhadnúť, čo si Junior pomyslí o jeho novom červenom skateboarde.

“Boha nikdy nesmieš uctievať,” povedala; “je to veľmi dôležité. Ak ich uctievaš, začnú rásť a mocnieť, až ti začnú prikazovať robiť nerozumné veci. Kedysi všetci uctievali svojich bohov a veci boli naozaj veľmi zlé. Dnes sme už múdrejší.” Spokojne sa uškrnula a premýšľala o synovej potrebe predpubertálnych spoločenských väzieb.

Howie si v hlbokom zamyslení vŕtal v nose. Určite je treba mať dve nohy na udržanie rovnováhy na skateboarde …? “Áno, ale keď nesmiem uctievať svojho vlastného boha, k čomu sa vôbec môžem modliť?” spýtal sa.

“K nefalšovanému konzumu,” povedal Fred cúvajúc do kuchyne s kôpkou mrazených jablkových koláčov na tácni. “Všetci bohovia sľubujú sladkosti na zajtra; ale takto aspoň dostaneš svoj koláč a aj si ho zješ!”

Zasmial sa a uviazal si zásteru. “Choď sa pekne hrať so svojím božstvom,” povedal. “Obed bude o dvadsať minút, dobre?”

Po prvom extatickom nadväzovaní vzťahu boli Howie a Junior tak nerozluční, ako len chlapec a boh môžu byť. Počas mnohých letných večerov ste mohli po zotmení vidieť oboch potĺkať sa na ulici po chodníku, Howie kľučkoval na svojom skateboarde a Junior behal sem a tam po trávnikoch pred domami, bľabotajúc a zanechávajúc tenkú slizkú stopu v snahe udržať tempo. Niekedy sa aj vymenili a Howie dychčiac a fučiac klusal, kým Junior za ním rachotil na skateboarde. Keď míňali upravené biele plôtiky lemujúce ulicu, psy na nich freneticky štekali a mačky prskali z úkrytov v kríkoch; ale Howiemu to bolo jedno. V škole na svojich spolužiakov piatakov pozeral so žiarou v očiach; Stavím sa, že tvoj maskot nedokáže jazdiť na skejte, škľabil sa pre seba. A bola to pravda. Bolo to malé mestečko a starých bohov jazdiacich na skateboarde bolo tak málo ako rabínov lietajúcich na rogale.

Letné prázdniny sa natiahli do blaženého obdobia dlhých horúcich večerov a pokojných hviezdnatých nocí. Niekedy nad ránom sa Howie budil na škrabot prichádzajúci zo zadnej záhrady. Na božstvo bol Junior celkom bystrý a zvládol aj umenie odistiť si bránku, takže vychádzal vonku kedykoľvek dostal chuť na polnočnú prechádzku. Vždy sa vrátil ešte pred svitaním a nikto sa o tom nezmieňoval, iba ak niekedy omylom zabudol zatvoriť poklop na kanále.

Lenže rok dospel k jeseni a v septembri mal Howie začať chodiť do šiesteho ročníka. Nechcel sa vrátiť späť do školy – Ách, mamíí – ktoré dieťa chce? Ale nedalo sa nič robiť.

“Pozri sa, Howie, o nič nejde,” povedala mu mama v prvý deň školského roku. “Každý tým musí prejsť. Pozri sa na mňa – aj ja som kedysi chodila do školy. A hľa, čo je dnes zo mňa!” Howie na ňu pozrel nesprávnym koncom konceptuálneho teleskopu. Bol ešte vo veku, keď sa príčina a následok často miešajú.

“Ale ja nechcem vedieť všetko o Nietzchem alebo o Sartrovi,” protestoval; “majú smiešne mená a slečna Jonesová sa mi vysmieva keď, keď --” ukrivdene sa rozvzlykal už len pri pomyslení, že by zlým vyslovením oných mien mohol slúžiť na pobavenie ostatných.

“No tak, no tak!” chlácholila ho mama. “Nebude to také zlé, uvidíš! Keď sa nenaučíš v škole o existenciálnej filozofii a logickom pozitivizme, ako sa uživíš v tomto svete? Čo budeš robiť až vyrastieš?” Zdvihla ho a objala, zľahka zastonajúc od námahy -- z Howieho sa stával veľký chlapec, po otcovi -- a pozrela mu do očí. “A slečny Jonesovej sa neboj. Som si istá, že ona to nemyslí zle, ale ak áno ... nuž, tvoja mama kedysi zápasila v bahne, no nie?” Zatočila ním vo vzduchu až kým sa bláznivo nerozosmial a nezačal sa vzpierať, potom ho znovu položila. “Tak a teraz zjedz vločky, zlatko! Nakŕmil si dnes Juniora?”

“Niéé,“ odpovedal namrzene. „Oco povedal, že ho nakŕmi.”

V každom prípade na Sofii ostalo odviezť Howieho do školy a nechať ho tam s ostatnými deťmi. Za ten čas Howie presvedčil sám seba, že bude mať otrasný deň a tak aj bolo; existencializmus nemal nič spoločné s jeho úzkosťou, ktorá sa naplno prejavila, keď ho Candy Jessupová, ktorá mala pehy a ryšavé vlasy a strojček na zuboch a sedela za ním, potiahla za copík, keď sa slečna Jonesová nepozerala. Bolo to na hodine o Descartesovi, takže sa to možno vôbec nestalo. Howie sa zvrtol a zavrčal na ňu potichu ale veľmi bojovne: “Mám boha, čo jazdí na skateboarde a hryzie a po škole ho na teba pustím, aby si vedela!”

“Óó,” skrivila Candy tvár okolo veľkého 'O' jej úst a vyzerala zľahka pobavene. “Chlapček má bôžika, ale čo? Chceš postaviť tvojho boha proti môjmu pitbulovi?” Posmešne sa uškrnula a Howie si na nej všimol pár vecí; maskaru a rúž a čiernu koženú bundu. Candy dospievala, opičila sa po dospelých a poflakovala sa s bandou starších dievčat.

Už si chystal zdrvujúcu odpoveď, keď ho zozadu za krk schytil pár železných prstov a silou mu otočil hlavu. „A čo to tu máme?“ spýtala sa slečna Jonesová svojím hlasom Číslo Dva (jedovatým). “Hlúpeho -- roztraseného -- malého -- chlapca, ktorý nedáva na hodine pozor!”

Ajaj. Naozaj, veľmi hlúpeho. Howie pozeral nahor a slečna Jonesová hľadela nadol s chlácholivým šarmom štrkáča. “Tak čo nám povieš za seba?” spýtala sa -- zosobnenie oceľovotvrdej odplaty. Trieda naokolo stíchla, lebo celý svet miluje popravy. “Rozprávaš na hodine, vyrušuješ a nedávaš pozor. Vieš, čo sa stane ak prestaneš dávať pozor?” zahrmela.

Howie v očakávaní zamrkal. “Prestanem existovať?” spýtal sa váhavo. Plesk! ozvalo sa šikovné zaucho.

“Hádaj znovu,” povedala slečna Jonesová sucho, vrátila sa pred tabuľu a vzala do ruky kriedu. “Takže, ako som vravela ...”

Howieho deň sa vliekol v dystopickej mrzutosti a keď konečne zazvonilo, Howie vybehol do popoludňajšieho slnečného jasu tak rýchlo, ako len vládal. To bola chyba. Candyin gang postával presne za bránou, už naňho čakali; Bernice a Ružová Lilly a Tarantula deVilleová, ktorá nosila samé cvoky a čierne čipky; a veľké zachmúrené dievča, ktoré všetci volali Helen J. Ach jaj, pomyslel si, ale nemienil tu vonku opakovať svoj solipsistický experiment, určite nie po tom, čo sa mu ráno nepodarilo odčarovať slečnu Jonesovú. Ako tak k nim kráčal, vystrel a napol sa.

“Čau, sopliak,” zvolala Candy. “Tak ty si myslíš, že neexistujem, há?”

Doriti, pomyslel si. Myslím, teda tu nie som ...

“Hej, chlapče,” zatiahla Bernice, po El Presidente Candy nakrátko ostrihané číslo dva, ktoré bolo podľa práva zákonnou opatrovateľkou ich gangového sterea, čo aj teraz spočívalo na múre burácajúc akési hrozivé hardkórové overdrajvy; “máš s nami nejaký problém?” Švihom svojich mohutných bokov sa odlepila od múru a šuchtala sa k nemu ako veľký namosúrený medveď. Tarantula DeVilleová naňho fľochla a ďalej si prezerala svoje dlhé čierne nechty, ktoré sa v slnečnom svetle hrozivo blýskali.

“Vy a koľkí ešte?” obzeral sa Howie zúfalo. Tam, na opačnom konci ulice sa zjavil mamin Buick, svetlo sa odrážalo od jeho chrómu. “No, musím letieť,” zaspieval; “ibaže by ste chceli, aby si vás podala moja mama!” Zvrtol sa a rozbehol cez ulicu. Keby bolo keby, špekuloval, jeho obed by bol strašne nudný.

Za volantom sedel jeho otec. “Mama dnes príde domov neskoro,” povedal veselo, keď sa vzďaľovali preč od búrlivých mrakov pubertálnych zážitkov. “Zostáva dlhšie v kancelárii; majú tam nejaký problém.”

“Uhm,” povedal Howie, premýšľajúc o tom, ako tesne unikol. Otec šoféroval, menil jazdné pruhy a dupal na plyn, akoby mu politici chceli ulúpiť hlas.

“Howie,” povedal, “to bola skupinka dievčat, s ktorými som ťa tam videl hrať sa?”

“Uhm,” odpovedal.

Otec si odkašľal; “Koľkokrát som ti vravel ...” zmenil taktiku ... “čo povedia ostatní chlapci v triede? Chceš, aby si mysleli, že sa zaujímaš o dievčatá?”

Howie, ktorý chcel, aby si to o ňom mysleli (pretože tak to robia dospeláci), a pre ktorého bol otec tým posledným človekom na svete, ktorému by chcel povedať, čo s tými dievčatami robil -- alebo čo s ním chceli urobiť ony -- mlčal. “Ále, oco,” zakňučal po chvíli.

“Žiadne ále oco, mladý muž,” povedal Fred, ktorý sa veľmi strachoval, že ho Howie v budúcnosti sklame. Hánky na volante mu zbeleli, keď si pomyslel, ako si Howie necháva rásť dlhé vlasy a prepichnúť si uši a dobrovoľne sa nechá zotročiť molochom bizarných módnych trendov, všetko v záujme zaujať opačné pohlavie. “Nie je to zdravé, Howie. Ak to bude pokračovať, tvoja mama ťa bude musieť vziať k lekárovi, vieš o tom? Neposlušný chlapec! A ešte v tvojom veku!” Rozhodol sa, že si o tom neskôr, v súkromí, pohovorí s matkou. Howie prevrátil oči ale mlčal. Keď sa došli domov, otec dal najavo, že nemá náladu a tak Howie išiel do zadnej záhrady k svojmu kamarátovi Juniorovi. Stočil sa do klbka v kúte búdy a Junior sa oňho oprel a precítene bľabotal do rytmu kazeťáku. Howie ho prstami hladil po slizkých tykadlách a pohrával sa s jedným s jeho dlhších chápadiel, až sa Junior prevrátil a vyplazil svoj suchý jazyk, aby mu ho Howie škrabkal, ale nič nepomáhalo dostať jeho pána z depresie. Napokon kazeta dohrala, takže Howie otočil stranu a spustil prehrávanie prv než si Junior sadol a poprosil; zdalo sa, že má slabosť pre Dead Kennedys, čo Howiemu vyhovovalo.

“To je hrozné,” vzdychal. “Slečna Jonesová ma nenechá, ani keď ju ignorujem, a Candy ma ťahala za cop a bolo to hrozné a jej banda ma chce zbiť a čomámjaROBIŤ, Junior? Odpovedz mi, hm? Dostanem od dievčat a oco si myslí, že som s nimi kamoš a ja som nešťastný. Čo robiť?”

Blubly, povedal Junior.

Howie chápal, keď mu mama vykladala, prečo sa nemá k Juniorovi modliť, ale zdalo sa mu, že ak vôbec niekedy potreboval priateľa, bolo to teraz. Mama ho nevzala k lekárovi, ale v kúpeľňovej skrinke sa zjavili fľaštičky s bielymi pilulkami a neustále mu pripomínala, aby bral vitamíny, aby len vyrástol na veľkého chlapca. Howie ich bral -- k Juniorovi, ktorý si obľúbil stanozolol a androsterón. Howie sa prestal ponevierať po vonku a zdržiavať sa cestou zo školy, takže aj keď ho Candy stále ťahala za vlasy a do ucha mu šepkala obscénne a oplzlé návrhy keď sa slečna Jonesová nedívala, nezbili ho. Aspoň zatiaľ nie.

Keď Juniora kúpili, bol veľký asi ako statný teriér. Na diéte z červeného mäsa, anabolických steroidov a modlitieb však poriadne rástol. Spával na čerstvom vzduchu so vztýčenými chápadlami, ktoré sa jemne chveli, keď sníval o čomkoľvek Prastarí snívajú; čoraz častejšie v noci vykĺzol zo svojej búdy a púšťal sa do kanálov, až prišli hygienickí inšpektori na kontrolu kanalizácie a udivene sa škriabali po hlavách a po prvý raz v histórii vyhlásili mesto za zbavené potkanov. Mama musela vytiahnuť pílu a zväčšiť vchod do búdy.

“Proste vyrástol,” zdôveril sa Howie priateľom v škole -- Šikuľkovi Freddymu a Červovi, ktorí obdivne híkali a ochkali. Ani jeden z nich nemal boha, hoci Červ mal hada, ktorý však väčšinu času trávil spaním a nevšímal si, keď ste sa k nemu modlili. A ani nerástol, ani počas splnu nebľabotal a nerachotil chápadlami po plotoch, keď sa s Howiem skejtoval. Howie mal starý walkman, ešte z detstva, a upravil ho tak, aby slúchadlá sedeli na Juniorových otvoroch -- nebol si istý, či to boli uši alebo nie, ale vyzeralo to veľmi smiešne a zdalo sa, že sa to Juniorovi páči -- takže mohol počúvať Dead Kennedys aj keď sa valil po chodníku na jeho červenom skateboarde. Áno, aj keď bol Howie v škole nešťastný a neistý, jeho bôžik-maznáčik prosperoval; mal dokonca aj nasledovníka, a čo viac si môže hociktoré božstvo so sebaúctou želať?

(V skutočnosti veľa.)

Ako uplývala jeseň, noci boli čoraz dlhšie. Candy ho sem-tam trápila, žiadala ho, aby šiel s ňou na prechádzku a potom sa z neho s celou svojou tlupou dobre smiala, keď z číreho strachu odmietal. Chodiť s ňou, hoci to nebola odpudivá vyhliadka, by ho urobilo zraniteľným zo strany jej bandy ... a dievčatá v bande sú úplne iné ako keď sú samé. A tak ho ďalej ťahávala v triede za vlasy -- takmer hanblivo, len akoby chcela udržať jeho záujem -- a ďalej sa poflakovala večer na námestí.

Jedného neskorého popoludnia ich slečna Steadová -- ktorá bola ešte strašnejšia ako slečna Jonesová -- poúčala o zlách logického pozitivizmu. So zazvonením hlasno zabuchla učebnicu až sa zvíril prach. “Tak a teraz choďte a buďte dobré deti a do budúcej hodiny si všetci prečítajte kapitolu sedem!” povedala. “A pamätajte, že na budúci utorok bude test o Bertrandovi Russellovi a post-Gödelovských numeroteológoch!” Candy za Howiem teatrálne zívla: on sa však neotočil a tak nevidel, že jej strojček už zmizol a zanechal za sebou bezchybný zhryz a vášnivé pery hodné filmovej hviezdy. Zbalil si knihy, postavil sa a vtom ho Candy zozadu schmatla.

“Hej!” zaprotestoval.

“Čo?” povedala. “Si sopliak, sopliak? Alebo si chlap?”

“Som chlapec!” protestoval rozpálene. “Pustím na teba môjho boha --”

“Dobre,” povedala a stískala jeho hrdlo v hravom zovretí. “Nechceš ísť dnes do kina?”

“Musím vyvenčiť Juniora,” zalapal po dychu.

“Áá, kurva.” Vyslovila to s bezdychou úctou niekoho, kto práve také slovo objavil a skúmal, či vysloviť ho je zábava. “Si nanič, chlapče. Hej, stavím sa, že aj tak nijakého boha nemáš!” Pustila mu hrdlo a odstúpila.

“A mám,” povedal prudko. “A aj sa k nemu modlím!”

“Juchú!” zvýskla sarkasticky. “Naozajstný bóóh. Ukážeš mi ho?”

“Ak chceš.” Howie bol mrzutý, keď si uvedomil, ako ho táto vystrihaná pehavá čertica premanévrovala.

“Okej,” povedala. “Uvidíme sa večer, dobre? Pri Tučnom Macovi.”

“Hej, ale,” povedal, lenže už bola preč, nepochybne bežala povedať celej svojej tlupe, aby sa prišli na námestie pozrieť, ako ho zvedie, alebo mu vyvedie čosi príšerné. Čo si má počať? Bol úplne ohúrený.

Večer sa Howie ohodil. Upravil sa a potom si založil svoje najlepšie náušnice a natiahol si najlepšie levisky a tenisky. Potom vytiahol skateboard a Junior poslušne hopkal a čakal, až mu Howie založí slúchadlá. “Budeš sa správať slušne, počuješ?” modlil sa Howie. “A všetko bude v poriadku, bude to dobré, pretože zariadiš aby to bolo dobré, dobre? A-men!” Stlačil Play a Junior grgal do rytmu Holiday in Cambodia, hojdal sa na Kalifornia Uber Alles a vlnil chápadlami, keď ho Howie ťahal na chodník. Zdalo sa, že v slabom svetle žiari potláčanou energiou modlitieb a steroidov, vibrujúc a mihajúc sa na povrchu, akoby sa jeho skateboard kĺzal cez extraplanárne reality v kozme príliš obrovskom a príliš strašnom na to, aby sa dal postihnúť ľudskými zmyslami.

(V skutočnosti sa Junior kĺzal cez n-rozmerný priestorový konštrukt. Howie bol poľutovaniahodne slepý voči kozmickým vplyvom vyšších úrovní; voči vločkám svetla, ktoré vo večnej víchrici vírili skrz obrovské priestory nekonečného šialenstva: a voči oknu do prázdnoty, ktoré sila jeho modlitby roztvorila. Hoci bol Junior sám o sebe neškodný, aj tak bolo v jeho malej telesnej schránke skazonosným vírusom viery aktivované čosi príšerné. Anarchistický a steroidmi vykŕmený duch číreho zla rástol, pulzujúci a napúchajúci v punk-rockovom rytme, ktorý Howie v nevedomosti namiesto na uši napojil na niektoré z Juniorových pohlavných orgánov. Ako mal čoskoro zistiť ...)

Candy a jej banda postávali na križovatke pred MacRonalds a napchávali sa, keď po bulvári prišiel ten najčudnejší pohľad v ich živote. Čo otočilo ich hlavy nebol ani tak ten pekný chlapec s náušnicami a blond vlasmi a módnymi džínsami -- hoci aj on si vylúžil od Bernice obdivné zahvizdnutie -- ale jeho spoločník. Veľká chvejúca sa hŕba chápadiel, pazúrov, tykadiel, vlhkých otvorov a trasúcich sa očí na stopkách bola veru na hlavných uliciach dosť zriedkavým zjavom. A vidieť túto hŕbu, ako sa vezie na červenom perspexovom skateboarde a počúva pritom Dead Kennedys, dalo celej scéne unikátnu príchuť. Sánky poklesli; zabudnuté sústa požuvanej hovädziny popadali do blata.

“Do riti,” vydýchla Candy s nefalšovanou prekvapenou úctou. “Vidíte, kde tie slúchadlá --” zmĺkla. Na rozdiel od Howieho nepotrebovala nápis, aby rozoznala samičie genitálie.

“Veríš tomu?” zatiahla Tarantula deVilleová smerom k sestre Morticii, ktorá sa prišla povoziť. “Ten chlapec muchlá obludu!” znalecky frkla Morticia, hoci bola príliš mladá a naivná, aby tomu rozumela.

“Stavím sa, že nie,” povedala Candy zaujato. Svetlo zapadajúceho slnka zahorelo v Howieho vlasoch a ona vedela, že je stále nevinným mláďatkom, čakajúcim na to, ako horúca chuť jej pier prebudí uňho vášnivé, pridlho potláčané túžby ... potriasla hlavou nenachádzajúc slová. “Tumáš, vezmi to,” povedala a podala zvyšky hamburgera Helene J., ktorá na ne hľadela s hlbokým znechutením (bola vegánka). Hojdajúc bokmi a cvakajúc kovbojskými čižmami vykročila na cestu, v ústrety svojmu nádejnému milencovi a sokyni.

“Čau, chlapče,” povedala žuvajúc neexistujúcu žuvačku a zahľadela sa mu do očí. “Som rada, že si mohol prísť. Kto je tento tvoj priateľ?”

Howie na ňu zízal, až teraz si prvýkrát všimol, že strojček zo zubov je preč, že jej vlasy sú krátke a mimoriadne sexy, že on je chlapec a ona nie, a že napriek všetkému matkinmu kondicionovaniu (vzhľadom k populačnej explózii ideologicky rozumnému) má stále heterosexuálne sklony a že jeho džínsy sú trápne tesné. “Eh,” povedal.

Candy sa naklonila nad Juniora, ktorý, lepšie povedané ktorá na doske hrozivo nadskakovala a cvakala pazúrmi. “No tak,” povedala, “Nehanbi sa! Kto si?”

Gobbly, povedala Junior; bubly grgly grm chroo-oo-ocht! Vyhadzovala prednými kolesami dosky vľavo a vpravo, od rozrušenia takmer spadla.

“Hej,” povedal Howie, “myslím, že si Juniora rozrušila. Tak, už si ho videla, čo ešte chceš?”

“Nuž,” povedala Candy veľavýznamne vlniac bokmi, “mohol by si ísť so mnou, chvíľku s nami zostať, nie? Možno --” očami strelila na obe strany -- “by sme sa mohli pobozkať. Nechcel by si so mnou chodiť?”

“Ung,” povedal Howie, ktorý tak napoly očakával pozvanie, aby sa stal jej fackovacím panákom. Junior poskakoval hore-dolu a skateboard škrípal. Zdalo sa, že ho čosi strašne rozhorčilo, ako si Howie v svojom rozrušení uvedomil.

“No tak,” naliehala Candy a chytila ho za ruku. “Pôjdeme?”

A teraz mali nastať ťažkosti. Mali nastať kvôli malému technickému problému; Howieho walkman nemal autoreverz. Páska došla na koniec jednej strany a Junior všetko počula. (Fakt, že jej Howie zarazil slúchadlá do genitálií nebol taký závažný; bola to citlivá pokožka, chápete, vnímala vibrácie.) Spôsobiť, aby Prastarý Boh žiarlil, nie je jednoduché, obzvlášť ak ide o veľmi mladého, veľmi neskúseného Prastarého Boha, ale jednu vec vedia všetci Bohovia od narodenia, a to že keď sa raz vašim uctievačom zakalia oči a začnú sa kadetade milovať, stratíte moc nad ich pocitmi viny; a bez viny – aký je dôvod na modlitbu? Na poslušnosť? Junior si domyslela, že jej hrozí odvrhnutie, a to odôvodnene. Ibaže na rozdiel od mocných Veľkých Božských Osobností z dní dávno minulých nemala Junior žiadne kňazstvo, ktoré by nad mladým párom vyslovilo kliatbu; a tak sa rozhodla vziať veci do svojich vlastných pazúrov/tykadiel/chápadiel.

Howie sa v tranze otočil k Junior chrbtom a oddával sa teplému, pevnému stisku svojho úplne prvého dievčaťa a ona ho viedla k svetlám a k jej skupinke. Keď došli k chodníku, znenazdajky sa zastavila a zvrtla, takže jej vkročil priamo do náručia. Prekvapenie. Jej ramená sa okolo neho ovinuli -- tak odlišne od zadúšajúceho zovretia školských dní -- a jeho pery sa dotkli čohosi mäkkého a poddajného a vlhkého a úplne iného, čo sa mu zdalo byť prísľubom budúcnosti. Nevzpieral sa ani neprotestoval; bolo to veľmi príjemné.

Morticia, ktorá bola na toto príliš malá, sa znechutene odvrátila, kým jej veľká sestra nasadila dravčí úškrn a natiahla svoje čierne pazúry k páriku. Helen J. sa namosúrene odvrátila. A tak sa stalo, že iba Bernice si všimla skateboardujúceho punk-rockerského Prastarého Boha na anabolických steroidoch, ktorý hrozivo zrýchľoval smerom k nim pozdĺž celého bulváru až od kolies odskakovali iskry, chúliac sa v akejsi šúsovej pozícii a hlasno škrípajúc svojimi hrozivo dlhými, ako britva ostrými zubami. Junior žiarila, žiarila zúrivosťou ohrdnutého božstva, sálala svetlom steroidmi navodenej psychózy, prudkými bleskami mučeníctva a stoviek krvavých džihádov, keď tak hrmela dolu ulicou s peniacimi otvormi a rachotiacimi krabími klepetami. A ako Junior žiarila, zväčšovala sa, týčila sa do výšky a do šírky a každou chvíľou bola ohyzdnejšia, až zaplnila celú cestu ako valiaca sa stena temnoty, ktorá vymazala oblohu a hviezdy a prísľub záchrany.

ŠPLECHT!

“To bol Junior,” povedal Howie neveriacky hľadiac na ohromnú masu pokrývajúcu kapotu kamiónu Mack, ktorý prechádzal križovatkou práve v nevhodný okamih; “bože môj!”

“No tak teraz už určite nie je,” povedala Candy pragmaticky. “V tom momente nevyzeral práve priateľsky!”

“Hej,” povedal Howie s ústami stále vlhkými a srdcom prudko bijúcim v hrudi. “Čo to len doňho vošlo?”

“Štipka --” uštipla ho -- “žiarlivosti. Ideme?”

Ale Howie sa nepohol. Pozeral na ten neporiadok na ceste a potriasal hlavou. “Veríš tomu?” mrmlal si pre seba; “a je po mojom walkmane a najlepšej páske s Dead Kennedys!” Znovu potriasol hlavou, ale, na vlastné počudovanie, nevyronil ani slzu. Bohovia sa vždy živili nevedomosťou; a Howie, keď sa teraz odvrátil, mal dôležitejšie veci na premýšľanie.

preklad: Pavol Hvizdoš, 2008