(z predslovu k románu Malý brat)
Je dovolené:
Za nasledujúcich podmienok:
Pri každom využití alebo distribúcii sa musia ostatným objasniť licenčné podmienky tohto diela.
Každá z týchto podmienok sa môže zmeniť so súhlasom držiteľa kopyrajtu.
Táto licencia nijakým spôsobom neoslabuje a neobmedzuje morálne práva autora.
Podmienky bežného užívania a iné práva sa týmto nemenia.
Toto je zhrnutie plnej licencie, ktorá sa nachádza
na:
http://creativecommons.org/licenses/by-nc-sa/3.0/legalcode
Licencia Creative Commons na začiatku tohoto súboru vám pravdepodobne napovedala, že mám na kopyrajt dosť neortodoxný pohľad.
Páči sa mi skutočnosť, že mi kopyrajt umožňuje predať práva vydavateľom a filmovým štúdiám a tak podobne. Je pekné, že si nemôžu len tak bez dovolenia vziať moje veci a zbohatnúť na nich bez toho, aby ma museli pribrať do partie. Pokiaľ ide o vyjednávanie s týmito firmami, som v dosť dobrej pozícii: mám výborného agenta a desaťročnú skúsenosť s autorským a licenčným právom (dokonca som bol nakrátko delegátom u WIPO, agentúre OSN pre dohody o autorských právach). Navyše, tých jednaní nie je zasa až tak veľa – dokonca aj keby som predal päťdesiat alebo sto rôznych vydaní Malého brata (čím by sa dostal na vrchol milióntiny percentilu beletrie), stále by to bola len stovka jednaní, čo by som ešte celkom dobre zvládol.
Neznášam fakt, že by fanúšikovia, ktorí by radi robili to, čo čitatelia robievali odjakživa, mali hrať podľa rovnakého systému, ako všetci oní horliví agenti a právnici. Je jednoducho hlúpe požadovať, aby trieda základnej školy jednala s právnikom gigantického globálneho vydavateľstva, keď chce predviesť hru na námet mojej knihy. Je smiešne tvrdiť, že ľudia, ktorí chcu „požičať“ svoju elektronickú kópiu mojej knihy priateľovi, na to potrebujú licenciu. Požičiavanie kníh tu bolo skôr ako ktorékoľvej vydavateľstvo na Zemi a je to výborná vec.
Nedávno som videl prednášku Neila Gaimana, kde sa ho ktosi spýtal na jeho názor na pirátstvo jeho kníh. Odpovedal, „Ruky hore tí z vás, ktorí ste objavili svojho obľúbeného spisovateľa zadarmo – keď vám niekto požičal výtlačok alebo vám ho dal? A teraz ruky hore ak ste svojho obľúbeného spisovateľa objavili tak, že ste vošli do obchodu a položili peniaze na drevo.“ Obrovská väčšina obecenstva tvrdila, že svojho obľúbeného autora objavili náhodou a zadarmo, v požičanej alebo darovanej knihe. Keď dôjde na mojich obľúbených autorov, nepoznám hraníc: kupujem každú knihu, ktorú vydajú, jednoducho aby som ju mal (niekedy kupujem dve či tri, aby som ich mohol dať priateľom, lebo si to musia prečítať). Platím, aby som ich videl žiť. Kupujem tričká s obrázkami obálok ich kníh. Som zákazník na celý život.
Neil pokračoval vyhlásením, že on sám je členom kmeňa čitateľov, drobnej menšiny ľudí, ktorí čítajú pre potešenie, a kupujú si knihy, lebo ich milujú. Jednu vec, ktorú vie o každom, kto si sťahuje jeho knihy bez dovolenia z Internetu je, že je to čitateľ, človek ktorý knihy miluje.
Tí, čo študujú návyky ľudí nakupujúcich hudbu, objavili čosi zvláštne: najväčší piráti sú aj najlepší zákazníci. Ak celú noc nepovolene sťahujete hudbu, je veľká šanca, že ste jedným z toho mála ľudí, ktorí cez deň chodia do obchodov s hudbou (ešte si na ne pamätáte?). Cez víkendy pravdepodobne chodievate na koncerty a pravdepodobne si požičiavate nahrávky aj z knižnice. Ak ste zapáleným členom nejakého fanklubu, robíte množstvo všetkého možného, čo súvisí s hudbou, od spievania v sprche až po nákup pokútneho vinylu vašej obľúbenej death-metalovej skupiny so zriedkavým východoeurópskym obalom.
To isté platí o knihách. Pracoval som v kníhkupectvách, antikvariátoch aj knižniciach. Potulujem sa po internetových stránkach s pirátskymi e-knihami (bookwarez). Som skalný knihomoľ a chodievam na knižné trhy pre zábavu. A viete čo? Všade tam sú tí istí ľudia: milovníci kníh, ktorí robia všetko možné, čo súvisí s knihami. Nakupujem čudácke, spotvorené čínske pirátske vydania mojich obľúbených kníh, pretože sú čudácke a spotvorené, a úžasne sa vynímajú vedľa ôsmich či deviatich iných vydaní tých istých kníh, za ktoré som zaplatil plnú cenu. Požičiavam si knihy z knižnice, googlujem ich, keď potrebujem citát, tucty ich nosím so sebou v mojom mobile a stovky v laptope, a mám ich (v čase písania) vyše 10 000 v úschovniach v Londýne, Los Angeles a Toronte.
Keby som mohol požičiavať moje fyzické knihy bez toho, aby som ich stratil, robil by som to. Fakt, že to môžem robiť s digitálnymi súbormi nie je chyba, je to vlastnosť - a vynikajúca. Je trápne vidieť všetkých tých spisovateľov a hudobníkov a umelcov nariekať nad skutočnosťou, že umenie dostalo túto novú ohavnú vlastnosť: schopnosť byť zdieľaným bez straty prístupnosti. Je to ako pozorovať vlastníkov reštaurácií, ktorí sa idú užialiť kvôli novému stroju na jedlo zdarma, ktorý kŕmi hladujúcich celého sveta, pretože to ich núti modifikovať svoj obchodný model. Áno, bude to zložité ale nestrácajme zo zreteľa hlavný prínos: jedlo zdarma!
Máme na dosah všeobecný prístup k ľudskému poznaniu, prvýkrát vo svetovej histórii. To nie je zlá vec.
Ak vám to nestačí, tu je môj argument, prečo sprístupnenie e-kníh tu a teraz dáva zmysel:
Rozdávanie e-kníh mi poskytuje umeleckú, morálnu a komerčnú satisfakciu. Komerčná otázka sa vyskytuje najčastejšie: ako môžete rozdávať e-knihy a zarábať?
Pre mňa – a v podstate pre skoro každého spisovateľa – veľkým problémom nie je pirátstvo ale byť neznámym (za tento vynikajúci aforizmus vďačím Timovi O’Reillymu). Zo všetkých ľudí, ktorí si dnes túto knihu nekúpili, väčšina tak urobila preto, lebo o nej nikdy nepočula, nie preto, že im niekto daroval kópiu. Megahitové bestsellery science fiction predávajú pol milióna výtlačkov – vo svete, kde 175 000 ľudí navštevuje napríklad len San Diego Comic Con. Treba si uvedomiť, že väčšina ľudí, ktorí „majú radi science fiction“ (a príbuzné čudáctva ako komiksy, hry, Linux, a tak ďalej) nie len naozaj kupuje knihy. Pre mňa je zaujímavejšie dostať do môjho stanu čo najširšie obecenstvo, než uisťovať sa, že každý, kto je v ňom, si kúpil platný lístok.
E-knihy sú ako slovesá, nie podstatné mená. Kopírujú sa, je to v ich podstate. A mnoho týchto kopií má adresáta, osobu, pre ktorú je určená, výmenou z rúk do rúk, stelesňujúc osobné odporúčanie medzi dvomi ľuďmi, ktorí si dôverujú natoľko, že si vzájomne zdieľajú bity. To je vec, o ktorej by autori mali snívať, príslovečné spečatenie dohody. Tým, že uvoľňujem svoje knihy na slobnodné požičiavanie, uľahčujem ľuďom, ktorí ich majú radi, aby pomáhali iným ľuďom obľúbiť si ich.
Okrem toho, osobne nevnímam e-knihy ako náhradu za papierové knihy. Ani nie tak preto, že obrazovky nie sú dosť dobré: ak sa mi čo len trochu podobáte, aj tak už dávno trávite každú možnú chvíľku pred obrazovkou, čítajúc nejaké texty. Ale čím ste počítačovo zdatnejší, tým je menej pravdepodobné, že na nich budete čítať dlhé práce – to preto, lebo počítačovo zruční ľudia robia so svojimi strojmi ďaleko viac. Chatujeme a emailujeme a používame prehliadače milión spôsobmi. V pozadí nám bežia hry a donekonečna si vylepšujeme hudobné knižnice. Čím viac so svojím počítačom robíte, tým je pravdepodobnejšie, že budete do piatich či siedmich minút niečím prerušení. Preto sú počítače mimoriadne nevhodné na čítanie dlhých prác, ak len nemáte železnú sebadisciplínu mnícha.
Dobrá správa (pre spisovateľov) je, že to znamená, že e-knihy na počítačoch môžu byť skôr pohnútkou na kúpenie si papierového výtlačku (ktorý je, napokon, lacný, ľahko dostupný a ľahko použiteľný) než jeho náhradou. Pravdepodobne si na obrazovke prečítate z knihy práve toľko, aby ste si uvedomili, že by ste si ju radi prečítali na papieri.
Takže e-knihy predávajú tlačené knihy. Každý spisovateľ, o ktorom som počul, že vyskúšal rozdávanie e-knihy ako propagáciu tlačenej, sa k tejto taktike vrátil znova. Toto je komerčný dôvod pre e-knihy zdarma.
Teraz k umeleckým dôvodom. Je dvadsiate prvé storočie. Kopírovanie sa už nikdy, nikdy nestane znovu zložitejším, než je dnes (a ak áno, tak to bude kvôli kolapsu civilizácie, a v takom prípade budeme mať úplne iné problémy). Pevné disky sa nestanú nemotornejšími, drahšími a nezmenšia kapacitu. Siete sa nestanú pomalšími či ťažšie prístupnými. Ak netvoríte umenie s cieľom, aby sa šírilo, netvoríte umenie pre dvadsiate prvé storočie. Na výtvoroch, ktoré nechcete nechať kopírovať, môže byť čosi pôvabné, rovnako ako je milé zájsť si do Dediny Priekopníkov a pozrieť si tradičného kováča-remeselníka, ako podkúva kone vo svojej tradičnej vyhni. Ale je to sotva súčasné. Som spisovateľ science fiction. Mojou prácou je písať o budúcnosti (keď mám dobrý deň) alebo aspoň o prítomnosti. Umenie nemá byť kópiou vecí minulých.
Nakoniec sa obráťme k morálnej stránke. Kopírovanie je prirodzené. Tak sa učíme (kopírujeme našich rodičov a ľudí okolo nás). Moja prvá poviedka, ktorú som napísal ako šesťročný, bolo vzrušujúce prerozprávanie Hviezdnych vojen, ktoré som práve videl v kine. Dnes, keď je Internet – najefektívnejší kopírovací stroj na svete – prakticky všade, naše kopírovacie inštinkty fungujú čoraz silnejšie. Neexistuje spôsob ako zastaviť mojich čitateľov, a keby som sa o to pokúsil, bol by som pokrytec: keď som mal 17, vyrábal som hudobné mixy, fotokopíroval poviedky a vo všeobecnosti som kopíroval každým predstaviteľným spôsobom. Ak by bol existoval Internet, používal by som ho na kopírovanie, koľko by sa len dalo.
Nedá sa to zastaviť a ľudia, ktorí sa o to pokúšajú, napokon robia viac škôd ako všetko pirátstvo sveta. Smiešne krížové ťaženie nahrávacieho priemyslu proti zdieľaniu súborov (žalovaných vyše 20 000 hudobných fanúšikov a pokračuje to!) je príkladom absurdity pokusu o odstránenie farbiva z vody v bazéne. Ak si mám vybrať, či dovoliť kopírovanie, alebo byť tyranom, ktorý s penou na ústach bičuje všetko na čo dosiahne, radšej budem tým prvým.
Z anglického originálu "The Copyright Thing"
Preklad: Pavol Hvizdoš, 2008