Miesto tak cudzie

Cory Doctorow

[Zo zbierky poviedok „A Place so Foreign and Eight More“ vydanej v septembri 2003 vo Four Walls Eight Windows Press (ISBN 1568582862).]

Môj otec zmizol kdesi v divočine tisícdeväťstosedemdesiatehopiateho, keď som mal len štrnásť rokov. Bol veľvyslancom v 1975, ale doma, v 1898, v New Jerusaleme v Utahu si všetci mysleli, že je veľvyslancom vo Francúzsku. Keď zmizol, mama a ja sme sa vrátili cez dvere s tromi závorami, ktoré viedli z nášho bytu v 1975 do našej konskej stajne v 1898. Vrátili sme sa do prašných ulíc New Jerusalemu a ja som si musel neustále pripomínať, že som bol údajne vo Francúzsku, a predvádzať sa pred vrstovníkmi a vykladať bludy o Eiffelovej veži a špeci chlebe a o slimákoch a žabách, čo sme jedávali.

Narodil som sa v New Jerusaleme a vyrastal som tam až do svojich desiatich rokov. Potom, jedného letného dňa, si ma ocko posadil na koleno a povedal mi, že na nejaký čas odídeme, pretože má novú prácu.

„Ale čo bude s obchodom?“ spýtal som sa pohoršene. Úžasný obchod môjho ocka, jediný obchod so zmiešaným tovarom v meste, ktorý neviedli Svätí¹, bol mojím druhým domovom. Strávil som celý život lezením a potom chodením po jeho zaprášených drevených dlážkach, kontrolovaním zásob a vybaľovaním debien so sprievodkami z exotických miest ako Salt Lake City ci dokonca San Francisco.

Ocko vyzeral byť pomykove. „Pán Johnstone ho odkúpi.“

Ústa mi poklesli. James H. Johnstone bol ten najfičúrskejší mestský švihák, akého som kedy stretol. Prihrnul sa do mesta na Zephyr Speedballe a tenký Tommy Benson odniesol jeho tri obrovské lodné kufre do kovbojského hotela. Dostal od neho za to dva doláre v bankovkách od Wells-Fargo a neskôr sa na plácku za kováčňou okolo Tommyho zhromaždili všetky deti z New Jerusalemu a zízali na tento malý majetok v čudných, nevídaných papieroch.

„Ocko, nie!“ povedal som bez premýšľania. Vedel som, že keby sa moji kamoši opovážili takto komandovať svojich otcov, dostali by bičom, ale môj ocko ma skoro nikdy nebil.

Usmial sa až sa mu fúziská roztiahli po celej tvári. „James, viem, že máš ten obchodík rád, ale už je rozhodnuté. A až budeš vo Francúzsku, uvidíš tam zázraky omnoho úžasnejšie, než sa dajú vidieť v tom obchode.

„Nič nie je lepšie, ako náš obchod,“ povedal som.

Zasmial sa a postrapatil mi vlasy. „Nebuď si taký istý, synak. Je mnoho vecí medzi nebom a zemou, o ktorej tvoja filozofia ani nesníva.“ Bolo to jedno z jeho prísloví, zo Shakespearea, ktorého kedysi, skôr než som sa narodil, študoval na východnom pobreží. Znamenalo to, že diskusia sa skončila.

Rozhodol som sa, že posúdenie si nechám na neskôr, až uvidím Francúzsko, ale aj tak som sa nemohol zbaviť dojmu, že ockovi mäkne mozog. Pán Johnstone nebol schopný riadiť ani káru so zeleninou. Bol nízky a chudý a zmäkčilý, nie ako môj ocko, ktorý bol podľa mňa tým najväčším a najsilnejším chlapom na celom svete. Miloval som svojho otca.

#

Keď sme pobalili batožinu a otec odišiel do stajne pre náš záprah, pochopil som, že sa odvezieme na železničnú stanicu. Všetci moji kamoši tam čakali, aby videli náš odchod a ja som sľúbil môjmu najlepšiemu priateľovi Olymu Sweynsdatterovi, že mu nechám moju kapucňu z mývalej kože, aby ju nosil kým sa nevrátime. Namiesto toho nás však otec zaviezol na okraj mesta, kde sa cesta menila na rozjazdené koľaje cez soľné pláne, a tam na nás čakal pán James H Johnstone vo svojej vlastnej výstrednej bričke. S otcom sme preniesli našu batožinu do Johnstonovej bričky, nastúpili aj s mamou a prikrčili sa, takže nás zvonku nebolo vidieť. Mama povedala, „Teraz buď pekne potichu. Tento výlet má niektoré časti, o ktorých sme ti pred odchodom nemohli povedať, ale budeš musieť byť ticho a s otázkami vyčkať až kým sa nedostaneme tam, kam ideme.“

Takmer som povedal, „A kam ideme?“ ale odmlčal som sa, lebo mama sa ešte nikdy netvárila tak vážne. Takže som strávil hodinu prikrčený, načúval som klapotu kolies a snažil som sa uhádnuť, kam to vlastne ideme. Keď som počul bričku zastaviť a buchnúť zatvárajúce sa drevené dvere, bol som s dohadmi v koncoch, pretože som si nevedel predstaviť, kde sa tu v púšti vzali takéto zvuky.

Predstavte si moje prekvapenie, keď som sa postavil a zistil som, že sme sa ocitli nazad v našej vlastnej stajni, takže sme museli obísť mesto dookola a vrátiť sa odkiaľ sme vyšli! Mama si priložila prst na ústa a potom sa chytila dievčensky jemnej ruky pána Johnstonea, ktorý jej pomáhal vystúpiť z bričky.

Ocko a pán Johnstone začali presúvať jednu z kôp balíkov sena, ktoré stáli medzi trámami, až odhalili dvere s tromi závorami, ktoré vyzerali byť nové a masívne, s čerstvo opracovanými žiarivými žltými hranami, a nie vekom zhnednuté ako zvyšok stajne.

Ocko vytiahol z vrecka vesty kľúč a dvere odomkol, potom ich roztvoril dokorán. Každý z nás si vyložil na plece tašku a prešli sme nimi, v tajomnom tichu, do úplne temnej miestnosti.

Ocko natiahol ruku a zabuchol za nami. Potom sa ozvalo ostré cvaknutie a boli sme v roku 1975.

#

Bol to podivný pohľad, tento 1975. Náš byt bol strieborný kosoštvorec, lúčovito pripojený k osi vznášajúceho sa beztiažového toroidu. Ocko rukami spravil čosi záhadné a steny spriehľadneli a ja som zahrešil, padol som na dlážku a z celej sily som sa držal hrudkovitých gumových dlaždíc. Moje oči mi vraveli, že sme stovky metrov nad zemou a hoci som v stajni nespočetne krát skákal z trámov do sena, odrazu som zistil, že mám strach z výšok.

Po tomto prvom závratnom dojme z 1975 som nechal oči pevne zažmúrené a rukami som sa držal, ako to len šlo. Asi tak po minúte alebo dvoch mi môj žalúdok povedal, že nikam nepadám, nebolo počuť nijaké svišťanie vzduchu, nijaký spev vtákov, nič iba ako sa oco a mama bláznivo smejú. Otvoril som jedno oko a ukradomky som sa rozhliadol. Moji rodičia sa tak smiali, až sa museli navzájom držať, aby nespadli, a nakláňali sa v prázdnom vzduchu. Otcov chrbát sa pritískal k ničote.

Opatrne som sa postavil a prešiel k okraju. Natiahol som jeden prst a tým som narazil na neviditeľnú stenu, chladnú a hladkú ako sklo v zime.

„James,“ povedal môj otec usmievajúc sa tak široko, že sa mu fúzy natiahli cez celú tvár, „vitaj v roku 1975.“

#

Otcova veľvyslanecká misia znamenala, že často trávieval preč z domu celé týždne. Priteleportoval sa len na nedeľnú večeru, a kým sa neumyl, ľpel na ňom pach cudzích a vzdialených svetov. Na tú poslednú nedeľnú večeru, ktorú som s ním zažil, pripravila mama zemiakovú kašu a kukuričný chlieb a klobásovú omáčku a moriaka, stráviac kvôli tomu celý deň pri sporáku na drevo v 1898 (v skutočnosti tam už medzitým bolo 1901, ale ja som na to stále myslel ako na 1898). Po týždni zápasenia s technikou, ktorú sme mali v našej kuchyni v 1975 premiestnila ten sporák do stajne a keď ju otec varoval, že dym vyvolá v New Jerusaleme otázky, vysvetlila mu, že ho vyvedie flexibilným dymovodom cez dvere do 75-eho a tam do bytového vzduchového filtra. Otec potriasol hlavou a usmial sa na ňu, a tak každú nedeľu ťahala cez dvere hadicu dymovodu.

Toho večera sa otec usadil a odrecitoval požehnania. Mal na sebe domácu košeľu a traky spustené a bolo to skoro ako doma – ako milión iných nedeľných večerí pri svetle plynovej lampy so zaroseným džbánom limonády uprostred stola a s kyticou sezónnych poľných kvetov a s páchnucou otcovou cigarou, keď si po jedle odsunul stoličku a jednu ruku si položil na brucho, akoby nemohol uveriť, ako ho mama dokázala zasa takto napchať.

„Ako ti idú štúdiá, James?“ spýtal sa ma, keď robosluha upratal zo stola a odrachotil do svojho výklenku.

„Veľmi dobre, pane. Začíname kalkulus.“ Pravdupovediac som kalkulus nenávidel, nenávidel som Isaaca Newtona a asymptoty a celú tú hlúpu záležitosť. Dokonca aj s virálnymi učebnými vakcínami som mal pocit, akoby som pri nich plával v melase.

„Kalkulus! Hm, hm, hm –“ to bola jedna z otcových všeobjímajúcich fráz, ako „No a ako to?“ alebo „Čože ty vieš?“ „Hm, hm, hm. Nemôžem uveriť, koľko tu tlačia deťom do hláv.“

„Áno. A to ešte ostáva na učenie hrozne veľa.“ Každému predmetu sme venovali dva týždne. Doposiaľ sme spravili Francúzštinu, Molekulárnu a bunkovú biológiu, Fyziku a astrofyziku, Esperanto, Kantončinu a mandarínčinu, a jeden mimozemský jazyk, ktorého názov sa prekladal ako „Štandard.“ Samozrejme mi odpustili Dejepis, tak ako iným deťom z minulosti – čínskemu dievčaťom z Dynastie Ming, rímskemu chlapcovi a malému Injunovi z Južnej Ameriky.

Ocko sa cez cigaru zasmial a prekrížil nohy. Jeho topánky boli také veľké, že vyzerali ako kanoe. „To teda iste zostáva, synak. To iste zostáva. A ako vychádzaš so spolužiakmi? Nejaké potýčky, o ktorých sa so mnou bude chcieť učiteľ porozprávať?“

„Nie! Kamarátime sa, dokonca aj s dievčatami.“ Deti v 75 si dokonca ani nevšímali, čo robili v škole. Jednoducho sedeli pred svojimi pracovnými stanicami a čakali, až sa im mozgy zaplnia, čím bolo treba, a o tretej odchádzali. Nikdy si nesťažovali, že by niečo bolo príliš ťažké alebo príliš nudné.

„To rád počujem, synak. Vždy si bol dobrý chlapec. Niečo ti poviem: ak na Vianoce donesieš domov dobré vysvedčenie, vezmem ťa na prázdniny pozrieť si Saturnove prstence.“

Mama naňho prudko pozrela, ale on sa tváril, že to nevidí. Vytiahol z úst cigaru, založil si traky, obliekol si frak a cylinder a veľvyslaneckú šerpu a vzal svoj kožený kufrík.

„Dobrú noc, synak. Dobrú noc, Ulla. Uvidíme sa v stredu,“ povedal a nastúpil do teleportu.

To som ho videl posledný raz.

#

„Otrávil sa pokazenými slimákmi?“ spýtal sa ma Oly Sweynsdatter znovu.

Zaťal som päsť a strčil mu ju pod nos. „Naposledy vravím, áno. Spýtaj sa ma ešte raz a dostaneš do zubov.“

Bol som späť mesiac a celý ten čas Oly poskakoval okolo mňa ako plachý poník, vždy nablízku ale akoby sa bál s mnou prehovoriť. Nakoniec som ho schmatol a zatriasol ním a povedal som mu, aby nebol taká baba a povedal mi, čo má na mysli. Chcel vedieť ako tam vo Francúzsku zahynul môj otec. Povedal som mu verziu, ktorú spolu vypracovali mama a pán Johnstone a ten človek z ambasády. Teraz som to ľutoval. Nedokázal som ho primäť, aby už o tom prestal.

„Prepáč, jasné, prepáč!“ povedal a o krok cúvol. Boli sme v sade za školským dvorom, hádzali sme zhnité jablká o kmene a pozorovali, ako sa rozpľasli. „Chceš niečo počuť?“

„Jasné,“ povedal som.

„Tommy Benson páli za Martou Helprinovou. Je to nechutné. Držia sa za ruky – v kostole! Nikto z nás sa s ním nerozpráva.“

Nechápal som, o čo ide. V 75-om sme mali dvojtýždňovú lekciu o sexuálnej reprodukcii, tak ako o každom inam predmete. Väčšina tamojších detí už tvorila páriky, zvykli sa spolu vytratiť do trsačky s nízkou gravitáciou a pomocou neoznačených peňažných žetónov si prenajímali súkromné bunky. Dokonca aj ja som chodil s dievčaťom, Katebe M'Butovou, výmennou študentkou zo Zjednotenej africkej obchodnej sféry. Vyzdvihol som ju v jej byte a jej otec mi dokonca potriasol rukou – v ZAOS vyspievajú rýchlo. Samozrejme našim som nič nepovedal. Oco by na mne zlámal porisko. „To je teda dosť nechutné, fakt,“ povedal som nepresvedčivo.

„Nezájdeš dolu k rieke? Dohodli sme sa s Amosom a Lukeom, že sa tam po obede stretneme.“

Veľmi sa mi tam nechcelo, ale nemal som nič iné na práci. Kráčali sme dolu k zátočine na plávanie, kde bolo už pár nahých chlapcov, plávali a bláznili sa. Pristihol som sa, že sa odvraciam, uvedomujúc si ich nahotu spôsobom, ktorý som predtým nepoznal – všetci chlapci z mestečka tam celé leto chodievali plávať.

Otočil som sa chrbtom k skupinke a vyzliekol sa, potom som čo najrýchlejšie vbehol do vody.

Trošku som sa čľapkal naokolo, bez nadšenia, a zrazu som zacítil, ako ma niečo ťahá nadol! Dutiny sa mi naplnili vodou, so zrevaním som vypustil stĺp bublín a polkol plné ústa vody. Silné ruky ma ťahali za členky. Z celej sily som vykopol a vrazil do akejsi hlavy. Ruky povolili a ja som vystrelil na hladinu ako korková zátka, prskajúc a kašlúc. Bežal som na breh a uvidel som jedného z bratov Allenovcov, ktorý sa vynoril, šúchal si hlavu a smial sa. Štyria Allenovi chlapci žili s rodičmi na ranči pri soľných poliach a vídali sme ich len keď prichádzali do mesta pre zásoby. Nikdy som ich nemal rád, ale teraz som videl červeno.

„Ty sviňa!“ zreval som naňho. „Ty sprostá, hnusná sviňa! Čo si myslíš, že robíš?“

Allenovci sa smiali ďalej – kedysi som niektorých poznal po mene, ale kým som bol v 75, vyrástli a podobali sa ako blíženci: veľkí, drsní chlapci, s hlavami kvôli všiam vyholenými. Ukazovali si na mňa a smiali sa. Zdvihol som plochý kameň a z celej sily som ho hodil do hlavy tomu, čo ma stiahol pod vodu.

Našťastie preňho – a pre mňa! – som bol príliš rozzúrený, než aby som poriadne zamieril, takže ho kameň udrel do pleca a trochu ním zakýval. Zrúkol na mňa – znelo to ako rev divého zvera – a všetci štyria bratia zaútočili.

Oly sa zjavil po mojom boku. „Bež!“ zakričal.

Bol som príliš rozzúrený. Zaťal som päste a pevne stál. Prvý z nich vyrazil z vody a udrel ma do žalúdka tak silno, až som videl hviezdy. Spadol som na zem a lapal po dychu. Zdvihol som zrak a uvidel les silných holých nôh a vedel som, že ma obkľúčili.

„Pozor, šerif!“ skríkol Oly. Nohy zmizli. Sťažka som sa dvihol na kolená.

Oly klesol ku mne a smial sa. „Videl si, ako pelášili? Šerif nikdy neprichádza dolu k rieke!“

„Vďaka,“ povedal som zadychčane a začal sa obliekať.

„Hocikedy,“ povedal. „Poďme si zaplávať.“

„Nie, musím ísť domov pomáhať mame,“ klamal som. Nemal som chuť ísť sa znovu naholo kúpať – možno už nikdy viac.

Oly na mňa zvláštne pozrel. „OK. Tak sa uvidíme neskôr.“

#

Šiel som rovno domov, čo najrýchlejšie som dupotal som po ceste, ani som len nepozeral pod nohy. Nechal som, aby sa dvere za mnou zabuchli a po dvoch som vybehol hore schodmi k rebríku do podkrovia, potom som za sebou zaistil padacie dvierka a sedel som tam v tme, s kolenami pritlačenými k hrudi.

Zdola sa ozvala mama, „James? Si to ty?“ ako vždy, odkedy sme sa vrátili. Ignoroval som ju, ako vždy, a ona si prestala robiť starosti, ako vždy.

Ockov posledný výlet bol na dvor Dalajlámu v 1975. Muž z ambasády povedal, že išiel rokovať s mníchmi o „bielej knihe, ktorú prezentovali spoločne obe ambasády, pojednávajúcej o efekte mimetického veľvyslanectva na reinkarnovanú dušu.“ Podľa mňa to bol nezmysel. Nikdy sa nevrátil. Teleport oznámil, že ho dokonale jemne spustil na dlážku Lámovho zámku vznášajúceho sa nad Kaspickým morom, ale nikto z mníchov ho nikdy nevidel.

A to bolo všetko.

Od nášho návratu uplynul mesiac. Vyšiel som do mesta a vyhľadal kamošov a zistil som, že majú hlavy plné klebiet, ktoré pre mňa nič neznamenali; že sú plne zaujatí hrami, ktoré mi pripadali detinské; že sú jednoducho veľmi čudní, a tak som sa utiahol späť domov. Najprv som sa zakrádal po dome ako zlodej a keď som sa vrátil do podkrovia, celá tá otupenosť, ktorá má obklopovala odkedy sa k nám priteleportoval ten chlap z Ministerstva vnútra, zo mňa spadla a ja som sa rozplakal.

Podkrovie vždy bývalo ockovou doménou. Sem prichádzal s každým bláznivým vynálezom, ktorý si v ten mesiac objednal z katalógu alebo z niektorého z drahých zahraničných časopisov, ktoré si predplácal, a tu sa v ňom vŕtal a nadával a niekedy sa udrel do palca či si roztrhol nohavice a fajčil cigary a celkove si to užíval.

Jeho tlmené kroky a vzdialené nadávky boli tým najdomáckejším zvukom, aký som ja dolu v salóne počul. S mamou sme na seba pozreli zakaždým, keď nadol prenikla nejaká obzvlášť silná séria výkrikov, a mama sa jemne usmiala a jej oči sa zavlnili a ja som cítil, že zdieľame spoločné tajomstvo.

Teraz bolo podkrovie mojou doménou: bola tam polička s elixírmi, plná patentovaných medicín, vlasových tonikov a upokojujúcich sirupčekov. Bol tam škatuľa plná divokých teórií a fantastických dobrodružných príbehov. Boli tam debny plné nebezpečných, uhlím poháňaných strojov – ako napríklad automatická práčka, odkôstkovávač čerešní a iné zariadenia, ktorých účel som ani neskúšal uhádnuť. Žiadne z nich nikdy nefungovalo, ale mne sa páčilo ohmatávať ich, cítiť hladkú oceľ súčiastok, rozoberať a skladať ich. V 75-om som sa raz pokúsil rozobrať robosluhu, len aby som sa pozrel, ako bol poskladaný, ale bola to márna snaha – neprišiel som ani len na to, ako mu sňať kryt.

Prechádzal som sa v chladnej temnote, jediné svetlo vchádzalo cez špinavé podkrovné okienko, a pohládzal každý kus. Vzal som olejničku a začal som na všetkých strojoch olejovať spoje a ložiská a hriadele. Ocko by bol chcel, aby bolo všetko v poriadku.

#

„Myslím, že by si mal chodiť do školy, James,“ povedal mama pri raňajkách. Už som porobil svoje ranné povinnosti, priniesol som uhlie, nasekal triesky na podpal, postaral sa o dojnice a upratal si posteľ.

Napichol som si na vidličku ďalší kus klobásy a nabral si za lyžicu kaše, žuval som a pozeral do svojho taniera.

„Už je na čase, je na čase. Nemôžeš stráviť zvyšok života nadurdedný vnútri domu. Tvoj otec by bol chcel, aby sme pokračovali v našich životoch.“

Hoci som na ňu pri tom nepozeral, vedel som, že keď to vraví, oči sa jej lesknú od sĺz, tak ako vždy, keď sa zmienila o otcovi. Jeho stolička stála prázdna za vrchstolom. Odhryzol som z klobásy.

„James Arthur Nicholson! Pozeraj na mňa, keď s tebou rozprávam!“

Automaticky som zdvihol oči, ako vždy, keď použila moje celé meno. Zrakom som skĺzol po jej tvári a zaostril ho na bod nad jej ľavým plecom.

„Áno.“

„Pôjdeš do školy. Dnes. A očakávam, že dostanem od pána Adelsona na teba dobrý posudok.“

„Áno.“

#

V New Jerusaleme máme dve školy: základnú, ktorá bola postavená pred dvadsiatimi rokmi spolu s drevenými chodníkmi a radnicou; a nedenominačnú Akadémiu, ktorá bola postavená tesne predtým, než som odišiel do 1975.

Slečna Tannenbaumová, nevydatá dáma s fúzikmi a drsným nemeckým prízvukom terorizovala deti v základnej škole – uviazol som v jej triede na dlhých päť rokov. Pán Adelson, ktorý vyrastal v San Franciscu a pracoval ako prístavný robotník, telegrafný operátor a obchodný námorník, vyučoval v Akadémii a jeho divoké historky Olyho plne zamestnávali.

Keď som v to ráno o 8:00 vošiel do dverí, spýtavo nadvihol jedno obočie. Bol vysoký, ako môj ocko, ale ocko vyzeral byť veľký ako býk a pán Adelson bol chudý a šľachovitý. Nosil pokrkvané nohavice a košeľu s beztvarým celuloidovým golierom. Mal malú riedku briadku, vďaka ktorej vyzeral ako pirát-gentleman a používal akúsi lesklú pomádu, ktorou si uhládzal vlasy preč z čela priamo dozadu. Zastihol som ho ako číta, palcom prevracal rukou písané stránky v koži viazaného zväzku.

„Pán Adelson?“

„Prosím, James Nicholson! Čo môžem pre teba urobiť, synak?“ New Jerusalem mal len zo 2000 obyvateľov a len asi stovka z nich bývala priamo v meste, takže samozrejme vedel, kto som, ale aj tak ma prekvapilo, keď som počul vysloviť moje meno jeho škrípavým, opotrebovaným hlasom.

„Moja matka vraví, že mám chodiť do Akadémie.“

„Áno? A čo ty na to?“

Pozrel som naňho, aby som videl, či si zo mňa uťahuje, ale nedalo sa to zistiť – zodvihol aj druhé obočie a uprene na mňa hľadel. Možno sa aj trošku usmieval, ale kvôli jeho briadke to bolo ťažko zbadať. „Myslím, že nezáleží na tom, čo ja na to.“

„Aha, no, ja si to nemyslím. Toto je škola, nie väzenie. Koľko máš rokov?“

„Štrnásť. Pane.“

„Takže by si chodil so staršími. Myslíš, že by si zvládol ich študijný kurz? Sme v polovičke semestra a neviem, koľko ťa tam učili,“ prehltol, „vo Francúzsku.“

Nevedel som, čo na to povedať a tak som len hľadel na svoje tvrdé nepohodlné topánky.

„Ako si na tom s matematikou? Študovali ste geometriu? Základy algebry?“

„Áno, pane. Všetko toto nás učili.“ A navyše mnoho iného. Mal som pocit, akoby v mojom mozgu plávali ľadovce vedomostí, čakajúce na zavlnenie a pripravené naraziť na steny mojej lebky.

„Veľmi dobre. Dnes budeme mať matematiku v seniorskej triede. Pozrieme sa, čo vieš. Dobre?“

Znovu som nevedel, či sa ma to naozaj pýta a tak som povedal iba, „Áno, pane.“

„Vynikajúco. Tak sa uvidíme o 8:30 keď zazvoní. A James –“ odmlčal sa a čakal, kým sa nám pohľady stretnú. Jeho obočie sa nehýbalo. „Je mi ľúto to s tvojím otcom. Niekoľkokrát som ho stretol. Bol to dobrý chlap.“

„Ďakujem, pane,“ povedal som, neschopný uhnúť jeho pohľadu.

#

Prvá polovica dňa uplynula neuveriteľne lenivo, opisoval som si úlohy na tabuľku a predstieral som, že nad nimi uvažujem pred tým, ako som napísal odpoveď, ktorú som poznal v momente, keď som zadanie uvidel.

Počas obeda som si našiel sedadlo pri kmeni veľkej vŕby pred školou a rozbalil som voskovaný papier so sendvičom, ktorý mi mama nachystala. Žuval som ho a v hlave som časoval latinské slovesá, snažil som sa, aby mi deň čo najrýchlejšie uplynul. Oly s kamarátmi sa bláznili na dvore, hrali „opakuj po mne“, v čele s Amosom Gundersenom, ktorý sa predvádzal tak, že chodil po rukách a potom vyskočil na rovné nohy. Amosova matka prišla z Ruska s cirkusom a všetky deti v ich rodine chceli byť, až vyrastú, akrobatmi.

Snažil som sa na nich nepozerať.

Bol som úplne zaujatý húsenicou plaziacou sa po mojej nohavici, keď si za mnou pán Adelson odkašľal. Strhol som sa a húsenica spadla na zem a potom si pán Adelson čupol ku mne.

„Ako sa ti páči tvoj prvý deň u nás, James?“ spýtal sa svojím chrapľavým hlasom.

„Je to dobré, pane.“

„A čo práca? Stíhaš sledovať triedu?“

„Nemám s tým problém. Učili sme sa to, keď som bol preč.“

„Nenudíš sa? Nepotrebuješ trochu väčšiu výzvu?“

„Je to v poriadku, pane.“ Iba ak by ste mi zadali problém s faktorizáciou nejakých veľkých prvočísel.

„Tak dobre. Neostýchaj sa povedať mi, keď je to pre teba príliš pomalé alebo rýchle. Myslím to vážne.“

Znovu som naňho úkosom pozrel. Zdalo sa, že hovorí úprimne.

„Prečo sa nehráš s kamarátmi?“

„Nechce sa mi.“

„Chcel si si len popremýšľať?“

„Asi áno.“ Prečo ma nenechá na pokoji?

„Je ťažké vrátiť sa domov, však?“

Hľadel som na svoje topánky. Čo o tom mohol vedieť?

„Cestoval som okolo sveta, vieš o tom? Plavil som sa s nákladným parníkom Slippery Trick. Videl som nahých divochov Polynézie a vúdú čarodejníkov, ktorí vyslobodili otrokov z karibského zajatia a kuliov ťahajúcich rikše v Pekingu. Bolo to tak strašne ťažké, vrátiť sa domov do Frisca po piatich rokoch na mori.

Na moje prekvapenie si prisadol rovno ku mne, na hlinu a korene pri kmeni stromu. „Vieš, na palube Triku ma volali Grcko – počas prvého mesiaca som zvracal každú hodinu. Bol som spoľahlivejší ako Chronometer! Ale nič zlé tým nemysleli. Keď žiješ roky s jednou posádkou, staneš sa iným človekom. Boli sme na mori, nič len voda kam len okolo dovidelo, a hrávali sme na palube karty. Povedali sme si už všetky vtipy, ktoré sme poznali, a všetky historky z domova a ten balíček kariet sme poznali dokonale, ktorá karta má na chrbte škvrny od slanej vody a ktorá má zahnutý rožok a ktorá je ako natrhnutá, boli sme tak znudení, že sme kričali na slnko! Ale potom sa zakotvilo v nejakom cudzom meste a my, v našich najlepších šatách, sme zišli po doske, dvadsať chlapov, ktorí sa navzájom poznali lepšie ako bratia, drsní a opálení po mesiacoch na šírom mori, a mali sme pocit, že čokoľvek by sa v tom cudzom prístave stalo, my z toho vyjdeme víťazne.“

„A potom som sa vrátil do Frisca a kapitán mi potriasol rukou a dal mi meštek zlata a rozlúčil sa so mnou a ja som sa nikdy necítil taký osamelý. Nikdy som nevidel miesto tak cudzie.

„Zašiel som na moje staré obľúbené miesta, do krčmy, kam som po práci v dokoch chodieval na pivo, do tančiarní a divadiel a postretal som starých priateľov. Bolo to ťažké, James.“

Zarazil sa. Pristihol som sa, ako hovorím, „Ako to bolo ťažké, pán Adelson?“

Vyzeral prekvapene, akoby zabudol, že sa so mnou rozprával. „Nuž, James, to je tak: keď si preč tak dlho, musíš sa sám znovu nájsť. Samozrejme, každý sa hľadá, keď dospieva. Tvoji priatelia tam –“ urobil gesto smerom k chlapcom, ktorí práve so striedavými úspechmi skúšali kotrmelce, špiniac si školské šaty „– sa práve teraz nachádzajú, či už o tom vedia alebo nie. Ktorý je bystrý, ktorý silný, statočný, smutný. Deje sa to teraz, pred našimi očami.“

„Ale keď odídeš preč, nikto ťa tam nepozná a môžeš byť kým chceš. Môžeš zhodiť starú kožu a vypestovať si novú. Keď sme vyplávali na more, bol som len osemnásťročný mladíček, prvý raz preč z otcovho domu. Môj otec bol strojník koľajovej lanovky a chcel, aby som pokračoval v jeho šľapajach, aby som sa dal do učenia a pridal sa k nemu a olejoval tam pod kopcami gigantické kladky. Ale to nebolo nič pre mňa! Ja som chcel ísť na more a vidieť svet. Nikdy som nebol preč z mesta, veril by si tomu? Prvý prístav, kde som vystúpil na breh, bol na Haiti, a keď som vykročil z doku, bolo to, akoby môj život začal odznova. Nechal som si spraviť tetovanie a pil som pálenku a hral som v saloonoch a robil som všetky veci, ktoré mal, podľa môjho názoru, chlap robiť.“ Pozeral do diaľky, hľadiac na chlapčenskú hru bez toho, aby ju videl. „A keď som sa vrátil na palubu, zmorený a unavený a bez groša, bol tam jeden nový chlapec, černoch z Port-Au-Prince, ktorý sa prihlásil za stevarda. Volal sa Jean-Paul a nevedel ani slovo po anglicky a ja zasa po francúzsky. Ale vzal som si ho pod ochranu, James, a tváril som sa, akoby som na mori strávil celý život, a ukazoval som mu lanovie a učil som ho hrať karty a preháňal som ho a učil som ho postupne, slovo po slove, po anglicky.

„A tak som si vybudoval nové ja. Zakaždým, keď sa prihlásil nový plavčík, bol som jeho učiteľom, mentorom, sprievodcom.

„A potom som sa vrátil domov.

„Pre všetkých známych doma som bol stále chlapec, s ktorým sa rozlúčili pred piatimi rokmi. Môj otec si myslel, že som stále dieťa, hoci som bojoval s pirátmi a zúrivými búrkami. Moji priatelia z detstva chceli, aby som bol tým chlapcom, ktorým som býval a robil všetky tie nudné, detinské veci, ktoré sme vystrájali pred mojím odchodom – aby sme sa vozili na električkách, chodili na vaudeville, rybárčili v dokoch.

„Hoci to všetko bola stále dobrá zábava, už som to viac nebol ja, už nie. Moje staré ja mi chýbalo a cítil som ako mi uniká. A tak vieš, čo som urobil?“

„Presťahovali ste sa do New Jerusalemu?“

„Presťahoval som sa do New Jerusalemu. Teda najprv do Salt Lake City. Študoval som u Jezuitov, aby som sa mohol stať učiteľom, potom som v novinách videl inzerát a tak som si zbalil kufor a chytil najbližší vlak. A tak som tu, nie ten istý ja, ktorý sa vrátil z mora, ani ten, ktorým som býval pred odchodom na more, ale ktosi v prostriedku, moje nové ja – učiteľ, ale na suchej zemi, nevyhľadávajúci nebezpečné dobrodružstvá, ale stále s úsmevom čítajúci svoj starý palubný denník.“

Chvíľu sme tak sedeli v družnom mlčaní. Potom prudko pozrel na svoje vreckové hodinky a skríkol. „Dohája! Obed sa skončil pred dvadsiatimi minútami!“ Vyskočil na rovné nohy ako chlapec a rozbehol sa do školskej budovy zazvoniť na zvonec.

Poskladal som svoj voskovaný papier a premýšľal som o tomto dospelom človeku, ktorý sa so mnou zhováral ako s dospelým, ktorý predo mnou bezstarostne klial a vykladal mi o svojich dobrodružstvách, a vybral som sa nazad do triedy.

Zvyšok dňa potom už plynul lepšie.

#

V 75-om ocko nebýval skoro nikdy doma, ale jeho prítomnosť nás obklopovala.

Obyčajne som zavolal robosluhu z jeho výklenku a požiadal ho, aby mi na spánky priložil jeho elektródové končeky prstov a po ťažkom dni v škole vybudil moje endorfíny, a keď skončil, ostala na mne jemná vôňa ockovej pomády, ktorá uľpela na elektródach a nedala sa odstrániť. Inokedy som si sadol dolu do oubliette a našiel som si niektorý z ockových časopisov ešte z domu, riadne ohmataný, otvorený na článku o mentálnej telepatii. V škole sme robili ESP a celé to bolo o rase mimozemských obchodníkov, ktorí rozmýšľali v geometrických obrazoch, preložiť ktoré trvalo celú večnosť. Nikdy sme sa však neučili o Magnetizme a Astrálnej projekcii a o všetkých tých veciach, ktorých boli ockove časopisy plné.

A hoci som nikdy nepochyboval o veciach z ockových časopisov, nikdy som ich v škole nespomenul. Existuje mnoho rôznych druhov pravdy.

„James?“

„Áno, mama?“ povedal som, zberajúc sa nasekať triesky na podpal.

„Skončil si s úlohami?“

„Áno, mama.“

„Dobrý chlapec.“

Za domácu úlohu sme mali trochu matematiky a trochu biológie a trochu geológie. Spravil som ich ešte pred odchodom zo školy.

#

Uprostred decembra nám rozdávali vysvedčenia. Pán Adelson ich voskom zapečatil do hrubých hnedých obálok a rozdal nám ich na konci dňa. Tá pečať bol hnusný trik – znamenalo to, že človek išiel domov nevediac, či má očakávať bitku alebo kus koláča navyše, a všetci boli po vyučovaní nervózni ako dlhochvostá mačka v továrni na hojdacie kreslá. Tentoraz nebolo po škole žiadne bláznenie.

Prišiel som domov a bez zaváhania som hodil obálku na kuchynský stôl. Všetky testy som spravil bezchybne, vypracoval všetky domáce zadania, exceloval som v triede znudeným, ospalým spôsobom, využívajúc veci, ktoré mi uviazli v mozgu v 1975.

Vyšiel som hore do podkrovia a začal som si čítať jednu z ockových dobrodružných kníh, Tarzan z rodu Opíc, od toho Francúza, Julesa Vernea. Ocko mal všetky Verneove knihy, každú z nich pekne podpísanú na vnútornej strane obalu. S Verneom sa stretol na jednej zo svojich diplomatických misií a veľmi si padli do oka, tak nám o tom rozprával – obaja odoberali rovnaké bláznivé časopisy.

Práve som čítal moju obľúbenú pasáž, kde Tarzan stretne muža v balóne, keď ma zdola zavolal mamin hlas. „James Arthur Nicholson! Zíď okamžite dolu!“

Nadskočil som ako bodnutý včelou a zhrkotal som dolu podkrovnými schodmi tak rýchlo, že som si skoro zlámal väzy a potom som zbehol dolu do haly, kde mama držala moje vysvedčenie a vyzerala, akoby sa chystala explodovať.

„Áno, mami?“ povedal som. „Čo sa deje!“

Podala mi vysvedčenie a založila si ruky na hrudi. „Vysvetlite mi to, mladý pán. Dajte si záležať.“

Čítal som ten papier a oči mi skoro vyskočili z jamôk. Ten hnusný podliak mi dal samé F, od hora až nadol, z každého predmetu. Pod to napísal svojim rukopisom námorníka, „Jamesova práca ma v tomto semestri veľmi sklamala. Pani Nicholsonová, bol by som veľmi rád, keby ste sa pri najbližšej možnej príležitosti mohli obaja so mnou stretnúť, aby sme prediskutovali jeho budúcu účasť v Akadémii. Podpísaný, Rbt. Adelson.“

Mama ma schmatla za ucho a skrútila ním. Zakvičal som a vypustil vysvedčenie. Kým som sa spamätal, bol som prehnutý cez jej koleno a ona ma otvorenou dlaňou tvrdo vyplácala po zadku.

„Neviem“ – plesk – „čo si vlastne“ – plesk – „myslíš“ – plesk – „že robíš, James.“ – plesk – „Keby bol tvoj“ – plesk, plesk – „otec tu,“ plesk – „ten by ti“ – plesk – „ukázal.“ A ešte hodnú chvíľu pokračovala.

Bol som tak ohromený, že som sa ani nezmohol na plač alebo krik. Za celý život ma ocko zbil len dvakrát. Mama ma nikdy nebila. Zadok ma vzdialene bolel a cítil som, ako sa mi do očí hrnú slzy.

„No, tak čo mi k tomu povieš?“

„Mami, to je omyl –“ začal som.

„No to určite!“ povedala.

„Nie, vážne! Robil som všetky domáce úlohy! Spravil som všetky písomky! Veď som ti všetky ukázal! Videla si ich!“ Od tej nespravodlivosti mi srdce bilo do rytmu s pulzovaním môjho zadku.

Mama rozhnevane zafučala. „Choď okamžite do svojej izby a zostaň tam. Zajtra hneď ráno ideme za pánom Adelsonom.“

„A čo domáce práce?“ povedal som.

„Och, s tým si nerob starosti. Budeš mať množstvá domácich prác, až ti dovolím vyjsť z izby.“

Odišiel som do svojej izby, vyzliekol som sa, ľahol som si na brucho a otvoril som okno dokorán, takže mi ľadový zimný vzduch fúkal na zadok. Prelieval som potoky sĺz a chrlil ohavné, zlomyseľné kliatby na všetkých: mamu, otca, a obzvlášť na toho lživého, zradného hada, Grcka Adelsona.

#

Mama sa cez noc vôbec neupokojila, ale keď za kohútieho kikiríkania vošla do mojich dverí, zdalo sa, že to znáša lepšie. Hrdlo a oči ma škriabali od plaču ako šmirgeľ a mama mi dala presne päť minút na umytie a oblečenie a potom ma vyvliekla k stajni. Tam už predtým nachystala náš povoz a odmietla moju ruku, keď som jej chcel pomôcť nastúpiť.

Keď som sa zobudil, bol som celý rozhorčený a rozhnevaný, ale pri pohľade na jej týčiacu sa postavu sa moja ťažko ovládaná zúrivosť zmenila na čistú hrôzu. Cestou do mesta som hľadel na stromy a farmy, ktoré sme míňali, a cítil som sa ako odsúdenec cestou na šibenicu.

Mama zastavila pred Akadémiou a viedla ma okolo, dozadu k domčeku učiteľa. Zaklopala na dvere a čakala, vyfukujúc nosom do ranného mrazivého vzduchu oblaky pary.

Pán Adelson otvoril dvere bez kabátu, s trakmi spustenými, neoholený a ospalý. Jeho vlasy, obyčajne hladko napomádované a pričesané, trčali na všetky strany ako slamená metla. Svaly na jeho tenkých ramenách sa vinuli ako hady. Postavil sa na prah a zažmurkal na nás. „Pani Nicholsonová!“ povedal.

„Pán Adelson,“ povedala moja matka. „Prišli sme prediskutovať Jamesove vysvedčenie.“

Pán Adelson si prihladil vlasy a odstúpil nabok. „Prosím, poďte ďalej. Môžem vám ponúknuť trochu kávy?“

„Nie, ďakujem,“ povedala mama upäto a vošla do predsiene. Natiahol ruku a ona mu podala kabát a šál. Ja som si vyzliekol kabát a vyzul baganče. Všetko to vzal a odložil do skrine.

„Ja si dám kávu. Ste si istá, že nechcete šálku?“

„Nie, ďakujem, akoby sa stalo.“

„Ako si želáte.“ Zmizol v temnej chodbe a mama a ja sme prešli do jeho maličkej obývačky. Všade tam boli naskladané knihy v zaprášených labilných stĺpikoch. Sadli sme si na dve čalúnené stoličky a pán Adelson vošiel, držiac dva hrnčeky s kávou. Jednu položil k mame na dlážku, potom sa plesol po čele. „Povedali ste, že nie, všakže? Prepáčte, ešte som sa celkom neprebudil. No, nič to – je v tom aj smotana, možno si mačka trochu dá.“

Usadil sa na ďalšiu stoličku a usrkol si z kávy. „Začnime, dobre? Dobrý deň, pani Nicholsonová. Dobrý deň, James. Ak tomu dobre rozumiem, tak ste prišli prediskutovať Jamesovo vysvedčenie.“

Mama sa zahniezdila na stoličke a na jej tvári sa ukázal náznak sardonického úsmevu. „Áno, tak je. Prepáčte, že sme prišli neohlásení.“

„Ó, to nevadí.“

Pán Adelson sa znovu napil kávy. Mama si uhladila sukne. Ja som kopal do priečky mojej stoličky. Nakoniec som to nevydržal. „Čo to má vlastne všetko znamenať?“ spýtal som sa, prebodávajúc ho pohľadom. „Nezaslúžim si žiadne bomby!“

„Žiadne F,“ opravil ma pán Adelson. „Prečo si myslíš?“

„No, lebo som robil všetky domáce úlohy. Na hodinách som správne odpovedal. Spravil som dobre všetky testy. To neni fér!“

„Nie je fér,“ jemne ma opravila mama. Roztržito hľadela na pána Adelsona.

„Čo vravíš je pravda, James. Akú známku si myslíš, že si mal dostať?“

„Samozrejme A! A-plus! Dokonalý!“ povedal som uprene naňho hľadiac, s výzvou, aby skúsil protirečiť.

„Na to je A-plus, James? Znamená dokonalosť?“

„Iste,“ bez rozmýšľania som odpovedal.

Mama presunula svoj pohľad na mňa. Vyzerala ešte zamyslenejšie.

„Prečo podľa teba chodíš do školy?“

„'Bo mama vraví, že musím,“ povedal som namosúrene.

„James!“ povedala mama.

„Och, tak asi aby som sa niečo naučil,“ povedal som.

Pán Adelson sa usmial a prikývol, ako to robieval na hodine, keď študent správne odpovedal. „No a?“

„Čo, no a?“ povedal som.

„Čo si sa za tento semester naučil?“

„Čo čo, všetko, čo ste nás učili! Geometriu! Algebru! Latinčinu! Biológiu! Fyziku! Gramatiku!“

„Aha,“ povedal. „James, aký je vzorec na určenie konštanty v diferenciálnej rovnici druhého rádu?“

To som vedel: bol to jeden z Newtonových hnusných dôkazov v kalkule. „To je chyták. Tá konštanta sa nedá určiť.“

„Presne tak,“ povedal.

„Áno,“ povedal som a založil som si ruky na hrudi.

„Kde si sa to naučil?“

„V –“ už-už by som bol povedal 1975, ale zastavil som sa. „Vo Francúzsku.“

„Áno.“

„Áno,“ povedal som. Do vedomia sa mi vkradol náznak pochopenia. „Aha.“

Mama sa na mňa usmiala.

„Ale to nie je fér! No a čo, že som už všetko vedel? Aj tak som poctivo robil všetku prácu.“

„Prečo si v škole, James?“ spýtal sa ma znovu pán Adelson.

„Aby som sa učil.“

„No, tak ja si teda myslím, že by si sa mal niečo začať učiť, či nie? Si najbystrejší študent v triede. Určite si bystrejší, než ja – ja som len starý námorník, ktorý sa trápi so zvyškom triedy. Ale ty, ty to máš. Celý semester si na hodinách zabíjal čas, odvážim sa tvrdiť, že odkedy si tu začal, nenaučil si sa ani jedinú vec. Preto si dostal tie F-ká.“

„Pán Adelson,“ povedala mama. „Mám tomu rozumieť tak, že James plnil uspokojivo všetky svoje úlohy?“

Teraz bol rad na pánu Adelsonovi, aby sa ošil. „Áno, ale madam, musíte pochopiť –“

Mama pohybom ruky odrazila jeho námietky. „Ak James uspokojivo vykonal všetku prácu, ktorá mu bola uložená, tak si myslím, že by mal dostať známku, ktorá tomu zodpovedá, či nie?“ Odpila zo svojej kávy.

„Nuž, áno –“

„Avšak chápem, čo chcete povedať. Neposielam syna do školy, aby tam zabíjal čas, ako ste sa vyjadrili. Posielam ho tam, aby sa učil. Aby ho učili. Naučili ste ho niečo, pán Adelson?“

Pán Adelson vyzeral zrazu tak veľmi smutne, že som mu odpustil to vysvedčenie a prehovoril som. „Áno, mami.“

Mama otočila ku mne hlavu. „Naozaj?“

„Áno, naučil ma, na čo chodím do školy. Práve teraz.“

„Aha,“ povedala mama. „Toto je veľmi dobrá káva, pán Adelson.“

„Vďaka,“ povedal a odpil zo svojej.

„James,“ povedal pán Adelson. „Naučil si sa prvú lekciu. Čo si myslíš, že by mohla byť druhá?“

„Neviem,“ povedal som a vrátil som sa k hojdaniu nohami.

„Čo si vlastne robil, odkedy si sa vrátil do mestečka, synak?“ spýtal sa.

„Motal sa v podkroví, väčšinou. Čítal som. Montoval. Ako môj otec.“

„Tam hore sú manželove mašinky a časopisy,“ vysvetlila mama.

„A jeho knihy,“ povedal som.

„Knihy?“ pán Adelson vyzeral zrazu zaujato. „Aké knihy?“

„Dobrodružné príbehy. Stevenson. Wells. Niečo z toho je po francúzsky. Máme všetko od Vernea.“

„No, to by hádam mohlo byť tvoje nové zadanie. Rád by som videl pôvodnú kompozíciu na nie menej ako dvadsať strán, s diskusiou o každej Verneovej práci, mapujúcu jeho literárny progres. Do piateho januára, prosím.“

„Dvadsať strán!“ povedal som. „Ale veď sú prázdniny!“

„Tak dobre. Môže byť hocijaká dĺžka, ako ti vyjde. Ale nech je tam každé jeho dielo.“

#

Kým som zadanie dokončil, narástlo na tridsaťosem strán. Nikdy som si nemyslel, že by som dokázal napísať niečo také dlhé, ale stále mi niečo napadalo, nové myšlienky o každej knihe, každej scéne, o rozličných svetoch, čo Verne vybudoval: fantastické svahy Barsoomu, zlovestný Ostrov dr Moreaua … Každý priniesol nový uhol pohľadu. Cítil som sa, ako Verneov detektív, Sherlock Holmes, zhromažďujúci všetky zdanlivo bezvýznamné detaily do akéhosi súvislého obrazu, nachádzajúci nepravdepodobné spojenia medzi najrozličnejšími príbehmi toho Francúza.

Mama s nadšením sledovala, ako pracujem, papiere porozkladané všade naokolo na kuchynskom stole – mohol som použiť otcovu pracovňu, ale mal by som tam akýsi pocit votrelca – písal som, až som dostával kŕče do zápästia. Odpustila mi aj domáce práce, ranné vstávanie k dojeniu kravy, donášanie vajec z kurína, dokonca aj sekanie triesok. Kým som písal, bola ochotná znášať moje vyhýbanie sa iným povinnostiam.

Dokonca aj na Štedrý večer som bol príliš zamestnaný, než aby som si naozaj užil vôňu husi a šunky a plnky, ktoré mama celý deň chystala. Stále som ešte písal, keď mi kázala ísť sa prezliecť a prestrieť stôl pre troch.

„Pán Johnstone k nám príde na večeru,“ povedala.

Urobil som grimasu. Pán Johnston bol v mestečku jediný, s kým som mohol rozprávať o mojom pobyte v 1975, ale nikdy som to neurobil. Mal zvyk komandovať vás aj keď bol k vám zdanlivo láskavý. Ešte stále viedol ockov obchod, používajúc rebríky, aby dočiahol na vysoké police, kam sa môj otec proste natiahol. Musel som sa s ním stretávať, keď ma tam mama poslala na nákup, ale ja som tam ostal vždy čo najmenej. Mama mi stále vravievala, že by som ho mal požiadať o prácu, ale mne sa celkom darilo vždy zaviesť rozhovor iným smerom.

Odložil som papiere a prezliekol sa do nedeľných šiat. V poslednej dobe som mame nenápadne naznačoval, že chlapec jednoducho nie je úplný ak nemá psíka, a tak som si obzvlášť dôkladne vyblýskal topánky a rýchlo sa pomodlil, aby som pod stromčekom nenašiel ponožky a obrázkovú knižku.

Pán Johnstone prišiel s dvomi náručiami darčekov. Napokon, predsa len viedol otcov obchod, takže dostával veci z veľkoobchodu. Prebral som od neho darčeky a poukladal som ich pod stromček. A potom ten zmäkčilý fičúr skutočne pobozkal moju mamu na líce, zdvíhajúc pritom vetvičku imela v jednej ruke. Keď oco a mama stáli vedľa seba, siahala mu sotva po plece, ale pán Johnstone sa musel postaviť na špičky, aby dostal imelo nad ich hlavy. „Veselé Vianoce, Ulla,“ povedal.

Chytila ho za ruku a povedala, „Veselé Vianoce, James.“

Chcelo sa mi grcať.

#

Pred tým, ako sme išli jesť, dal si pán Johnstone whisky, posadil sa v salóne do ockovho kresla a fajčil cigaru z ockovho humidora. Mama mi nakázala robiť mu spoločnosť, kým ona pripravovala jedlo.

„Hovoria ti Jimmy?“ spýtal sa ma, hľadiac ponad svoj dlhý, špicatý nos.

„Nie, pane. James.“

„Je to dobré meno, však. Mne poslúžilo, ako mužovi aj ako chlapcovi.“ Vystrúhal grimasu, ktorá mala byť vtipná, akoby zahryzol do citróna.

„Celkom sa mi páči, pane.“

„Nemáš nejaké problémy s prispôsobením sa, keď si teraz doma? Ťažkosti vo vzťahoch s ostatnými rovesníkmi?“

„Nie, pane.“

„Nepripadá ti to tu čudné, po tom čo si videl 1975?“

„Nie, pane. Som tu doma.“

„Ha!“ povedal, akoby som povedal čosi hlboké. „Asi áno, tak je. Povedz, čo keby si zašiel niekedy do obchodu? Práve som dostal nejaké vzorky z novej firmy so sladkosťami z Oregonu a potreboval by som objektívny názor, než začnem objednávať.“ Spiklenecky sa usmial, akoby si myslel, že je Dedo Mráz.

„Mama nemá rada, keď jem sladkosti,“ povedal som a obzeral som si svoj odraz v topánkach.

Mama ma zachránila svojím príchodom do salónu, vo svojich najlepších šatách vyzerala mladá a pekná. „Večera je na stole, páni.“

Nasledovali sme ju do jedálne a pán Johnstone zabral ockovo miesto za vrchstolom a naporcoval hus. Hoci bola do zlatista vypečená a šťavnatá, zistil som, že som nemal vôbec chuť do jedla.

„Dostal som správu od Pondicherryho,“ povedal pán Johnstone, keď si omáčkou polieval druhú dávku zemiakovej kaše.

„Áno?“ povedala mama.

„Kto je to?“ spýtal som sa.

„Nástupca tvojho otca,“ povedal pán Johnstone. „Britský úradník z Nového Dillí. Nízky tučný muž, strašne namyslený.“

Potlačil som odfrknutie. Podľa mňa bol pán Johnstone tak namyslený, ako len človek môže byť. Nedokázal som si predstaviť černejší kotlík.

„Hovorí, že Nussbaum, z New Yorku v 1952, zvrátil vzťahy s mimozemšťanmi päťdesiat rokov dozadu. Predal Centuriánom pol milióna vadných dáždnikov zo švagrovej firmy. Všetci Newyorčania ho obhajujú. Caveat emptor.“

„Nikdy som nestíhala sledovať, kto je priateľ a kto nie,“ povedala mama. „Je to pre mňa španielska dedina. Politika.“

Pán Johnstone otvoril ústa, aby jej to vysvetlil, ale mama zdvihla ruku. „Nie, nie, ja tomu nechcem rozumieť. Les mi o tom zvykol vykladať od rána do večera.“ Smutne sa pousmiala a odvrátila sa k stolistým ružiam na našich stenách. Pán Johnstone položil svoju ruku na jej.

„Bol to dobrý človek, Ulla.“

Mama sa postavila a uhladila si sukne. „Prinesiem zákusky.“

#

Šteniatko som nedostal. Pán Johnstone mi dal vzduchovku. Bol som si istý, že z toho mama dostane záchvat, ale ona sa len usmiala. Darovala mi nádherné plniace pero a zelenú pijákovú kolísku a stoh hrubého papiera krémovej farby.

Pero zanechávalo prekrásnu smolne čiernu stopu a papier ju vpíjal ako smädný človek na púšti. Nasledujúci deň som prepisoval moju esej, sediac v salóne s mamou, kým ona štopkala ponožky. Pán Johnstone jej dal plechovú krabičku s kozmetikou z Paríža, ktorú pre ňu špeciálne objednal. Mama vravievala, že len tanečnice nosia mejkap, ale keď jej to dal, celá sa začervenala. Ja som jej dal vlastnoručne zhotovenú drevorezbu robosluhu, akého sme mali v 75-om. Vyrezal som ho z borovicového klátika, a obrúsil a nalakoval, až bol hladký ako hodváb.

Po večeri prišiel Oly Sweynsdatter a spýtal sa, či by sa mi nechcelo ísť vonku hrať sa s kamarátmi. Na vlastné prekvapenie som zistil, že sa mi chcelo. Užili sme si veľa zábavy s guľovačkou, ktorá sa zmenila na velikánsku vojnu, keď všetci starší chlapci zo strednej školy vyšli von a pripojili sa k nám, a potom neskôr aj všetci chlapi, dokonca aj šerif a pán Adelson. V živote som sa toľko nenasmial, ešte aj keď som dostal snehovou guľou rovno do ucha.

Pán Adelson viedol útok dospelých proti pevnosti, za ktorou sa skrývala väčšina chlapcov z Akadémie, ale ja som ho videl, ako ho plánoval a začal som ukladať muníciu dávno predtým, ako na nás vyrazili, a tak sme ich poslali späť so stiahnutými chvostami. Jednou guľou som ho dobre trafil do chrbta, keď sa uchyľoval do úkrytu.

Olyho matka nám obidvom potom dala dobré horúce švédske kakao s čerstvo našľahanou šľahačkou a my s Olym sme si vymenili darčeky. Dal mi cínového vojačika, Konfederáta, ktorý padal vzad a držal si hruď. Ja som mu dal moju najkrajšiu guľôčku. Chodili sme po ich dome jeho mame za pätami a vykladali naše snehové dobrodružstvá až kým mi nepovedala, že už je čas ísť domov.

#

Škola znovu začala a ja som v prvý deň išiel skoro, aby som odovzdal prácu. Pán Johnstone ju bez slova vzal a prebehol niekoľko prvých odstavcov. „Ďakujem, James, myslím, že to bude dobre. Popoludní to budem mať ohodnotené.“

Olyho som stretol v sade, kde rúbal triesky pre školskú piecku, čo bola práca, pri ktorej sme sa všetci striedali. „Počul som, že možno dostaneš na Vianoce nového otca,“ povedal. Významne sa na mňa usmial, ale ja som nechápal.

„Čo tým chceš povedať?“ opýtal som sa.

„Moja mama vraví, že tvoja mama k vám pozvala starého Johnstona na vianočnú večeru. A vdova Ottová povedala mojej mame, že posledný mesiac prepájala každý deň jeden či dva hovory medzi vaším domom a obchodom. Moja mama vraví, že Johnstone dvorí tvojej mame.“

„Pani Ottová nemá vykladať o hovoroch, ktoré prepája,“ povedal som kým moja myseľ vírila. „Je ako operátor telegrafu: to je služobné tajomstvo.“ To mi povedal pán Adelson raz keď mi rozprával historky zo svojho života pred tým, ako išiel na more.

„Takže je to pravda?“

„Nie!“ povedal som, prekvapený vlastnou vehemenciou. „Moja mama len nechcela, aby bol na Vianoce sám.“

Oly niekoľkokrát švihol sekerou. „Jasné, dobre. Ale čo všetky tie telefónne hovory?“

„To sú obchodné. Obchod je ešte stále sčasti náš. Mama sa stará o náš majetok.“

„Keď to hovoríš,“ povedal.

Prudko som ho sotil. Špičkou topánky som načrtol v snehu čiaru. „Hovorím to. Prekroč túto čiaru, keď vravíš opak!“

Oly sa postavil a pozrel na mňa. „Nechcem sa s tebou biť, James. Len som ti povedal, čo vravela moja mama.“

„Tvoja mama nech sa stará o svoje veci,“ podráždil som ho.

Zabralo to. Prekročil čiaru a jednu mi vrazil rovno do nosa. S Olym sme boli kamoši od čias, keď sme začali chodiť, a už sme sa aj pobili, ale tentoraz to bolo iné. Bol som naňho tak rozhnevaný, a na moju mamu a otca, na New Jerusalem, a tak sme sa mlátili, až kým pán Adelson nevyšiel zazvoniť na zvonček a nerozdelil nás. Bolel ma nos a kríval som, a Olymu som roztrhol kabát a vyvrátil prsty dozadu, takže si držal ruku v ohybe lakťa.

„Chlapci!“ povedal pán Adelson. „Dopekla, čo to do vás vošlo? Veď ste priatelia.“

Jeho jazyk ma šokoval, ale bol som stále riadne rozzúrený. „On nie je žiaden môj priateľ!“ povedal som.

„V poriadku,“ povedal Oly a uprene na mňa hľadel.

Ostatné deti sa hmýrili okolo a pán Adelson na nás pozrel pohľadom, ktorý by roztavil oceľ a potom zazvonil na zvončeku.

#

Toho dňa som sa v triede sotva dokázal sústrediť. Moja mama sa bude vydávať? Nový otec? To nemohla byť pravda. Ale v mysli som stále videl mamu a toho Johnstonea, ako sa bozkávajú pod imelom a jeho, ako sedí v ockovom kresle a pije jeho whisky.

Olyho lavica stála vedľa mojej a on na mňa stále zazeral. Napokon som sa k nemu naklonil a zašepkal, „Prestaň s tým, ty debil.“

Oly povedal, „Ty si debil. Myslím, že ti v tom Francúzsku zmäkol mozog.“

„Ja ti zmäknem tvoj mozog!“

„Páni,“ povedal pán Adelson. „Máte niečo, s čím by ste sa s ostatnými chceli podeliť?“

„Nie, pane,“ povedal sme naraz a vymenili si ostré pohľady.

„James, možno by si mohol prísť sem dopredu a dokončiť výklad.“

„Pane?“ povedal som hľadiac na tabuľu. Preberal kvadratické rovnice, zložitý dôkaz z prvých princípov.

„Myslím, že ty to už vieš, však? Poď pred tabuľu a dokonči výklad.“

Pomaličky som sa postavil od svojej lavice, tabuľku som nechal ležať, a prešiel som dopredu. Niektoré z detí sa chichotali. Vzal som kúsok kriedy a začal som písať na tabuľu.

Pán Adelson prešiel na moje miesto a posadil sa. Zastavil som sa a pozrel ponad plece a on drobným gestom naznačil Pokračuj. Tak som pokračoval a do konca hodiny som zistil, že ma to bavilo. Často som sa zastavil a nechal klásť otázky, a niekoľkokrát som zmazal tabuľu, ktorú som bol zaplnil stĺpcami čísel a rovníc. Prestal som vnímať Adelsona na mojej stoličke a keď sa postavil a poďakoval mi a povedal, že môžeme ísť zjesť naše obedy, zdalo sa mi, že neuplynul nijaký čas.

Pán Adelson vzhliadol od mojej eseje. „James, rád by som si s tebou pohovoril. Zostaň chvíľu, prosím.“

„Sadni si,“ povedal a ponúkol mi stoličku pri svojom stole. Posadil sa na jednu z lavíc v prvom rade a dlho sa na mňa zahľadel.

„Čo to bolo dnes ráno za zmätok, James?“ opýtal sa.

„Mali sme s Olym spor,“ povedal som namrzene.

„To som videl. O čo šlo, ak sa smiem spýtať?“

„Povedal niečo o mojej mame,“ povedal som.

„Aha,“ povedal. „No, keďže som stretol tvoju matku, myslím že môžem s istotou tvrdiť, že ona sa veľmi dobre dokáže obrániť sama. Mám pravdu?“

„Áno, pane,“ povedal som.

„Takže sa to už nestane?“

„Nie, pane,“ povedal som. Nemal som v úmysle sa ešte niekedy s Olym rozprávať.

„Takže už o tom nehovorme. A teraz o dnešnej hodine: počínal si si veľmi dobre.“

„Bol to špinavý trik,“ povedal som.

Uškrnul sa ako pirát. „To asi bol. Ale nebol by som to na teba zahral, keby som nemal plnú dôveru v tvoje schopnosti.“ Naklonil sa a vzal zo stola moju esej. „Toto ma presvedčilo. Naozaj. Je to rovnako dobré, ako veci, ktoré som vídal v odborných časopisoch. Som tak napoly rozhodnutý poslať to do Idlera.“

„Ale ja som len dieťa!“

„Si výnimočný chlapec. Som v pokušení nechať ťa učiť všetky hodiny a dať sa na rezbárčenie.“

Povedal to s takou nehybnou tvárou, že som nedokázal odhadnúť, či žartuje. „Och, to nemôžete urobiť! Nie som na také niečo vôbec pripravený.“

Rozosmial sa. „Si pripravenejší, než si myslíš, ale myslím, že mestská rada by mi zastavila plat, keby som tu nevykonával nejakú prácu. Ale aj tak sa mi zdá, že si bol dnes najaktívnejší od doby, kedy si ku mne prišiel do triedy a mne dochádzajú nápady, ako ťa zamestnať. Možno by si mohol učiť matematiku. Pred koncom vyučovania ti dám môj učebný plán a vezmeš si ho domov.“

„Áno, pane.“

#

Po skončení vyučovania mi pán Adelson dal kôpku papierov previazanú motúzom. Šiel som domov a porobil svoje domáce práce, potom som v salóne rozbalil balíček. Bol tam učebný plán, rozpísaný deň po dni, a v prostriedku bol menší balíček, zabalený vo farebnom papieri. „Veselé Vianoce,“ bolo na ňom napísané jeho písmom.

Otvoril som ho a našiel tam tenkú knižku. „Vojna svetov,“ od Vernea. Z akéhosi dôvodu mi to bolo povedomé. Pomyslel som si, že som ju možno videl v našej knižnici v 75, ale z nejakého dôvodu sa to s nami nevrátilo domov. Otvoril som ju a prečítal venovanie: „Jednému cestovateľovi od druhého, Veselé Vianoce.“

Prinútil som sa prečítať si plán lekcií na nasledujúci mesiac, kým som sám sebe dovolil otvoriť Vernea, ale keď som raz začal, nemohol som prestať. Mama ma musela na večeru odtiahnuť.

#

Môj výlet do 1975 nebol plánovaný, ale nebola to ani náhoda. Dostali sme nový náklad sena pre náš záprah a mama pridala jeho ukladanie do stajne k mojim povinnostiam. Od otcovho zmiznutia som sa stajni vedome vyhýbal. Vždy, keď som sa na ňu pozrel, cítil som sa ako očarovaný, trochu vyľakaný.

Ale mama mala svoju filozofiu: človek má čeliť svojim strachom. Keď bola bola malá, bála sa pavúkov, a povedala mi, že si zaumienila chytiť každého pavúka, ktorého zbadala a nechávala si ich prejsť po tvári. Po roku takejto kúry už nikdy nenašla pavúka, ktorý by ju vystrašil.

Mama ma tiež čoraz častejšie posielala do obchodu a pán Johnstone k nám chodil na večeru každý piatok. Vedela, že ho nemám ani trochu rád a povedala, že si budem musieť zvyknúť na veci, ktoré nemám rád a že ak by toto bola jediná vec, ktorú by som sa od nej naučil, tak to bude dosť.

Uprednostnil som stajňu.

Prvý deň som pracoval blízko vchodových dverí, čo samozrejme nie je dobrý spôsob: keď si zablokujete dvere, len si s časom sťažujete pohyb do zadnej časti. Spávne sa to má robiť tak, že sa najprv vyprace všetko zvyšné seno, odnesie sa na lúku, a potom sa senník zapĺňa odzadu dopredu.

Mama mi to povedala hneď v prvý večer, keď prišla skontrolovať moju prácu. „Práca tu sa ti musí veľmi páčiť,“ povedala. „Ak to budeš robiť takto, potrvá ti to dvakrát tak dlho. No, zabávaj sa ako chceš, ale aj tak trvám na tom, aby si si robil domáce úlohy a ostatné povinnosti okolo domu. Teraz už poď dnu a očisti sa pred večerou.“

Zapichol som vidly do sena a šiel sa poumývať.

Nasledujúce popoludnie som sa rozhodol postupovať správne. Premiestnil som balíky sena od dverí do rohu a potom som začal čistiť zadnú časť. Čoskoro som odhalil dvere vedúce do 1975. „James,“ zavolala mama z domu. „Večera!“

Dlho som sa na tie dvere pozeral. Drevo na hranách vekom zmenilo farbu na strieborno-hnedú, tak ako zvyšok stajne, takže to vyzeralo akoby tam tie dvere bývali odjakživa. Sotva som si pamätal doby, keď tam ešte neboli.

Šiel som večerať.

Nasledujúce ráno som si vzal balík s obedom a školské knižky, pobozkal mamu na rozlúčku a odišiel. Dlho som stál na priedomí a hľadel na stajňu. Spomenul som si na statočných cestovateľov s Verneových kníh. Pozrel som sa cez plece na zatvorené dvere nášho domu, potom som pomaly prešiel k stajni. Roztvoril som vchodové dvere, prešiel do zadnej časti. Zámka s tromi západkami trochu zahrdzavela, takže som nimi musel riadne zalomcovať, aby som ich odsunul. Jedna bola veľmi tvrdohlavá, tak som vzal hrable a odsunul ju poriskom ako pákou, pyšný na svoj dôvtip.

Oprel som sa do dverí plecom a zatlačil, s hlasno protestujúcimi pántami sa otvorili. Na druhej strane bola stále známa temnota nášho bytu z 1975. Vstúpil som a zatvoril za sebou dvere.

„Svetlo,“ povedal som a rozsvietilo sa.

Miesto vyzeralo rovnako, ako v deň, keď sme ho opustili. Nebolo dokonca ani zaprášené a keď som začul známe kolieska robosluhu, vedel som prečo. Ľahké kreslo môjho ocka stálo v obývačke s výtlačkom aktuálneho čísla Salt Lake City Bugler zloženým na konferenčnom stolíku. Pristúpil som k jednej stene, položil na ňu dlaň a zacítil známy, chladný, sklovitý materiál, z ktorého bola zhotovená. „Okno,“ povedal som a načrtol na stene čiaru. Kade som prešiel rukou, stena spriehľadnela. Bol slnečný deň v tomto 1975 – dovtedy už bolo 1980, ale v mojej mysli navždy zostane rokom 1975. Pod kupolou bolo vyhriate a pokojné Veľké Salt Lake City. Uvidel som chlapcov v mojom veku, ako sa s tryskovými batôžkami preháňajú okolo, prepletajúc sa vo vzdušnej premávke.

Ocko po príchode domov s obľubou otváral veľké štvorcové okno, sadal si do svojho ľahkého kresla a fajčil smradľavú cigaru a čítal noviny a pohundrával si - „Hm, hm, hm,“ vravieval, a „A čo toto?“ Niekedy si dal pohárik whisky. Raz mi trošičku dal ochutnať a pálilo to ako terpentín a ja som sa zaprisahal, že to veľmi dlho nebudem znovu skúšať.

Sadol som si do ockovho kresla a otvoril som si noviny. „Whisky,“ povedal som a „Cigaru,“ pretože som nikdy nerobil veci polovičato. Robosluha sa priviezol ku mne s pohárom White Owl vo svojom antigravitačnom poli. Vzal som si ho. Opatrne som si položil cigaru medzi pery. Robosluha vysunul dlhé hadovité rameno s plamienkom a zapálil mi. Zhlboka som vdýchol a kŕčovito som sa rozkašľal. Bez rozmýšľania som sa napil whisky. Mal som pocit, že sa mi pľúca prevracajú naruby.

Zostal som sedieť, až kým som nedokončil whisky aj cigaru, nasilu som opatrne poťahoval a po kúsočkoch odpíjal.

Hlava sa mi krútila a nevoľnosť ma celého obklopovala. Odtackal som sa na WC a celú večnosť som držal hlavu nad misou, ale nič nevychádzalo. Prešiel som do mojej starej izby, natiahol sa na posteľ a pozoroval otáčajúci sa strop. „Svetlá,“ podarilo sa mi zachrčať a izba stemnela.

#

Keď som sa ráno zobudil, steny boli polopriehľadné, podľa rozvrhu pre 7:00, a tak som sa vyvliekol z postele.

Robosluha rozložil stôl a pripravil mi raňajky, šunku s vajcami a veľký hrnček mlieka. Pri pohľade na to ma prudko nadvihlo a zanechal som stopu zvratkov po celej ceste až do WC.

Keď som skončil, cítil som sa vyžmýkaná handra. V hlave mi dunelo. Robosluha nehlučne upratoval ten neporiadok. Už som sa chystal prikázať mu, ako odpratal aj raňajky, ale odrazu som zistil, že som zázračne hladný. Zjedol som všetko, čo bolo na stole, dal si dupľu, a potom som si nechal od robosluhu pomasírovať spánky a odstrániť tak migrénu. Nastavil som steny na plnú priehľadnosť a pozoroval premávku.

Robosluha sa mi vmanévroval do zorného poľa a na hrudi mu blikali hodiny: 0800 0800 0800. Bol to moja stará výzva aby som šiel do školy. To ma vrátilo do reality. Mama ma zderie ako hada! Od starostí musí byť celá bez seba.

Vyskočil som na nohy a rozbehol sa k dverám. Boli zatvorené. Vyťukal som na ich paneli svoj kód a čakal. Nič sa nedialo. Vydýchal som sa a znovu vyťukal kód. Stále nič. Keď som ho vyskúšal po stý raz, povedal som si, že ho museli zmeniť.

Zavolal som robosluhu a spýtal som sa ho na kód. Jeho hruď zablikala: CHYBNÝ PROGRAM.

V tom momente som si začal robiť naozaj starosti. Takmer som sa rozplakal, keď som si zrazu spomenul na núdzovú sekvenciu. Vyťukal som ju.

Nič sa nestalo.

Myslím, že vtedy som sa rozplakal. Bol som uväznený v 1975!

#

Nie som žiadny hlúpy malý chlapček. Nestrávil som veľa času rumádzganím. Miesto toho som šiel k telefónu a navolil políciu. Obrazovka zostala prázdna. S pocitom, že sa mi to sníva, som prešiel k teleportu a navolil moju starú školu a vstúpil dovnútra. Žiadne teleportovanie nenastalo.

Pochopil som.

Keď sme sa odsťahovali, všetky vonkajšie služby bytu boli zastavené. Jediné veci, ktoré stále fungovali, boli tie, ktoré boli zásobované naším reaktorom, nízkou opancierovanou krabicou vo vnútornostiach bytu. Dvere v New Jerusaleme fungovali, ale na strane 1975 bola nutná ich komunikácia s ústredňou, ktorá musela odsúhlasiť prechod.

Premýšľal som, či neostať len sedieť a čakať. Mama si iste bude robiť starosti a nakoniec sa pôjde pozrieť aj do stajne a uvidí odsunuté závory. Povie to pánu Johnstoneovi, ktorý pošle telegram do Paríža a oni pošlú správu do 1975 a voilá, budem zachránený. Dostanem asi najhoršiu bitku v živote a extra domáce práce až do sedemdesiatky, ale aj to bude lepšie, ako umrieť od hladu až sa zásoby bytu minú. Len pri tom pomyslení som pocítil hlad.

Ale existoval aj lepší spôsob. Beztiažový toroid, ku ktorému bol náš byt pripojený, mal zásobu záchranných postrojov s tryskovým motorčekom na jedno použitie a s jednoduchým transpondérom, ktorý vrieskal o pomoc na všetkých núdzových kanáloch. Mohol som sa zviezť na jednom z nich dolu do Veľkého Salt Lake City a počkať tam na políciu. Čím viac som o tom premýšľal, tým lepšie to znelo. Každopádne lepšie, ako sedieť na zadku ako princezná z rozprávky a čakať na záchranu. Myslel som si o sebe, že som skôr typ, ktorý zachraňuje, nie ktorý potrebuje byť zachránený.

Okrem toho, sotva existuje niečo lepšie, ako povoziť sa na tryskovom motorčeku.

Preklikal som sa k núdzovému odomknutiu zámky a prešiel do centrálneho toroidu, z police zložil batoh a kombinézu, ktorá vyzerala, že mi padne, a ustrojil som sa. Batoh sa po naštartovaní rozbzučal a prebehol autodiagnostiku. S pocitom skutočného muža činu som skontroloval svetielka pre idiotov, aby som sa uistil, že sú všetky zelené, a potom som vystúpil cez vonkajší prielez a s natiahnutými rukami a nohami a napätými špičkami som vyskočil.

Motor sa rozkašľal k životu a jemne ma nakopol, potom ma začal znášať k zemi. Svetielko núdzového rádiomajáka sa rozsvietilo sa a ja som si uľahčene vydýchol a uvoľnil sa.

Let bol hladký, ako vo sne, pomalé klesanie ponad lesklý kov mesta. Bol som tak zaujatý výhľadom, že som si nevšimol chlapcov na tryskáčoch, až kým neboli rovno na mne. Prudko do mňa vrazili, dvaja chlapci v mojom veku so špeciálne upravenými motormi, z ktorých si nechali odmontovať dopravné majáčiky. Jeden ma schytil za kolená a pritlačil si ich k hrudi a druhý ma chytil popod pazuchy. Do ucha mi kričal hlas: „Odrezávam ti postroj. Toto je veľmi, veľmi ostrý nôž a keď skončím, tak jediné, čo ťa bude držať, budem ja. Takže sebou nemykaj.“

Nemal som ani len šancu na odpor. Kým to dopovedal, bol som oddelený od môjho motora a odvisol som hlavou dolu. Pozoroval som svoj batoh, ako pokračuje v pomalom zostupe a popruhy mu povievajú vo vetre. Vlasy mi viseli nadol, krv sa mi nahrnula do hlavy, ktorá ma z toho znovu rozbolela. Reflexívne som sa stočil, aby som sa mohol pozrieť na mojich únoscov, ale keď som cítil, ako stisk povoľuje, okamžite som sa zastavil. Pevne som stisol viečka a modlil sa.

Všetci traja sme rýchlo a drsne klesali a keď sme podrovnali let, zacítil som tú dupľu z raňajok. Ukradomky som mrkol cez prižmúrené viečka a znovu ich silno stisol. Svišťali sme cez nižšie úrovne Veľkého Salt Lake City, ľudoprázdne nákladné koridory, neuveriteľne klaustrofobické a pri našej rýchlosti nebezpečné.

Mnohokrát sme prudko zabočili, takže som úplne stratil orientáciu, a potom sme spomalili a zastali. Hodili ma na zem, na oceľovú ťažnú paletu. Vyrazilo mi to dych, takže som si sotva uvedomoval ruky, ktoré mi porozopínali kombinézu a potom mi metodicky prehľadávali vrecká.

„Čo to máš, dopekla, na sebe, chlapče?“ spýtal sa jeden z nich. Bol to ten istý, ktorý mi vravel, aby som sa nemykal. Keď som znovu počul jeho hlas, uvedomil som si, že je mladší ako ja, možno desať či jedenásťročný. Ale ani tak mi nenapadlo, že by som sa mal brániť – mal nôž dosť ostrý na to, aby prerezal bezpečnostné popruhy môjho postroja.

„Šaty. Som z 1898 – môj otec je veľvyslanec. Nemám žiadne peniaze.“ S námahou som sa posadil, ale znovu ma zrazili na chrbát.

„Zostaň ležať a nič sa ti nestane,“ povedal ten istý hlas. Bol taký mladý, že som nemohol s istotou povedať ani, či patril chlapcovi alebo dievčaťu. Malé ruky sa mi pritlačili na oči. „Nepozeraj.“

Ďalší pár rúk systematicky prehmatával môj kabát a nohavice, potom ich rozrezali a rovnako prešli moje spodky a košeľu. Keď mi aj tie rozrezali, začervenal som sa od hanby.

„Ty vážne nemáš žiadne peniaze!“ povedal hlas.

„Veď som vravel, nie?“

Hlas vyslovil škaredé slovo, za ktoré by ho u nás doma zbili do modra, a potom ruky zmizli. Otvoril som oči a uvidel len dve malé postavičky, miznúce vo výške.

Bol som nahý, sedel som na mostíku nad dopravným koridorom, trištvrte storočia a bohviekoľko míľ od domova. Neplakal som. Na to som mal príliš veľa starostí. Moje zničené šatstvo som kopol dolu do koridora a natiahol si kombinézu.

Som ja ale riadny hrdina!

#

Vyliezť schodisko za schodiskom až hore na nákupné úrovne bola riadna fuška. Kým som sa dostal na úroveň, z ktorej bolo vidno oblohu, pot zo mňa len tak kvapkal a hlava ma znovu bolela.

Pešia premávka nebola hustá, ale bola dosť znepokojujúca. Samozrejme, že aj predtým som v 75 chodieval pešo, ale Salt Lake City bolo veľké mesto a boli v ňom časti, ktoré by syn veľvyslanca nemal nikdy vidieť.

Toto bolo jedným z nich. Do všetkých obchodov sa vchádzalo cez vzduchotesné irisové uzávery, ktoré boli pomaľované tak, aby vyzerali ako prekvapené ústa alebo oči alebo, v jednom fascinujúcom prípade, ako ženské intímne časti tela. Väčšinou išlo o stávkové kancelárie alebo bary alebo lacné trsačky. Dokonca aj v 1975 mali Svätí v Salt Lake aký-taký vplyv a bary a bordely boli považované za hanebné miesta, kde sa žiadna dôstojná osoba nenechá pristihnúť.

Ostatní chodci na ulici boli zväčša nepozemšťania, buď kozmici v uniformách alebo emzáci. V niektorých prípadoch bolo ťažko rozoznať, kto je kto.

Plížil som sa ulicou tesne popri stenách, s rukami vo vreckách. Oči som upieral pod nohy, okrem chvíľ, keď som sa rozhliadal, či neuvidím verejný telefón. Po niekoľkých blokoch som si uvedomil, že si ma nikto nevšíma a tak som vytiahol ruky z vrecák. Slnko na mňa svietilo, zohrievalo aj cez veľkú kupolu, a ja som si uvedomil, že hoci som uviazol v 75, prepadli ma a nechali v najhoršej štvrti v celom štáte, stojím na vlastných nohách. Pri tejto myšlienke som sa usmial. Iný chlapec, povedzme Oly, by sa s tým určite tak dobre nevyrovnal.

Ešte stále som nezbadal verejný telefón. Pomyslel som si, že výčapy budú mať telefón, ako inak by mohol opilec zavolať manželke, že príde neskoro domov? Vybral som si bar, ktorého uzáver bol namaľovaný tak, že vyzeral ako tehlový tunel a vošiel som dnu.

Irisový uzáver sa za mnou zatiahol a ja som v prítmí zažmurkal. Na nos mi zaútočili pachy sladkastého kadidla, starej pálenky a cigarového dymu.

Bar bol maličký, zaplnený otlčenými kovovými stolíkmi a stoličkami, ktoré boli priskrutkované k dlaždiciam. Za pultom stála drsná, vulgárne a lacno vyzerajúca ženská, ktorá na svojom vide pozerala telenovelu. V kúte sedel kozmik a hľadel do svojho krígľa s pivom.

Barmanka zdvihla zrak. „Vypadni, chlapče,“ povedala. „Zákaz vstupu mladistvým.“

„Prepáčte, madam,“ povedal som. „Len by som chcel použiť váš telefón. Okradli ma a potrebujem zavolať políciu.“

Barmanka sa otočila k svojej telenovele. „Choď otravovať niekde inde, synak. Telefón je len pre zákazníkov.“

„Prosím,“ povedal som. „Môj otec je veľvyslanec, z 1898. Nemám peniaze a uviazol som tu. Nepotrvá to ani minútu.“

Kozmik pozrel od svojho piva. „Pani ti povedala, aby si zmizol,“ zabľabotal ku mne.

„Niečo kúpim,“ povedal som.

„Veď si práve povedal, že nemáš peniaze,“ povedala barmanka.

„Zaplatím, keď sem dorazí polícia. Ambasáda to zaplatí.“

„Na dlh nedávame,“ povedala.

„Takže mi nedovolíte použiť váš telefón?“ povedal som.

„Presne tak,“ povedala, neotočiac sa od svojho vidu.

„Som cudzinec, syn veľvyslanca, ktorého prepadli. Dieťa. Uviazol som tu, sám a bez peňazí a vy mi nedovolíte použiť váš telefón a zavolať políciu?“

„Tak nejak som to myslela,“ povedala.

„Nuž, tak si myslím, že mal ocko pravdu. Po 1914 šiel celý svet do pekla. Žiadne spôsoby, žiadna ľudská slušnosť.“

„Puká mi z toho srdce,“ povedala.

„Fajn. Nech je tak. Pošlite ma nazad na ulicu, odoprite mi láskavosť, ktorá by vás nestála ani deravý groš, len preto, že som cudzinec.“

„Pre boha, drž zobák, chlapče,“ povedal kozmik. „Kúpim mu kolu, ak je to nutné. Nechajte ho zavolať a nech zmizne. Bolí ma z neho hlava.“

„Ďakujem vám, pane,“ povedal som zdvorilo.

Barmanka prepla vid do telefónneho režimu, naliala mi kolu a podala mi vid.

#

Policajt, ktorý o niekoľko minút dorazil, ma strčil na zadné sedadlo svojho tryskovozu, vypočul si môj príbeh, oskenoval mi sietnice, overil si moju totožnosť a stiahol pancier medzi zadnými a prednými sedadlami.

„Vezmem ťa na strážnicu,“ povedal. „Spojíme sa s vašou Ambasádou a nech si to ďalej už zariadia oni.“

„A čo tie decká, čo ma prepadli?“ spýtal som sa.

Policajt prepol tryskovoz do automatického režimu a otočil sa. „Môžeš ich popísať?“

„No, mali naozaj dobré stroje s odmontovanými dopravnými majáčikmi. Jeden červený a druhý tuším zelený. A boli mladí. Desať alebo jedenásťroční.“

Policajt ťukal do obrazovky. „Chlapče,“ povedal, „mám tu vyše tri milióny mladistvých od osem do jedenásť, ktorí lietajú na strojoch novších ako jeden rok. Najobľúbenejšia farba je červená. Druhá, zelená. Odkiaľ mám začať? Podľa abecedy?“

„Prepáčte, pane, neuvedomil som si.“

„Jasné,“ povedal. „To nič.“

„Asi nerozmýšľam celkom jasne. Mal som dlhý a ťažký deň.“

Policajt sa otočil ku mne a usmial sa. „Asi áno, to je fakt. To nič, chlapče, dostaneme ťa domov v poriadku.“

#

Dali mi novú kombinézu, posadili ma na lavicu, zavolali ambasádu a pustili ma z hlavy. Po dlhom, nudnom čakaní sa ukázal tučný chlap s mrožími fúzmi a červenou pokožkou.

„Tak vstávať, chlapče,“ povedal. „Som Pondicherry, nasledovník tvojho otca. Dobre si to tu zamotal, všakže?“ Hltal hlásky a mal britský akcent s náznakom ešte čohosi navyše. Pamätal som si, ako pán Johnstone vravel, že pobýval v Indii. Na sebe mal štandardnú unisex kombinézu s veľvyslaneckou šerpou navrchu. Vyzeral smiešne.

„Mrzí ma, že som vás vyrušil, pane,“ povedal som.

„Som si tým istý,“ povedal. „Tak poď, pozrieme sa, ako to napraviť.“

Pomocou staničného teleportu ma prepravil do svojho bytu. Bol smiešny rovnako ako jeho uniforma. Na základnú elegantnú jednoduchosť štandardnej bytovej jednotky z 1975 naskladal všemožné hlúpe trofeje a k tomu ešte ich modely: levie hlavy a šable a modely lodí a zarámované medaily a divošské masky a figúrky.

„Môžeš sa pozerať, ale nedotýkať, rozumel?“ povedal, keď sme vystúpili z teleportu.

„Áno, pane,“ povedal som. Ak by to povedal niekto iný, bol by som sa urazil, ale keďže to prišlo od tohto nafúkanca, veľmi sa ma to nedotklo.

Pristúpil k vidu a netrpezlivo ďobal do obrazovky, kým ja som si prezeral byt. Jeho knihovnička bola plná starých priateľov, kníh od Francúza, samozrejme, a od iných, s čudnými menami ako Wells a Borroughs a Shelley. Prezrel som si dlhú kopiju s kamenným hrotom a krivky slonieho kla a pod sklom zbierku vojenských stužiek a medailí. Vrátil som sa ku knihám: čosi mi tam nesedelo. A tam, tam to bolo: „Vojna svetov,“ kniha, ktorú mi dal pán Adelson na Vianoce. Lenže čosi bolo v neporiadku s jej chrbtom: namiesto Jules Verne bol ako autor uvedený H.G. Wells. Mrkol som cez plece za seba; Pondicherry ešte stále bodal do obrazovky. Nenápadne som vytiahol knižku z poličky a otvoril na titulnej strane: „Vojna svetov, Herbert George Wells.“ Otočil som na prvú kapitolu.

PREDVEČER VOJNY

Nikto by v posledných rokoch devätnásteho storočia nebol veril, že tento svet bol intenzívne a s veľkým záujmom pozorovaný inteligenciou väčšou od ľudskej, ale predsa rovnako smrteľnou; že ako sa ľudia zapodievali svojimi záležitosťami, boli pri tom sledovaní a študovaní, azda skoro tak podrobne, ako človek s mikroskopom pozoruje pominuteľné tvorčeky, ktoré plávajú a množia sa v kvapke vody.

Bolo to presne tak, ako som si pamätal, slovo do slova, tak ako u Vernea. Nedokázal som si to vysvetliť.

Robosluha sa vyviezol zo svojho výklenku s kôpkou papierov. Na jeho zvuk som sa strhol a inštinktívne som si zastrčil knižku do kombinézy. Robosluha odniesol papiere Pondicherrymu, ktorý si ich strčil do kufríka.

„Ambasáda ťa bude môcť dopraviť domov kuriérnou cestou o tri hodiny. Nanešťastie si nemôžem dovoliť luxus vyčkávať dovtedy tu s tebou. Mám dôležitú schôdzku – budeš musieť ísť so mnou.“

„Áno, pane,“ povedal som a snažil som sa vyzerať nadšene a nápomocne.

„Nič nehovor, ničoho sa nedotýkaj. Je to veľmi dôležité.“

„Nie pane, nebudem. Ďakujem, pane.“

#

Schôdzka sa konala v oddelenom salóniku nóbl reštaurácie, kde som kedysi už bol na vianočnom večierku ambasády. Mama vtedy vypila dva kalíšky sherry a červenala sa až do výstrihu šiat. Mali sme rostbíf a hus zabalenú vo velikánskej dyni o veľkosti suda, aké sa pestujú na Mesiaci.

Pondicherry prebehol vestibulom a hlavnou jedálňou a potom hore po úzkych schodoch, ani sa nepozeral, či ho nasledujem. Trochu som sa zdržal, spomínal som, ako sa ocko smial a zdvíhal pohár prípitok po prípitku.

Pondicherryho som dohonil, keď už objednával, príkro hovoriac do stola. Oproti nemu sedel ďalší muž. Pondicherry na mňa pozrel a povedal, „Jedol si, chlapče?“

„Nie, pane.“

Objednal mi porciu teľacej pečene v smotanovej omáčke, čo je podľa môjho názoru to najhoršie, čo môžete chlapcovi ponúknuť, ibaže sa ma na to nepýtal. „Sadni si,“ povedal. „Pán Nussbaum, pán James Nicholson. Som dočasne v loco parentis, kým ho budú môcť odoslať domov.“

Nussbaum sa usmial a natiahol ku mne ruku. Na sebe mal sivý oblek zvláštneho strihu a čiernu kravatu. Prsty mal ovešané ťažkými zlatými prsteňmi a vlasy, čo aj krátke, vyzerali výstredne a trochu zženštilo. „Rád ťa poznávam, synku. Ty si Lesterov chlapec?“

„Áno, pane, to bol môj otec.“

„Dobrý chlap. Strašná škoda. Čo tu robíš? Vyšiel si si poza školu?“

„Jednoducho som sa stratil. Hneď, ako sa bude dať, idem domov.“

„Aha? No, bude mi ľúto, že odchádzaš. Vyzeráš ako bystrý chlapec. Stavím sa, že máš rád čokoládu.“

„Niekedy,“ povedal som

„Ako napríklad?“

„Keď mi ju urobí mama, s pohárom mlieka, po škole,“ povedal som.

Smial sa krátkym ha-ha-ha. „To ma podržte. Tvoja mama, he? No, tu robia tiež dosť fajnovú čokoládu, hoci možno nie je tak dobrá, ako tá doma.“ Poklopal po stole. „Zlatko, pošli nahor najväčšiu čokoládovú tortu, čo tam máte a pohár mlieka, hej?“

Stôl jeho žiadosť potvrdil mäkkým zeleným svetlom.

„Ďakujem, pane,“ povedal som.

„To už myslím stačí,“ povedal Pondicherry. „neprišiel som sem, aby som sledoval, ako kazíte mladému Jamesovi zuby. Môžeme prejsť k veci?“

Pondicherry sa rozhovoril rýchlymi, krátkymi vetami, prerušovanými hltavým jedením. Snažil som sa sledovať, o čo išlo – pochopil som čosi o výmene bizóních stejkov za vzácne kovy, ale nie oveľa viac. Teľacia pečeň bola horšia než som si predstavoval tak som jej čo najviac ukryl pod zemiaky, potom odsunul tanier a pustil sa do torty.

Nenápadne som sa vzhliadol a zbadal som, že sa Nussbaum na mňa prefíkane škerí. Veľa toho nepovedal, len pokojne jedol a čakal, kedy Pondicherrymu dôjde para. Zachytil môj pohľad a nenápadne na mňa žmurkol. Pozrel som na Pondicherryho, ktorý hlučne a nevšímavo žuval kus stejku, a žmurknutie som mu vrátil.

Pondicherry si obrúskom poutieral ústa. „Ospravedlňte ma,“ povedal, „hneď sa vrátim.“ Vstal a odišiel smerom k WC.

Nussbaum zrazu cinkol. Roztržito si klepal po vreckách, až našiel maličký telefón. Otvoril ho a zavrčal doň, „Nussbaum“.

„Jules!“ povedal o chvíľočku. „Ako sa darí?“

Počúval odpoveď sa zamračil sa. „Aha, ty aj ja dobre vieme, že medzi chytrým a chamtivým je veľký rozdiel. Myslím si, že to je zlý nápad.“

Znovu sa započúval a prstami bubnoval po stole.

„Dofrasa, pretože to nie je uveriteľné! Ešte aj názov je anachronizmus: nikto v 1902 nepochopí, čo Neuromancer znamená. Premysli to, hej? Čo keby si spravil niečo z Twaina? Tie knižky majú grády.“

Sánka mi klesla. Nussbaum hovoril s tým Francúzom – a pomáhal mu podvádzať! Kradnúť od Marka Twaina! Odrazu som si spomenul na „Vojnu svetov“ v mojej kombinéze. Pomyslel som si na zadanie pána Adelsona a zrazu to všetko dávalo zmysel. Verne je plagiátor.

Nussbaum zavesil práve keď sa Pondicherry usadil späť na svoje miesto. Trochu si odpil a potom zdvihol ruku. Pondicherry ho chladne pozoroval.

„Pozrite sa,“ povedal Nussbaum. „Už sme to párkrát absolvovali, OK? Viem, kde stojíte vy. Vy viete, kde stojím ja. Nie sme na tom istom mieste. Aj keď oceňujem vašu spoločnosť, vážne nemienim stráviť celý deň počúvaním, ako sa opakujete. V poriadku?“

„Naozaj si nemyslím –“ začal Pondicherry, ale Nussbaum znovu zdvihol ruku.

„To je v poriadku, som nevychovaný hulvát a viem to. Berme to tak, že sme, vy a ja, strávili celé popoludnie vzájomným presviedčaním sa, aké sú naše pozície. Potom sa môžeme presunúť ku koktailom a kompromisom a možno ešte nám zo dňa aj niečo ostane.“ Pondicherry sa znovu chcel rozhovoriť, ale Nussbaum ho prevalcoval. „Pôjdem na šesť trójskych uncí za býčka. Lepšiu ponuku nedostanete. 98% čistá ruda. Lepšie než čokoľvek, čo doma zrafinujete. Ďalej nemôžem ísť.“

„Pane, to má byť ultimátum?“ spýtal sa Pondicherry, prižmúriac oči.

„Nazvite to, ako chcete, vy podvodník. To je moja posledná, nezmeniteľná ponuka. Ak sa vám nepáči, môžem sa dohodnúť s Číňanom. Zdalo sa, že je celý žeravý získať nejaký dobrý kov pre svojho cisára.“

„To by ste nie – je príliš ďaleko vzadu, to by bolo porušenie protokolov.“

„To vravíte vy. Možno treba vyskúšať, čo povie obchodný súd. Ja to risknem.“

„Šesť a pol unce,“ povedal Pondicherry tónom rozmaznaného dieťaťa.

„Asi máte problém so sluchom. Šesť uncí je ponuka na stole; berte alebo nechajte tak.“ Nussbaum posunul po stole akési papiere.

Pondicherry na ne hodnú chvíľu hľadel. „Podpíšem to, pane, ale s očakávaním ďalších obchodných možností. Je to odo mňa gesto dobrej vôle, chápete?“

Nussbaum odfrkol a siahol po papieroch. „Ide o stejky a kovy. Nejedná sa o budúcnosť, ide o dnešok, teraz. Toto je na stole. Môžete to podpísať alebo odísť.“

Pondicherry hlasito vyfúkol nosom ako splašený kôň a podpísal. „Ak dovolíte, musím znovu použiť WC.“ Vstal a vyšiel z miestnosti, od goliera nahor celý purpurový.

„To je ale chrapúň,“ povedal Nussbaum smerom k zatvoreným dverám. „Musí to byť pre teba riadna otrava, hm?“ povedal.

Uškrnul som sa. „Nie je to také zlé. Páčilo sa mi, ako ste ho pritlačili.“

Zasmial sa. „To by som si na tvojho otca nikdy nedovolil. Bol veľmi bystrý. Ale tento tučniak je celý vyplašený z toho, že Číňan poskytne Ríši stredu výhodu, až bude čeliť jeho Royal Navy. Stačí ľahký náznak a poskladá sa ako lacný oblek.“

To ma rozveselilo – lacný oblek!

Pozrel som naňho mojím najnevinnejším pohľadom. „Kto ešte vie to o Francúzovi?“ opýtal som sa ho.

Nussbaum sa zaškeril, akoby ho prichytili s rukami v lekvári. „Asi tak v polovici konverzácie som si uvedomil, že keďže si Lesterov chlapec, asi si čítal každé slovo čo starý Jules 'napísal'.“

„Áno,“ povedal som. Vytiahol som „Vojnu svetov.“ „Čo si o tomto myslí pán Wells?“ spýtal som sa.

„Myslím, že je asi riadne zaskočený,“ povedal Nussbaum. „Veril by si, že si prvý, kto si to všimol?“

Tomu som veril. Vedel som dosť na to, aby som vedel, že agentúry, ktoré bdeli nad dodržiavaním protokolov mali plné ruky práce sledovaním pašerákov zlata a umeleckých predmetov. Mne by nikdy ani len na um nezišlo pašovať slová. Ak by na to obchodné súdy prišli... Nuž, veru sotva prešiel jediný týždeň, aby niekto nenavrhol pozatvárať veľvyslanectvá; stále sa hovorilo o tom, ako budúcnosť presakuje do minulosti, a keď sa nám to v roku 1975 zdalo zlé, predstavte si život v 1492, až sa k nemu budúcnosť dostane! Veľvyslanci si však vytvárali priateľov na vysokých miestach: a tí používali svoj vplyv, aby udržali veci tak, ako sú.

Nussbaum nadvihol obočie a prezeral si ma. „Myslím, že tvoj otec na to možno prišiel, ale nechával si to pre seba. S Julesom si rozumeli ako oheň so strechou.“

Stále som sa tváril nevinne. „No tak dobre,“ povedal som. „Ak ocko nič nepovedal, tak podľa vás by som nemal ani ja, je tak?“

Nussbaum vzdychol a s ostychom na mňa pozrel. „Ja by som bol veľmi rád,“ povedal.

Uprene mu hľadiac do očí som otočil knihu v rukách. Už-už som chcel povedať, že si to nechám pre seba, ale v poslednej minúte mi akýsi inštinkt našepkal, aby som držal jazyk za zubami.

Nussbaum pokrčil plecami akoby vravel, Vzdávam to. „Hej, dnes si mal namierené domov, však?“ povedal zamyslene.

„Áno, pane.“

„Mám jeden odkaz, ktorý by si odo mňa mohol odovzdať, čo myslíš?“

„Asi áno ...“ povedal som pochybovačne.

„Neoľutuješ. Musí sa to dostať k jednému môjmu priateľovi do Frisca. Neponáhľa to – stačí, keď zabezpečíš, aby to dostal niekedy v nasledujúcich desiatich rokoch. Až mu to doručíš, postará sa o teba – budeš mať vystarané na celý život.“

„Pánabeka,“ povedal som s kamennou tvárou.

„Ideš do toho?“

„Myslím, že hej. Jasné.“ Srdce mi podskočilo. Na celý život!

„Chlapík, s ktorým sa máš rozprávať sa volá Reddekop, je organistom v Castrovom divadle. Povedz mu: 'Nussbaum odkazuje, aby ste odišli do 29. októbra 1929.' On už bude vedieť, čo to znamená. Pochopil si?“

„Reddekop, Castrovo divadlo. 29. október 1929.“

„Pres-sne.“ Všuchol si „Vojnu svetov“ do kufríka. „Robíš mi velikánsku láskavosť, synku.“

Potriasol mi rukou. Pondicherry sa vrátil a zazrel na mňa. „Kontaktovala ma ambasáda. Môžu ťa vysadiť doma o šesť mesiacov po tvojom odchode – kuriérny priechod sa otvára dnes popoludní.“

„Šesť mesiacov!“ vyhŕkol som. „Moja mama sa zblázni! Nemôžete ma dostať domov skôr?“

Pondicherry sa zlomyseľne uškrnul. „Mne sa nesťažuj, chlapče. Sám si si túto jamu vykopal. Najbližší plánovaný kuriér, ktorý ide blízko tvojho bodu odchodu je o päť rokov. Pošleme tvojej mame odkaz, aby ťa čakala doma v polovičke júla.“

„Smola, kamoško,“ povedal Nussbaum, podal mi ruku a znovu na mňa žmurkol.

#

Kuriérny priechod ma vysadil v uličke v Salt Lake City. Ambasáda mi dala doláre banky Wells Fargo a džínsy a pracovnú košeľu, ktoré mi boli priveľké, takže mi padali. Išiel som na železničnú stanicu a kúpil si lístok do New Jerusalemu.

Bola streda, deň keď chodil Zephyr Speedball, takže som nemusel na stanici čakať pridlho. Od kolportéra som si kúpil Salt Lake City Shout a San Francisco Chronicle. Chronicle bol týždeň starý, ale bol plný všakovakých fascinujúcich veľkomestských klebiet. Počas dlhej cesty do New Jerusalemu som ho prečítal od začiatku do konca.

Mama ma čakal na železničnej stanici. Očakával som zaucho, hneď tam na mieste, ale namiesto toho ma so slzami v očiach silno objala a vystískala. Uvedomil som si, že pre ňu od môjho odchodu uplynulo šesť mesiacov.

„James, ty budeš moja smrť, namôjveru,“ povedala po tom, čo zo mňa vytlačila všetok dych.

„Prepáč, mami,“ povedal som.

„Museli sme všetkým povedať, že si išiel do školy do Francúzska,“ ozval sa známy mužský hlas. Obzrel som sa a uvidel pána Johnstonea stáť niekoľko yardov obďaleč, pri našej bričke a záprahu. Uprene na mňa pozeral. „Priechod v stajni som nechal zapečatiť z oboch strán.“

„Mrzí ma to, pane,“ povedal som. Ale vnútri ma to nemrzelo. Hoci som bol preč len niekoľko dní, mal som za sebou dobrodružstvo môjho života: fajčil som a pil a prepadli ma a unikol som a prevzal som tajnú správu. Mama sa mi zdala menšia a krehkejšia a James H. Johnstone bol len nafúkané slabošské nič.

„Zabudnime na to, synak,“ povedal. „Ale odteraz bude u nás doma poriadok, rozumieme si?“

U nás doma? Rýchlo som pozrel na mamu. Nervózne sa na ma usmiala. „Vzali sme sa, James. Pred mesiacom. Zagratuluj mi!“

Zamyslel som sa nad tým. Moja mama potrebovala pri sebe niekoho, kto by sa o ňu staral, a vice-versa. Napokon, nebolo by pre ňu dobré, keby ostala osamotená. S prekvapením som si uvedomil, že som už opustil mamin dom. Vo vrecku som nahmatal bankovky Wells Fargo.

„Gratulujem, mama. Gratulujem, pán Johnstone.“

Mama ma znovu objala a pán Johnstone nás odviezol domov.

#

Celý zvyšok dňa na mňa mama ustarostene pozerala, vždy, keď si myslela, že sa nedívam. Predstieral som, že som si nič nevšimol a porobil som svoje domáce práce. Potom som si vzal Chronicle do jabloňového sadu za Akadémiou. Usadil som sa do tieňa pod veľký strom a znovu prečítal celé noviny, všetky kuriózne kúsky a čriepky mestského života zmrazené v čase.

Neprekvapilo ma, keď som zbadal pána Adelsona, ani on nevyzeral byť prekvapený, že ma vidí.

„Naspäť z Francúzska, James?“

„Áno, pane.“

„Zdá sa, že ti to prospelo, hoci musím priznať, že si nám v Akadémii chýbal. Proste to nebolo ono. Pokračoval si v písaní?“

„Prepáčte, pane, ale nie. Nemal som čas. Ale rozmýšľam, že napíšem dobrodružný príbeh – o pirátoch a vesmírnych cestách a vzducholodiach,“ povedal som.

„To znie vzrušujúco.“ posadil sa vedľa mňa a dlho sme mlčky sedeli, pozorujúc muchy čo bzučali okolo nás. Vzduch bol sladký od kvetov jabloní a jediný zvuk bol šum vetra v korunách.

„Bude mi chýbať toto miesto,“ povedal som bez premýšľania.

„Aj mne,“ povedal pán Adelson.

Naše oči sa stretli a na jeho tvári sa rozprestrel pomalý úsmev. „No, viem, kam idem ja, ale kam sa chystáš ty, chlapče?“

„Vy odchádzate?“ povedal som.

„Áno, vážený. To je Chronicle? Nože mi ho podaj, niečo ti ukážem.“

Zalistoval v novinách a ukázal mi inzerát. „Slippery Trick je v prístave a naberajú posádku na cestu po južných moriach. Na september. Chcem sa prihlásiť ako provianťák.“

„Odchádzate?“ bol som otrasený až do špiku kostí.

Na moje prekvapenie vytiahol meštek s tabakom a cigaretové papieriky a ušúľal si cigaretu. Nikdy predtým som nevidel učiteľa fajčiť. Zamyslene si potiahol a vyfúkol dym k oblohe. „Aby som povedal pravdu, James, zdá sa mi, že nie som stvorený na tento druh práce. V meste, ako je toto, jednoducho niet dosť vzrušenia. Nikdy som nebol taký šťastný, ako keď som býval na mori, a to je dôvod rovnako dobrý ako každý iný. Ale budeš mi chýbať, synak. Učil som ťa veľmi rád.“

„Ale čo si počnem ja?“ povedal som.

„Prečo? Myslím, že ťa mama pošle nazad na Východ, aby si tam chodil do školy. Počas posledného školského týždňa som ťa nechal absolvovať Akadémiu in absentia. Tvoje vysvedčenie a diplom sú na mojom stole.“

„Absolvovať?“ povedal som šokovane. Mal som mať pred sebou ešte rok Akadémie.

„Nepozeraj tak prekvapene! Nebol nijaký dôvod na to, aby si zostával v Akadémii. Podľa mňa si pripravený na univerzitu. Možno Harvard!“ postrapatil mi vlasy.

Pousmial som sa – nemyslel som si, že som múdrejší ako ostatné deti, ale každopádne som vedel viac o svete – o svetoch! A možno, vnútri môjho vnútra, som vedel, že som predsa len o trošku bystrejší. „Budete mi chýbať, pane,“ povedal som.

„Hovor mi Robert. Škola skončila. Kam chceš ísť, James?“

Mávol som výtlačkom Chroniclu.

„Do môjho rodiska! A na čo?“

Zadíval som sa na svoje topánky.

„Ach, tajomstvo. Aha. Nuž, nebudem vyzvedať. Vie o tom tvoja matka?“

Mal som chuť sa nakopnúť. Keď poviem nie, bude jej to musieť povedať. Keď poviem áno, bude to len moja vlastná vina, keď sa pred ňou preriekne. Pozrel som sa naňho a on vyfúkol oblak dymu ako parník. „Nie, pane,“ povedal som. „Nie, Robert.“

Pozrel na mňa. Žmurkol. „Tak si to teda necháme pre seba,“ povedal.

#

Predavačka lístkov v Castrovom divadle nebola staršia ako ja, ale vlasy mala kratšie než niektorí chlapci u nás doma a viac mejkapu ako dámy namaľované na obrazoch v saloone. Pozrela na mňa, akoby som bol nejaký malomestský truľo. Už som si na ten pohľad začínal zvykať.

„Reddekop hrá len večerné show, chlapče. Žiadne organy pre matinee.

„Komu hovoríš chlapče?“ povedal som. Odkedy som vystúpil z vlaku, udržiaval som zvdorilý tón, jednal som s dospelými aj s deťmi s rovnakou úctou, ale už mi začínalo liezť na nervy, že som mnou jednali ako s dedinským chruňom. Bol som už ďalej, než sa ktorýkoľvek z týchto zaprášených ulízancov v živote dostane, a bol som dosť veľký na to, aby som mame a pánu Johnstoneovi povedal, že odchádzam z mesta, namiesto toho, aby som len zmizol a zanechal len odkaz, ako som pôvodne plánoval.

„Tebe. Chlapče. Keď chceš hovoriť s Reddekopom, príď po šiestej. Medzitým si buď kúp lístok na matinee alebo zmizni.“

S odstupom to vyzeralo tak, že povedať to mame bola pravdepodobne chyba. Znamenalo to, že som bol nasledujúce dve stredy zamknutý v izbe, aby som nemohol chytiť vlak. Tretiu stredu som vyliezol na strechu a zošplhal dolu povrazovým rebríkom, ktorý predtým skryl za komínom. Bankovky Wells Fargo, s ktorými som začal, boli už zväčša fuč, minul som ich na drahé jedlo vo vlaku – neodvážil som sa nabaliť si jedlo z domu, moja mama nie je včerajšia.

Uvažoval som, či si nekúpiť lístok na matinee. Zostávalo mi takmer päť dolárov, ale rýchly pohľad na menu v reštauráciách ma presvedčil, že ak sa mi jedlo vo vlaku zdalo drahé, tak sa musím zamyslieť znovu. Prehodil som si batoh cez plece a odišiel, starostlivo sa vyhýbajúc psím a ľudským výkalom, ktorými boli chodníky poznačkované. Sám sebe som vravel, že sa mi necnie za domovom – že som len unavený.

#

„29. október 1929, hm?“ Reddekop bol malý Nemec so šedivejúcou špicatou briadkou a silne napomádovanými dlhými vlasmi. Mal dlhé a vrtké prsty, ale inak bolo všetko na ňom akési krátke a hrubé. Znervózňoval ma.

„Áno, pane. Pán Nussbaum vravel, že vy už budete vedieť.“

Reddekop škrtol zápalkou o bok organistovej sedačky, zapálil si fajku a potom zápalku bezstarostne hodil medzi sedadlá v hľadisku. Strhol som sa a on sa zachichotal. „Bez obáv, chlapče. Toto miesto ešte niekoľko rokov nevyhorí. Mám to od tej najlepšej autority. Takže Nussbaum vraví 29. október 1929. A čo ešte povedal?“

„Povedal, že sa o mňa postaráte.“

Zovrel fajku v zažltnutých zuboch a sykavo sa rozosmial. „To povedal, čo? No, myslím, že by som veru mal. Samozrejme, nebudem si celkom istý ešte vyše 25 rokov – nepredpokladám, že by si chcel čakať tak dlho?“

„Nie, pane!“ povedal som. Tento malý mužíček sa mi nepáčil – pripomínal mi akéhosi muzikálneho potkana.

„Myslel som si. Vieš, čo je to trust, James?“

Preberali sme to vo zvykovom práve – bez mihnutia oka som mohol vysypať info o tridsiatich rôznych formách. „Tak všeobecne,“ povedal som.

„Dobre, dobre. Myslím to takto, pre mňa je najlepšie založiť trust cez môjho známeho právnika z Market Street. On zabezpečí, že budeš mať stále dosť, ale nebudeš taký pracháč, aby si to niekto všimol. Čo ty na to?“

Zauvažoval som. „Odkiaľ budem vedieť, že fond toho trustu o niekoľko rokov zrazu nezmizne?“

„Nie si padnutý na hlavu, hm? Dobre, tak čo takto – nájdeš si vlastného advokáta: právnika, dôverníka, niekoho, komu dôveruješ, a ten bude môcť prejsť všetky knihy a papiere, ubezpečí sa, že všetko je kóšer. Tak čo ty na to?“

Reddekop vedel, že som v meste cudzí a možno sa spoliehal na to, že nebudem schopný nájsť nikoho kvalifikovaného, kto by mohol urobiť audit trustu, ale ja som mal eso v rukáve. Nebol som padnutý na hlavu.

„To znie férovo,“ povedal som.

#

U mamy som často drel celé dni, robil okolo domu: rúbal drevo, ukladal seno, plel záhradu, nosil vodu. Do postele som často šiel úplne zmorený, vyčerpaný a vyšťavený, že som si viac ani nevedel predstaviť.

To som sa ale sakramentsky mýlil! Kým som našiel domček pána Adelsona, sotva som stál na nohách, v ústach som mal vysušené a skoro som nevládal udržať otvorené oči. V San Franciscu majú také kopce, že to musel byť od pána boha nejaký vtip. Jeho domáca, opotrebovaná starena, ktorej kyslý výraz bol namierený na všetko a každého, ma vpustila dnu a ukázala na vratké schodíky k izbe pána Adelsona.

Vyvliekol som za sebou svoj batoh, búchajúc ním o schody, a zaklopkal som na dvere. Pán Adelson otvoril v tej istej košeli a trakoch, v ktorých som ho videl minulé Vianoce, pred dávnymi vekmi, keď ma mama privliekla do jeho učiteľského domčeka. „James!“ povedal.

„Pán Adelson,“ povedal. „Prepáčte, že som k vám takto vtrhol.“

Vzal odo mňa batoh, zaviedol do izby a vytiahol stoličku. „Čo tu, pre všetko na svete, robíš? povedal. „Vedia tvoji rodičia, kde si? Si v poriadku? Jedol si? Si hladný?“

„Som dosť hladný – nejedol som od včerajšej večere vo vlaku,“ snažil som sa, aby to znelo scestovane, ale obávam sa, že mi to vyšlo riadne unavene.

„Pripravím nám sendviče,“ povedal a začal loviť vo svojom lodnom kufri. Chvíľku som pozoroval jeho plecia, potom sa mi oči zatvorili.

#

„No, dobré ránko,“ povedal pán Adelson, keď som sa prudko posadil, dezorientovaný na neznámej posteli s čudnými prikrývkami. „Kávu?“

Nakláňal sa nad maličkou pieckou Sterno a zohrieval malý cínový hrnček. Ranné slnko svietilo cez špinavé okno.

„Zabalil som ti sendvič odvčera. Je tam, na bielizníku.“

Postavil som sa a zistil, že až na topánky, som bol stále celkom oblečený. Sendvič bol so soleným hovädzím a syrom a cesto bolo obschnuté a bola to tá najlepšia vec, akú som kedy jedol. Pán Adelson mi podal hrnček plný silnej kávy a hoci kávu nemám veľmi rád, pristihol som sa, že pijem tak rýchlo, ako som len dokázal.

„Ďakujem, pán Adelson,“ povedal som.

„Robert,“ povedal a sadol si na jedinú stoličku v izbe. Ja som sa uvelebil na okraji postele. „Zdá sa, že si mal za sebou namáhavý deň! Tak vysyp, o čo ide?“

Rozpovedal som mu, koľko som mohol, zahmlievajúc niektoré detaily – moja mama určite vedela, kde som, hoci tým nebola nijako nadšená; a samozrejme som mu nemohol povedať, že som Nussbauma stretol v 1975, takže som len spomenul Francúzsko a zahral to okolo správy, ktorú som mal doručiť Reddekopovi. Aj tak z toho bolo celkom vzrušujúce rozprávanie.

„Tak ty chceš, aby som išiel do kancelárie toho právnika s tebou? Skontrolovať papiere? James, ja som len námorník, nevyznám sa v tom.“

Na tento argument som sa pripravil počas dlhého putovania k jeho domovu. „Ale ja o tom čosi viem; lenže oni tomu nebudú veriť a pokúsia sa o všemožné špinavé triky, ak si budú myslieť, že jediný, kto tie papiere bude kontrolovať, je iba chlapec.“

„Vysvetli mi ešte raz, prečo nechceš telegrafovať pánu Johnstoneovi, aby prišiel a pozrel sa na to? Zdá sa, že ide o príliš veľa peňazí na to, aby si sa bez neho zaobišiel.“

„On nie je môj otec, Robert. A ani ho nemám rád, navyše je možné, že všetky peniaze uschová až kým nedovŕšim osemnásť alebo až dvadsaťjeden, a bude ma chcieť poslať kamsi preč do školy.“

„A čo je na tom zlé? Vari máš iné plány?“

„Jasné,“ povedal som príliš nahlas – na túto časť som sa veľmi nepripravil. Proste som vedel, že až nabudúce vkročím do New Jerusalemu, budem sám sebe pánom, svetaskúseným mužom, a nebudem na nikom závislý. Vezmem mamu a pána Johnstonea na veľkú večeru a ubytujem sa v tej najfajnovejšej izbe v Stablemanovom hoteli a najmem si Tommyho Bensona, aby mi vyniesol kufre do izby. „Okrem toho, nežiadam, aby ste to urobili zadarmo. Zaplatím vám – administratívny poplatok. Päť percent – do konca života!“

Tváril sa vážne. „James, ak to urobím – všimni si, že vravím ak – nevezmem od teba ani cent. Sú tu veci, ktoré mi zamlčuješ. Nuž, je to tvoja vec, ale ja si chcem byť istý, že ak sa kedykoľvek do toho ktokoľvek obuje, tak bude jasné, že ja som z toho nemal nijaký zisk.“

Usmial som sa. Vedel som, že ho mám – ak si to premyslel až sem, nechystal sa odpovedať nie. Okrem toho som ešte nezahral svoj tromf: totiž, že ak mi nepomôže, ostanem na ulici ponechaný sám na seba, a vedel som, že taká myšlienka sa mu vonkoncom nepáči.

#

Na túto príležitosť si pán Adelson vzal na seba svoje školské šaty a ja dobré nohavice a košeľu, ktoré som si pribalil. Cestou sme sa zastavili v holičstve a pán Adelson mi zaplatil zostrih vlasov od pomocného holiča, kým on sa nechal oholiť a pristrihnúť. Nasadli sme na káblovú električku na Market ako dvojica gentlemanov. Keď sa mi zdal lietajúci tryskový batoh vzrušujúci, bolo to nič v porovnaní z hrôzou, ktorú som cítil visiac na držadle električky, štverajúcej sa hore a potom svištiacej zasa dolu monštruóznym svahom.

Ten právnik bol cudzinec, Frantík či Belgičan, a jeho kancelária bola ufúľaná a plná smradľavého dymu z cigár a hluku ulice. Nepoložil mi žiadne nepríjemné otázky. Iba pohľadom zhodnotil pána Adelsona, odsunul papiere zo svojho stola a z kufríka vytiahol zložku, porozkladal podmienky trustu a vzdialil sa z kancelárie. Cez plece pána Adelsona som čítal podmienky naškrabané v náhlivosti rukou, ale všetky náležitosti boli pekne legálne a záväzné, aspoň pokiaľ som to mohol posúdiť.

Suma, o ktorú išlo, bola závratná. Dvesto dolárov každý mesiac! Indexované na infláciu, na sedemdesiat rokov alebo počas trvania môjho života, podľa toho, čo skončí skôr. Záznamy trustu majú byť uložené vo Wells Fargo a na požiadanie poskytnuté k nahliadnutiu. Pán Adelson sa na mňa dlho a uprene zadíval. „James, nedokážem si predstaviť, akú informáciu si za toto mohol vymeniť, ale synak, si bohatý ako Krézus!“

„Áno, pane,“ povedal som.

„Zdajú sa ti tie papiere v poriadku?“

„Áno, pane.“

„Aj mne tak pripadajú.“

V hrudi mi bublalo rastúce vzrušenie a musel som sa zdržať, aby som nezačal poskakovať dookola. „Podpíšem to,“ povedal som. „Budete mojím svedkom?“

„Mám lepší nápad. Zavolajme toho právnika a vezmime to dolu do Wells Fargo a nech je svedkom sám prezident banky osobne.“

A tak sme urobili.

#

Pán Adelson strávil predchádzajúcu noc na zemi, lebo ja som spal v jeho posteli. Moja prvá mesačná výplata bola bezpečne v mojom vrecku a napriek jeho protestom som vytiahol niekoľko bankoviek a prenajal som si v dome vlastnú izbu, a potom sme si vo dvojici vyšli do reštaurácie, ktorej ceny sa mi deň predtým zdali byť beznádejne mimo dosah. Mali sme ustrice a stejky a ako zákusok som si dal jablkový koláč s čerstvou zmrzlinou a marhuľovou polevou, a keď som skončil, cítil som sa ako nový človek. Pán Adelson si dal k jedlu fľašu piva a potom whisky a ja som trval na zaplatení.

„Nuž, tak,“ povedal odpijúc si z whisky. „Si teraz zámožný mladý muž. Čo budeš robiť?“

Počas celej doby plánovania, od môjho druhého návratu zo 75, vyhliadka na to, čo budem robiť so všetkými tými peniazmi mi vŕtala kdesi na dne mysle. Naisto som vedel iba to, že nechcem vyrastať v New Jerusaleme. Túžil som po dobrodružstvách, exotických miestach a ľuďoch, nebezpečenstve a vzrušení. Nad večerou sa mi v hlave sformoval plán.

„Nepotrebuje Slippery Trick stevarda?“

Zavrtel hlavou a usmial sa na mňa. „Bál som sa, že to bude niečo také. Chlapče, s tvojimi peniazmi si môžeš platiť vlastnú kajutu na riadnom zaoceánskom parníku. Prečo by si sa chcel starať o nočníky na deravom starom koryte?“

„Prečo chcete vy vyplávať na deravom starom koryte a nie ostať učiť v Utahu alebo pracovať tu na električke?“

Trvalo mi skoro celú noc, kým som ho presvedčil, ale vôbec som nepochyboval, že sa mi to nakoniec podarí, a že keď loď vypláva, ja budem na nej, aj s veľkým, v koži viazaným denníkom, do ktorého si budem zapisovať príbehy.

Zhrnutie Licenčnej dohody Creative Commons

PriznanieAutorstva-NekomerčnéVyužitie-RovnakéZdieľanie 3.0

(Attribution-NonCommercial-ShareAlike 3.0)

Je dovolené:

Za nasledujúcich podmienok:

Pri každom využití alebo distribúcii sa musia ostatným objasniť licenčné podmienky tohto diela.

Každá z týchto podmienok sa môže zmeniť so súhlasom držiteľa kopyrajtu.

Táto licencia nijakým spôsobom neoslabuje a neobmedzuje morálne práva autora.

Podmienky bežného užívania a iné práva sa týmto nemenia.

Toto je zhrnutie plnej licencie, ktorá sa nachádza na:
http://creativecommons.org/licenses/by-nc-sa/3.0/legalcode

Z anglického originálu "A Place so Foreign"
Preklad: Pavol Hvizdoš, 2008